Vzhľadom k násilnej histórii islamu a nepriaznivým kontrastom, v ktorom sú jeho utláčateľské praktiky s hodnotami 21. storočia, sú moslimovia v súčasnej dobe tvrdo tlačení k tomu, aby zabalili svoju vieru do nového obalu. Niektorí z jeho vedúcich apologétov sa začali spoliehať na podvody zahrňujúce sémantiku a polopravdy, ktoré, naopak, nováčikovia a ľudia mimo ich viery opakujú od slova do slova.

Pokúsime sa na tomto mieste odhaliť niektoré z týchto hier a pomôcť hľadačom pravdy nájsť ich cestu cez bludisko neúprimných (často do očí bijúcich falošných) tvrdení o islame a jeho histórii.

Ak by bol islam násilným náboženstvom, potom by všetci moslimovia boli násilní

Hra: Väčšina moslimov žije mierumilovne, bez toho, aby niekomu ubližovali, tak ako môže byť islam násilným náboženstvom? Ak je islam náboženstvom teroristov, prečo potom väčšina moslimov nie sú teroristi?

Pravda: Tá istá otázka sa dá ľahko obrátiť. Ak je islam náboženstvom mieru, prečo je potom jediným, ktoré nepretržite vytvára nábožensky motivované teroristické útoky každý jeden deň v roku? Prečo sú desaťtisíce ľudí ochotné a schopné odseknúť hlavu nevinnej osobe alebo naletieť lietadlom plným pasažierov do úradnej budovy, kričiac pritom chvály Alahovi? Kde je pobúrenie medzi ostatnými moslimami, keď sa toto stane… a prečo sú viac rozčúlení kvôli karikatúram a ignorovaniu hidžábu?

Skôr, než pokúšať sa odpovedať na otázku otázkou, si len povedzme, že dôvod, prečo väčšina moslimov nezabíja, bez ohľadu na to čo islam môže alebo nemusí učiť je, že je zlé zabíjať kvôli náboženstvu. Väčšina ľudí hlboko vnútri vie, že keby boh chcel, aby ľudia zomierali za nevieru v neho, potom je dokonale schopný urobiť tú prácu sám.

Tu je podobná otázka s identickou logikou argumentu „Keby Korán učil násiliu, potom by všetci moslimovia boli násilní“:

„Keby Korán učil, že zlodejovi treba odseknúť ruku, odsekávali by potom všetci moslimovia ruky?“

Všetci sa zhodneme na tom, že len veľmi málo moslimov odsekáva ruky a že väčšina (snáď) verí, že je zlé robiť to. Keby tá logika bola správna, potom toto by bol dôkaz, že Korán nehovorí že sa majú odsekávať ruky.

Ale Korán toto vážne hovorí… dosť jasne:

Odseknite ruku zlodejovi, mužovi alebo žene, ako náhradu za to čo urobili, trest slúžiaci ako príklad od Alaha. 5:38

Toto je tiež príklad stanovený Mohamedom podľa hadísov (Bucharí 81:792). A predsa veľká väčšina moslimov to nerobí.

To znamená, že dôkaz toho, čo islam učí alebo čo Korán hovorí nespočíva v tom, že to väčšina moslimov robí.

Ako jednotlivci si moslimovia sami vyberajú, ktoré časti svojho náboženstva budú praktizovať a ktoré časti by radšej nebrali do úvahy pod maskou „kontextu“.

Prívrženci si môžu o islame myslieť alebo povedať čokoľvek čo chcú, no nič to nemení na tom, čo islam hovorí o sebe. Ako zdokumentovaná ideológia islam existuje nezávisle od názoru kohokoľvek. Ako taký sa dá objektívne študovať, bez ohľadu na to, ako ho ktokoľvek praktizuje alebo si ho vysvetľuje.

Korán jasne učí, že nie je len vhodné zabíjať v mene Alaha za určitých okolností, ale že sa to vyžaduje. Moslimovia, ktorí neveria v zabíjanie kvôli náboženstvu tomu môžu veriť z neznalosti svojho náboženstva, alebo pretože sú lojálnejší voči morálnemu právu, ktoré je nezávislé od pravého príkladu stanoveného Mohamedom. Tí, ktorí kladú islam na prvé miesto alebo poznajú islam najlepšie, myslia a konajú odlišne.

V skutočnosti len zopár moslimov vôbec čítalo Korán v akomkoľvek rozsahu, a omnoho menej sa ich venovalo poctivému štúdiu skutočných slov a činov Mohameda (ktoré boli skôr v súlade s hedonizmom, klamaním, mocou a násilím než morálnou zdržanlivosťou). Prísne pravidlá, ktoré moslimské krajiny uvaľujú na slobodu prejavu alebo ochranu islamu pred kritikou tiež zabraňujú jeho úplnému pochopeniu. Na Západe mnoho moslimov, oddaných alebo iných, jednoducho uprednostňuje presvedčenie, že islam je v zhode so židovsko-kresťanskými princípmi mieru a tolerancie, aj keď si to vyžaduje filtrovanie dôkazov o opaku.

