Lothrop Stoddard: Do temnoty – nacistické Nemecko dneška

Kapitola I – Tieň

Nad Európou visí tieň vojny. Je to ako zatmenie slnka. V bojujúcich krajinách je temnota najsilnejšia, porovnateľná s trvalým výpadkom svetla. Neutrálne krajiny tvoria akúsi súmračnú zónu, v ktorej je život lepší, ale stále ďaleko od normálu.

V prírode je zatmenie prechodný jav vzbudzujúci úzkosť, ale s krátkym trvaním. To nie je prípad vojnového zatmenia európskej civilizácie. Neprechádza ním svetlo ani teplo. Zlovestná súmračná zóna sa stáva čoraz pochmúrnejšou, zatiaľ čo vojnové zatmenie sa šíri čoraz intenzívnejšie.

Do vojnovej Európy som vstúpil cez Taliansko, cestujúc z Ameriky na na talianskom parníku Rex. Bola to zvláštna cesta. Tento obrovský plávajúci palác, pýcha talianskeho obchodného loďstva, viezol iba hŕstku cestujúcich. Vojna je automaticky pohromou pre výletné plavby, naviac zákaz vydávania cestovných pasov našim Ministerstvom vnútra obmedzil prúd cestujúcich na bezvýznamý pramienok. Tak som plával z New Yorku na takmer prázdnej lodi.

Prvá trieda na lodi Rex je zázrakom moderného luxusu. Všetka táto nádhera bola vyplytvaná na presne 25 pasažierov, vrátane mňa. Cítili sme sa v tomto veľkolepom luxuse ako malé hrášky v mamutích strukoch. Malá skupina stolov v jednom rohu priestranného jedálenského salónu; krátky rad lehátok na dlhej vyhliadkovej palube; patetický malý zhluk kresiel v tanečnej sále pri premietaní filmu – to boli jediné dôkazy spoločenského života. Dokonca ani posádku lodi nebolo badať. S výnimkou niekoľkých stevardov a pomocného personálu nebolo nikoho vidieť. Mohol som sa dlhú dobu túlať po lodi a nevidel som živej duše. Dojem bol desivý. Bolo to ako cestovať na lodi duchov, “bludnom Holanďanovi” riadenom neviditeľnými rukami.

S ďalšími pasažiermi som neudržiaval bližšie styky. Väčšinou to boli Taliani, iba slabo ovládajúci angličtinu a starajúci sa o svoje vlastné záležitosti. Pár amerických obchodníkov bol rovnako znepokojený. Vojna bola pre nich prekvapujúcou nepríjemnosťou. Guľometná paľba španielčiny z úst čílskeho diplomata, smerujúceho na svoj európsky post spolu s rodinou, bola príliš veľa na moje jazykové schopnosti. Najzaujímavejšou osobou na palube bol osamelý Japonec, ktorý porazil každého v ping-pongu, ale inak sa držal opodiaľ.

Turistická trieda na zadnej palube bola kozmopolitnejšia, s osamelým Američanom medzi hŕstkou ďalších národností, vrátane mladého araba z Iraku vracajúceho sa do Bagdadu zo štúdia na univerzite v Chicagu. Bol to zanietený nacionalista s hlbokou nedôverou voči všetkým európskym mocnostiam – najmä voči sovietskemu Rusku a jeho návrhom ohľadom Stredného východu. V turistickej aj tretej triede bol celý rad Nemcov. Väčšinou to boli ženy, ale boli tam aj traja muži vo vojenskom veku. Všetci boli očividne nervózni. Neustále špekulovali, či bude Rex zastavený Angličanmi v Gibraltári, britskej bráne ku Stredozemnému moru. Muži vedeli, že v tom prípade by ich pokus o návrat do Otčiny skončil v koncentračnom tábore.

Preplávanie Gibraltárskeho prielivu je vždy nezabudnuteľný zážitok. Tentoraz to bolo obzvlášť pôsobivé. Vplávali sme doňho popoludní. Na oblohe sa prevaľovali masy mrakov, na ktorých sa objavovali záblesky slnečného svitu odrazeného od vodnej hladiny. V jednom okamihu preklenula široký prieliv nádherná dúha, ako mamutí visutý most. Na africkom pobreží hmla zahaľovala zubaté pohoria Maroka. Naproti tomu hory v Španielsku boli pokropené slnečnými lúčmi, hnedé svahy farbila nežná zeleň v miestach, ktoré po dlhom suchu skropili prvé jesenné dažde.

