Aký má Islamský štát vzťah k islamu?

„Absolútne žiadny“ je odpoveď takmer každého západného politika. Napríklad americký prezident Obama neoblomne vyhlásil v televíznom prejave, že Islamský štát „nie je islamský“.

Toto si žiada otázku: Ako človek určí, čo je a čo nie je islamské?

Tradičná odpoveď, islamská odpoveď, je nasledovná:

Čo hovoria ústredné texty a písma islamu o spomínanej veci, nazvime ju „X“? Vyzýva alebo ospravedlňuje Korán, o ktorom moslimovia veria, že obsahuje doslovné nariadenia Aláha, X? Vyzývajú alebo ospravedlňujú hadísy a síra – ktoré tvrdia, že zaznamenávajú slová a skutky Aláhovho proroka, ktorého majú moslimovia napodobňovať všetkými spôsobmi, ako ich na to Korán (napr. 33:21) vyzýva, X?

Ak stále zostáva nejaká nejasnosť týkajúca sa X, ďalšou otázkou sa stáva: aký je konsenzus (idžma) vedúcich svetových autorít islamu ohľadom X? Tu sa človek musí obrátiť na tasfíry, alebo vedecký výklad textu od najučenejších ľudí islamu – ulemy – a zvážiť ich závery. Samotný Mohamed údajne povedal, že „Moja umma (islamský národ) sa nikdy nezhodne na chybe.“

Napríklad, Korán nariaďuje veriacim dodržiavať modlitby; v súlade s tým sa všetci zhodujú, že moslimovia sa musia modliť. A predsa Korán nešpecifikuje koľko krát. V hadísoch a Síre však Mohamed ujasňuje, že veriaci by sa mali modliť päť krát. A ulema, po zvážení všetkých týchto textov, súhlasí s tým, že moslimovia sa majú modliť päť krát denne.

Takže, s najväčšou istotou je islamské, aby sa moslimovia modlili päť krát denne.

Ale hoci západní politici a islamskí apologéti ochotne prijímajú takú metodológiu, aby určili čo je islamské – modlitba je v Koráne, Mohamed ujasnil jej vykonávanie v hadísoch a ulema s tým súhlasila – kedykoľvek sa spomínaná vec týka niečoho, čo vrhá na islam „zlé svetlo“, potom sa hore uvedený štandardný prístup na zistenie toho, čo je islamské, úplne ignoruje.

Zvážme niektoré z najextrémnejších skutkov páchaných Islamským štátom – stínanie hláv, ukrižovanie, zotročovanie, sexuálne koristníctvo, masakre a prenasledovanie náboženských menšín – a podrobme ich textu, pozrime sa, či spĺňajú rovnaké kritériá a pozrime sa, či sú islamské alebo nie, najmä v kontexte džihádu, ktorý má svoj vlastný súbor pravidiel.

Stínanie hláv

Islamský štát stína hlavy „neveriacim“, vrátane žien a detí. Tento aspekt Islamského štátu vyprovokoval hrôzu po celom svete.

Je to islamské?

Korán vyzýva na stínanie hláv nepriateľov islamu, najmä v kontexte vojny, alebo džihádu: „Keď ich stretnete na bojisku, stínajte im hlavy až kým im nespôsobíte úplnú porážku“ (47:4). Iný verš hlása: „Vrhnem hrôzu do sŕdc neveriacich – a vy im odseknite hlavy a končeky prstov (t.j. zmrzačte ich)“ (8:12).

Pokiaľ ide o kritériá – príklad alebo Sunna proroka a konsenzus ummy – Timothy Furnish, autor eseje z roku 2005 s názvom „Stínanie hláv v mene islamu“, píše:

„Zvyk stínania hláv nemoslimských zajatcov siaha späť ku prorokovi samotnému. Ibn Išák (zomrel 768 po Kristovi), najskorší životopisec Mohameda, je zaznamenaný ako hovorí, že prorok nariadil popravu 700 mužov židovského kmeňa Banú Kurajza v Medine sťatím za údajné sprisahanie proti nemu. Islamskí vodcovia od Mohamedových čias po súčasnosť sa riadia týmto vzorom. Príkladov sťatia, tak živých ako i mŕtvych, je v histórii islamu nespočetne… Po stáročia si vedúci islamskí učenci vysvetľovali tento verš (verš o stínaní hláv, 47:4), doslovne… Mnoho nedávnych výkladov zostáva zhodných s tými spred tisícročia.