Ale hoci väčšina moslimov je mierumilovná napriek islamu, iní sú kvôli nemu nebezpeční. Puristi, ktorí si berú islam k srdcu, sú omnoho náchylnejší stať sa teroristami než ľudomilmi. Tí, ktorí majú najväčšie sklony podľahnúť Mohamedovmu posolstvu bez morálneho filtra sú vždy nebezpečnejší a šovinisticky mysliaci. Môžeme ich nazývať „extrémistami“ alebo „fundamentalistami“, ale napokon, sú oddaní Koránu a ceste džihádu, ako ju nariadil Mohamed.

Ostatné náboženstvá zabíjajú tiež

Hra: Zníženie ostatných náboženstiev na úroveň islamu je obľúbenou taktikou apologétov konfrontovaných s výjavmi islamského násilia. Pamätáte si Timothyho McVeigha, bombového atentátnika z Oklahoma City? A čo Anders Breivik, nórsky zabijak? Prečo si doberať islam, keď ostatné náboženstvá majú tie isté problémy?

Pravda: Pretože nemajú.

Bez ohľadu na to, čo môže alebo nemusí povedať jeho rodný list, Timothy McVeigh nebol veriaci (v skutočnosti otvorene vyhlásil, že je agnostik a že „veda“ je jeho náboženstvo). Nikdy svoje činy nepripísal náboženstvu, necitoval verše z Biblie ani netvrdil, že zabíjal pre Ježiša. Jeho motívy sú veľmi dobre zdokumentované prostredníctvom rozhovorov a skúmania. Boh nie je spomenutý nikdy.

Takzvaní „členovia ostatných vierovyznaní“, ktorých moslimovia zmieňujú, sú takmer vždy len nominálni členovia, ktorí sa aktívne nezapájajú. Nie sú inšpirovaní, ani neslúžia náboženstvu ku cti ako moslimskí teroristi – a toto je to, čo z toho robí veľmi odlišnú vec.

Islam sa spája s islamským terorizmom, pretože je to spojenie, ktoré robia samotní teroristi.

Moslimovia porovnávajúci zločin spáchaný ľuďmi, ktorí sú nominálnymi členmi ostatných náboženstiev, s náboženským terorom páchaným otvorene v mene islamu, porovnávajú hrušky s jablkami.

A predsa, niektorí z bombových atentátnikov na klinike potratov boli veriaci, ale zvážte rozsah problému. V USA bolo v období 36 rokov šesť smrteľných útokov. Osem ľudí zahynulo. Toto je v priemere jedno úmrtie každých 4,5 roka.

V porovnaní s tým, islamskí teroristi zorganizovali takmer desaťtisíc smrteľných útokov len v priebehu šiestich rokov po 11. septembri 2001. Ak sa vrátime do roku 1971, keď moslimské armády v Bangladéši začali masové masakrovanie hinduistov, cez roky džihádu v Sudáne, Kašmíre a Alžírsku, a súčasné sunnitsko-šiitske násilie v Iraku, počet nevinných zabitých v mene islamu pravdepodobne presahuje päť miliónov za rovnaké časové obdobie.

Andersa Breivika, ktorý zavraždil 77 nevinných pri osamelom besnení 22. júla 2011, polícia pôvodne nesprávne identifikovala ako „kresťanského fundamentalistu“. V skutočnosti sa neskôr určilo, že zabíjanie bolo motivované politicky. Zanechal tiež podrobný 1500 stranový manifest v ktorom vyhlásil, že nie je veriaci, nevie, či boh existuje a uprednostňuje sekulárny štát pred teokraciou. Netreba ani hovoriť, že na podporu svojho vražedného záchvatu necitoval nijaké verše z Biblie, ani nekričal „chvála pánu“ keď strieľal ľudí.

V posledných desiatich rokoch došlo možno k asi tuctu nábožensky inšpirovaných vrážd spáchaných ľuďmi všetkých ostatných vierovyznaní dokopy. Keď taká malá hŕstka samotárov koná v izolácii, oprávnené sa to dá pripísať duševnej chorobe alebo (prinajlepšom) dômyselnému neporozumeniu.

V protiklade s tým je islamský teror organizovaný a metodický. Islamistické skupiny sa klenú po celom svete s desiatkami tisíc oddaných členov, napriek intenzívnym cieleným protiopatreniam, a podporovateľmi počítajúcimi sa na desiatky miliónov. Sú otvorení ohľadom svojich náboženských cieľov a zabíjajú v mene boha každý jeden deň v roku. Verše v ich svätých textoch ich zrejme podporujú. Niet nikoho, kto o nich bude čo i len diskutovať.

Žiadne iné náboženstvo toto nerobí. Takže hoci moslimovia môžu predstierať, že ostatné náboženstvá sú rovnako náchylné na „dezinterpretáciu“ ako je to ich „dokonalé“, realita hovorí niečo iné.

