Musíme sa postaviť čelom tvrdej skutočnosti. Naivný ideál Abrahama Lincolna vlády ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud je nerealizovateľný nonsens.

Prirodzené biologické rozdiely

Ľudia si nie sú rovní. Sú rozliční. Rodia sa s rozdielnými vlohami, schopnosťami a slabosťami. To, čo najviac ovplyvňuje naše životy sú predovšetkým biologické predispozície. Každý a jeden z nás nemôže byť doktorom, top manažérom, architektom alebo maliarom, pretože takéto vlohy sú vzácne a unikátne. Platí to tiež pre politiku: každý a jeden občan nemôže byť politikom. Smutná skutočnosť je, že nevzdelané masy politike nikdy nebudú rozumieť. Také niečo môže výhradne len nadpriemerne rozumný jedinec, ktorý do politického vzdelania investuje stovky hodín času.

Dôležité je, že prevažná väčšina ľudí sa rodí bez špeciálneho talentu a je odsúdená k obyčajnosti, sivej priemernosti. Malá menšina narodených ľudí je hlúpa, polodementná až retardovaná. A ešte menšiu skupinku tvoria hyperinteligentní ľudia – genetické elity biologicky predurčené vládnuť a obsadiť najvyššie spoločenské pozície. Je to prirodzený a neodškriepiteľný zákon prírody. Nijak inak to byť nemôže.

Kde sú dôkazy? Úplne všade navôkol. V našich životoch, histórii ľudstva, spoločnosti, v podnikaní a firmách, v politike a zvieracej ríši.

Ani humanizmus, ani žiadna iná teória nemôže predpokladať objektivitu všeobecného hlasovania. Náš volebný systém vychádza z humanizmu a tvrdí, že všetci sme od narodenia rovní. Najspravodlivejší výsledok dostaneme všeobecným hlasovaním. Je to mylný názor. Dokonca ani biologická rovnocennosť a rovnakosť každého človeka na planéte nezaručuje objektívnosť volieb. Logicky, ak sme všetci rovnakí, ale ja sa zaoberám architektúrou a môj kolega politikou po celý život, ani pri rovnocenných vlohách sa mu nevyrovnám. Potreboval by som investovať stovky a stovky hodín do politického vzdelania. Skrátka, zo šachistu sa za týždeň nestane profesionálny boxerista. Pravdepodobne asi nikdy.

Akékoľvek voľby sú nezmysel

Liberálno-demokratický volebný systém je maximálne neobjektívny, a to úmyselne. Súkromní vlastníci médií manipulujú ľudí, aby prijali parlamentnú šou a volili trhových demokratov. Médiá zmanipulujú a nasmerujú masy požadovaným smerom a vplyv vzdelancov je úplne zanedbateľný. Kto vlastní médiá, rozhoduje o výsledku volieb.

Poniektorí jedinci sa podujali navrhnúť opravné opatrenia. Zväčša ide o tzv. “aténsky volebný systém”. Konkrétne parametre sa líšia, ale zakaždým sa požaduje test znalostí pre nadobudnutie volebného práva a rôzne hodnoty volebných hlasov na základe výsledkov testu.

Aj ja som dávnejšie navrhol toto: voľbami sa rozhodne o osudoch miliónov ľudí a preto právo robiť takéto rozhodnutia si je treba zaslúžiť poctivým životom a vhodnými vedomosťami – volebné právo musí byť podmienené skúškou všeobecno-politického minima. Navrhol som desať znalostných stupňov hodnoty hlasov, pričom prvý stupeň by mal hodnotu 1 a desiaty hodnotu 10. Jeden hlas vysoko vzdelaného človeka by sa počítal ako 10 volebných hlasov (bodov). Dobrý argument však je, že i ten, kto má najnižšiu hodnotu hlasu si ju musí zaslúžiť.

Zámerom je, aby vysoko vzdelaní a inteligentní ľudia mali určujúci vplyv. Myslel som si, že takýto systém zabezpečí objektivitu volieb. Má to však zádrhel.

Predpokladajme, že bude 400 tisíc voličov a z toho 300 tisíc na prvom znalostnom stupni. Súčet hodnôt ich hlasov je 300 tisíc. Ďalej predpokladajme, že v republike je tritisíc hyperinteligentných jedincov. Problém je, že i pri aténskom systéme by bol ich vplyv drobný; súčet hlasov by bol len 30 tisíc. Asi by to fungovalo trochu lepšie, no vzdelanci stále nemajú rozhodujúci vplyv. Zvýšme teda hodnotu hlasu desiatého stupňa na 100. Súčet hodnôt hlasov by bol 300 tisíc. Rovnaký ako súčet hlasov politických amatérov. Opäť to nefunguje – ani pri extrémnych rozdieloch 1 a 100. Stav, v ktorom majú osvietené elity rozhodujúci vplyv by bol pri hodnote 150 pre desiaty stupeň. A potom by nemalo pre ostatných zmysel hlasovať.

