Jednou z myšlienok zodpovedných za prestúpenie radu talianskych ľavičiarov ku fašizmu bol pojem proletariátu založenom na národe. Vďaka porozumeniu, že politické vedomie založené iba na triede samotnej je pre národnú obnovu úpadková stratégia, začali muži kladúci ideologické základy fašizmu chápať, že je potrebné niečo viac na zjednotenie národov utláčaných globálnymi silami. Mýty, symbolizmus a masové národné cítenie sa javili ako rozhodujúce prvky pre obnovu Talianska a talianskeho národa. Oproti marxizmu bola história v ponímaní týchto intelektuálov nie iba vedecky jasné rozvíjanie hmotných procesov, ale skôr jemnejšia súhra hmoty a ducha. Taliansko, nedostatočne rozvinuté a neschopné ekonomickej súťaže so susedmi, bolo chápané ako spodina globálneho systému ovládaného anglo-američanmi.

Nemôže byť pochýb o tom, že taliansky fašizmus bol silne ovplyvnený marxizmom. Prijal niektoré z jeho premís a záverov ale, čo bolo zásadné, nezmýšľal v intenciách internacionálneho združenia robotníkov, ktorí nepoznali hranice pri boji proti despotickej buržoázii. Fašistickí intelektuáli neuvažovali o majetkových triedach (proletariát – buržoázia), ale o triedach národných štátov. V tomto ponímaní sa Taliansko považovalo za proletársky národ, bojujúci proti svetovému systému, ktorý bol zmanipulovaný v ich neprospech. Tak samotní Taliani boli teda tiež proletári – označenie, ktoré sa rovnako vzťahovalo ako na robotníkov, tak aj na továrnikov. Zjednotenie týchto tried bolo nevyhnutnou súčasťou obnovenia talianskej prestíže a moci. Bola to ohromne dôležitá koncepčná inovácia, ktorá vytvorila ideologický základ pre tých Talianov, ktorí videli ľavo-pravú dichotómiu ako chybnú, nedostatočne vysvetlenú a neschopnú riešiť potreby Talianov ako v súčasnosti, tak aj v budúcnosti.

O sto rokov neskôr robia bieli nacionalisti po celom svete podobný a rovnako závažný koncepčný prechod: politickú prioritizáciu rasy v úhľadne zabalenom balíčku hodnôt a prognóz moderne navrhnutého štátu. Pri tom bieli nacionalisti upravili a rozšírili fašistické myšlienky tak, aby sedeli na dnešnú dobu, čo umožňuje v plnom rozsahu vnímať bielu rasu ako globálny proletariát.

Následkom zbližovania sa pravice a ľavice, ktoré sa často vyskytuje v diskusiách bielych nacionalistov, bola biela rasa predefinovaná ako politický kolektív, ktorý je ako národný, tak aj nadnárodný. Rovnako ako fašizmus aj biely nacionalizmus zdieľa istú podobnosť s marxistickým ponímaním širokých antagonistických internacionálnych koalícií. To znamená, že rozoznáva vládnucu elitu pracujúcu v opozícii voči celosvetovej “triede”. Fašisti verili, že triedny systém sa dá primeranejšie aplikovať na globálny štátny systém a – s prekvapivo nemnohými výnimkami – odmietali myšlienku biologickej rasy. V myslení bielych nacionalistov bolo chimérické triedne uvedomenie marxizmu a národno-triedne uvedomenie fašizmu nahradené medzinárodným rasovým uvedomením. Hoci v histórii existuje mnoho príkladov spojenectva bielych etník, tieto zväzky mali iba zriedka dlhšie trvanie a boli iba dočasnými opatreniami na splnenie veľmi špecifických politických, hospodárskych alebo vojenských cieľov. Myšlienka medzinárodnej rasovej jednoty sa zdala ešte pred sto rokmi absurdnou, okrem niekoľko málo jasnozrivých mysliteľov (dokonca ešte aj v dobe pred dvoma či troma desaťročiami). Táto myšlienka však v 21. storočí získava na sile a aj keď je ešte iba v plienkach, zdá sa byť súdenou zmeniť celé naše chápanie geopolitiky.