Korán hovorí, že v náboženstve nemôže byť donútenia

Hra: Verš 2:256 z Koránu sa často cituje ako dôkaz, akým tolerantným náboženstvom islam je. Verš údajne čiastočne znie, „Nech niet donútenia v náboženstve; pravda jasne vyniká nad chybou…“

Pravda: Slovo „nech“ v arabčine nie je, takže verš nie je rozkazom. V skutočnosti hovorí „v náboženstve niet donútenia…“ Je to vyhlásenie o tom, že pravá viera sa nedá nanútiť. To však neznamená, že ostatní nemôžu byť prinútení k vonkajšiemu prejavu viery, ako sú piliere islamu:

Alahov apoštol (Mohamed) povedal: „Bol som poverený bojovať proti ľuďom kým nepovedia: „Nikto nemá právo byť uctievaný okrem Alaha.“ A keď to povedia, ak sa budú modliť tak ako my, ak budú otočení pri modlitbách ako my a masakrovať ako my masakrujeme, potom ich krv a majetok budú pre nás posvätnými a nebudeme do neho zasahovať, iba vtedy, keď na to budeme mať právo.“ Bucharí 8:387

Aj v tej istej súre (kapitole) Koránu, v ktorej sa objavuje verš 256 sú moslimovia inštruovaní „bojovať s nimi (nemoslimami) až kým nebude prenasledovania a náboženstvo nebude iba pre Alaha (verš 2:193)“. Apologéti budú tvrdiť, že toto platilo pre ľudí v Mekke. Zabúdajú dodať, že Mekkánci boli neskôr donútení konvertovať.

Súra 2 je zo skorého obdobia v Medine. Bola „odhalená“ v čase, keď moslimovia práve dorazili do Mediny po svojom vyhnaní z Mekky. Potrebovali zostať za dobre so silnejšími kmeňmi okolo seba, z ktorých mnohé boli židovské. Bolo to asi v tomto čase, napríklad, keď sa Mohamed rozhodol zmeniť smer modlitieb svojich stúpencov z Mekky k Jeruzalemu.

Ale moslimovia sa dnes modlia k Mekke. Dôvodom pre to je, že Mohamed vydal neskorší rozkaz ktorý zrušil (alebo anuloval) ten prvý. Vlastne, zrušenie veršov je veľmi dôležitým princípom, ktorý treba mať na mysli pri vykladaní Koránu – a verš 2:256 zvlášť – pretože o neskorších veršoch (z chronologického hľadiska) sa hovorí, že rušia akékoľvek skoršie verše, ktoré si môžu protirečiť (Korán 2:106, 16:101).

Mohamedovo posolstvo bolo omnoho bližšie k mieru a tolerancii počas jeho skorších rokov, keď nemal armádu a keď sa pokúšal pripodobniť svoje nové náboženstvo kresťanstvu. Toto sa dramaticky zmenilo po tom, ako získal moc na dobýjanie, ktorú nakoniec beztrestne použil na to, aby ostatné kmene priviedol k islamu. Porovnajte verš 2:256 so súrami 9 a 5, ktoré boli „odhalené“ ako posledné a ľahko uvidíte, prečo bol islam od čias Mohameda až po súčasnosť čímkoľvek, len nie náboženstvom mieru.

Hoci väčšina moslimov dnes odmieta praktizovať otvorené nútenie ostatných zmeniť svoje náboženstvo, nútené konverzie sú súčasťou islamskej histórie odkedy Mohamed prvý pozdvihol meč. Ako je na mnohých miestach zaznamenané ako hovorí, „Bol som poverený bojovať proti ľuďom kým nedosvedčia, že niet iného boha okrem Alaha, že Mohamed je poslom Alaha…“ (Viď Bucharí 2:25).

Mohamed zaviedol svoje slová do praxe. Keď pochodoval do Mekky aj s armádou, jednou z jeho celkom prvých úloh bolo zničiť modly v Kaabe, ktoré Arabi po stáročia oddane uctievali. Odstránením objektov ich uctievania zničil náboženstvo ľudí a nahradil ho svojím vlastným. Tí, ktorí nekonvertovali, boli buď zabití alebo vypudení. Neskôr nariadil, aby Židia a kresťania boli vyhnaní z Arábie. Znie nútenie ostatných vybrať si medzi svojím domovom a svojou vierou ako „žiadne donútenie v náboženstve“?

Podľa moslimských historikov Mohamed nariadil svojim ľuďom navštevovať modlitby v mešite do tej miery, keď tí, ktorí to odmietli, boli upaľovaní zaživa. Taktiež nariadil, aby deti ktoré dosiahnu určitý vek boli bité, pokiaľ sa odmietnu modliť.

Čo je zaujímavé, aj tí istí súčasní moslimovia ktorí citujú verš 2:256 zvyčajne veria v islamské učenie, ktoré znie dosť ako náboženské prinútenie. Tým učením sú zákony trestajúce odpadlíctvo smrťou (alebo uväznením, pre ženy) a inštitucionalizovaná diskriminácia náboženských menšín pod islamskou nadvládou, ktorá sa niekedy nazýva „status dhimmi“.

Islamské právo otvorene zakazuje nemoslimom zdieľať svoju vieru a dokonca zahrňuje vymáhanie peňazí od nich vo forme dane zvanej džíza. Tí, ktorí odmietajú platiť túto ľubovoľnú sumu sú zabití. Ak toto nie je donútenie, tak potom čo?