Masívny obrys Gibraltárskej skaly sa dostal na dohľad. Približoval sa. Stále sme sa držali na kurze ku otvorenému Stredozemnému moru za Gibraltárom. Nechajú nás Briti prejsť? Nikto to nevedel, okrem lodných dôstojníkov, ale tí nám nič nepovedali. Potom, keď sme už boli na na skok od Skaly, naša prova prudko vybočila a my sme skĺzli do posledného európskeho prístavu. Briti sa rozhodli ku prehliadke!

Náhlivo som vybehol na výhodné miesto na hornej palube, skade som mohol pozorovať, čo sa deje. Môj japonský spolucestujúci ma nasledoval. Ako Rex vstupoval do Alžírskej zátoky, mohli sme vidieť vonkajší prístav Gibraltáru preplnený obchodnými loďami. Keď sme priplávali bližšie, mohol som rozoznať veľké trikolóry vlajok namaľované na ich bokoch. Väčšina z nich boli talianske lode. Sedem talianskych nákladných lodí a tri dopravné lode čakali na prehliadku. Spustili sme kotvu v blízkosti lode Augustus, krásky z Južnej Ameriky.

Keď zarachotila kotevná reťaz, môj spolupasažier sa ku mne otočil s nevýrazným orientálnym úsmevom. “Veľmi zaujímavé,” poznamenal, ukazujúc na zadržané lode. “Nemyslite si, že by vláda Japonska dopustila, aby sa to dialo našim lodiam.”

Naďalej sme objektívne sledovali udalosti, ktoré sa nás osobne netýkali. Nebol to však prípad posádky lode. Pohľad na mnoho zadržaných lodí rozrušil všetkých Talianov na palube. Dôstojníci so zovretými perami predstierali ľahostajnosť a stevardi odmietavo krčili ramenami, ale námorníci vytvárali šepkajúce skupinky a pasažieri s rozhorčením otvorene zvyšovali hlasy, najmä po tom, ako sa pri pobreží objavil veľký pobrežný čln plný britských modrokabátnikov a dôstojníkov s bielymi čapicami. Zbadal som aj dvoch vojenských policajtov, čo naznačovalo, že si prišli pre Nemcov.

Pobrežný čln plával tesne pod miestom, kde som stál. Vďaka tomu sa k nám pripojil mladý taliansky cestujúci. Keďže už skôr sa sám označil za ohnivého fašistu, nebol som prekvapený, keď s ráznosťou svojich sedemnástich rokov uľavil svojim pocitom.

“Pozrite na všetky tie naše lode, ktoré tu držia!” kričal. “Nie je to hanba?”

Nemohol som odolať čertovine, ktorá ma napadla. “Len malé ťapnutie levej pracky,” chlácholivo som prehlásil.

Podpichnutie zabralo dokonale. Mladík vybuchol.

“Levej?” zareval hroziac päsťou. “Pre mňa sú to drzé psy. Len počkajte. Táto vojna ešte neskončila; je to iba začiatok. Jedného krásneho dňa náš Duce povie slovo a my rozbijeme túto starú skalu na kúsky. Tieto potom dáme nášmu dobrému priateľovi Francovi ako gesto priateľstva medzi našimi katolíckymi národmi.”

Rozhovor začul námorník, ktorý neďaleko maľoval. Pripojil sa k nám gestikulujúc štetcom. “Viem dobre, ako Angličania jednajú,” zavrčal: “Prešiel som vojnou v Etiópii. Najradšej by som hodil tento štetec na hlavu tamtoho!” Ten “tamten” bol mladý britský námorný dôstojník strnulo stojaci na korme pobrežného člna. Striaslo ma pri myšlienke, čo by sa stalo, ak by námorník podľahol svojmu nutkaniu.

