Nebezpečné účinky nášho mlčania na nás samých.

Keď som sa na neho pozrel, okamžite ma zamrazilo. Stislo ma v bruchu a potom som si, samozrejme, dal politicky korektnú facku… Pomyslel som si, „Bože môj, Michael, toto je len pár arabských podnikateľov.“

To bola spomienka predavača lístkov Michaela Tuoheyho na jeho stretnutie s Mohamedom Attom pri kontrolnom pulte Amerických aerolínií v Portlande ráno 11. septembra 2001. Pre Tuoheyho bol strach z politickej nekorektnosti väčší, než jeho inštinktívny strach. Radšej podstúpiť vzdialené riziko teroristického útoku, než okamžitejšie riziko, že ho budú považovať za náboženského fanatika.

Dalo sa očakávať, že 11. september ukončí politickú korektnosť – aspoň v súvislosti s islamom. Ale nebolo tomu tak. Namiesto toho sily politickej korektnosti zosilneli a rozhodili ochranný prstenec okolo islamu, čím ho urobili prakticky imúnnym voči kritike. Mohli ste, samozrejme, kritizovať teroristické skupiny, samovražedných bombových atentátnikov a džihádistov „osamelých vlkov“ – pokiaľ ste pridali námietku, že ich činy nemajú nič do činenia s islamom. Ale naznačte, že teroristi boli inšpirovaní islamom samotným a mohli ste si byť istý, že sa ocitnete v horúcej vode a možno i v súdnej sieni.

11. septembra to nebolo naposledy, kedy o niečo menšia politická korektnosť mohla zachrániť deň. Vezmite si masaker vo Fort Hood z roku 2009. Džihádistické sympatie majora Nidala Hasana boli jeho kolegom dôstojníkom dobre známe celé roky predtým, ako zahájil svoj vražedný útok. A predsa ho nenahlásili zo strachu, že ich onálepkujú ako náboženských fanatikov. Dokonca aj po masakri armáda, médiá a administratíva energicky pracovali na ututlaní Hasanovej oddanosti voči islamu. Jeho útok, ako nám bolo povedané, bol jednoducho prípadom násilia na pracovisku.

Medzitým, znova v Anglicku, ďalšie ututlanie moslimského nevhodného správania bolo už desaťročie staré a nebolo odhalené po dobu ďalších piatich rokov. V priebehu pätnásť ročného obdobia bolo viac než 1400 dievčat v meste Rotherham nalákaných, znásilnených a predávaných pakistanskými gangmi. Polícia, mestské autority a agentúry na ochranu detí vedeli o znásilneniach, no nepovedali nič zo strachu, že by boli objektom obvinení z „rasizmu“ a „islamofóbie“, keby poukázali na účasť Pakistancov.

Politicky korektné tutlania sa stali v Európe normou. Ututlanie sexuálnych útokov afganských mladíkov na štokholmskom festivale mládeže v roku 2014 bolo odhalené až po dvoch rokoch. Polícia vysvetlila, že zadržiavala informácie zo strachu z vyvolania hnevu voči utečencom a tiež preto, že tie informácie by „hrali do rúk švédskym demokratom“ (protiimigračnej strane). Podľa jednej správy, švédska polícia počas roku 2015 zatajila cez 5000 incidentov zahrňujúcich utečencov.

Médiá tiež boli neochotné informovať o rozsahu zločinov imigrantov. Masové sexuálne útoky pred kolínskou vlakovou stanicou na Nový rok boli médiami ignorované niekoľko dní potom, ako boli tieto zločiny spáchané. Bolo to len po lavíne protestov na sociálnych médiách, čo tlač oneskorene a neochotne pokryla tento príbeh.

Mediálne informačné embargo na politicky nekorektné správy Európanom extrémne sťažilo pochopenie neporiadku, v ktorom sú. Briti, ktorí sa spoliehali na informácie z médií hlavného prúdu vedeli málo, ak vôbec niečo, o epidémii znásilnení, ktorá sa prehnala mnohými časťami Británie. A Švédi, ktorí sa spoliehali na informácie zo švédskej orwellovskej tlače zostali blažene neznalí faktu, že imigrácia premenila ich socialistickú utópiu na hlavné mesto znásilnení na severnej pologuli.

