Lothrop Stoddard: Do temnoty – nacistické Nemecko dneška

Kapitola II – Berlínske zatemnenie

Môj príchod do Berlína nebol príliš oslnivý. Vlak meškal skoro dve hodiny a nemal jedálenský voz, takže som si dal iba tradičné kovbojské raňajky – dúšok vody a cigaretu. Keď som vystúpil z vlaku, roztriasol ma chladný jesenný vzduch. Ako sa zdalo, nosiči boli vo vojnovom Nemecku zriedkavosťou. Mal som však šťastie a našiel som jedného, ktorý odniesol moju bohatú osobnú batožinu.

V prvom rade som si musel vyzdvihnúť nemecké peniaze, pretože som nemal ani fenig na svoje meno. Ríšske marky totiž nemôžete legálne zakúpiť v zahraničí. Návštevník si musí vyzdvihnúť akreditív pred tým, ako opustí rodnú pôdu. Kým je v Nemecku, môže na tento akreditív získať niečo, čo sa označuje ako registrovaná marka, ktorá je omnoho lacnejšia ako oficiálny kurz 2,4 voči doláru. Akreditív som si zakúpil v New Yorku v kurze takmer päť ku jednej voči doláru. To znamenalo 20 centov za marku – a úsporu takmer 100 %. Návštevník by mal použiť peniaze iba na živobytie a každé vybratie hotovosti je zaznamenané na cestovný pas aj na akreditív. Tým je zaistené, že orgány vedia skontrolovať koľko minul, keď opúšťa Nemecko. Výška sumy je však veľmi liberálna, a ak jeho výbery sú príliš veľké a urobil veľa nákupov, nebude mať žiadne ťažkosti. Samozrejme, dostanete normálnu menu. Registrovaná marka je iba účtovníckou frázou.

V jednej z kancelárií, ktoré sú umiestnené na každej väčšej stanici, som si vybral dostatočnú hotovosť na niekoľko dní. Potom mi vrátnik privolal jeden z mála taxíkov, ktoré boli k dispozícii. Auto aj vodič patrili k starožitnostiam, ale bezpečne sme dohrkotali do hotela. Bol to slávny Adlon, ležiaci na hlavnej berlínskej triede Unter den Linden.

Kým som sa vybaľoval, telefonoval mi Nemec menom Sallett, ktorého som informoval o svojom príchode. Spoznali sme sa počas jeho pridelenia na nemecké veľvyslanectvo vo Washingtone. Teraz pracoval v americkej sekcii Ministerstva zahraničia, tak som počítal s tým, že mi v začiatkoch pomôže. Keďže bola nedeľa, nedalo sa konať nič oficiálne, ale požiadal ma o neformálne stretnutie pri obede a pozval ma ku sebe domov na večeru v ten istý deň.

Pred obedom som sa však musel zásobiť potravinovými kartami – týmito vzácnymi kúskami papiera, na ktorých mohol závisieť život. Mimochodom, nie sú to karty, ale bloky kupónov, pripomínajúce obchodné známky vydávané u nás niektorými obchodmi. Úradník za stolom vpísal moje meno do veľkej knihy a podal mi týždennú zásobu malých blokov kupónov v rôznej farbe. Každý kupón je určený pre určitú gramáž chleba, masla, mäsa a ďalších potravín. Zakaždým, keď dostanete jedlo, musíte odstrihnúť rôzne kupóny, ktoré sú preň vyžadované podľa množstva vytlačeného na jedálnom lístku. Čašník ich musí zobrať pri objednávke, pretože ich zasa musí na oplátku odovzdať v kuchyni pred tým, ako môže priniesť jedlo. Toto nemá nič spoločného s cenou. Každý z týchto potravinových kupónov je to, čo Nemci nazývajú bezugschein – úradné povolenie na nákup položky špecifického druhu a kvality. Uvediem príklad: Chcete si kúpiť mäso. Každý z vašich mäsových kupónov vás oprávňuje k nákupu istej gramáže. Môžete ísť do lacnej reštaurácie a dostať tú najlacnejšiu klobásu, alebo môžete ísť do najlepšieho hotela a dostať to najjemnejšie filet mignon. Cena sa bude výrazne líšiť, ale počet mäsových kupónov, ktoré odovzdáte, bude presne rovnaký.