Čisto hypotetická a historicky falošná predstava internacionálnej triednej solidarity bola fašistami plne odmietnutá a všeobecne bola odmietaná vo všetkých svojich rôznorodých prejavoch pravicou celého sveta. Prítomnosť menšín bola vždy z pohľadu pravice považovaná za problém, a to aj pre tých, pre ktorých pojem národnosť neznamenal nič viac, než právne uznanie zo strany vlády a formálny záväzok k všeobecným občianskym ideálom. V modernom národnom štáte napätie vznikajúce z prítomnosti rozličných opozičných menšín sa najčastejšie odsúva stranou ako anomália, alebo sa nepresvedčivo pokúša preklenúť odlišnosti ich zaradením pod pojem právneho občianstva. Ale pre bielych nacionalistov nie je právne občianstvo postačujúce na zaradenie nejakej menšiny do národa. Národ musí odrážať niečo viac ako určitú formu ekonomiky, uznávanie zákona ako takého a začlenenie k nemu požehnaním od byrokrata a jeho pečiatky. Národ musí mať na prvom mieste rasové korene a štát musí zaistiť bezpečnosť a úspech tohto národa. Štát musí byť konečným prejavom rasovej Rousseauvianskej “všeobecnej vôle.” [1] Bieli nacionalisti sú ideologicky oddaní myšlienke bieleho rasového spoločenstva, ktoré prekračuje politické hranice, avšak tiež vyžaduje pre udržanie svojej integrity zachovanie štátnych hraníc.

Biely nacionalizmus 21. storočia je teda v zdanlivo paradoxnej situácii: v prvom rade je nutné medzinárodné hnutie s cieľom zabezpečenia biologického prežitia bielej rasy, pričom napriek tomu vidí ako jediný praktický spôsob v dosiahnutí tohto cieľa rasovo nevyhranený nacionalizmus. Obnova viacerých domovských vlastí bielych – či už po predkoch alebo nie – je považované za neoddeliteľnú súčasť efektívnej obrany proti židmi vedenej genocíde bielych. Biely nacionalizmus je snaha spojiť ľudí ponad hranice, zatiaľ čo zároveň sa snaží o posilnenie týchto hraníc. Jednoducho povedané – rasa prekračuje hranice, avšak bez hraníc môže prestať existovať rasa, ktorú by bolo treba chrániť.

Biely nacionalizmus rozoznáva dva internacionalizmy: pozitívny internacionálny biely rasizmus a negatívny internacionálny multirasový židovský globalizmus. Tieto dva internacionalizmy neustále bojujú proti sebe rovnakým spôsobom, ako podľa marxizmu údajne buržoázia neustále bojuje proti proletariátu. Prostredníctvom ekonomického vykorisťovania, prevzatia kultúrnych inštitúcií a nútenej demografickej marginalizácii bielych (a samozrejme aj mnohých nebielych), židovský globalizmus hrá do značnej miery úlohu despotickej buržoázie, zatiaľ čo internacionalizmus bielej rasy hrá úlohu proletariátu. Aj keď iba hŕstka bielych aktívne bojuje za zvrátenie týchto zásahov do bielych území a kultúry, všetci bieli sú jej obeťami. Biele zdroje sú vyčerpané, biela kultúra je úplne znehodnotená, biele krajiny sú zaplavené nebielymi a každý otvorený (a postupne aj tichý) biely odpor k židovskému globalizmu je hanobený ako “supremacistický” pričom je “survivalistický”, iracionálny pričom je odôvodnený, a patologický pričom je zdravý a prirodzený. Dokonca aj medzi belochmi sú obhajcovia bielych takmer vždy predmetom posmechu napriek ich statočnému úsiliu o ochranu pred tým, čo pri súčasných tendenciách bude desivou budúcnosťou. To, že toto platí pre všetky biele krajiny je tým, čo umožňuje chápať bielych ako globálny proletariát. Belosi po celom svete sú našimi nepriateľmi vnímaní ako jednotný politický blok. Taliansko je rovnakým cieľom židovského globalizmu, ako Nemecko, USA, či Austrália.

Je aplikovanie nálepky “proletariát” na bielu rasu defétizmom, alebo je to posilnenie? Je ideologickou vlastizradou prijatie marxistického ponímania “triedy” a použiť ho na biely nacionalizmus? Ak chceme odpoveď na tieto otázky, musíme si uvedomiť, že biely nacionalizmus nie je konzervatívnym hnutím. Hoci sa niektoré myšlienky prekrývajú, prevažná časť cieľov bieleho nacionalizmu je konzervatívcami preklínaná. Konzervativizmus je sám o sebe vykorenená a jednoduchá politická ideológia založená na zachovaní duchov, fetišizácii a znovu vyťahovaných historických utópií, teda “starých dobrých časov.” Konzervativizmus úplne zlyhal – ak sa vôbec niekedy skutočne pokúsil – o zachovanie bielej suverenity a bezpečnosti. Jazyk konzervativizmu a jeho politika skôr smerovali proti ľavici. Bieli nacionalisti nie sú k nemu viazaní. V skutočnosti by ho mali opustiť, pokiaľ nejde o strategickú nevyhnutnosť v niektorom konkrétnom prípade. [2] Našťastie existuje globálny jazyk radikálnej politiky, ktorý môže – a mal by – byť využitý bez ohľadu na jeho pôvod, jednoducho preto, že sa stal lingua franca revolučných myšlienok. Ak to bolo dosť dobré pre Benita Mussoliniho, malo by to byť dosť dobré aj pre nás.

