Väzenie národa – časť 8

Kniha “Väzenie národa” nepokrýva obdobie vlády Vladimíra Putina, ale Širopajev ho do hĺbky kritizuje v iných textoch. Putinov režim považuje za “pravoslávny neostalinizmus”: zmes tých najhorších prvkov byzantskej a boľševickej fázy Projektu. Je to vláda komisárov požehnaných pravoslávnym duchovenstvom, ktorí rozširujú impérium na úkor bielej populácie Ruska, pričom podporujú občianske vlastenectvo, miešanie rás, alkoholizmus a mystiku, pretože opilci a kvázi vlastenci, čo sa boja Boha (alebo skôr: boja kňaza) sa nebudú nikdy búriť proti svojim pánom.

A znova sú to “iné rasy”, ktoré skutočne profitujú z euroázijského Projektu: ruská populácia platí účty za všetky neeurópske provincie, v ktorých sú miestni despotovia podplatení k poslušnosti Moskvou. Sú to predovšetkým ázijskí moslimovia, ktorí majú posledné slovo v Rusku. Kremeľ prispôsobuje svoju politiku ich požiadavkám. Oni tvoria jadro armády, oni diktujú svoje podmienky ruským vojakom a dôstojníkom. Oni tvoria väčšinu ruskej ilegálnej pracovnej sily. A najhoršie zo všetkého je, že čečenská mafia ovláda veľké mestá Ruskej federácie.

V knihe “Väzenie národa” Širopajev venuje najväčšiu pozornosť dvom udalostiam, ktoré boli podľa neho medzníkmi v ruských dejinách. Prvý medzník je z raného stredoveku: christianizácia a mongolská invázia (tatárska poroba). Pre neho to je základom zlého ruského štátu, vybudovanie väzenia národov na dvoch pilieroch: kresťanského byzantského imperializmu a nekresťanského ázijského despotizmu. Druhým medzníkom je boľševická revolúcia: priama, otvorená a neobmedzená genocída slovanského obyvateľstva. Hneď po tejto katastrofe však došlo k jednej z najväčších historických príležitostí pre ruský národ: nemeckej invázii do Sovietskeho zväzu. Bohužiaľ, táto príležitosť na oslobodenie Rusi a úplné zbavenie sa utláčateľov bolo Stalinom utopené v krvi.

Širopajev kritizuje takzvanú “ruskú dušu”, tiež známu ako “slovanskú dušu.” Je to iba mýtický vnútorný život Rusa, ktorý je ideálne sentimentálnym fatalistom a víta každého s otvorenou náručou, ale kruto opláca zradu, ktorý putuje po rozľahlých ruských zemiach hľadajúc stratenú lásku, a ktorý sa domnieva, že ľudské problémy sú malicherné v porovnaní s Božou veľkosťou. Širopajev to nepovažuje za prirodzené, vrodené vlastnosti skutočných Rusov, ale za duchovné a kultúrne pokrivenie pochádzajúce z Orientu. Skutočným Rusom je Rus: nordicko-slovanský árijec, ktorý je disciplinovaný, slobodomilovný a skôr faustovský než fatalistický – rovnako ako Švédi, Dáni či Nemci.

Fatalistická “slovanská duša” je reakciou ruského ľudu na otroctvo, ktorá im pomohla vydržať bez toho, aby riskovali svoje životy pri vzbure. Táto idea bola povzbudzovaná, ochraňovaná a zneužívaná mongolsko-byzantsko-židovsko-komunistickými vládcami euroázijského Projektu. “Slovanská duša” je v skutočnosti “otrocká duša.” (V angličtine: slavic soul – slavish soul.) Je to sen árijského muža uvrhnutého do otroctva, ochromujúcej práce a života v ponižujúcich podmienkach, ktorého predkovia boli vyhladení etnicky cudzími elitami, a ktorý nemá vôľu čeliť realite a postaviť sa svojim pánom.

Ďalším ruským fenoménom, ktorý Širopajev odsudzuje, je občianske vlastenectvo “ruského sveta” (Russkij mir). Toto vlastenectvo znamená identifikovanie sa s ruským štátom, či už cárskym, komunistickým, alebo demokratickým – čo sú iba po sebe idúce fázy euroázijského Projektu – a s ruským jazykom bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod osoby, ktorá ním hovorí. Úloha ideológie v Projekte je pomerne zložitá, pretože Projekt si vyberá rôzne ideológie podľa momentálnej potreby: prvou bola kresťanská, potom bola komunistická, teraz je to zmes post-sovietskeho komunizmu priateľského k autokratickému pravosláviu.