Potravinové kupóny som potreboval, aj keď som bol pozvaný na obed. V Nemecku bez ohľadu na to, aký bohatý je váš hostiteľ, nemá viac kupónov ako ktokoľvek iný a preto ich nemôže poskytovať za svojich hosťov. To je realita pre všetky jedlá v hoteloch a reštauráciách. Tento zvyk sa neuplatňuje pri pozvaní domov – vtedy všetko leží na hostiteľovi. Výrazne to obmedzuje domácu pohostinnosť. V takýchto prípadoch sa hosťom obvykle podávajú ryby, divina, alebo nejaká iná delikatesa, pre ktorú sa nevyžadujú potravinové kupóny.

Dr. Sallett ma pozval na obed do dobre známeho hotelu Kaiserhof neďaleko na Wilhelmstrasse. Je to nacistické sociálne ústredie. Keď dorazia do Berlína prominentní členovia strany z provincií, obvykle sa tam zastavia. Sallett ma čakal vo vestibule hotela, žiariac v šedivej diplomatickej uniforme so švihom, ktorý vedia dosiahnuť iba vojenskí krajčíri. Keďže bola nedeľa, v jedálni nebola obvyklá tlačenica ako počas týždňa. Tí, ktorí boli prítomní, boli podobného typu – rázni muži, väčšinou vo veku okolo 30 – 40 rokov, niektorí s tvrdou tvárou, ale všetci s aurou sebavedomia a autority. Takmer všetci nosili stranícky odznak približne o veľkosti 50 centovej mince, na ktorom bola červená svastika v bielom pozadí.

Moje prvé jedlo v Tretej ríši bolo jednoznačným úspechom. Ako sa dalo očakávať v takomto význačnom nacistickom hoteli, jedlo bolo dobré a obsluha rýchla. Imitácia kávy – ersatz vyrobený z praženého jačmeňa – bola nezaujímavá, ale bolo to napravené vynikajúcou starou nemeckou brandy. Potom mi priateľ Sallett vysvetlil, čo všetko musím urobiť, aby som nestrácal čas.

Keď sme sa poobede rozlúčili, šiel som pešky po Wilhelmstrasse aby som nasal miestnu atmosféru. Všimol som si architektonicky vynovenú tvár starobylej ulice, keďže som tu bol pred desiatimi rokmi. Naprieč Kaiserhofu za širokým námestím stál nový úrad kancelára, na opačnej strane ulice bolo rovnako nové Ministerstvo pre ľudovú osvetu a propagandu. Vedel som to veľmi dobre, pretože všetci zahraniční korešpondenti spadali pod ich špeciálne právomoci. Obe budovy boli ukážkou novej nemeckej architektúry – ich exteriér bol nezdobený bez ohľadu na veľkoleposť, ktorá mohla byť vnútri. Jednalo sa o vedomú reakciu na zdobné preháňanie starého empírového štýlu, ktorý bol označený ako vulgárny a nevkusný.

Hneď za budovou Kancelárstva je pomerne skromný starý palác z 18. storočia, ktorý je oficiálnou rezidenciou Adolfa Hitlera. Od ulice je oddelený vysokým železným zábradlím. Nad sedlovou strechou vlaje špeciálna vlajka so svastikou, ktorá označuje, že Der Führer je doma. To je spôsob, akým o ňom Nemci vždy hovoria. Veľmi zriedka používajú jeho meno. S akousi neosobnou dôstojnosťou je v mysliach Nemcov ako Der Führer, Vodca.

Zábradlie pred palácom má dve brány, ktorými môžu prichádzať a odchádzať automobily po polkruhovej ceste. Brány stráži bezpečnostná polícia, prezývaná Schupos, v zelených uniformách a čiernych kožených čapiciach. Pred samotným vchodom do paláca stoja dve vojenské hliadky v poľnej šedi. Cez ulicu postáva veľká skupina turistov a ticho hľadí na rezidenciu svojho Vodcu. Dokonca aj počas všedných dní od rána do večera sa dajú stále vidieť skupinky divákov, pre ktoré je postávanie na Wilhelmstrasse zakázané.

