Boli si vždy Židia vedomí toho, že predstavujú národ?

Kedysi sa v Európe argumentovanie, že Židia tvoria národný celok presahujúci ich občianstvo v jednotlivých krajinách kde žili, chápalo ako antisemitské myslenie. Dnes sa považuje za antisemitské tvrdenie, že Židia nemajú na takú argumentáciu žiaden legitímny základ; Židia sú národ zjednotený spoločným náboženstvom, genetickým dedičstvom a históriou. Ale je to zvláštny druh “flákačského” národa, keď žiaden z jeho intelektuálov neprejavil snahu o zápis do národnej histórie. Na konci prvého storočia bol Flavius Josephus, potom po viac ako jeden a pol tisícročia už nikto viac. Nič. Nula. Medzitým kresťanstvo a islam veľmi opatrne zaznamenávali ich históriu.

Po vyhlásení perzského kráľa Kyrosa cca v roku 538 pred našim letopočtom sa babylonskí Židia mohli slobodne znova usadiť v biblických krajinách, obzvlášť v Babylone. Tam aj vytvorili Babylonský Talmud, váženejší než verzia, ktorá sa neskôr vynorila z Jeruzalema – pravdepodobne preto, že nežidovský Babylon bol omnoho viac kultúrne sofistikovaným miestom. V Perzii (neskôr Irán) sa Židia stali civilizovanejší a vzdelanejší. (Je iróniou, že agenti Mossadu v posledných rokoch vraždia iránskych vedcov.) Znovuobnovený Izrael z roku 1948 mal byť paralelou. Drvivá väčšina Židov sa však cítila tak pohodlne v civilizovaných mestách diaspóry, že odmietli príležitosť “k návratu” do nerozvinutého Izraela. V staroveku vznikalo po svete mnoho veľkých židovských obcí dlho predtým, než došlo k pádu a exilu z Jeruzalema. Nemôžete sa vrátiť na miesto, kam vaša noha (a ani vašich predkov) nikdy nevkročila.

Zachovávali Židia v biblickej dobe etnickú čistotu?

Etnická čistota nebola porušovaná iba v Biblii; niekde bola zlikvidovaná úplne. Nebesia, dokonca aj patriarchovia Abrahám, Izák, Josef, Mojžiš, Dávid a Šalamún – tí všetci mali nežidovské ženy a žiadna z nich nebola obťažovaná nútením ku konverzii. V skutočnosti je jediná zmienka o konverzii k judaizmu v súvislosti s Ester. Tieto spisy boli písané počas perzského a helénskeho obdobia, keď sa židovská náboženská a spoločenská komunita ešte nezakladala na báze matky.

Sand poznamenáva, že druhý Izaiáš, kniha Rút, kniha Jonáša, a apokryfná kniha Judity sú zajedno pri volaní pohanov ku sebe. Áno, Deuteronómium zakazoval zmiešané manželstvá, hlavne medzi Moabitmi a Amonitmi, aby boli zachované odlišnosti. Ale Rút Moabitská bola prababičkou kráľa Dávida. Judita konvertovala Amonitu. To boli facky do tváre izolacionistov, ako bol Ezra – židovský vodca stojaci za návratom z Babylonu do Jeruzalema. Vieme, že Starý zákon bol písaný mnohými autormi. Neustále úpravy a ďalšie úpravy cez úpravy nie po desaťročia, ale po stáročia zaručujú, že bude plný nezrovnalostí. Chóry hlasov, ktoré vyzývajú pohanov, aby uctievali Jahveho znejú v Jeremiášovi, Ezechielovi, Sofoniášovi, Zachariášovi a v knihe Žalmov.

Je neuveriteľné, že až v roku 1965 hodil židovský historik Uriel Rappaport uterák do ringu a uznal pravdu o tom, čo už dávno vedeli nežidovskí historici ako Ernest Renan, Julius Wellhausen, Eduard Meyer, Emil Schürer a Theodor Mommsen. Sand píše, že podľa Mommsenových slov vôbec nebola výlučnosť podstatou starovekého judaizmu. Ako to neskôr robilo kresťanstvo a islam, aj judaizmus sa snažil rozširovať. V skutočnosti judaizmus vykonal mnoho masových konverzií, často aj mečom ako Hasmonean. Konvertiti boli hľadaní najmenej po tri storočia, takým, či onakým spôsobom. To znamenalo mnoho vzájomného miešania, ktoré stálo v protiklade obavám o etnickú čistotu. (Spomeňme si napr. na hromadnú konverziu Chazarov – pozn. prekl.)

Sú príbehy z Biblie historicky presné?

Dokonca aj židovský a nesporne šovinistický historik Norman Cantor pripúšťa: “Prvé tisícročie židovskej histórie, ako ju uvádza Biblia, nemá žiaden empirický základ. Bola vytvorená v neskoršej dobe na základe predstavivosti a dogmatických a politických požiadaviek.” Dávid a Šalamún? Boli to “krátko” vládnuci panovníci bez historického významu. V skutočnosti vykopávky v Jeruzaleme a jeho okolí nenašli žiadnu stopu po kráľovstve Dávida a Šalamúna z 9. storočia pr.n.l., a to aj napriek nálezom z ešte starších nebiblických čias. Čiastočne overiteľná židovská história začína s rozdelením do dvoch kráľovstiev. Na rozdiel od doby Ezru a skorých Makabejcov je to všetko trocha neslávne, neochotne upozorňuje Cantor.