V tejto chvíli už väčšina britských dôstojníkov vstúpila na palubu, tak som zišiel dole pozrieť, čo sa deje. Priestranný vstupný salón bol posiaty divákmi. Lodný hospodár mal vo svojej kancelárii otvorené dvere. Cez ne som zahliadol dvoch Britov nad zoznamom lodného nákladu. Hneď za dverami stáli medzi vojenskými policajtami traja Nemci vo vojenskom veku – podsadití muži medzi tridsiatkou a štyridsiatkou. Vyzerali ľahostajne. Ich stoická póza bola možno zapríčinená skutočnosťou, že celé popoludnie popíjali na utíšenie nervov. Zrejme sa im to podarilo. Po chvíli všetci traja vstúpili do kancelárie lodného hospodára. Rozhovor bol krátky. Vyšli von a policajti ich odviedli po schodoch na dolnú palubu.

Ponáhľal som sa na svoje vyhliadkové miesto, aby som videl na čln. Už vládla tma, ale vďaka lodným reflektorom som zazrel niekoľko lacných kufrov na palube člna. Po chvíli zliezol jeden policajt po povrazovom rebríku do člna, nasledovali traja Nemci a nakoniec druhý policajt aj s britskými dôstojníkmi. Nemci, zahalení do nepremokavých plášťov, sa schúlili okolo svojej úbohej batožiny a zapálili si cigarety. Keď sa čln dýchavčivo vzdialil, mladý dôstojník, ktorý bol predtým ohrozovaný štetcom, zakričal ostrým britským akcentom: “Môžete okamžite ísť!” Utrpenie skončilo. Trvalo necelé štyri hodiny. Loď viezla iba poštu a trocha expresného nákladu. Nebol preto žiaden dôvod, aby nás zadržiavali dlhšie. Mali sme šťastie. Niektoré plne naložené lode boli zadržiavané aj niekoľko dní. Tak či onak, rýchlo sme zdvihli kotvu a plávali preč. Blikajúce svetlá mesta Gibraltár nás rýchlo minuli a zmizli za bránou Európy. Vrchol Skaly sa matne týčil v mesačnom svetle. Potom sa aj ten stratil z dohľadu.

Ako sme sa blížili k Taliansku, aj počasie sa symbolicky otočilo. Poslednú noc na palube nás zastihla divoká búrka s neustálym hromobitím. Za úsvitu prišiel zo severu neobvykle silný a studený vietor. Prístav v Janove bol elegantne olemovaný bielou, keď Rex vkĺzol do prístavu a opatrne zamieril do svojho doku.

Historický Janov, šplhajúci sa po strmých svahoch na pozadí holých hôr, vyzeral rovnako úchvatne ako vždy. Napriek tomu bolo v tomto obraze niečo podivné, niečo, čo som sprvu nedokázal rozoznať. Potom som si to uvedomil – takmer sviatočný kľud v uliciach, hoci nebola nedeľa ani iný sviatok. Veľké parkovacie plochy za dokmi boli takmer bez motorových vozidiel, vozidlá sa neobjavovali ani v uliciach. Namiesto nich jazdili iba električky a kočiare. Civilné Taliansko nemalo benzín. Táto vzácna tekutina bola zabavená pre vojenské účely.

V prístave na mňa čakali priatelia, pomohli mi prejsť cez colnicu a odviezli ma na neďalekú železničnú stanicu starým taxíkom, jedným z mála, ktorý mal ešte povolenie na prevádzku. Na stanici som si odložil batožinu, keďže som odchádzal z mesta ešte v ten istý večer. Prietelia ma s ospravedlňovaním posadili do električky, ktorou cestovali aj oni domov. Celou cestou bolo takmer na každom múre vidieť veľké nápisy. Duce! Duce! Duce! Donekonečna sa opakovali trojité pozdravy Mussolinimu. Zriedkavejšie sa objavovalo fašistické motto: Veriť! Poslúchať! Bojovať! Taliansko bolo čiastočne mobilizované, videl som mnoho vojakov.

Napriek všetkým týmto výzvam sa nezdalo, že by vojaci alebo civilisti boli v bojovnej nálade. Naopak. Zdali sa zamyslení, väčšinou chodili v tichosti a chúlili sa vo svojom oblečení pred neustálymi nárazmi ľadového horského vetra. Keď sme sa dostali do centra mesta, doprava zoslabla ešte viac. Niekoľko nákladných áut, ktoré sme videli, pracovali na stlačený metán. Dalo sa to poznať podľa veľkých dodatočných nádrží pripnutých po stranách. Vyzerali ako predimenzované kópie nádrží Prestolite, ktoré som si pamätal zo svojich raných motoristických dní.