Nedeľné ulice boli zaplnené kočíkmi a keďže dopoludňajšie sychravé mrholenie poľavilo, pomyslel som si, že je dobrá príležitosť prejsť sa medzi víkendovými davmi. Viac ako hodinu som chodil po Unter den Linden, okolo Pariser Platz a nakoniec som zamieril do hotela. Môj najsilnejší dojem z vojnového Berlína bola úplná ľahostajnosť Berlínčanov. Zdali sa úplne ľahostajní s bezvýraznými tvárami. Takmer nikde som nevidel naozaj živú konverzáciu; nikto sa nesmial, dokonca ani neusmieval. Dvakrát som nakrátko vošiel do kaviarne. V oboch prípadoch zákazníci rozprávali potichu a z útržkov rozhovorov som usúdil, že debata sa viedla vždy o miestnych alebo osobných záležitostiach. Ani raz som nezachytil diskusiu o vojne alebo iných verejných záležitostiach.

Všade sa to hemžilo uniformami. Vojaci, pravdepodobne na nedeľnej vychádzke, prechádzali všade naokolo, niekedy vo veľkých skupinách. Nikdy nechodili vychádzkovým tempom, ale dupali svižným krokom, ich okované topánky ťažko duneli po chodníku. Mnoho z nich bolo dobre stavaných a všetci vyzerali dobre živení a celkovo fit. Tu a tam som videl člena nacistických úderných oddielov (autor zrejme myslí členov SA, tzv. “hnedých košieľ” – pozn. prekl.) oblečeného v hnedej, nesúc červenú pásku so svastikou na paži. Častejšie som videl členov SS – Schutz Staffen – v čiernej. Dvakrát som minul skupinu Hitlerjugend, chlapcov celých oblečených v tmavomodrej, od čapíc až po vrecovité lyžiarske nohavice zastrčené do vysokých topánok. Všade bolo mnoho puntičkárskeho zdravenia. Vojaci salutovali rýchlym dotykom prstov okraja helmy alebo čapice. Ostatní zdravili nacistickým pozdravom zdvihnutou pažou.

Najzaujímavejším príkladom berlínskej ľahostajnej nálady bol postoj k pevne uzavretému britskému veľvyslanectvu, ktoré je hneď za rohom od Adlonu. Stojí tam s pozlátenými levmi a jednorožcami na vchode. Očakával som, že diplomatické sídlo úhlavného nepriateľa bude priťahovať určitú pozornosť, zvlášť v nedeľu, keď sa v tejto časti mesta tlačili davy návštevníkov. Napriek tomu, aj keď som sledoval dlhší čas, nevidel som viac než letmý, nič neukazujúci pohľad na budovu od okoloidúcich.

Ďalším prekvapením pre mňa bolo, ako dobre sú oblečení ľudia. Videl som mnoho oblekov a kabátov, ktoré boli zjavne nosené dlhšie, ale vždy boli vypraté a čisté. Pomyslel som si, že každý chce v nedeľu predviesť to najlepšie oblečenie, ale v nasledujúcich dňoch som badal iba malý rozdiel. V skutočnosti všade, kam som v Nemecku išiel, boli ľudia oblečení približne rovnako. Nikde som nevidel otrhané, neupravené osoby. Ako mi bolo povedané, lacnejšie tkaniny, vyrábané najčastejšie zo syntetiky zmiešanej s vlnou, rýchlo absorbujú vlhkosť, sú dosť ťažké a pomaly schnú. Avšak vyzerajú dobre, aj keď pochybujem o ich odolnosti voči dažďu a chladu.

Avšak na šatách bol jeden nedostatok – štýl. Mnoho modelov bolo skromných, zjavne navrhnutých skôr účelne než elegantne. Kabáty boli najmä hubertusy, a to platilo aj pre ženy. Videl som mnoho dobre oblečených žien aj podľa našich štandardov, ale priemerná berlínska žena s hubertusom alebo pláštenkou, jednoduchým plsteným klobúkom, bavlnenými pančuchami a nízkymi podpätkami iba zriedka stála za druhý pohľad. Ešte dodám, že ženy používali málo, alebo žiaden mejkap a zriedka mali natočené vlasy. Takéto skrášľovanie je odsudzované striktnými nacistami ako nevlastenecké.