Ukrižovanie

Pokiaľ ide o ukrižovanie ľudí, čo robí Islamský štát pravidelne, Korán 5:33 tvrdí, že „trestom tých, ktorí viedli vojnu proti Bohu a Jeho poslovi a šírili na zemi pohoršenie bude veru to, že budú zabití, alebo ukrižovanie, či budú im odseknuté ich pravé ruky a ľavé nohy, alebo budú z krajiny vyhnaní.“

V súlade s tým sú ukrižovania v celej islamskej histórii bežné. Po smrti proroka v roku 632 boli mnohí Arabi obvinení z odpadlíctva. Prvý kalif, Abú Bakr, zahájil proti nim kampaň džihádu a mnohí „odpadlíci“ boli ukrižovaní ako príklad pre ostatných. V knihe Svedkovia Krista: Ortodoxní kresťanskí neomučeníci Osmanského obdobia 1437-1860, je ukrižovanie uvedené v zozname ako jedna z mnohých foriem, ktorou boli tisíce kresťanov popravené moslimskými Turkami.

Čo je ešte dramatickejšie, vo svojich pamätiach Uchvátené Arménsko Aurora Mardiganian opisuje, ako na začiatku dvadsiateho storočia videla ukrižovanie 16 dievčat, ktorých telá zjedli supy: „Každé dievča bolo zaživa pribité na svoj kríž, hroty cez ich chodidlá a ruky,“ píše preživšia Arménka. „Len ich vlasy vejúce vo vetre pokrývali ich telá.“

Nedávnejšie, ľudia (vrátane detí) boli ukrižovaní samozvanými džihádistami v mene islamu v takých rozdielnych krajinách, ako Pobrežie slonoviny a Jemen.

Zotročovanie a znásilnenie

A čo otroctvo – najmä zotročenie nemoslimiek na sexuálne účely – ktoré robí Islamský štát?

Opäť, od najvyššej písomnej autority v islame – Koránu – po najväčší vzor pre moslimov – Mohameda; od islamskej histórie po súčasné udalosti, je sexuálne zotročovanie žien „neveriacich“ kánonickým aspektom islamskej civilizácie.

Korán 4:3 povoľuje mužom mať sex s tými, „ktoré vlastní vaša pravica“, čo je pojem, ktorý ulema kategoricky zadefinovala ako ženy „neveriacich“ zajaté počas džihádu.

Samotný prorok islamu si udržiaval a súložil s konkubínami podrobenými počas džihádu. Jedna zajatá Židovka, Safíja bint Hujaj, sa „vydala“ za Mohameda hneď potom, ako prorok umučil jej muža na smrť, lebo mu nechcel odhaliť skrytý poklad.

A pred tým Mohamedovi džihádisti zavraždili Safíjinho otca a bratov.

Jej neskoršie priznanie pred sobášom (alebo, menej eufemisticky, znásilnením), že „Zo všetkých mužov som najviac nenávidela proroka – za to, že zabil môjho muža, môjho brata a môjho otca,“ nie je prekvapením.

Chálid bin Wálid – „Meč Aláha“ a hrdina za ašpirovanie džihádistov vo svete – znásilnil na bojisku ďalšiu ženu známu pre svoju krásu, Lajlu – hneď potom, ako odťal hlavu jej „odpadlíckeho“ muža, zapálil ju a uvaril si na nej svoju večeru.

Masakre

A čo obrovské masakre? V tomto videu napríklad, sa zdá, že Islamský štát ženie, ponižuje a kráča so stovkami mužských zajatcov (často uvádzaný počet je 1400) k ich priekopám, kde členovia Islamského štátu pristúpia k ich zastreleniu do hlavy – počas toho, ako vlaje čierna vlajka islamu.