Ak majú mať dominantný vplyv šikovní a múdri jedinci, nevzdelané masy musia prísť o akékoľvek rozhodovacie právomoci. Skutočnosť ukazuje, že práve najlepší jedinci vládnu v každom štáte a režime, napriek všeobecným voľbám. Voľby sú vždy len komédiou pre masy. Toto dohromady je dostatočne silný dôkaz, že žiaden volebný systém nezabezpečí vládu najlepších.

Hierarchické usporiadanie štátu

Ak by tak mohutný kolos ako štát nebol riadený hierarchicky, nedokázal by koordinovať zložité procesy a pružne reagovať, bol by podmanený iným štátom alebo skupinou. Ľubovoľný štát, v ktorom bola nainštalovaná “demokracia” musel byť disfunkčný a stagnujúci.

Nedajte sa oklamať, i liberálna demokracia je model s hierarchickým riadením. Vládne nám finančná oligarchia, je držiteľom totálnej a absolútnej moci. V kapitalizme sa politika robí prostredníctvom ekonomiky – vlastníctvom, investíciami, sankciami, obchodými dohodami … Politici v parlamente sú národný folklór. A decentralizácia štátu? Je to presúvanie ešte väčších právomocí do rúk finančníkov.

Právo silnejšieho

Existuje jediný druh práva a to je právo silnejšieho. Ľudské práva, slobody, občianské práva a podobné nezmysly sú len marketingové výmysly na ovládanie más.

Povedať, že existujú ľudské práva, pretože sú spísané v ústave či v akejsi listine, je zábavné. Ako to, že podpísaním honosného papiera ľudstvo získava “od narodenia univerzálne a nescudziteľné práva”? Dovtedy univerzálne práva nejestvovali? Či existovali a odhalili sme mocné vesmírne princípy, ktoré treba uzákoniť? Nikdy som nechápal, prečo sú univerzálne práva každého človeka iné dnes, ako pred 200 rokmi (sú univerzálne). Nerozumiem ani, ako môžu viaceré ideologické smery požadovať iné “univerzálne práva pre každého od narodenia” – komunisti právo na prácu, právo na internet, právo na bývanie a právo na helikoptéru na streche, liberáli právo na súkromný majetok (toto univerzálne právo sa ľavičiarom hnusí a popierajú ho).

Občania majú len také práva, aké dokáže štát vymôcť a udržať.

Dúfam, že nemusím vysvetľovať, kto rozhodoval, rozhoduje a bude rozhodovať o tom, čo je prirodzené, normálne a čo nie? Je nepochybné, že ľudia, ktorí nie sú schopní presadiť a obhájiť ani svoje najzákladnejšie záujmy to nebudú.

Takže kto určuje čo je akceptované a čo nie?

Skupina ľudí, ktorá je schopná presadiť a obhájiť svoje spoločenské, politické, sexuálne záujmy alebo členovia spoločnosti, ktorí dokážu tak najviac tliachať po krčmách a internetoch? Rozhodne prvá skupina ľudí. A je úplne irelevantné, akej farby sú záujmy a ciele rôznych skupín. Buď svoje záujmy presadzovať dokážu, alebo nie. Tu treba ísť cez mŕtvoly.

Demokracia vo svojej podstate neexistuje, právo silnejšieho je realitou. Ľuďom, ktorí nesúhlasia, prajem veľa šťastia pri hľadaní nejakého “mesiáša”, ktorý za nich prevezme zodpovednosť a podujme sa presadzovať ich (alebo svoje vlastné?) záujmy a valcovať ako buldozér (presadzovať právo silnejšieho).

Demokracia je nezmysel, je to zlý systém. Našťastie nie je večná, vždycky sa zrúti a je nahradená väčšinou dobrým autoritatívnym režimom, akými boli štáty riadené panovníkmi, ktorým išlo o dobro štátu a jeho obyvateľstva, keďže vládli celoživotne a teda ich osud bol s osudom štátu a obyvateľov bytostne spätý. Na rozdiel od demokratických vodcov, ktorým ide len o súkromný prospech, o obohatenie sa počas volebného obdobia na škodu ostatným.

Demokracia je len výnimočne nahradená zlým autoritatívnym režimom, akým boli napríklad boľševici.

Vždy sa nájde niekto, kto dokáže presadiť svoje záujmy – právom silnejšieho. Ak ja neprevalcujem druhých, oni prevalcujú mňa. Takže musím konať tak, aby som ja valcoval ich, aby som mal vždy navrch. Je to historická pravda, pre overenie stačí otvoriť ľubovoľnú knižku o svetových dejinách.

Autor: Michal, www.protiprudu.org