Toto vlastenectvo má jasný univerzalistický aspekt: ak sa osoba akéhokoľvek etnického pôvodu naučí rusky, zmení svoje vyznanie na pravoslávie, alebo sa pridá ku komunistom, prijme ruský spôsob života a stane sa občanom Ruskej federácie (rovnako, ako sa každý môže naučiť anglicky, prijať americký spôsob života a stať sa občanom Spojených štátov), potom euroázijský Projekt nemá žiadne štátne alebo geografické hranice – rovnako ako ich nemá americký projekt. Ak Rusi, Ugrofíni, Mongoli, Tatári, Burjati, Čečenci, Čerkasovia a Židia sa stali dnes dobrými Rusmi, prečo by nemohli iné národy (najmä tie v “Ruskej sfére vplyvu”) urobiť rovnako? Mnoho z takýchto národov už očakávalo, že sa stanú Rusmi. Bol to osud Ukrajincov, Bielorusov, Litovcov, Lotyšov, Estóncov, Fínov, Poliakov, Gruzíncov, Arménov, Tadžikov, Kazachov, Uzbekov, a aj niektorých Nemcov, Slovákov, či Čechov. A ako môžeme vidieť zo súčasnej politiky Putinovho režimu, národy, ktoré nesú znaky príbuznosti s ruským jazykom, sú považované za budúce subjekty euroázijského impéria. Tak je občiansky nacionalizmus nástrojom univerzalistického imperializmu.

Širopajevova práca je rúhaním sa mýtu Veľkej vlasteneckej vojny, ktorý je sovietskym/ruským civilným náboženstvom. Jeho knihu je potrebné vnímať v tomto kontexte. Predpokladá sa, že bude šokovať ruského čitateľa, prevráti všetko, čo sa naučil v hodinách dejepisu alebo z ruských vojnových filmov. Cieľom Širopajeva je brutálne prebudenie Rusov a výzva k odmietnutiu falošnej identity (založenej a presadzovanej Projektom) a k znovuobjaveniu svojej pravej identity: návratu z Ruska k Rusi.

Širopajev sa vysmieva a pohŕda ruskou nenávisťou k “dekadentnému Západu”, rovnako ako mesiášskou propagandou o “treťom Ríme”, ktorý “zhromaždí” všetky pravoslávne krajiny pod vedenie moskovského patriarchátu. Považuje to za ďalšiu lož Projektu, zameranú na implementovanie falošnej hrdosti svojim otrokom a ich obrátenie proti možným osloboditeľom. Poukazuje na fakty: vo veci potratov, alkoholizmu, rozvodov, atď. nebol Západ nikdy tak “dekadentný” ako Východ. Na druhej strane bol Západ vždy úspešný, pokiaľ šlo o civilizačný rozvoj a Rusi sú podvádzaní svojimi pánmi, ktorí ho zosmiešňujú.

Vo všeobecnosti je “Väzenie národa” inšpirujúcou, informatívnou a dobre napísanou knihou. Širopajevov štýl je veľmi pútavý, veľmi ruský a veľmi vtipný. Obsahuje veľa irónie a čierneho humoru, poniektoré z jeho neologizmov sú skvelé – ako napríklad nazývanie pravoslávnych spolupracovníkov s komunizmom “hieročekistami.” Avšak je na mieste aj určitá kritika.

Po prvé, Širopajev používa veľa nespoľahlivých zdrojov, z ktorých ale vyvodzuje správne závery. Často cituje konšpirologickú alebo “ezoterickú” literatúru. To je medzi ruskými spisovateľmi veľmi populárne a je to hrozná tendencia. Avšak Širopajev vyvodzuje z týchto dosť absurdných materiálov bystré závery.

Po druhé, aj keď rasa má význam, nedá sa ňou vysvetliť všetko v histórii. Na druhú stranu, existuje mnoho ekonomických, kultúrnych a sociálnych analýz Ruska, takže jedna, ktorá sa zameriava výhradne na rasu, je viac než nutná. Avšak Širopajev občas zachádza priďaleko. Napríklad je veľmi pravdepodobné, že sám Rurik bol zmiešaného pôvodu – Fíni sa často miešali s Vikingami. Širopajev sa tiež vyjadruje o Ugrofínoch obývajúcich Rusko skôr príkro, zatiaľ čo súčasne vykresľuje Fínsko skôr pozitívne. Taktiež neverím, že medzi indoeurópanmi bola nejaká “rasová” legislatíva, skôr sa zdá, že boli zameraní skôr na kultúru, než krv. To bolo asi chybou, ako môže dosvedčiť osud Tocharianov alebo Skýtov, ktorí zmizli v šírom mori iných národov.

Aj ja sa domnievam, že existuje ezoterický a metafyzický aspekt histórie, ale Širopajev niekedy zachádza príliš ďaleko.

Tiež som bol šokovaný pozitívnym zobrazením postavy Bronislava Kaminski, ktorý je temnou postavou poľskej histórie. Tento muž ukázal takú úroveň krutosti a neľudskosti v priebehu Varšavského povstania, že ho zastrelili samotní Nemci.