Križiacke výpravy

Hra: Moslimovia radi hovoria o križiackych výpravách… a kresťania sa za ne radi ospravedlňujú. Keby človek počul obidve strany ako hovoria ten príbeh, pomyslel by si, že moslimovia sa len mierumilovne starali o svoje vlastné veci v krajinách, ktoré boli legitímne moslimské, keď sa kresťanské armády rozhodli viesť svätú vojnu a „zabíjať milióny.“

Pravda: Každá časť tohto mýtu je lož. Podľa pravidiel, ktoré si moslimovia nárokujú, križiacke výpravy boli ospravedlnené a excesy (hoci pod kresťanskými štandardmi) blednú v porovnaní s historickým zaobchádzaním dobytého obyvateľstva v rukách moslimov.

Tu sú nejaké rýchle fakty…

Prvá križiacka výprava začala v roku 1095… 460 rokov po obsadení prvého kresťanského mesta moslimskými armádami, 457 rokov po dobytí Jeruzalema moslimskými armádami, 453 rokov po ovládnutí Egypta moslimskými armádami, 443 rokov po prvom vyplienení Talianska moslimami, 427 rokov po prvom obľahnutí kresťanského hlavného mesta Konštantínopolu moslimskými armádami, 380 rokov po dobytí Španielska moslimskými armádami, 363 rokov po prvom útoku moslimských armád na Francúzsko, 249 rokov potom, ako na hlavné mesto kresťanského sveta, samotný Rím, zaútočila moslimská armáda, a len po stáročiach vypaľovania kostolov, zabíjania, zotročovania a nútených konverzií kresťanov.

V čase, keď križiacke výpravy konečne začali, mali moslimské armády dobyté dve tretiny kresťanského sveta.

Moslimovia obťažovali Európu už od prvých niekoľkých rokov po Mohamedovej smrti. Už v roku 652 zahájili Mohamedovi stúpenci nájazdy na ostrov Sicília, o 200 rokov neskôr viedli okupáciu v plnom rozsahu ktorá trvala takmer storočie a bola prerušovaná masakrami, ako bol ten v meste Castrogiovanni, v ktorom zahynulo 8 000 kresťanov. V roku 1085, desať rokov pred prvou križiackou výpravou, moslimovia zorganizovali ďalší pustošivý sicílsky nájazd, vypaľujúc kostoly v meste Reggio, zotročujúc mníchov a znásilňujúc kláštor mníšok predtým, než ich odvliekli do zajatia.

V roku 1095 byzantský cisár Alexius I Komnénus začal prosiť pápeža v Ríme o pomoc o odvrátenie moslimských armád, ktoré v tom čase obsadzovali dnešné Turecko, zmocňujúc sa majetku kadiaľ išli a meniac kostoly na mešity. Seldžuckí votrelci zabili v desaťročiach po roku 1050 len v samotnej Anatólii niekoľko stoviek tisíc kresťanov, pričom preživších chceli „konvertovať“ na islam.

Kresťania nie len prichádzali o svoje životy vo vlastných krajinách v dôsledku postupu moslimov, no pútnici do Svätej zeme z iných častí Európy boli obťažovaní, unášaní, zneužívaní, nútení konvertovať na islam a príležitostne vraždení. (Porovnajte si toto s koránskym ospravedlnením zabíjania jednoducho kvôli tomu, že moslimom bol odopretý prístup k púti do Mekky).

Renomovaný odborník Bernard Lewis poukazuje, že križiacke výpravy, hoci „sa často porovnávajú s moslimským džihádom, boli omeškanou a obmedzenou reakciou na džihád a čiastočne jeho imitáciou… Odpustenie za hriechy tých, ktorí bojovali na obranu svätej Cirkvi božej a kresťanského náboženstva a politického zriadenia, a večný život pre tých, ktorí bojovali proti neveriacim: tieto myšlienky… jasne odrážajú moslimské poňatie džihádu.“

Lewis pokračuje a vyhlasuje, že „na rozdiel od džihádu, križiacke výpravy sa primárne zaoberali obranou alebo opätovným dobytím ohrozených alebo stratených kresťanských území… Moslimský džihád, pre porovnanie, sa vnímal ako neobmedzený, ako náboženská povinnosť, ktorá bude pokračovať až kým celý svet buď neprijme moslimskú vieru alebo sa nepodriadi moslimskej vláde… Cieľom džihádu je priviesť celý svet pod islamské právo.“

Ak vám niekto ukradne peňaženku a vy si ju vezmete späť, kto je zlodej?

Križiaci vtrhli len do tých krajín, ktoré boli kresťanské. Nezaútočili na Saudskú Arábiu (okrem polovičatej expedície menšej hodnoty) ani nevyrabovali Mekku, ako to urobili moslimovia (a robia naďalej) v prípade Talianska a Konštantínopolu. Ich prvoradým cieľom bolo opäť dobyť Jeruzalem a zabezpečenie bezpečného prechodu pre pútnikov. Zvrhnutie moslimského impéria nebolo na programe dňa.

