Poznámka editora: Dara Halley-James je pseudonym autora, ktorý uverejnil úspešné “mainstreamové” knihy pod svojim vlastným menom. Nasledujúci text predstavuje rozšírenú sériu výňatkov z pripravovanej knihy “Šesťdesiat miliónov: Ako čelní židovskí komunisti, sionisti a neokonzervatívci stvorili tucet holokaustov”.

Táto kniha sa zameriava na azda dve najhoršie ideje 19. storočia: Marxovu diktatúru proletariátu a Herzlov návrat Židov do Sionu. Tieto často sa prelínajúce koncepty mali úplne zmeniť svet, viesť k 60 miliónom obetí, a priviesť západnú civilizáciu ku jej koncu (ešte sme sa z toho nedostali). Popri tom ukážeme, ako sa zo širšej perspektívy stáva židovská tragédia omnoho menej dôležitá, určite aspoň pre nežidov.

Napoleonove vyslobodenie Židov z dusivých rabínskych giet bol závažným krokom pre ľudstvo. Vyspelejší nežidovský svet nebol vždy prívetivým miestom pre Židov, ale židovstvo malo tajnú zbraň. Nasadilo dva nástroje v službe eugeniky. Týmito nástrojmi bolo finančníctvo založené na úžere a Talmud – ten druhý do značnej miery bezcenný ako príspevok pre svetovú civilizáciu, ale s veľkým potenciálom v zdokonaľovaní racionalizovania intelektuálnych zručností pri aplikovaní náboženstva Tóry na každodenné problémy. Židovská kultúra uprednostňuje sobáše medzi finančne rafinovanými členmi rodín a rodinami talmudských “učencov”, párenie medzi vzdelanými, ktorí by mohli odovzdať svoje schopnosti potomkom. V priebehu niekoľkých generácií IQ v populácii eskalovalo (zároveň s tým, ako menej schopní či vzdelaní boli zároveň odrádzaní od sobášenia a množenia sa).

Vysoké IQ a potláčanie príležitostí bolo dosť zlou kombináciou aj v gete, ale tieto faktory boli obzvlášť znepokojivé vo vonkajšom svete. Keď nežidovský svet vztýčil bariéry voči židovskej rozpínavosti, vznikli tri rozdielne židovské protistratégie:

1. Porazenie a vytlačenie nežidov z ich vlastného ihriska (kapitalizmus)

2. Zmena pravidiel hry pre všetkých tak, aby Židia mohli riadiť a mať čo najväčšie zisky z hry (komunizmus)

3. Návrat do geta vo forme židovského etno-šovinistického štátu (sionizmus)

Mnohým Židom sa darilo nasledovať stratégiu číslo jedna, ale omnoho viac to nedokázalo a uplo sa na ďalšie dve riešenia, ktoré boli potenciálne aj príťažlivejšie.

Sionizmus vznikol dávno pred nacizmom. Konvenčný výklad je, že Hitlerov etno-fašizmus spolu s Lebensraum (snahou o rozšírenie životného priestoru) viedol k vojne, židovskej tragédii a k naplneniu sionizmu zrodom štátu Izrael. Ale bol to práve sionizmus, ktorý predišiel Mein Kampf o viac ako jednu generáciu, a ktorý inicioval a dokonca legitimoval získavanie etno-šovinistického “Lebensraum”. V dobe, keď sa Hitler stal kancelárom, už bolo budovanie židovského Lebensraum v Palestíne v plnom prúde.

Ako sa dalo očakávať z nespočetného množstva dôvodov, integrácia židovskej komunity a vyznačovala všetkým iným, len nie hladkým priebehom a to po celej Európe od západu až na východ. Veľkým výtlkom na tejto ceste bola neslávna Dreyfusova aféra vo Francúzsku v roku 1894. Nemecký dramatik židovského pôvodu Theodore Herzl bol tak rozrušený zdanlivým antisemitizmom, že z celej záležitosti vyvodil ako jediné riešenie hnutie, ktoré by nasmerovalo Židov k obsadeniu určitého územia, ktoré by im patrilo. Uprednostňoval Palestínu, ale nie nevyhnutne, kde by boli svojimi vlastnými pánmi.