Myslím si, že Širopajev sa snaží očistiť Hitlera a a jeho politiku na východe. Mám bližšie k postoju Degrella, Mansteina, J. F. C. Fullera a mnohých ďalších, ktorí verili, že v skutočnosti to bolo kruté zaobchádzanie s miestnym obyvateľstvom a nedostatok vôle skutočne oslobodiť národy ZSSR, čo spôsobilo neúspech operácie Barbarossa.

Po publikovaní “Väzenia národa” sa Širopajev posunul smerom k liberálnemu svetonázoru a nedávno vyhlásil, že už nie je nacionalistom, čo bola iba fáza jeho osobného rozvoja. Teraz je “úplný liberál.” Čo sa mu dá pripísať ku cti, nikdy sa neospravedlňoval za svoje predošlé vyhlásenia a nie je odporcom ruského nacionalizmu. Avšak je zjavne sklamaný z ruských nacionalistov, z ktorých sú mnohí cárski sentimentalisti, milovníci despotizmu a dokonca obdivovatelia Ramzana Kadyrova, ktorý je v súčasnosti stelesnením tých najhorších protiruských tendencií euroázijského Projektu.

Myšlienky prezentované v knihe “Väzenie národa” sú stále živé, aj keď Širopajev už za nimi nestojí. Je tu celá nová generácia ruských nacionalistov, ktorí odmietajú všetky tváre Projektu, sú bez zlozvykov občianskeho nacionalizmu, kresťanstva, ázijskej despocie a otrockej povahy. Oni iba neveria v myšlienky Širopajeva, oni podľa nich žijú. Dávajú prednosť fyzickému zdraviu a životnému štýlu “straight-edge” bez alkoholu. Identifikujú sa so severskými tradíciami Európy, vytvárajú vlastné komunity a kultúry, a v mnohých prípadoch bojujú proti Putinovej fáze Projektu, ako na domácom fronte, tak aj na bojiskách východnej Ukrajiny.

Je jeden starý vtip. Na otázku, aký je rozdiel medzi komunizmom a kapitalizmom, znie odpoveď, že v kapitalizme vykorisťuje človek svojho blížneho. V komunizme to je presne naopak. A to je aj prípad Spojených štátov a Ruska.

Spojené štáty sú mnohonárodným impériom, pod vládou cudzincov a s cudzincami, ktoré si kladie za cieľ s pomocou zneužívania bielej populácie rozšíriť svoju moc, podporiť nebiele menšiny a rasové miešanie, agresívne exportovať tento systém do iných krajín, kým domáci nacionalisti sú infiltrovaní, zosmiešňovaní, umlčiavaní a väznení.

Rusko je taktiež mnohonárodným impériom, pod vládou cudzincov a s cudzincami, ktoré si kladie za cieľ s pomocou zneužívania bielej populácie rozšíriť svoju moc, podporiť nebiele menšiny a rasové miešanie, agresívne exportovať tento systém do iných krajín, kým domáci nacionalisti sú infiltrovaní, zosmiešňovaní, umlčiavaní a väznení. Čím skôr to pochopia nacionalisti v Európe, Amerike a Austrálii, tým lepšie pre našu rasu.

Posledná zásadná otázka znie: aká je alternatíva k tomuto väzeniu národa? Čo Širopajev a ďalší etnonacionalisti navrhujú ako alternatívu k moskovskému oligarchickému “pravoslávnemu neostalinizmu”? Odpoveď je jednoduchá: rozbiť ruské impérium do samostatných, etnicky homogénnych štátov.

Treba mať na mysli, že ak by aj došlo k takémuto scenáru, Európska Rus by stále bola najväčšou európskou krajinou. A Rus by nemala byť jedinou bielou krajinou vytvorenou týmto scenárom. Tiež by išlo o Karéliu, Kaliningradskú oblasť, alebo väčšinou bielu Sibír, ktoré by sa stali nezávislými štátmi. V takomto prípade by odsun nebielych prisťahovalcov do ich pôvodnej vlasti bol ďaleko reálnejší, než v gigantickej multikultúrnej ríši.

Druhou možnosťou je vytvorenie skutočnej federácie autonómnych republík.

A ak nie je možný žiaden z týchto veľkých scenárov, odpoveďou je jednoducho vystúpenie Rusi z imperialistickej pseudofederácie a ponechanie multietnického ázijského despotizmu svojmu osudu.

Je teda celkom jasné, že budúce scenáre pre ruskú ríšu, ako sú formulované ruskými bielymi nacionalistami, sa podobajú scenárom pre americké impérium formulovaných americkými bielymi nacionalistami. A to je veľmi dobrým východiskovým bodom pre budúcu spoluprácu.

Autor: Jarosław Ostrogniew

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

1. časť
2. časť
3. časť
4. časť
5. časť
6. časť
7. časť
8. časť