Zašiel som na večeru s priateľmi a ich hosťami. Rozhovor prebiehal uvoľnene. “Dostávame sa zo silného nervového napätia,” poznamenala moja hostiteľka, rodená Američanka. “Mal ste tu byť pred mesiacom a pol, keď začala vojna. Vtedy by ste si uvedomil, ako to bolo. Spočiatku sme sa obávali, či sme sa rozhodli správne. Očakávali sme francúzske bombardéry nad našimi hlavami každú chvíľu. Viete, že z nášho balkóna za jasného dňa dohliadnete na francúzske pobrežie.”

“Tým najhorším bolo zatemnenie,” dodal môj hostiteľ. “Vďaka Bohu, už ho nepotrebujeme. Počkajte, až sa dostanete do Nemecka. Potom pochopíte, čo mám na mysli.”

“Taliansky národ nechce ísť týmto smerom,” povedal rozhodne ďalší muž. “Prešli sme už dvoma vojnami – v Etiópii a Španielsku. Nateraz to stačilo.”

Do rozhovoru vstúpil námorný dôstojník vo výslužbe: “Ak by sme mali zasiahnuť neskôr, bude to striktne v záujme Talianska. A vezmeme si ako prví čo chceme. Nedáme na sľuby. Nezabudli sme, ako nás dobehli vo Versailles. Po druhý raz sa to nestane.”

“Musím sa ospravedlniť, že vám nemôžem ponúknuť pravú kávu,” prehovorila hostiteľka. “Ale toto Mokkari vyrobené z praženej ryže nie je až také zlé. Výmenný obchod s Južnou Amerikou už nie je možný a my nesmieme míňať zlato alebo devízy v dobe, ako je táto. Mimo vecí, ktorých dovoz je životne dôležitý.”

“V skutočnosti,” zapojil sa ďalší hosť, “môžeme dostať malé prídely kávy z Etiópie. Ale tá káva je veľmi kvalitná a na svetovom trhu má vysokú cenu. Tak ju všetku vláda predáva v zahraničí, čím získava viac cudzej meny.”

“Od vojny v Etiópii, keď na nás Liga [národov – pozn. prekl.] uvalila sankcie, sa systematicky učíme zaobísť bez luxusu z dovozu,” dodal hostiteľ. “Divili by ste sa, akými sebestačnými sme sa stali.”

Vyslúžilý námorný dôstojník to stručne vystihol: “Sebestačnosť je dobrý nápad. Stavia národ na nohy. Prináša viac práce. Podporuje vynaliezavosť. Samozrejme, nemôžeme ju mať na sto percent, ale čím bližšie sa dostaneme, tým lepšie.”

Počas cesty vlakom z Janova na nemecké hranice boli moje spoločenské kontakty skromné. Spolucestujúci boli Taliani a moje znalosti tohto jazyka sú príliš chabé na to, aby som vedel viesť inteligentnú konverzáciu. Napriek tomu som našiel armádneho dôstojníka, ktorý hovoril po francúzsky a obchodníka hovoriaceho nemecky.

Armádny dôstojník bol optimista, z veľkej miery vďaka svojej viere v Mussoliniho. “Náš Duce je múdry chlap,” tvrdil rozhodne. “Udrží nás od vojny na severe, pretože vie, že to nie je náš boj. Ešte nie, v žiadnom prípade. Keď sa podmienky zmenia, som si istý, že sa prikloní k tej správnej strane.” Ideológia ho zjavne netrápila. V jeho očiach to bola iba ďalšia vojna.

Obchodník sa tiež nezaťažoval ideálmi, ale na rozdiel od dôstojníka nezdieľal jeho optimizmus. “Toto je šialená vojna,” vrčal. “Nedokážem pochopiť, ako to mohli vodcovia všetkých zúčastnených strán dopustiť. Mali mať dostatok rozumu na to, aby urobili kompromis, pretože mohli predpokladať, ako to dopadne. Ak to takto bude pokračovať dva roky, všetok obchod bude beznádejne ohrozený a možno aj znárodnený. Ak to potrvá tak dlho, ako minulá vojna, celá Európa upadne do chaosu. Nie pod taktovkou komunizmu, len čistá anarchia.

