Väzenie národa predkladá originálny pohľad na komunistickú revolúciu z roku 1917 v Rusku. Po prvé. Širopajev to vidí ako zmenu vládnucej elity v euroázijskom Projekte. Byzantskí kresťania boli iba nahradení boľševickými Židmi. Teda nevidí veľa dôvodov na podporu starého režimu, ktorý už realizoval multirasovú, protieurópsku utópiu, len pod inou vlajkou. Po druhé. Širopajev považuje za najväčší hriech revolucionárov zničenie dvoch najpozitívnejších síl cárskeho Ruska, ktoré mohli zachrániť zem. A to liberálnych populistických reformátorov a germonofilný kruh okolo Rasputina a cárovnej Alexandry. Po tretie. Revolúcia by nemala byť posudzovaná len v ekonomických, geopolitických alebo náboženských hraniciach. Najdôležitejším aspektom revolúcie bol rasový aspekt: bol to návrat k najkrvavejším fázam Projektu, porovnateľný s christianizáciou Rusi, mongolskou inváziou a moskovitským bojom za absolutizmus. Len tentoraz to boli Židia (na čele s židovsko-mongolsko-bielym miešancom Leninom), kto sa pokúšal o vyhladenie bielej populácie Rusi.

Širopajev vypočítava ukrutnosti napáchané boľševikmi na Slovanoch: krvavé vyhladzovanie celých rodín a dedín, mučenie obetí, atď. Často sa hovorí, že tieto zverstvá sú nepredstaviteľné a nepochopiteľné. Vo “farboslepej” ekonomickej alebo politickej perspektíve také aj sú. Ale ak budeme považovať revolúciu za akt rasovej vojny – vyhladenie rasovo odlišnej populácie fanatickou a krvilačnou etnickou menšinou s cieľom získať absolútnu moc – potom sa stávajú predstaviteľné a zrozumiteľné. Širopajev cituje komunistických vodcov, ktorí (za použitia rasových nadávok) predkladajú plány na vytvorenie légií “bielych otrokov” slúžiacich etnickej menšine ovládajúcej túto novú dystopiu.

Medzi najväčšie zločiny, ktoré spáchali červení komisári, patrí vyhladenie ukrajinských roľníkov vyhladovaním (Holodomor) a systém vyhladzovacích táborov po celom sovietskom impériu (Gulagy). Je potrebné zdôrazniť, že vyhladovanie ako zbraň bolo v ZSSR využité aj pri mnohých ďalších príležitostiach. Napríklad pri potlačení Tambovského povstania a ďalších roľníckych povstaní, rovnako ako pri potlačení kozákov a iných národov impéria, ktorí povstali za svoju slobodu.

Sovietski, ruskí a západní dejepisci majú sklony vykresľovať ZSSR ako krutý, ale napriek tomu dobre fungujúci totalitný štát, v ktorom po niekoľkých krvavých rokoch bol disent potlačený a spoločnosť bola pomerne pokojná. Tento obrázok je však nepravdivý. Od samého začiatku až do samého konca vládli v ZSSR krvavé nepokoje, keď sa rôzne národy a skupiny búrili proti vláde. Disidenti boli posielaní do koncentračných táborov, väzníc a na psychiatrické oddelenia. Organizovaný aj neorganizovaný zločin bol na dennom poriadku. Rôzne stranícke kliky neustále konšpirovali v snahe prevziať moc do svojich rúk. Neustále prebiehalo vraždenie a pokusy o atentát na vedúcich politických predstaviteľov, vrátane samotného Stalina.

Širopajev vidí aj okultný rozmer sovietskeho komunizmu, obzvlášť v jeho symbolike. Napríklad červená hviezda ako symbol Červenej armády nebola vybraná náhodne, ale ako odkaz na židovských rebelov bojujúcich proti Rimanom. Existujú správy o okultných symboloch, ktoré sa našli na miestach vyvražďovania bielych národov impéria, vrátane miesta popravy cára a jeho rodiny. Mučenie obetí možno prirovnávať k židovskej rituálnej vražde. A vyhladenie slovanskej populácie môže byť považované za krvavú obeť euroázijskému Projektu. Obzvlášť zaujímavý je kult mumifikovanej Leninovej mŕtvoly, analogický s kultom nepoškvrnených tiel mŕtvych pravoslávnych svätých. Na začiatku vojny s Treťou ríšou Stalin verejne prisľúbil Leninovi, že povedie víťaznú vojnu proti Nemecku. Širopajev to prezentuje ako verejné zaklínanie a sľub obetovať “biomasu” ruských a nemeckých vojakov “večne živej” múmii.

Širopajev kritizuje “Biele hnutie”. Prisudzuje im cársky sentimentalizmus, lipnutie na predchádzajúcej fáze euroázijského protiruského Projektu. Napriek tomu im priznáva zásluhy za postavenie sa boľševikovi so zbraňou v ruke. Na druhú stranu, ak by Bieli tak pevne neľpeli na udržaní starej ríše s jej nespravodlivou a zastaralou sociálnou štruktúrou, mohli získať väčšiu podporu verejnosti a nakoniec vyhrať. Je zaujímavé, že Širopajev prirovnáva emigrantskú Ruskú fašistickú stranu, ktorá lipla na cárskom chápaní Ruska a Rusov, k občianskemu nacionalizmu (Rossija) a byzantskému kresťanstvu. Podľa autora boli skutočnou opozíciou roľníci a najmä kozáci, bojujúci za svoju nezávislosť.

Autor: Jarosław Ostrogniew

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

1. časť
2. časť
3. časť
4. časť
5. časť