Fakticky, prorok samotný nariadil nemilosrdné masakre „neveriacich“. Po bitke o Badr, kde Mohamed a jeho prví moslimovia zvíťazili nad svojimi nepriateľmi, nariadil Mohamed popravu niekoľkých zajatcov. Keď jeden zo zajatcov, Ukba, prosil proroka, aby ho ušetril, povedal „Ale kto sa postará o moje deti, ó Mohamed?“, ten odpovedal, „Peklo“.

Čo je ešte slávnejšie, Mohamed nariadil popravu približne 700 Židov z kmeňa Banú Kurajza. Podľa svedectva Síry, potom, ako sa židovský kmeň vzdal po svojom obliehaní, Mohamed nechal všetkých mužov odkráčať na miesto, kde boli vykopané jamy a okamžite vykonal popravu sťatím – tak ako Islamský štát nechal odísť a popraviť svoje obete blízko priekop vo videu.

Status dhimmí

Islamský štát je zodpovedný i za vzkriesenie zreteľnej islamskej inštitúcie, ktorá bola zakázaná v 19. storočí vďaka zásahu koloniálnych mocností: „statusu dhimmí,“ to jest, vymáhanie poplatku (džízy) od dobytých kresťanov a Židov a ich podrobenie životu treťotriednych občanov, ktorí musia prijať veľa vysiľujúcich a ponižujúcich opatrení, vrátane nestavania ani neopravovania kostolov, nezvonenia kostolnými zvonmi alebo hlasitého uctievania, neukazovania krížov, nepochovávania svojich mŕtvych v blízkosti moslimov, atď.

Tieto opatrenia sú tiež odvodené z ústredných textov islamu. Korán 9:29 vyzýva moslimov, aby bojovali proti „Ľuďom Knihy“ (čo sa vysvetľuje ako kresťanom a Židom) „kým nezaplatia džízu s ochotnou podriadenosťou a necítia sa podmanení“. A Podmienky Umarove – pomenované podľa jedného zo „spravodlivých kalifov“ – vysvetľuje, ako sa majú „cítiť podmanení“, to jest, rovnakým spôsobom ako o tom rozhodol Islamský štát.

Minulá a súčasná ulema potvrdzujú, že Korán 9:29 a Podmienky Umarove znamenajú to, čo jasne hovoria. Takže, podľa saudského šejka Marzúka Salema al-Ghámdího hovoriaceho počas piatkovej kázne v mešite:

„Ak neveriaci žijú medzi moslimami, v súlade s podmienkami stanovenými prorokom – nie je na tom nič zlé za predpokladu, že platia džízu do islamskej pokladne. Iné podmienky (odkaz na Podmienky Umarove) sú… že nebudú obnovovať kostoly alebo kláštory, neprestavajú tie ktoré boli zničené… že sa postavia keď si moslim bude chcieť sadnúť… nebudú ukazovať kríž, nebudú zvoniť kostolnými zvonmi, nezvýšia hlasy počas modlitieb… Ak porušia tieto podmienky, nebudú mať žiadnu ochranu.

Vzhľadom ku hore uvedenému výkladu je mylné povedať, ako to urobil Obama, že Islamský štát „nie je islamský“. Skutočne, aj v tých najdivokejších podrobnostiach – vrátane triumfovania nad znetvorenými telami „neveriacich“ a smiechu počas pózovania s ich sťatými hlavami – Islamský štát nachádza podporu v Koráne a príbehoch proroka.

Je neúprimné prijať metodológiu islamského súdnictva – je X súčasťou Koránu, hadísov a Síry, a má to konsenzus v radoch ulemy? – no potom odmietnuť túto istú metodológiu kedykoľvek, kedy X je niečo čo vrhá na islam „zlé“ svetlo.

V kontexte džihádu, všetko čo Islamský štát robí – stínanie hláv, ukrižovanie, masakre, sexuálne zotročovanie a podrobovanie náboženských menšín – je islamské.

Raymond Ibrahim

Preklad: zet, www.protiprudu.org

Zdroj: Raymond Ibrahim