Súdiac podľa vyhlásení prezidenta Vladimira Putina, ktoré učinil 17. júna 2016 na SPIEF (Ekonomické fórum Sankt-Petersburgu), Moskva si teraz začína uvedomovať, že Hillary Clintonová a nie Donald Trump má väčšiu šancu vyhrať novembrové americké prezidentské voľby. Ruské vedenie sa začalo nádejať, že Trump by mohol presadiť zlepšenie vzťahov s Washingtonom, najmä pokiaľ ide o pálčivý problém odstránenia protiruských sankcií.

Ako sa dátum amerických prezidentských volieb blíži a globálna ekonomická kríza na trhu s ropou pokračuje, Moskve neostala iná možnosť, než vymyslieť nový level partnerstva s celým radom krajín, vrátane arabských krajín a Iránu, vzhľadom ku zvláštnej pozornosti, ktorú kandidátka demokratickej strany venuje Strednému východu všeobecne a Perzskému zálivu konkrétne. Čo však v skutočnosti bije do očí je, že Hillary Clintonová je dobre známa pre svoj nepriateľský postoj – a niekto by to mohol nazvať i agresiou – voči Rusku, Sýrii, Iraku a Iránu, a to až na to, že nie je schopná rozlíšiť medzi pragmatizmom a slabosťou. Nehľadá kompromis. Na druhej strane je pripravená konať pevne a rozhodne. Jej postoj a praktické akcie ohľadom Líbye spred piatich rokov sú živým príkladom. Navyše je tu fakt, že na Strednom východe je sústredená na Saudskú Arábiu a Katar. Nie je tajomstvom, že ju štedro obdarovali šperkami keď bola štátnou tajomníčkou počas prvého prezidentského úradu Baracka Obamu.

Rusko a hore uvedené krajiny v regióne sa naliehavo potrebujú pripraviť na novú politiku Washingtonu, ktorej hlavným cieľom bude vytlačenie Moskvy a Teheránu zo Sýrie, Iraku, Jemenu, Libanonu a palestínskych záležitostí, rovnako ako komplexné posilnenie pozície Saudskej Arábie, ktorej poskytla pomoc Amerika a jej spojenci z Perzského zálivu proti Iránu v Perzskom zálive. Napokon, je jasné, že Hillary Clintonová nie je Barack Obama, ktorý – napriek všetkým svojim jasne nepacifistickým akciám – skutočne urobil veľa, aby zmiernil negatívny obraz svojej krajiny ako agresívneho hráča na svetovej scéne: stiahnutie vojakov z Iraku a Afganistanu, jeho odmietnutie viesť bombardovacie operácie v Sýrii v roku 2014, jeho neochota zúčastniť sa pozemnej operácie NATO a krajín zálivu v Líbyi, jeho odmietnutie priamej vojenskej intervencie v jemenskom konflikte, dohoda o iránskom jadrovom programe, jeho vyhlásenie ochoty obnoviť vzťahy s Moskvou a jeho úspešná kampaň za normalizovanie vzťahov s Kubou a Vietnamom.

V príhovoroch k voličom demokratickej strany počas svojho nedávneho predvolebného turné po Spojených štátoch Hillary Clintonová jasne naznačila, že jej hlavnými „nepriateľmi“ na Strednom východe a na celom svete sú Rusko, Irán a Čína, „ktorí si neuvedomujú americké záujmy v regióne.“

Najdôležitejšou vecou teraz je, že Moskva, Peking a Teherán jasne chápu, že so vzostupom Hillary Clintonovej k moci dôjde k urýchleniu oslabovania základov vlád vo všetkých troch krajinách, s konečným cieľom ich nahradenia prozápadnými režimami. Navyše, finančné prostriedky vyhradené na tento výsledok sa zvýšia. Pokiaľ ide o Rusko niet pochýb, že nový podnájomník v Bielom dome sa zameria na najcitlivejšiu oblasť Ruska – jeho ekonomickú závislosť na uhľovodíkoch. A predsa Moskva trpezlivo čaká v márnej nádeji na rozkol medzi západnými mocnosťami vo veci sankcií, najmä v EÚ, a že nejakým zázrakom sa ceny ropy, nasledované cenami plynu na svetovom trhu znova rýchlo vyšplhajú. Toto sa však nestane: tu je nevyhnutné jednoducho posúdiť situáciu a uvedomiť si, že nebude žiaden ďalší dôvod uvaliť sankcie, takže Washington využije súčasnú situáciu na maximum. Clintonová tiež chápe, že ekonomické priškrtenie Moskvy pôjde hlavne cez Saudskú Arábiu, Katar a ostatné arabské monarchie Perzského zálivu, ktoré sú bohaté na ropu a plyn. Napokon, je to ich priama akcia v znižovaní cien ropy, rovnako ako dumping skvapalneného zemného plynu v EÚ zo strany Kataru, ktoré zasahujú Rusko najtvrdšie.