Veľkou iróniou bolo, že Dreyfusova aféra bola vyriešená v prospech Dreyfusa a prispela k dramatickému zlepšeniu vzťahov medzi Židmi a nežidmi vo Francúzsku. Ak v Herzlovi skrsla myšlienka sionizmu na začiatku hlavného pojednávania, jeho výsledok ju mal vynulovať. Etnické skupiny, obzvlášť etnicko-náboženské skupiny s protikladnými názormi, nevyhnutne dospievajú ku konfliktu, obzvlášť ak jedna skupina musí radikálne zmeniť svoje správanie tak, aby sa stala aspoň okrajovo spoločensky prijateľnou.

Konečne – koľko skutočne významných konfliktov sa udialo počas druhej polovice 19. storočia, keď sa Židom vo všeobecnosti nápadne dobre ekonomicky darilo? V skutočnosti bolo nebezpečenstvom pre Židov práve to, že sa im až príliš darilo, často na úkor svojich susedov nežidov, a že ich príchod “na javisko” v mnohých sférach vzbudil odpor medzi majoritou.

Prekvapením nebolo to, že by mohla vzniknúť nepríjemná Dreyfusova aféra, ale to, že by mohla v konečnom dôsledku zmierniť napätie a zlepšiť vzájomné porozumenie. V skutočnosti to bolo niečo, čo urazilo nežidov aj asimilovaných a úspešných Židov. Niečo, čo sa vzpieralo zdravému rozumu, ako ťava prejdúca uchom ihly. Židia boli podporovaní zo všetkých strán, ale potom Herzl a spol. predstierali, že tak nikto neurobil a nikto tak ani nechcel urobiť. Namiesto toho hnal Židov späť do geta, aj keď tentoraz to mal byť národ slúžiaci ako geto, kde sa Židia opäť mohli stať “samostatným ľudom” medzi inými národmi. Rabinát vždy neznášal slobodu a rovnoprávnosť, pretože zbavovali rabínov diktátorských právomocí, ktoré mali v štetl. Herzl mohol byť ateista, ale zároveň zobrazoval náboženský impulz, ktorý ho poháňal k Sionu.

Sionistickí Židia veľmi sympatizovali s nežidmi zdesenými neprimeraným vplyvom Židov v rámci ich kultúr a štátov. Sionisti pripúšťali, že by sa cítili rovnako, ak by boli ich úlohy obrátené. Preto bolo podľa nich žiadúce, aby všetci podporovali exodus Židov z Európy.

Herzl priznával: “Prirodzene sa sťahujeme na územia, kde nie sme prenasledovaní a kde naša prítomnosť produkuje prenasledovanie.” Trval na tom, že snahy o splynutie Židov s národným mainstreamom bola historicky zastaralá myšlienka. Niet divu, že to vyvolalo protireakciu od kresťanov. Vyhlasovali, že “prenasledovanie Židov nie je nenormálny aspekt bigotnej spoločnosti, ale prirodzená reakcia na vzhľadom cudzie skupiny – Židov.” Takto dosiahol sionizmus spojenectvo s antisemitizmom, pretože obe strany chceli od seba oddeliť Židov a nežidov. Sionizmus bol hrozbou aj pre pohodlných západných Židov, pretože západné národy alebo vlády sa mohli rozhodnúť, že Herzl mal pravdu.

Začiatkom 20. storočia Británia ponúkla sionistom alternatívnu domovinu (neskôr sa z tohto územia stala Uganda) a Herzl podporoval túto ponuku. Avšak zvyšok sionistického vedenia ho prehlasoval v prospech nekonečne viac problematickej Palestíny. Zamietnutie plánu s Ugandou v prospech výhradného zamerania sa na Palestínu bolo pre Židov tragédiou. Znamenalo to, že žiadna vábivá židovská vlasť nebola pripravená prijať veľké množstvá židovských utečencov po roku 1930. (Tiež to znamenalo, že sionisti – ktorých väčšina boli od začiatku ateisti – nemohla používať náboženské podtexty, obzvlášť “veľký Izrael z biblických čias”, ktoré by navodzovali expanziu ako predurčený osud.) Ak by židovská Uganda vznikla dlho pred rokom 1930, nemeckí Židia by skôr mali možnosť úteku, podľa svojich vlastných podmienok a s väčšinou svojho kapitálu do už zavedenej domoviny. A Hitler by bol taktiež šťastný, ak by sa s nimi mohol rozlúčiť. Koniec koncov, Hitlerov zámer nebol Židov zabíjať, ale donútiť ich emigrovať. Z tohoto dôvodu bola absencia bezproblémovej vlasti pre Židov po roku 1930 výsledkom chybného postoja sionistických vodcov.

Pokračovanie…

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org