Obdobie križiackej „okupácie“ (svojej vlastnej bývalej krajiny) sa natiahlo na o málo viac ako 170 rokov, čo je menej než moslimská okupácia Sicílie a južného Talianska samotného – nehovoriac o Španielsku a ostatných krajinách, ktoré nikdy neboli moslimské predtým ako padli za obeť džihádu. V skutočnosti arabská okupácia Severnej Afriky a krajín Stredného Východu mimo Arábie je takmer 1400 rokov stará.

Napriek obľúbenému vykresleniu, križiacke výpravy neboli súbojom titanov medzi kresťanstvom a islamom. Hoci boli pôvodne vyslaní pápežskou bulou, „okupanti“ sa rýchlo stali súčasťou politickej a ekonomickej štruktúry Stredného Východu, bez veľkého ohľadu na náboženské odlišnosti. Miestne obyvateľstvo ich príchod do značnej miery prijalo jednoducho ako ďalšiu zmenu autority. Islamskí radikáli dokonca lamentovali nad faktom, že mnohí ich spoluveriaci uprednostňovali žiť pod franskou (kresťanskou) vládou než migrovaním do moslimských krajín.

Moslimský svet bol tiež rozdelený na bojujúce frakcie, z ktorých mnohé uzavreli spojenectvo s franskými princmi proti sebe navzájom v tej či onej dobe. To zahrňovalo dokonca aj Saladina, kurdského bojovníka, ktorému sa pripisuje konečné vypudenie „križiakov“. V protiklade so súčasnou propagandou však mal Saladin len malý záujem o svätú vojnu, až kým darebácky franský princ nezačal narušovať jeho obchodné trasy. Pred aj po dobytí Jeruzalema minuli jeho armády omnoho viac času a zdrojov v bojoch proti ostatným moslimom.

Za svoju časť, Byzantská (východokresťanská) ríša uprednostňovala iba malé styky s križiackymi kráľovstvami a dokonca zašla až tak ďaleko, že príležitostne uzatvárala dohody so svojimi moslimskými rivalmi.

Ďalším nedorozumením je, že éra križiackych výprav bola dobou nepretržitej vojny. V skutočnosti iba veľmi malá časť z celého tohto obdobia zahrňovala významné nepriateľské akcie. V reakcii na moslimskú expanziu alebo agresiu bolo len asi 20 rokov skutočných vojenských kampaní, z čoho veľká časť sa minula na organizáciu a cestu. (Trvali v rokoch 1095-1099, 1147-1149, 1189-1192, 1202-1204, 1217-1221, 1228-1229, 1248-1254, 1270 a 1271-1272). Na porovnanie, moslimský džihád proti samotnému ostrovu Sicília trval 75 rokov v jednom kuse.

Ironicky, križiacke výpravy sa dajú ospravedlniť samotným Koránom, ktorý podporuje Svätú vojnu s cieľom „vyhnať ich z miest, odkiaľ oni vyhnali vás“ (2:191). V tomto prípade cieľom nebolo vyhnať moslimov zo Stredného Východu, ale ukončiť obťažovanie pútnikov. Učenie Nového zákona neospravedlňuje Svätú vojnu, čo je dôvod, prečo sú križiacke výpravy anomáliou, krátkym prerušením storočí neúprosného džihádu proti kresťanstvu, ktorý začal dlho predtým a pokračoval aj po tejto udalosti.

Najväčším zločinom križiakov bolo dobytie Jeruzalema, v ktorom bolo údajne zmasakrovaných 3 000 ľudí. Toto číslo je zatienené počtom obetí džihádu, od Indie po Konštantínopol, Afriku a Narbonne, ale moslimovia sa nikdy neospravedlnili za svoje zločiny a ani to nikdy neurobia.

To, čomu sa v iných náboženstvách hovorí „hriech a exces“, je tým, čo islam nazýva povinnosťou z vôle Alaha.

Mohamed nikdy nikoho nezabil

Hra: Moslimovia niekedy tvrdia, že Mohamed nikdy nikoho nezabil. Tým zvyčajne myslia, že nikdy nikoho nezabil svojou rukou (okrem boja… čo si môžu alebo nemusia pamätať, aby to spomenuli).

Pravda: Podľa tejto logiky ani Hitler nikdy nikoho nezabil.

Očividne, ak ľuďom pod vaším velením nariadite popravu väzňov alebo vraždu kritikov, potom ste prinajlepšom rovnako vinný ako vykonávači vašich rozkazov. V prípade Mohameda je počet ľudí, ktorých zavraždil doslova príliš veľké, aby ho historici úplne poznali.

V meste Badr boli do otroctva vzatí muži (vrátane jedného, ktorý volal na svoje deti, keď ho popravovali), matka piatich detí (dobodanú na smrť za spochybňovanie Mohamedovho tvrdenia že je prorokom), desiatky židovských občanov, vrátane básnikov a obchodníkov obvinených zo zosmiešňovania islamu, mnohí cudzoložníci, najmenej jedna otrokyňa, 800 mužov a chlapcov z kmeňa Kurajza, ktorí boli zajatí a popravení na Mohamedov rozkaz, žena z kmeňa Kurajza, ktorá sa pomiatla kvôli poprave svojej rodiny, a nešťastný jedinec, ktorý bol umučený na smrť, aby prorok islamu mohol nájsť jeho skrytý poklad a potom sa „oženiť“ s jeho čerstvo ovdovenou ženou.