“Nezískalo by Taliansko obchodne, ak by zostalo neutrálne?” opýtal som sa.

“Ach áno,” pokrčil ramenami. “Získavame nové obchodné príležitosti a bude ich viac. Ale stratíme všetky naše vojnové zisky a ďalšie straty prídu s povojnovou defláciou.” Zťažka si povzdychol a pozrel na jesennú krajinu, ktorá ubiehala za oknom.

Vo Verone nastúpil celý zástup Nemcov. Neskôr som zistil, že išlo o rekreantov vracajúcich sa z krátkeho výletu do Benátok. Boli to typickí Hansovia – muži s okrúhlymi, nakrátko ostrihanými hlavami; ženy veľmi jednoduché, ako je to vlastné severonemeckým ženám.

Podarilo sa mi jedného z mužov zatiahnuť do rozhovoru. Pochválil moju nemčinu a zaujímal sa, kam idem. “Zistíte, že Nemecko je prekvapujúco normálne na to, že je vo vojne,” povedal mi. “Ale keď samozrejme prichádzate priamo z pokojnej a prosperujúcej Ameriky, niektoré aspekty nášho života sa vám nebudú páčiť. Zatemnenie a potravinové lístky napríklad. Aj tak som rád, že sa vraciam domov. Taliansko je krásna krajina, ale nie je gemütlich [priateľská – pozn. prekl.]. Taliani nás nemajú radi a dávajú nám to pocítiť. Aspoň tu v severnom Taliansku sa tak deje. Viac na juh však údajne nie sú takí protinemeckí.”

V tej chvíli dorazil náš vlak do oblasti, ktorá sa v minulosti nazývala Južné Tirolsko, a ktorá bola po Svetovej vojne pripojená k Taliansku. Napriek dvom desaťročiam potaliančovania, nemecký pôvod oblasti bol stále zreteľný – od zrubených sedliackych udalostí až po ruiny starých hradov posadených vysoko na skalných útesoch, z ktorých kedysi vládli teutónski rytieri. Poznal som Južné Tirolsko spred roku 1914, kedy to bola časť Rakúska, takže som bol zvedavý na zmeny. A z okna som mohol vidieť hojnosť dôkazov o talianskej kolonizácii. Všetky nové budovy boli v talianskom štýle, v dave cestujúcich tretej triedy, ktorí vystupovali a nastupovali na každej zastávke, bolo mnoho latinských tvárí. Stanice sa hemžili vojakmi, políciou a karabiniermi v ich podivných čiernych krátkych kabátoch a veľkých klobúkoch. Nemeckí turisti na to hľadeli v ťaživom tichu. Bolo jasné, že si neželajú rozprávať o tejto bolestivej téme.

Ako sa vlak dostal do podhorských údolí Adige, počasie sa zreteľne ochladilo. Dlho predtým, než sme dorazili do Bolzana, krajina bola poprášená snehom – veľmi neobvyklý úkaz južne od Brennera na konci októbra. Išlo o prvý závan najťažšej zimy, ktorú mala vojnou sužovaná Európa podstúpiť. Hory na oboch stranách boli pokryté bielou prikrývkou.

Bolzano (predtým Bozen) je veľké mesto – hlavné mesto provincie a správne centrum. Tu potaliančovanie očividne urobilo veľké pokroky. Boli vybudované nové veľké továrne, zamestnávajúce talianskych robotníkov. Kolonisti boli ubytovaní vo veľkých blokoch s modernými bytmi, ktoré vytvorili úplne novú štvrť. Na stenách bol obrovskými písmenami vyvedený nápis: “Vďaka, Duce!” Musela tam byť veľká vojenská posádka, pretože staré rakúske kasárne boli nápadne rozšírené. Niesli Mussoliniho slávny výrok: “O hraniciach sa nediskutuje; hranice sa bránia!”

Do Bolzana sme dorazili počas jesenného zmrákania. Ako sme čakali na stanici, náhle sa rozžiarilo na neďalekom kopci veľké latinské slovo Dux. Keď vlak začal dlhý výstup do Brennerského priesmyku, snehové polia na vysokých horách zružoveli žiarou Álp.

