Aj keď sa v 19. storočí nekonali žiadne veľké etnické čistky na prirodzených obyvateľoch Rusi, roľnícka a robotnícka trieda bola vykorisťovaná, pričom elity boli zmiešané do “rasového koktejlu” pod záštitou pravoslávnej cirkvi. Projekt vytvoril niečo nové: ruskú imperiálnu identitu, mix všetkých prvkov etnických zložiek ríše, európskej (ruskej, ukrajinskej, poľskej, rumunskej, nemeckej, atď.) a neeurópskej (ugrofínskej, mongolskej, židovskej, atď.) – lojálnu k cárovi a impériu, hovoriacu po rusky a (s niekoľkými výnimkami) praktizujúcu kresťanstvo byzantského rítu. Bol to univerzalistický a totalitný kultúrny projekt úplného rasového miešania, naplánovaný a uskutočnený agentami euroázijského Projektu. Širopajev cituje z pamätí a denníkov ruských aristokratov, ktorí hrdo diskutovali o multietnickom, rasovo zmiešanom charaktere imperiálnych rodín a inštitúcií.

Prelom 20. storočia bol vrcholom imperialistickej byzantskej fázy Projektu, ktorý sa prejavoval panslávizmom, militarizmom, univerzalizmom a agresívnou oficiálnou rétorikou, ovládnutím kultúry, štátnych sviatkov a aspektov každodenného života pravoslávnou cirkvou. Často hanený “nacionalizmus” tej doby bol v skutočnosti euroázijský imperializmus. Radikálni imperialisti nenávideli každého, kto nehovoril rusky, vyznával inú vieru ako pravoslávne kresťanstvo, alebo odmietal imperialistickú politiku. Avšak nemali nič proti ľuďom rôznych národností a rás, ktorí sa rozhodli stať lojálnymi poddanými cára a prijali jeho jazyk a vieru. To platilo nielen pre Poliakov, Nemcov, Ukrajincov alebo príslušníkov iných európskych krajín, ale aj v prípade Arménov, Ugrofínov, Mongolov, Židov a dokonca aj Afričanov (ako v prípade Abrama Petroviča Gannibala – čierneho afrického pradeda Alexandra Puškina). Neboli považovaní iba za bežných poddaných cára, ale často boli menovaní za šľachticov a dostávali miesta v najvýznamnejších úradoch impéria.

Kým protiruský Projekt bol vždy veľmi úspešný pri vykorisťovaní más, vraždení rebelujúcej populácie, agresívnej a krvavej expanzii a vytváraní kultúry otrockej poslušnosti, nikdy nebol taký úspešný pri vytvorení dobre fungujúcej administratívy, zbavení sa korupcie, vytváraní právneho štátu, pokročilého priemyslu, infraštruktúry (cesty, mosty…), alebo pri zaistení slušného živobytia pre ľudí.

Po tom, ako pôvodná nordická kultúra Rusi upadla pod nadvládu mongolizovaných Moskovitov, všetky dôležité stavby a infraštruktúru museli vybudovať západoeurópski experti pozvaní cárom. Najznámejšia ruská architektúra – vrátane Kremľa – bola postavená západnými architektmi. Najmä Nemci boli pozývaní vo veľkých množstvách, aby vytvorili alebo modernizovali priemysel a byrokraciu.

Ako Širopajev zdôrazňuje, Rusko bolo krajinou paradoxov. Bolo vybudované bielym národom, ktorý ale nemal štatút vládnuceho národa a podliehal multietnickej orientálnej vládnucej triede. Etnickí Rusi (obyvatelia Rusi) a iné biele národy Ruskej ríše (Ukrajinci, Poliaci a ďalší) boli najviac vykorisťovaní. Napríklad Židia neboli nikdy nevoľníci. Boli slobodní občania impéria. Kým belosi doslova hladovali a zomierali z prepracovania, elity si rozmaznávali ázijské provincie, obrovské a bohaté na prírodné zdroje, vyzdvihujúc územnú veľkosť impéria.

Širopajev sa domnieva, že konflikt cárskeho pravoslávia proti boľševickému komunizmu je len spor medzi dvoma verziami euroázijského Projektu: byzantskou a židovskou. Hoci medzi nimi vládli názorové rozdiely v tom, kto by mal predstavovať vládnucu triedu impéria a či symbolom impéria bude kríž alebo hviezda, obe verzie posúvali euroázijský Projekt k univerzálnemu rasovému miešaniu. Tak je podľa Širopajeva boľševická revolúcia iba zmenou formy Projektu, nie obsahu a cieľov. Jeho slovami: “Kahal nastúpil miesto stepi.”