Nepriamo je Mohamed zodpovedný tiež za milióny a milióny ľudí, ktorí boli zmasakrovaní naprieč storočiami ľuďmi, ktorí pokračovali v jeho dedičstve džihádu. Nielen že zabíjal, ale skutočne je jednou z najkrvavejších postáv v histórii.

Korán učí že všetok život je posvätný

Hra: Verš 5:32 podporuje univerzálny princíp, že všetok život je pre Alaha posvätný. Hovorí sa v ňom, „Ak niekto zabije osobu… je to ako keby zabil celé ľudstvo; a ak niekto zachráni život, je to ako keby zachránil život celému ľudstvu…“

Pravda: Tento úryvok verša 5:32 sa objavuje vyššie tak, ako ho citovala Severoamerická rada pre fiqh. Je tým, čomu apologéti chcú, aby nemoslimovia verili, že je v Koráne, ako protiklad desiatok iných, otvorených pasáží nariaďujúcich vojnu, stínanie hláv a mučenie. Ale ani tento citát z verša 5:32 nie je celkom takým, akým sa javí. Je tam vynechaných zopár slov.

Tu je celý text toho verša:

„A kvôli tomuto sme predpísali deťom Izraela, aby ten, kto zabije jedného človeka – nie však pre pomstu na niekom alebo za to, že šíril pohoršenie na zemi – bol súdený, ako by zabil celé ľudstvo. A aby ten, kto oživí jedného, bol posudzovaný, ako by oživil celé ľudstvo. A prišli k nim už skorej poslovia naši s jasnými dôkazmi, avšak mnohí z nich sa i potom dopúšťali priestupkov na zemi.“

V prvom rade si všimnite značnú medzeru. Zabíjanie je povolené v prípadoch vraždy alebo „za šírenie pohoršenia na zemi“. Vražda je dosť priamočiara, ale „šírenie pohoršenia“? Ak by si niečo vyžadovalo starostlivé a presné vysvetlenie, určite by to bola fráza schvaľujúca mučenie. Ale generácie moslimov sú ponechané na to, aby uplatnili vlastný výklad toho, čo „pohoršenie“ znamená – s rôznymi štandardmi. Porušenie šaríje (islamského práva) alebo zdieľanie odlišnej náboženskej viery tomu, zdá sa, vyhovuje. Verš 7:103 z Koránu dokonca naznačuje, že len obyčajné odmietnutie Mohameda a Koránu sa ráta ako „pohoršenie“.

Po druhé, všimnite si širší kontext tohto verša. Ukazuje sa, že to napokon nie je božské nariadenie moslimom. Je to opis pravidla, ktoré bolo dané Židom (v skutočnosti ukradnuté z Talmudu). Nie je to výstraha pred zabíjaním. Je to obžaloba proti Židom za porušenie zákona, ktorý im bol daný. „Aby ten“ neznamená „ktokoľvek“, ale skôr ktokoľvek zo Židov.

Akékoľvek uplatnenie na moslimov by platilo len na moslimov – ako v prípade vraždy moslima moslimom v rámci bratstva veriacich. V skutočnosti je kontextom tohto verša vražda Ábela Kainom. Z historického hľadiska islamskí učenci tento verš nikdy nevyložili tak, že Alah prisudzuje rovnakú hodnotu životom nemoslimov. Korán hovorí, že náprava za vraždu je obmedzená zákonom rovnosti (2:178) a že neveriaci si nie sú rovní s moslimami (39:9). Mohamed potvrdil, že hoci moslim môže byť potrestaný smrťou za zabitie iného moslima, nikdy by nemal byť zabitý za zabitie neveriaceho.

Skôr než by podporovala toleranciu, súra 5 ako celok je v skutočnosti podnecovaním nenávisti s náznakom násilia. Neskôr v tej kapitole sú Židia a kresťania otvorene prekliati ako „hriešni“ ľudia s „chorými srdcami“, respektíve ako nenávistní „rúhači“. Mohamed pokračuje a zdržanlivo pripomína svojim ľuďom, že Alah miluje tých, ktorí „bojujú“ v jeho službe – a je dosť očividné, kto je nepriateľom.

Moslimskí apologéti tiež vynechávajú fakt, že príšerný verš, ktorý nasleduje po verši 5:32 v skutočnosti nariaďuje zabíjanie v prípade už uvedeného „pohoršenia“. Dokonca naznačuje ukrižovanie a „odseknutie rúk a nôh na opačnej strane“. (ISIS sa v roku 2014 týmto príkazom svedomito riadil).

Hoci verš 5:32 opisuje zákon daný Židom, nasledujúci verš je jasne určený pre moslimov. Verš 5:33 poskytuje základ pre zákony o rúhaní, podľa ktorých sú ľudia popravovaní za urážanie alebo spochybňovanie islamu. Potom je iróniou, že tá istá časť Koránu, ktorú apologéti používajú na vykreslenie islamu ako nenásilného náboženstva, sa dlho využívala ako ospravedlnenie toho, aby sa zo slovnej urážky stal hrdelný zločin.