Keby nebolo sociálnych médií, Európania by slabo chápali rozsah moslimskej imigrácie a výslednej vysokej miery kriminality. Čo je dôvod, prečo teraz európska myšlienková polícia tvrdo zasahuje proti nekorektnému používaniu internetu. V Škótsku bol nedávno zatknutý muž za negatívne komentáre na Facebooku o príchode utečencov na jeho malý ostrov. Obával sa, že ostrov Bute s asi 6500 obyvateľmi si má podľa očakávaní vziať 1000 sýrskych migrantov. Vzhľadom k matematike sa mužove obavy zdali oprávnené. Situácia pripomína film z 50-tych rokov zvaný Tight Little Island, ktorý, náhodou, sa tiež zaoberá drobným ostrovom na pobreží Škótska. Problém, ktorému čelí komunita na fiktívnom ostrove je trocha odlišná od tej, ktorej čelia ľudia na Bute: došla im whisky. Ale, pokiaľ si spomínam, whisky čoskoro mohla byť v krátkych dodávkach, ak sa utečencom podarí uvaliť svoje striedme spôsoby na miestnych. V každom prípade, policajný zbor nebol pobavený príspevkom na Facebooku. Okresný policajný inšpektor varoval, „Dúfam, že zatknutie tohto jedinca vyšle jasnú správu, že polícia Škótska nebude tolerovať nijakú formu činnosti, ktorá by podnecovala nenávisť a provokovala útočné komentáre na sociálnych médiách.“

A v Dánsku úradníci vysielali rovnako jasné správy. Okresný súd udelil pokutu mužovi za komentáre na svojej facebookovej stránke, ktoré „urážali a ponižovali stúpencov islamu.“ To čo ten muž napísal znie takto:

Ideológia islamu je taká hnusná, nechutná, utláčateľská a mizantropická ako nacizmus. Masívna imigrácia islamistov do Dánska je najničivejšia vec, ktorá sa dánskej spoločnosti v nedávnej histórii stala.

Tvrdé slová? Áno. Ale o nič tvrdšie ako to, čo sa o katolicizme denne hovorí v západných novinách, keď v roku 2002 prepukol škandál so sexuálnym zneužívaním detí kňazmi. A predsa nikto nenaznačil, že kritici katolicizmu by mali byť zatknutí alebo pokutovaní. Rozdielom je, že nikto sa nebál, že katolíci by sa v reakcii vzbúrili. Naproti tomu, naposledy, keď boli moslimovia v Dánsku urazení, boli výsledkom celosvetové nepokoje a 200 úmrtí. Takže v Dánsku predstavuje citlivosť moslimov preventívne veto na slobodu prejavu.

To isté platí v krajine liberté, egalité, fraternité. Vezmite si prípad brata Guya Pagesa, francúzskeho kňaza. Francúzska polícia zatkla brata Pagesa a odstavila jeho webstránku Islam-et-verite (islam a pravda) za zverejnenie fotiek ľudí zmasakrovaných v divadle Bataclan počas novembrového masakra v Paríži. Je pravdepodobné, že nefotografický obsah jeho webstránky bol tiež faktorom v jeho zatknutí. Počas nedávneho rozhovoru s webstránkou Polina Christiana (Kresťanské Poľsko), brat Pages prirovnal islam ku antikristovi:

Nemoslimovia by preto mali pochopiť, že ak odmietnu Krista, budú mať antikrista. Rozvoj islamu na Západe je tvrdým trestom za odpadlíctvo.

Trestá Boh Európanov za ich odpadlíctvo? Je islam antikrist? Nech už sú odpovede na tie otázky akékoľvek, zdalo by sa, že rozhodnutie nie je na francúzskych úradníkoch. No i tak francúzske súdy spolu s ostatnými európskymi súdmi v podstate vzali na seba obranu islamských zákonov o rúhaní – zákonov, ktoré sa tak voľne vykladajú, že akákoľvek kritika islamu sa dá považovať za zločin. Brat Pages nie je prvým, čo sa previnil touto mentalitou. Mnohí prominentní Európania, vrátane Geerta Wildersa, Oriani Fallaciovej a Larsa Hedegaarda boli súdení za niečo, čo by sa v skoršej dobe nazvalo kacírstvom. Mysleli si, že ponúkajú platnú, dôkaznú kritiku islamu, ale z islamského pohľadu boli vinnými z rúhania. A mnoho európskych súdov s tým súhlasilo.