Je dôležité priznať, že v súčasnosti Západ a jeho arabskí spojenci pokračujú v úspešnom rozbíjaní konštruktívneho dialógu medzi Moskvou a Teheránom, Teheránom a Bagdadom a Moskvou a Arabmi celkovo, čím jasne naťahujú celú epizódu dovtedy, kým Clintonová nevstúpi do Bieleho domu. Hltajúc veľkorysé sľuby od arabských šejkov, Rusko vzbudzuje určité pochybnosti v mnohých arabských hlavných mestách, rovnako ako v Iráne. Napríklad, nedávne gesto veľmi oslavovaného daru izraelského tanku potopeného v Libanone v roku 1982 súčasnému izraelskému premiérovi B. Netanjahuovi bolo očividne dosť zle zvážené. Toto nevedie k ničomu inému než popletenosti v arabsko-islamskom svete.

De facto, Saudská Arábia a Katar už realizujú uhľovodíkovú vojnu proti Rusku a Iránu. Saudská Arábia začala dodávať ropu do Európy vrátane Poľska, a nedávno znížili cenu pre európskych spotrebiteľov, čo malo negatívny dopad na Rusko, ktoré je hlavným vývozcom ropy do EÚ. Zároveň, Saudi jemne hrajú hry na ázijských trhoch, ktoré sú hlavnými spotrebiteľmi iránskej ropy, a pokúšajú sa udržať si najväčších a najsľubnejších spotrebiteľov ropy – Čínu a Indiu. Katar, prostredníctvom svojich pohotových dodávok skvapalneného zemného plynu a zjavného dumpingu v Európe, na trhoch, ktoré tradične kupovali ruský plyn, znižuje ceny Gazpromu a vo všeobecnosti znižuje množstvo plynu kupovaného z Ruskej federácie. Navyše, vývoj produkčných zariadení na skvapalnený zemný plyn v Emirátoch spomalí dodávku iránskeho plynu do Ázie, čím tlačia Irán k Európe a Turecku, a teda vyvolajú zrážku záujmov Moskvy a Teheránu.

Je jasné, že Hillary Clintonová sa nechystá čakať, kým sa ruská ekonomika začne rozpadávať vo švíkoch. To bude trvať pridlho. Washington by sa mal poponáhľať, kým Moskva správne nepochopí americké plány na nahradenie súčasnej vlády Ruskej federácie s prozápadnou liberálnou vládou. Až keď sa toto podarí úspešne urobiť, tak budú Spojené štáty schopné vysporiadať sa s Čínou ako ďalším veľkým súperom Ameriky vo svete. V súčasnosti sa USA správajú veľmi nerozumne, dúfajúc ako vždy, že „čínsky tiger“ znova zostane sedieť na vrchole svojho kopca, sledujúc bitku pod ním. Avšak Čína si nemôže dovoliť byť taká uvoľnená. Washington jasne definoval Peking spolu s Ruskom a Iránom, ako hlavné sily „zla“ v súčasnom svete. Čína bráni Spojeným štátom rozmiestniť vojakov v Ázii a zaistiť bezpečnosť svojich hlavných spojencov – Japonska a Južnej Kórei. Nemá zmysel rozprávať o ekonomickej súťaži. Všetko je jasné: Čína jednoducho bráni Washingtonu vládnuť v ázijsko-pacifickom regióne.