Moja prvá prechádzka naznačila to, čo som si potvrdil ďalším pozorovaním. Berlín zostal tým, čím bol – mestom, ktorému chýba pestrosť a nedefinovateľné kúzlo histórie. Jeho architektúra je monotónna a fádny vzhľad umocňuje hmlisté severské počasie. Po väčšinu jesene je zamračené a často prší. Dokonca aj za dní, ktoré sú označované ako jasné, nízko visiace slnko iba mdlo presvitá závojom hmly.

Pomaly sa začalo zmrákať a ja som sa vrátil do Adlonu. Nepotreboval som sa prezliecť na večernú schôdzku, pretože v čase vojny sa v Nemecku iba zriedka nosia smokingy. Dvojradový tmavý oblek je považovaný za dostatočný pre takmer každú príležitosť. Moji priatelia Sallettovi bývali ďaleko od môjho hotela, ale objednal som si taxík, takže som mal dopravu zaistenú. Situácia s taxíkmi je jednou z mnohých nevýhod života vo vojnovom Berlíne. Vzhľadom k prísnym prídelom benzínu sú taxíky zriedkavé aj cez deň, a ešte vzácnejšie v noci. Používanie taxíkov je obmedzené iba na podnikanie, alebo v prípade núdze, takže žiadne cesty za zábavou nie sú povolené, a to ani do opery. Žiaden taxík nekrúži ulicami a nehľadá zákazníkov, takže pokiaľ nepoznáte ich stanovištia, máte iba malú nádej nejaký zastaviť.

Hotelový vestibul bol výborne osvetlený, ale ťažké závesy viseli pred východom. Prekĺzol som pomedzi ne a stretol som sa s tým najväčším fenoménom vojnového Berlína – verdunklung, alebo zatemnením. Keď som prešiel cez otáčavé dvere, udrelo ma to doslova ako päsť do tváre. Opäť začalo mrholiť a všade bola tma ako vo vreci. Široká alej Unter den Linden bola ako hrtan temnoty. Nesvietili žiadne pouličné svetlá s výnimkou semaforov presvitajúcich cez úzke štrbiny krytov na rohu Wilhelmstrasse. Pre tých niekoľko automobilov a pomaly sa vlečúcich autobusov boli sotva potrebné. Museli jazdiť opatrne, pretože svetlomety mali prikryté a cez malý otvor presvitalo iba tlmené svetlo. Ako som stál na chodníku a čakal na taxík, v atramentovej tme ma míňali chodci, riadiaci sa viac intuíciou než zrakom. Niektorí mali na sebe fosforeskujúce gombíky, aby zabránili zrážke s inými okolidúcimi. Ďalší používali malé elektrické svetlá, ktorými len rýchlo blikli a vždy mierili svetlo smerom k zemi. Akékoľvek iné použitie baterky je prísne zakázané. Ak ho chcete nasmerovať hore a prečítať si názov ulice alebo číslo domu, hneď sa ozve varovný výkrik jedného z policajtov, ktorí sú po zotmení zdanlivo všade. Takýto priestupok môže viesť k zatknutiu a pokute 50 mariek, čo je asi 20 dolárov.

Do taxíka som nastúpil s určitým znepokojením. Ako chce vodič nájsť adresu môjho známeho, vyhnúť sa nehodám, alebo vôbec sa udržať na ceste v noci, ako je táto? Napriek tomu sa zdalo, že dobre ovláda svoju prácu a neustále sme smerovali vpred cez mnoho tajomných zákrut a odbočiek, bludiskom neviditeľných ulíc a tried. Nevidel som domy ani po jednej strane, aj keď som tušil ich prítomnosť ako aj prítomnosť všetkého toho života a svetla uzavretého za nespočtom zahalených okien. Jediné viditeľné objekty boli bodové svetlá blížiacich sa motorových vozidiel a občasnej električky alebo autobusu, ktoré nás s rachotom minuli ako hluční duchovia. Vo vnútri boli osvetlené malou modrou žiarovkou, ktorej svetlo odhaľovalo tiene cestujúcich. Vojnový Berlín sa vskutku stal “mestom strašnej noci.” Žiaden popis nemôže adekvátne sprostredkovať depresívny, takmer paralyzujúci účinok. Aby to bolo možné pochopiť, treba to prežiť.

Odrazu taxík zastavil. Vodič blikol svetlom na pár drevených dverí blízko seba. “Musia to byť jedny z týchto dvoch,” povedal, keď som vystúpil a zaplatil.