Hrebeň Brennerského priesmyku je historickou hranicou medzi Talianskom a Nemeckom. Rovnako je deliacou líniou medzi mierom a vojnou. Na juh leží Taliansko, ozbrojené a bdelé, ale neutrálne a relatívne normálne. Na sever leží Nemecko, krajina spútaná bojom na život a smrť s mocnými nepriateľmi. Cestovateľ vstupujúci do Nemecka sa v tej chvíli, ako prekročí horský priechod, náhle ocitá v ponurom tieni vojny.

Brennerský priesmyk som prekročil v noci, takže som hneď narazil na najzarážajúcejší aspekt vojnového Nemecka – všeobecné zatemnenie. Celou cestou po Taliansku boli mestá a dediny zaliate elektrickým osvetlením z hojných vodných elektrární. Aj moje vlakové kupé bolo skvele osvetlené. Preto som nebol pripravený na to, čo zanedlho nastalo.

Krátko pred dosiahnutím hranice dvaja členovia nemeckej pohraničnej polície prešli vlakom a pozbierali pasy. Boli sme stále v Taliansku, takže boli oblečení v civile. Ich funkcia sa dala poznať iba podľa pásky so svastikou na paži. Nebol to príliš impozantný pár. Jeden bol malý a tenký, s líščou tvárou. Druhý, veľký a statný, mal bledú pleť a oči príliš blízko seba.

Na talianskej hraničnej stanici v Brenneri, kde sa stretol Hitler s Mussolinim, nahradili nemeckí železničiari taliansku posádku. Nový sprievodca ako prvé čo urobil, vstúpil do môjho kupé a zatiahol rolety na oknách. Potom prišiel úradník skontrolovať batožinu a peňažnú deklaráciu. Na rozdiel od pohraničnej polície to bol dobre vyzerajúci muž – ružová tvár, modré oči, nahor vykrútené blonďavé fúzy a dobre padnúca sivá uniforma. Po stručnej a zdorilej inšpekcii stroho povedal: “Povolené je len modré svetlo.” Vzápätí vypol elektrické osvetlenie v kupé a nechal zapnuté iba malé modré svetielko, oveľa menšie, ako núdzové svetlo vo vlakoch nášho metra. Svetlo bolo tak slabé, že iba zdôrazňovalo okolitú tmu. Ak by na chodbe nesvietilo slabé žlté svetlo, bolo by takmer nemožné vidieť okolo seba.

Nemohol som nič robiť, iba sedieť. Zanedlho som bol znudený zo sedenia v kupé a vyšiel som do chodby, či neuvidím niečo zaujímavé. K svojmu veľkému uspokojeniu som zistil, že dvere do vozňa nemali závesy, tak som mohol vidieť von. A aký pohľad sa mi naskytol! Bol spln a mesačné svetlo sa odrážalo od čerstvo napadaného snehu. Krajina bola takmer tak jasná, ako počas dňa. Horské vrcholy sa týčili vysoko do noci. Vysoké borovice a jedle sa prehýbali pod bielou ťarchou. Tu a tam drobná osada z tirolských chát zavŕšila dojem nekonečnej vianočnej pohľadnice.

Keď vlak zostúpil z rozdeľujúcich Álp, vstúpil do rozširujúceho sa údolia s rýchlo tečúcou riekou. Domy sa objavovali stále častejšie, osady boli čoraz väčšie. Tu a tam sme míňali pílu, očividne v prevádzke, pretože z komínov stúpal dym a para. Stále nebolo vidieť jediné svetielko. Len veľmi zriedka sa objavil slabý záblesk, keď niektoré okno nebolo dobre zakryté. Krajina bola tichá a opustená, akoby bolo celé územie vyľudnené.

Prvým mestom na sever od hranice je Innsbruck. Sú tam nákladné prekladiská a tu som mohol lepšie oceniť dôkladnosť nemeckých opatrení proti náletom. Lokomotívy nemali svetlomety, iba dve malé lucerny, ktoré nevydávali viac svetla, ako petrolejové lampy na predkoch našich vlakov v metre. Na vlakových zoradiskách boli svetlá na výhybkách zatreté na čierno s výnimkou malých priečnych štrbín. Tu a tam skryté svetlá na vysokých stožiaroch vrhali matnú modrú žiaru. Iba na nástupištiach bolo niekoľko slabých žiaroviek – len toľko, aby cestujúci videli na cestu.