Takže, najlepším príkladom morálneho príkazu Koránu je pasáž, ktorá vlastne nariaďuje mučenie a popravu tých, ktorí sa považujú za hrozbu islamskej hegemónie…

Ak je toto tým najlepším, čo islam ponúka, nie je ťažké uhádnuť, prečo toto náboženstvo prispieva viac než tisíc teroristickými útokmi každý jeden rok.

Moslimovia majú zabíjať len v sebaobrane

Hra: Moslimovia často tvrdia, že ich náboženstvo im hovorí, že zabíjať majú len v sebaobrane (t.j. keď sú ich vlastné životy v ohrození).

Pravda: Súčasťou tejto hry je nájdenie verša z Koránu, ktorý oprávňuje boj v sebaobrane a potom falošne skĺzaval do slova „len“, aby to vyzeralo tak, že moslimovia sú obmedzení touto podmienkou.

Korán určite dáva moslimom povolenie bojovať v sebaobrane, ale nie je to jediná okolnosť, za ktorej môžu vziať životy ostatným. Na boj sa nabáda na iných miestach, „až kým všetko náboženstvo nebude pre Alaha“. Pravoverným je povedané, aby bojovali proti neveriacim, ktorí kladú odpor islamskej vláde.

Mýtus o zabíjaní len v sebaobrane sa dá ľahko vyvrátiť záznamami zo života samotného Mohameda. Jeho kariéra násilia začala s nájazdmi na karavány obchodníkov cestujúcimi medzi Sýriou a Mekkou. Jeho muži sa zvyčajne zakradli k nič netušiacim jazdcom a zabili tých, ktorí chránili svoj tovar. Nebola v tom nijaká sebaobrana (prinajmenšom na strane moslimov). Toto bola staromódna ozbrojená lúpež a vražda – schválená Alahom (podľa Mohameda, ktorý tiež požadoval pätinu koristi pre seba).

Celkom prvá bitka, v ktorej Mohamed bojoval, bola v meste Badr, kde bola mekkánska armáda o sile 300 mužov poslaná na ochranu karaván pred moslimskými nájazdmi. Mekkánci neohrozovali Mohameda, a (obrátiac tento moslimský mýtus naruby) bojovali len v sebaobrane potom, čo boli napadnutí moslimami. Po bitke Mohamed zaviedol zvyk popraviť zajatcov, ktorí sa vzdali – niečo čo sa zopakovalo pri mnohých iných príležitostiach.

Dôležitosť tejto epizódy sa dá ťažko nadhodnotiť, pretože uvádza do pohybu dlhú reťaz moslimského násilia, ktoré napokon prešlo priamo cez srdce Ameriky 11. septembra. Raných moslimov neohrozovali tí, na ktorých zaútočili, a určite nie tí, ktorých zajali. Organizovali agresívne nájazdy, aby napokon vyprovokovali vojnu, tak ako sa to dnes pokúša urobiť Al-Kájda.

Moslimovia sa pokúšajú ospravedlniť Mohamedovo násilie tvrdením, že on a jeho stúpenci „trpeli prenasledovaním“ v rukách Mekkáncov v skoršom období, v ktorom bol Mohamed vykázaný z mesta Mekka a musel utiecť do Mediny. No ani najhoršie z tohto prenasledovania nedosiahlo úroveň zabíjania. A Mohamed a jeho moslimovia ani neboli v nejakom nebezpečenstve vo svojom novom domove v Medine. Mohli slobodne pokračovať vo svojich životoch.

Dokonca Mohamedovi vlastní muži evidentne spochybňovali, či by mohli prenasledovať a zabíjať ľudí, ktorí pre nich nepredstavujú hrozbu, keďže sa to zdalo byť v protiklade so skorším, pasívnejším učením. Aby ich presvedčil, Mohamed im oznámil príhodné odhalenie od Alaha, vyhlasujúce, že „prenasledovanie moslimov je horšie než zabíjanie (nemoslimov)“ (súra 2:191). Tento verš nastolil nepísaný princíp, že autorita moslimov má vyššiu hodnotu než samotné životy ostatných. Niet väčšieho kontextu morálky, voči ktorému by sa skutky posudzovali. Všetko na čom záleží je, ako udalosť ovplyvňuje alebo prináša výhody moslimom.

Za Mohameda boli otroci a básnici popravovaní, zajatci stínaní a cudzoložníci pochovávaní a kameňovaní. Nič z tohto sa nedialo počas zápalu boja, ani si to nevyžadovala sebaobrana. Doteraz islamské právo prikazuje smrť za určité zločiny ako rúhanie a odpadlíctvo.

Po Mohamedovi smrti jeho spoločníci vtrhli do kresťanského sveta – dobýjajúc Stredný Východ, Severnú Afriku a časti Európy. Zaútočili a dobýjali aj na východe, vrátane Perzie, Strednej Ázie a hlboko na území Indického subkontinentu. Len zopár, ak vôbec nejaké, z týchto kampaní zahrňovalo čo i len zámienku sebaobrany. Boli o džiháde.