Stolypin a Rasputin

Širopajevovo konštatovanie, že cársky a boľševický režim boli len dve hlavy tej istej hydry a obe boli nepriateľské národu Rusi, vyvoláva otázku: Bola vôbec nejaká nádej pre pôvodných Rusov? Odpoveď znie áno, ale prichádza zo zvláštnych zdrojov.

Jedna z týchto nádejí sa vynorila z liberálno demokratických kruhov, na ktoré rovnako útočili a nenávideli prívrženci cárizmu aj komunisti. Liberáli verili, že Rusko by sa malo odvrátiť od Východu – kultúrne, politicky a dokonca aj nábožensky, a spojiť sa so Západom. Zamerali sa na veľké a radikálne proeurópske reformy, rovnako ako Peter Veľký. Tomuto projektu stál na čele opäť Peter: Pjotr Stolypin, veľký vizionár na mieste ministra cára, ktorý bol zavraždený skôr, ako mohol realizovať svoje reformy.

Širopajev verí, že tieto liberálne reformy sa mohli stať skutočným etnonacionalistickým projektom, ako sa rasové uvedomenie začalo v tej dobe šíriť Európou, najmä v Nemecku. Nemecko bolo často považované za európsku krajinu, ktorá mala k Rusku najbližšie – najmä s ohľadom na mnohých úradníkov a šľachticov nemeckého pôvodu v Rusku. Keďže komunisti aj cársky režim boli univerzalistickí, proštátni a protinárodní, demokrati museli byť partikularistickí, pronárodní a protištátni, aby získali podporu obyčajných ľudí rôznych národov obývajúcich ríšu.

Kým Stolypin a ďalší reformátori sú ohováraní ako komunistickými, tak aj procárskymi historikmi, demokratickými historikmi sú vychvaľovaní, a to obzvlášť na Západe. Ďalšia postava, ktorú nenávidia všetky strany – v skutočnosti je to možno najnenávidenejší Rus všetkých čias – je podľa Širopajeva veľmi pozitívna: Grigorij Rasputin. Rasputin je obvykle vykresľovaný ako šialený mních, rafinovaný sektár, ktorý oklamal cársku rodinu a dostal ju pod svoj zlý vplyv.

Širopajev tieto tvrdenia odmieta ako propagandu. Predstavuje Rasputina ako najrozumnejšieho muža cárskeho dvora, ktorý chcel zabrániť krviprelievaniu Prvej svetovej vojny spojením Ruska a Nemecka. Áno, bol hlboko veriacou osobou a veril, že jeho úlohou je zachrániť svet. Jeho duchovno však nebolo pravoslávne, ale tradičné ľudové duchovno, a ak by sa mu podarilo zmeniť zahraničnú politiku Ruska, naozaj mohol zachrániť svet – alebo prinajmenšom Rusko a Európu. Áno, mal veľký vplyv na cárovnú a skutočne sa snažil konšpirovať s cieľom uzavrieť mier medzi Nemeckom a Ruskom. Ale to bola správna vec a cisárovná bola prirodzeným spojencom, pretože patrila k nemeckej šľachte. A ako Stolypina nenávideli imperialisti a komunisti a než mohol zrealizovať svoje reformy, komunisti ho zavraždili, tak bol Rasputin rovnako nenávidený imperialistami a komunistami, a než mohol zrealizovať svoje plány, zavraždili ho imperialisti.

Širopajev mimochodom poukazuje na zaujímavý fakt: jedným z hlavných znakov Varangov a Rusov bola svastika. Tento symbol bol zobrazovaný vždy vo chvíľach odporu voči euroázijskému Projektu počas rôznych povstaní a vzbúr. To platí aj v prípade Rasputina. Svastika bola symbolom, ktorý bol úzko spojený s jeho najbližším okruhom veriacich a známych, vrátane cárovnej a jej dcér. Svastika sa tiež našla v Ipaťjevovom dome, kde bola cárska rodina držaná v zajatí a potom popravená boľševikmi. Širopajev v skutočne konšpiračnom štýle považuje svastiku za ezoterický symbol organizovaného odporu voči euroázijskému projektu.

Autor: Jarosław Ostrogniew

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

1. časť