Od Innsbrucku mi bolo povolené zdvihnúť rolety, takže som mohol pohodlne sedieť v kupé a sledovať zatemnenú krajinu. Mesačná panoráma bola tak mimoriadna, že som sa rozhodol vzdať spánku a sledoval som krajinu po väčšinu noci. Táto obeť bola dobre zaplatená.

Keď sme dorazili do Mníchova, mohol som ešte lepšie posúdiť rozsah zatemnenia. Mníchov je veľké mesto, napriek tomu tu bola skoro rovnaká tma ako na vidieku. Hlavné ulice a križovatky boli riadené semaformi, ale pretože sa jedná o červenú a zelenú, zrejme zo vzduchu nie sú omnoho viditeľnejšie, než modrá. Okrem toho v tejto pozdnej hodine nebola na uliciach takmer žiadna premávka, okrem občasného nákladného auta. Nikde nepresvital ani lúč bieleho svetla a s výnimkou železnice žiadne zakryté modré svetlo. Neprirodzené ticho a prázdnota boli skutočne skľučujúce.

Ulice Mníchova opäť ustúpili otvorenej krajine. Hory sú ďaleko za mnou a planina Horného Bavorska zasypaná snehom sa ťahala po oboch stranách do diaľky v mrazivom mesačnom opare. Monotónna krajina ma uspala. Akýsi šiesty zmysel ma prebral, keď sa naskytol ďalší zaujímavý výhľad. Vlak prechádzal Durynským lesom. Nádherné borovicové lesy boli obťažkané čerstvým snehom rovnako, ako tie v Tyrolských Alpách. Stromy v Durynskom lese rastú v pravidelných radoch ako na kukuričnom poli. Kopce sú pokryté výsadbou rôznej výšky, čo vytvára zvláštny mozaikový efekt. Kde boli stromy vyrezané, nezostalo ani stopy po ťažbe a boli vysadené nové sadenice. Lesníctvo tu dosiahlo n-tý stupeň účinnosti.

Bez kopcov a v plochej krajine som opäť zaspal a nezobudil som sa až do svitania, kým nevyšlo bledé a slabé jesenné slnko. Severné Nemecko leží na rovnakej zemepisnej šírke ako Labrador. Zakrátko sa slnko schovalo za mrakmi a vlak sa predieral závojmi hmly. Boli sme na plochých rovinách severného Nemecka a menej zaujímavú krajinu si je iba ťažko predstaviť. Domy a továrne sú postavené hlavne z jednotvárnej žltej tehly, ktorá je pokrytá popolčekom z uhoľného dymu. Ubiehajúca krajina je rovnako neatraktívna. Vrstva pôdy vyzerá tenká, aj keď starostlivo udržiavaná. Rastú na nej iba pokrivené borovice.

V niektorých väčších staniciach sa objavovali veľké skupiny vojakov, asi mobilizovaní záložníci, ktorí čakali na vojenský vlak. Boli oblečení v poľných uniformách, od oceľovej prilby až po ťažké topánky siahajúce do polovice lýtok. Mimochodom, súčasná nemecká uniforma nie je v “poľnej šedi” z poslednej vojny. Je matne šedozelená, nie je pôsobivá na vzhľad, ale dobre splýva s krajinou, ako má aj vojenská uniforma robiť.

Mestá boli stále častejšie, keďže sme sa dostali na okraj metropolitnej oblasti. Blížil som sa k Berlínu. Tu a tam prešiel vlak rozsiahlymi železničnými prekladišťami. Bolo zaujímavé sledovať množstvo ukoristeného poľského vozového parku. Rovnako, ako nemecké nákladné automobily, aj poľské boli natreté tmavočervenou farbou, ale dali sa rozoznať podľa bielou farbou namaľovaného poľského orla a písmen PKP. V mnohých prípadoch tam bolo primaľované výrazné slovo DEUTSCH, čo znamená, že autá sú teraz nemecké.

Neskôr vlak spomalil a vošiel do obrovskej budovy stanice Anhalter Bahnhof, centrálnej stanice pre vlaky z juhu. Vstúpil som do Berlína, hlavného mesta a metropoly Nemecka.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Obsah