Našťastie som so sebou priviezol z Ameriky malú baterku. Bola veľká ako plniace pero a mohol som ju pripnúť do vrecka na veste. Pohľad na ňu vždy vzbudil závistlivý obdiv u nemeckých známych. Nedbajúc na číhajúcich policajtov som nasmeroval malý lúč hore na číslo domu, ktoré bolo obvykle umiestnené na vrchu vysokých dverí. Nebol som na správnom mieste. Skúsil som ďalšie dvere, ale nemali číslo a zdali sa nepoužívané. Skúsil som vedľajší dom, ale číslo bolo zlé. Medzitým sa z mrholenia stal regulárny lejak.

Cítil som sa úplne bezmocne. Rozhodol som sa opýtať sa na cestu, takže som stlačil tlačítko zvončeka na prvom poschodí a keď západka cvakla, šiel som dovnútra. Keď som prešiel chodbou, otvorili sa dvere, v ktorých stála mladá žena s príjemnou tvárou. Vysvetlil som jej situáciu s tým, že som úplný cudzinec. Jej tvár plná porozumenia sa rýchlo zamračila.

“Hovoríte, že taxikár si nebol istý?” zvolala. “Ach, ten hlupák. Mal by byť okamžite nahlásený. Počkajte chvíľu, ukážem vám to sama.” Zmizla a za chvíľu sa vrátila s pršiplášťom.

Protestoval som, že dokážem nájsť cestu podľa jej pokynov, ale nedala nič na moje námietky. “Nie, nie,” trvala na svojom. “Takéto zaobchádzanie s práve došlým cudzincom! Som zaviazaná napraviť neschopnosť šoféra.”

Spoločne sme sa vydali späť do dažďa. Po ceste mi vysvetlila, že byt môjho priateľa – aj keď je uvedený na jej ulici – má vchod hneď za rohom na inej ulici. Tiež si myslela, že je to veľmi hlúpe.

Trocha som meškal a po príchode som zistil, že ostatní už dorazili predo mnou. K mojej veľkej radosti bol hlavným hosťom Alexander Kirk, náš charge d’affaires v Berlíne. Robí skvelú diplomatickú prácu na tom najťažšom mieste. Vo všeobecnosti je populárny a neváha hovoriť priamo, keď je to potrebné. A namiesto toho, aby sa Nemci urazili, mali ho v ešte väčšej obľube. O niekoľko týždňov neskôr si Kirk získal ešte väčšie sympatie, keď vetoval obvyklé oslavy vďakyvzdania americkej kolónie v reštaurácii alebo hoteli. Tvrdil, že keď je všetko v Nemecku na prísne prídely, verejná hostina by narobila zlú krv. Namiesto toho pozval krajanov na súkromnú večeru vo svojej luxusnej rezidencii na modernom predmestí. Nemci to považovali za vrchol taktu a zdvorilosti.

Zvyšní dvaja hostia boli Herr Hewel, jeden z blízkych Hitlerových poradcov a Dr. Otto Schramm, popredný berlínsky chirurg. V priebehu večera mi Dr. Schramm povedal o najnovšom vynáleze syntetického tuku. Vďaka komplikovaným experimentom sa našla nielen náhrada pre mydlo, ale aj pre jedlé zložky doplňujúce živočíšne tuky a rastlinné oleje. Vďaka tomu by mohlo čoskoro dôjsť k odstráneniu hlavných problémov Nemecka vo forme potravinovej blokády, pretože by mohol byť vyrábaný z chemických zložiek, ktoré sú hojne k dispozícii. Rozhovor bežal dlho do noci. Našťastie ma do hotela odviezlo auto Herr Hewela, ktorý ho ako úradná osoba mohol naďalej používať.

Tesne pred tým, ako sme dorazili k Adlonu, stretli sme obrovskú kolónu nákladných áut mieriacich cez Unter den Linden ku Brandenburskej bráne. Materiál a munícia prepravované cez Berlín sa premiestňuje obvykle neskoro v noci. Zásob muselo byť mnoho, pretože aj potom, ako sme prešli, bolo ešte dlho počuť prerušované dunenie hustej premávky, ktorej vibrácie prenikli dokonca aj hrubými múrmi Adlonu.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Obsah