Pozrime sa na Exodus, základ najsvätejšieho židovského sviatku Pesach. Historickým faktom je, že počas tejto doby bol Kanaán stále pod vládou faraónov. A tak tri milióny židovských bojovníkov a ich rodín utekalo z Egypta – do Egypta! Aj ak by boli čísla desaťnásobne prehnané, jednalo by sa o značný exodus v dobe, keď žilo omnoho menej ľudí ako dnes. Napriek tomu nezanechali po sebe žiadnu stopu v Egypte. To neguje pravdivosť celého príbehu. Starovekí Egypťania boli veľmi starostliví pri zaznamenávaní aj tých najvšednejších udalostí, ako to, aká skupina nomádov a v akom roku zablúdila do ríše. Cantor píše, že v týchto záznamoch nie je ani stopy po nejakých “dietkach Izraela”. Žili títo ľudia v Egypte? Vzbúrili sa proti nemu? Masovo z neho emigrovali? Nič. Absolútna prázdnota.

Jednou z najvzrušujúcejších udalostí v židovskej Biblii je dobytie Jericha. Archeológovia a historici zistili, že Jericho nezaniklo náhlym kolapsom. Dobytie si pravdepodobne vyžadovalo storočie a boli to bezpochyby Filištínci, ktorí dobyli mesto, nie Židia.

Potom je tu samozrejme “ťaví problém.” Biblická chronológia v období staršom ako tisícročie pr.n.l. je plná tiav. Ale my vieme, že ťavy sa udomácnili až po roku 1000 pr.n.l.. Ups. Cantor opäť pripúšťa, že Tóra musela byť napísaná po roku 700 pr.n.l. a je to takmer samá fikcia. V skutočnosti bola Biblia písaná a revidovaná v priebehu troch storočí. Nie je to tak, že jej mnohí autori boli stále bližšie a bližšie k pravde, čím boli od udalosti časovo vzdialenejší.

Bol Veľký Izrael, o ktorý sa snažila väčšina sionistov, niekedy realitou?

Neumann uvádza, že hranice predpokladaného kráľovstva Judei/Izraela sa nikdy ani vzdialene nepribližovali “Veľkému Izraelu”, ktorý súčasní židovskí fundamentalisti vzývajú. V každom prípade sa Biblia vzťahuje na históriu Judei, nie Izraela. Ale Judea bolo starobylé nerozvinuté kráľovstvo v porovnaní s Izraelom na severe. Pravdepodobne Kanaánsky Izrael bolo oproti Judei na konci 13 st. pr.n.l. dobre zavedené kráľovstvo. Tieto dva politické subjekty boli rivalmi, aj keď sa v oboch hovorilo variantou hebrejčiny. V Biblii, pokračuje Neumann, neexistovala a ani nebola počas vlády Šalamúna postavená žiadna veľká stavba. Boli vybudované neskôr za éry Izraela. Slávna zjednotená monarchia? Nikdy neexistovala. Šalamúnov palác, v ktorom žili stovky jeho žien a konkubín? Číre výmysly.

Inými slovami, majestátnosť biblickej Judei – ako v geografickom rozsahu, tak aj vo svojej kráľovskej nádhere – je falošná. A to aj ak by aj bola dokonca legitimita sionistického projektu pravdivá. Ale tieto lži zbavujú projekt aj povrchnej príťažlivosti.

Majú Židia inú identitu, ako Kanaánci, ktorých vytlačili?

Obyvatelia biblickej Judei a Izraela väčšinou praktikovali kanaánske náboženstvo alebo kulty, pretože to je to, čo boli – multietnickí Kanaánci, ktorí sa vynorili ako utečenci z Egypta medzi rokmi 1200 – 1000 pr.n.l.. Boli to nepochybne polyteisti, napriek silnejúcemu centrizmu Jehovu, pretože iba niekoľko kópií Tóry existovalo medzi tým, čo Neumann charakterizoval ako “negramotnú roľnícku spoločnosť bez systému vzdelávania a štandardného spoločného jazyka.”

A čo veľké stavby z biblickej doby? Všetky sú teraz pripisované kanaánskej kultúre. Keď voje “navrátilcov-z-Babylonu” ukradli názov Izrael, urobili to zrejme preto, že ich súperi Samaritáni chceli urobiť to isté. Chudobná Judea bolo malé bezvýznamné kráľovstvo, dychtiace po obsadení sofistikovanejšej krajiny na severe za pomoci nasadenia propagandy v podobe fantaskných biblických príbehov.

V prípade judaistického “exkluzívneho monoteizmu”, podľa Cantora je jeho pôvod s najväčšou pravdepodobnosťou v pocite akejsi povinnosti judejskej inteligencie v exile a po návrate z nej voči abstraktnejšej perzskej viere. Začínajúci monoteizmus sa neskôr upevnil v reakcii na polyteizmus helénizmu. Inými slovami, nielenže sa Židia etnicky nelíšili, samotná viera, ktorou sa stali známi, bol vyvíjajúci sa produkt absorbujúci alebo odmietajúci kultúrne tradície krajiny, kde žili.

Pokračovanie…

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Korene sionizmu – časť 1.1