„Svätá vojna“ nie je v Koráne

Hra: Začiatkom roku 2005 známy apologét menom Džamal Badáví ponúkol 1 milión dolárov komukoľvek, kto by dokázal, že Korán obsahuje slová „svätá vojna“. Či skutočne mal tie peniaze je otázne, ale jeho zámerom bolo, aby ľudia uverili, že Korán nepodporuje džihád a že teroristi sa tragicky pomýlili, keď vedú svoje kampane svätej vojny v mene islamu.

Pravda: V skutočnosti nielen, že slovo „džihád“ je spomenuté na niekoľkých miestach v Koráne, ako je neslávna súra 9 (ktorá obsahuje „verš o meči“), jestvuje tiež viac ako 150 výziev na svätú vojnu, ktoré sú rozptýlené po celom texte.

Tak v čom je problém?

Nuž, keď zasvätení neveriaci ako Robert Spencer okamžite zareagovali na túto výzvu a išli si prevziať cenu, pán Badáví bol nútený odhaliť to, čo bolo v jeho ponuke napísané malým písmom. Vidíte, nehovoril o koncepte svätej vojny. Myslel len presnú arabskú frázu, „svätá vojna“.

A čo „džihád“? Nuž, toto sa neráta, ako tvrdí pán Badáví, pretože technicky sa dá použiť v kontexte, ktorý neznamená „svätú vojnu“ (aj keď sa to tak nevysvetľovalo v Mohamedových časoch, a ani v našich). „Džihád“ je ako slovo „boj“, ktoré sa dá použiť v neškodnom zmysle (ako vo vete „Bojujem s túžbou nazvať pána Badávího falošným pätolizačom“).

Ak „džihád“ je svätý bez vojny, potom „kital“ musí byť vojna bez svätého. Je to arabský výraz, ktorý doslova znamená viesť vojenský boj. Ale, tak ako džihád, celkom určite sa používa v kontexte svätej vojny, ako v súre 2: „Bojujte proti nim, až kým sa nepominie modlárstvo a náboženstvo nebude len pre Alaha.“ Pán Badáví je dokonca zaznamenaný ako priznáva, že kital môže byť forma džihádu… ale ani toto sa podľa drobných detailov jeho ponuky neráta.

Takže, hoci Korán hovorí veriacim, aby „zabíjali neveriacich kdekoľvek ich nájdu,“ a „udierali ich po krkoch a končekoch prstov,“ preukazujúc „bezohľadnosť voči neveriacim,“ a 150 ďalších násilných napomenutí, aby bojovali otvorene v mene Alaha… arabské slová „svätá“ a „vojna“ sa neobjavujú presne vedľa seba. (Mimochodom, ani nemecké slová „koncentračný“ a „tábor“ sa v nacistických dokumentoch neobjavujú za sebou).

Bože môj, čo je to za bezvýznamné víťazstvo! Človek sa musí čudovať, či pán Badáví úprimne verí, že povedal niečo dôležité alebo či uznáva, že toto je hanebná hra so slovíčkami.

Prinajmenšom, ľudia by mali vedieť, že „džihád“ je použitý v kontexte náboženskej vojny znova a znova naprieč celým Koránom a hadísmi a že, bez ohľadu na presnú terminológiu, najposvätnejšie texty islamu jasne obhajujú druh svätej vojny, ktorý poháňa dnešný terorizmus.

Verše o násilí sú vytrhnuté z kontextu

Hra: Všetky verše o násilí boli vydané počas období vojny, tvrdia apologéti. Obviňujú kritikov z toho, že sa dopúšťajú selektívneho výberu (vyberaním veršov z kontextu na podporu tvrdenia a ignorovaním ostatných, ktoré ich môžu zmierňovať), aby zdiskreditovali islam.

Toto zanecháva dojem, že Korán je plný veršov o mieri, tolerancii a univerzálnom bratstve, len s malou hŕstkou, ktorá hovorí opak. „Výnimky“ sú vložené do kontextu s očividnými obmedzeniami, ktoré ich zaväzujú ku konkrétnemu miestu a času (ako je tomu zvyčajne s násilím v pasážach Starého zákona).

Pravda: Nie sú to verše o násilí, ktoré sú zriedkavé; to sú verše o mieri a tolerancii. Tie tiež boli vyrozprávané v skoršom období Mohamedovho života a nahradené tými, ktoré prišli neskôr. V mnohých prípadoch ani „historický kontext“ týchto veršov o násilí nie je z okolitého textu taký zjavný.

Posledná kapitola Koránu, ktorú vyrozprával Mohamed, je najnásilnejšia. Čo je horšie, historický kontext je, že moslimovia mali v tom čase úplnú moc a neboli prenasledovaní, ani na nich nikto neútočil. V skutočnosti súra nariaďuje veriacim, aby boli „tvrdí“ voči neveriacim a moslimom, ktorí sú mierumilovní alebo pokryteckí (verš 9:73) a aby bojovali proti kresťanom a Židom až do stavu podriadenosti (verš 9:29) kvôli ničomu inému, než je ich nemoslimský status.

Toto nie je učenie náboženstva mieru. Apologéti sú nútení hrať hry, ako je vymýšľanie si historick&eacu