Aby sme mohli priradiť pojem “proletariát” bielej rase, musí byť jasné našim ľuďom aj našim nepriateľom, že vieme, kde stojíme v súčasnom svetovom systéme. Napriek našej prirodzenej sile sme v súčasnosti geopolitickým vydedencom. Odpor voči prijatiu reality a zmene svojho politického vedomia týmto smerom sťažuje možnosť skutočnej svetovej akcie. Stále sme do značnej miery obklopení adekvátnym hmotným pohodlím a teda sa príliš nezaoberáme budúcnosťou, ktorá nastane ak nebudeme nič robiť: budeme žiť ako opovrhovaná menšina vo vlastných krajinách. Je ľahké vypnúť počítač a nechať sa unášať ospalosťou popkultúry či spoločenského života. Ale súčasťou nášho odporu voči úplnému prijatiu našej pozície je naša neschopnosť oslobodiť sa z okov zastaralého jazyka, ktorý odráža zastaralé politiky. Neradi vážne uvažujeme nad hroznou budúcnosťou, ale práve to je niečo, na čo by sme mali neustále myslieť.

Čím skôr budeme myslieť a písať moderným jazykom revolúcie, tým skôr budeme pripravení na všetky možné následky v reálnom svete. Belosi už sú celosvetovo v menšine. Sme cieľom invázie, rasového miešania, máme si myslieť, že naša existencia je “problematická”, a hovorí sa nám, že sme zlí, pretože nechceme prijať svoj osud. Ak to chceme zmeniť, apely na “slobodu”, “ústavnosť”, “farbosleposť” a ďalšie nejednoznačné emotívne vyjadrenia sú nedostatočné, ba až smiešne. Nastal čas na tvrdý, nahnevaný, radikálny jazyk. Rýchlo sa blížime k neistej a temnej budúcnosti, ale či sa nám to páči alebo nie, v tejto chvíli je náš boj jednou z metapolitík. Lekcií, ktoré sa rasovo uvedomelí belosi naučili od konca Druhej svetovej vojny, je mnoho. Tou najdôležitejšou je, že musí existovať silný globálny zväzok belochov, ktorí sa dokážu preniesť cez etnické rozdiely bez toho, aby znížili ich hodnotu a ktorý kladie biologické prežitie bielej rasy pred zachovanie kultúrnych tradícií bez toho, aby ich znehodnotil alebo ohrozil. Mnoho bielych nacionalistov v súčasnosti nepokročilo dosť ďaleko pri riešení týchto otázok, čiastočne pretože sú zaťažení obmedzeným, reakčným jazykom konzervativizmu.

Triedne uvedomenie zlyhalo, pretože predpokladalo nezlomné puto založené na nesprávnom výklade dejín, veľmi plytkom chápaní ľudskej psychológie a mylnom prístupe k biológii. Bieli nacionalisti 21. storočia majú šťastie, že majú prístup k znalostiam a skúsenostiam, ktoré radikáli v minulosti nemali, rovnako ako k hlbokej znalosti celého arzenálu ľavicových trikov. Rasovo uvedomelí belosi od Veľkej Británie cez Nemecko a Španielsko až po USA čelia hrozbe biologického vyhynutia. Náhle sa historické rozdiely medzi národmi zdajú oveľa menej naliehavé, ako tomu bolo v minulosti. Môžeme jasne vidieť, ako boli národy dlho manipulované tak, aby konali podľa priania židovských elít. Máme na dosah jednotu, teraz viac, ako kedykoľvek predtým. Internacionálny prvok bieleho nacionalizmu je potvrdzovaný deň čo deň na webových stránkach a sociálnych sieťach, ale musíme predložiť jasnejšiu teóriu bieleho rasového globalizmu s cieľom posilniť našu politickú moc, umlčať strach, že jednotlivé národy budú amerikanizované, alebo nejakým spôsobom oslabené. Musíme naše zástupy po celom svete využiť vo svoj prospech. Koncept bielej rasy ako globálneho proletariátu vo vojne na život a na smrť proti židovskej multirasovej buržoázii je krok správnym smerom.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Donald Thoresen

Poznámky:

1. Pre hodnotenie vplyvu Jean-Jacques Rousseaua na fašizmus pozri: A. James Gregor, Phoenix: Fašizmus v našej dobe (New Brunswick: Transaction Publishers, 1999)

2. Súčasná podpora mnohých bielych nacionalistov pre Donalda Trumpa je dokonalým príkladom