Wilders, Fallaciová a Hedegaard poukázali na očividné hrozby, ktoré sprevádzali šírenie islamu. Ale pravidlom v Európe je, „ak nemôžeš o islame povedať nič pekné, nehovor vôbec nič.“ Všetci traja strávili roky vlastnou obranou na rôznych európskych súdoch a Fallaciová nakoniec ušla do Ameriky, aby sa vyhla trestnému stíhaniu. Lekcia pre posmelenie ostatných? Netraste multikultúrnou loďou, inak budete ďalší v prístave.

Zdôvodnenie obrany politicky korektných fikcií znie asi takto: ak poukážete na kruté a totalitné aspekty islamu, ešte viacej to podnieti už popudlivých moslimov a tiež to urazí umiernených moslimov do takej miery, že nebudú mať inú možnosť, než sa obrátiť na násilie. Argumentom je, samozrejme, nevyslovené priznanie, že islam nie je mierumilovným náboženstvom. Ak sa dajú jeho členovia tak ľahko vyprovokovať k násiliu, silne to naznačuje, že násilie je prirodzenou inklináciou islamu. Ak je tomu tak, potom nijaké množstvo neútočných ústupkov nezastaví násilie.

Nie je veľa dôkazov o tom, že udržiavanie zdvorilého mlčania o islame zabráni šíreniu radikalizmu. Ako sa slučka politickej korektnosti okolo krkov obyčajných občanov ešte viac uťahuje, rady radikálov sa len zvyšujú. Keby niečo, mlčanie o radikálnej povahe islamu, ktoré na seba Západ sám uvalil, zaistilo šírenie radikalizmu.

Nedávno americký súd nariadil newyorkskému policajnému oddeleniu, aby stiahlo zo svojej webstránky správu nazvanú „Radikalizácia na Západe: Domáca hrozba“. Podľa odborníkov, správa „bola kritická k tomu, ako na oddelení chápu radikálny islam, a jeho snahe o kontrolu tejto hrozby.“ Moslimské lobistické skupiny už úspešne požiadali o očistenie výcvikových materiálov používaných americkými výzvednými agentúrami a teraz od newyorkského policajného oddelenia vyžadujú nosenie klapiek na oči pri vyšetrovaní islamského terorizmu. Toto je dobrou správou, pokiaľ je vašou hlavnou obavou to, ako sa vyhnúť urážaniu „moslimskej komunity“. Len majte na mysli, že „moslimská komunita“ je kódový jazyk pre CAIR, ISNA, MAS a ostatné nátlakové skupiny podobné Moslimskému bratstvu, ktoré používajú politickú korektnosť ako nástroj na odradenie od bližšieho pohľadu na aktivity islamistov. Ak je na druhej strane vašou hlavnou starosťou ďalší teroristický útok v rozsahu 11. septembra, nie sú to pre vás dobré správy.

Namiesto strachovania sa o to, aké účinky môže mať naša kritika islamu na moslimov by bolo lepšie strachovať sa o účinky nášho mlčania na nás samých. Pravidlá politickej korektnosti mali urobiť svet menej hrozivým miestom, ale namiesto toho len zvýšili nebezpečenstvo. Keď sa diskutovanie o aktivitách islamistov stáva nákladným, ľudia sa učia držať jazyky za zubami. Politicky korektné obmedzenia prejavu vytvorili podnebie strachu, ktoré znemožňuje slobodný prejav a všetkých nás stavia do nebezpečenstva. Hovoria nám, že nesmieme kričať „horí“ v zaplnenom divadle, ale ak divadlo naozaj horí, potom je tu jasná povinnosť vysloviť sa.

Štrnásť rokov potom, ako si predavač lístkov Michael Tuohey dal „politicky korektnú facku“, sa obyvateľ San Bernardina, sused Syeda Farúka a Tašfín Malík stali podozrivými kvôli činnostiam vo svojom dome. Suseda premýšľala o upovedomení polície, ale potom sa rozhodla inak, keďže sa netúžila „rasovo vyprofilovať.“

Až na politickú korektnosť sa masakru v San Bernardine dalo predísť. Od 11. septembra už ubehlo veľa času, ale jediná lekcia, ktorú, ako sa zdá, sme sa medzitým naučili je, že mlčať je zlato.

Preklad: zet, www.protiprudu.org

Zdroj: William Kilpatrick