Čína však stále nechápe hlavný problém v celom hlavolame: po dobu nasledujúcich 20 rokov bude Amerika, napriek všetkému, vojensky, politicky a ekonomicky silnejšia ako Čína, kde jestvujú rastúce problémy spojené s ekonomickým rastom a s vnútornými problémami, vrátane konfliktov na etnických a náboženských základoch. Za takých okolností Peking nemá šancu stať sa jediným svetovým lídrom. Západ a ázijskí susedia Pekingu, ktorí sa jednoducho obávajú čínskej expanzie, považujú jej ideológiu a kultúrnu a náboženskú podstatu za cudziu, a hľadajú si spojencov na vyvažovanie Číny. Dvoma možnosťami sú Spojené štáty a India. India, na druhej strane, sa tiež chystá byť veľkou mocnosťou v Ázii. Takže ak sa Peking chce vyhnúť rozdrveniu Západom, musí ukončiť svoju „neutralitu“ a vytvoriť alianciu s Ruskom, s ktorým sa ostatné krajiny odporujúce USA zbližujú pre účely spoločného zvládnutia zdanlivo nekonečnej hegemónie Washingtonu, NATO a ich partnerov na Strednom východe a v Ázii.

Moskva sa však v súčasnosti vyrovnáva s vážnejším krátkodobým cieľom: ako čeliť nadchádzajúcej ofenzíve Clintonovej v Sýrii a Iraku, kde má Rusko obrovské osobné záujmy. Je čas pochopiť, že Washington, Rijád, Doha a Ankara nikdy neprijmú fakt, že v Sýrii, s podporu ruských vzdušno-kozmických síl, iránskych revolučných gárd a libanonského „Hizbaláhu“, bude aj naďalej existovať legitímna vláda Bašára al-Assada. Bez sýrskeho územia ako tranzitnej krajiny nebude Saudská Arábia nikdy schopná postaviť plynovod do Európy, a Kataru sa nepodarí postaviť svoj hlavný plynovod do EÚ a Turecka.

Je tiež na čase robiť niečo s Bagdadom, kde sa vláda H. Abádího jasne prepadáva do závislosti na Spojených štátoch. Navyše, nedávna vojenská operácia irackých síl na opätovné dobytie Falúdži ukázala, že Washington je opäť pripravený spoľahnúť sa na sunnitov v Iraku, vrátane tých, ktorí boli kedysi na strane Saddáma Husajna. To preto, lebo sunnitskí Arabi boli vždy základom západného vplyvu v Iraku, kým Sovietsky zväz bol do značnej miery naklonený šiitskej populácii krajiny.

Navyše, Moskva by sa naliehavo mala venovať „saudskému problému“. Ak tak neurobí, vyústi to do toho, že nebude schopná ostro zvýšiť cenu ropy a zastaviť hry hrané Rijádom v Perzskom zálive, na Strednom východe a v arabskom a islamskom svete všeobecne. Saudské kráľovstvo je v súčasnosti zapadnuté v bahne jemenskej vojny; jeho rozpočet je vyčerpaný kvôli nízkym cenám ropy; program reforiem, ktorý nedávno prijal námestník korunného princa a minister obrany a syn kráľa Mohameda, je odsúdený na neúspech; kmeňové aliancie sú nespokojné s vládnucou rodinou Al-Saudovcov kvôli zníženiu finančných grantov; v kráľovskom klane sa šíri konflikt medzi proamerickým korunným princom Naífom, a jeho nezvládnuteľným námestníkom Mohamedom a kráľ Salman sa oslabuje. Zároveň Saudská Arábia pokračuje vo svojom nákladnom dobrodružstve v Líbyi, míňa obrovské množstvá peňazí na udržanie vojenského režimu v Egypte, a naďalej financuje radikálnu opozíciu v Sýrii, trhajúc na kusy medzisýrsky dialóg, ktorý je možné sám o sebe považovať viac za mŕtvy než živý. Takže nie je na čase skončiť škodlivú politiku tohto konzervatívneho wahábistického režimu a zároveň zastaviť bezočivú intervenciu inej wahábistickej monarchie – Kataru? Podporovatelia „farebných revolúcií“ a „arabskej jari“ musia sami jasne prejsť cez tento obľúbený projekt svojich a nakoniec sa stať normálnymi modernými civilizovanými krajinami namiesto existujúcich pozostatkov 17. storočia.

V každom prípade, čas neúprosne plynie a príchod Hillary Clintonovej do Bieleho domu sa blíži ešte viac. Nie je náhodou, že na druhý deň išiel syn saudského kráľa, námestník korunného princa a minister obrany, námestník korunného princa kráľovstva Saudskej Arábie Mohamed bin Salman, nedávno (13.-17. júna) na návštevu do Washingtonu, a investoval 20 % celkového „rozpočtu“ Hillary Clintonovej do fondu jej volebnej kampane. Mal priame rokovania s vedúcimi predstaviteľmi americkej elity, so štátnym tajomníkom Johnom Kerrym, ministrom obrany Ashtonom Carterom, riaditeľom CIA Johnom Brennanom, ministerkou obchodu Penny Pritzkerovou, vodcami republikánskej väčšiny a demokratickej menšiny v Kongrese Paulom Ryanom a Nancy Pelosiovou, členmi senátneho výboru pre ozbrojené služby a členmi senátneho výboru pre zahraničné vzťahy. Delegácia sprevádzajúca princa bola tiež reprezentatívna. Nezahŕňala len ministra zahraničných vecí Adela al-Džubeira a ministra informácií Adela Al Toraifího, ale tiež dvoch ďalších vedúcich ministrov ekonomického bloku saudskej vlády – ministra ropy a minerálnych zdrojov Chálida A. Al-Fáliha a ministra obchodu a investícií Madžeda Bin Abduláha Al Kasábího. Spolu s nimi delegácia tiež zahrňovala šéfa oddelenia všeobecnej rozviedky Chálida Al-Humaidana. Napokon, dokončenie oficiálnej časti návštevy bolo poznačené mítingom medzi princom a súčasným americkým prezidentom Barackom Obamom v oválnej pracovni Bieleho domu. Odkazujúc na návštevu princa Mohameda bin Salmana, šéf Bieleho domu zdôraznil, že „Spojené štáty považujú za nevyhnutné pokračovať v spolupráci so Saudskou Arábiou pre prospech oboch krajín,“ pracujúc spolu s Rijádom „na podpore bezpečnosti a stability Stredného východu a na obrane pred regionálnymi výzvami.“ Dôležitou časťou výletu Mohameda bin Salmana bola návšteva New Yorku, kde sa v sídle OSN stretol s generálnym tajomníkom OSN Pan Ki-Munom.

Princ Mohamed diskutoval o troch „ústredných spisoch“. Prvým bol „politický spis“, ktorý zahrňoval súčasne existujúce problémy a nezhody medzi Rijádom a Washingtonom, vrátane iránskeho jadrového programu. Druhým bol „bezpečnostný spis“ a v tejto súvislosti bilaterálna spolupráca na poli zdieľania výzvedných informácií a vojenskej spolupráce. A dosiahla sa určitá úroveň porozumenia ohľadom mnohých vojenských a politických otázok: Sýria, Líbya, Irak a Jemen. Napokon, tretí „spis“ súvisel so záležitosťami bilaterálnych ekonomických vzťahov. Princ Mohamed bin Salman rokoval nielen s predstaviteľmi amerického biznisu na Wall Street vo Washingtone DC, predstavujúc im hlavné výhody programu Vízia: 2030 a jeho štartovnej fázy – Národná transformácia: 2020, ale tiež navštívil Silicon Valley v Kalifornii, kde sa stretol so šéfmi veľkých amerických (svetových) spoločností – Google, Apple a Facebook, poskytujúc vedeckú a technologickú podporu pre iniciatívy, ktoré by sa mali implementovať v rámci saudskej „Vízie 2030“. Už 16. júna 2016 najväčšia americká chemická spoločnosť, Dow Chemical Company, oznámila dokončenie komerčnej registrácie a začatie operácií spoločnosti v Saudskej Arábii, kde, naopak, bolo zdôraznené, že rozhodnutie spoločnosti súviselo s implementáciou programu Vízia: 2030.

Medzitým, počas SPIEF v Sankt Petersburgu, šéf ruského súkromného investičného fondu presvedčivo chválil investorov z Arabského polostrova, najmä Saudov. Vo Washingtone sa uzatvorili skutočné dohody, ale na SPIEF bolo všetko iba o mlátení prázdnej slamy, čo malo nulový vplyv.

Ako hovorí príslovie: „kto nenapreduje, ten upadá“. Je čas naučiť sa konať preventívne za účelom vzdorovania hrozbám, než radšej čakať, aby sme sa potom pokúsili vyrovnať s následkami. Týmto spôsobom niet záruky úspechu. Dúfajme, že Moskva, Peking a Teherán si uvedomia svoje spoločné ciele a budú schopní vymyslieť konkrétne kroky, aby zabránili bezprostrednej hrozbe. Ešte nie je príliš pozde.

Preklad: zet, www.protiprudu.org

Zdroj: Viktor Titov