Slovensko/Česká republika 23. augusta 2016 (HSP/Foto: archív TASR)

Dvadsiaty prvý august 1968, deň, kedy do vtedajšej Československej republiky vpadli vojská Varšavskej zmluvy – jednotky Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR sa neskôr stiahli, vojská vtedajšieho Sovietskeho zväzu zostali na našom území až do roku 1991. Tento rok sme si pripomenuli 48. výročie okupácie.

Uvedené udalosti vyvolávajú podľa Jiřího Weigla polemiku o tom, ako mohol národ tak nadšený nádejou na slobodu tak rýchlo akceptovať tzv. normalizáciu. Ako sa mohol podvoliť obnoveniu totality a znova pokojne prijať pozíciu nesvojprávneho satelitu cudzej veľmoci?

Podľa Weigla je vysvetlenie jednoduché. Ide o nesamozrejmý a nesebavedomý postoj k vlastnej štátnosti, o chronickú rozhádanosť a nesvornosť elít a ich permanentnú snahu získať partikulárne východy podliezaním sa mocným ochrancom v zahraničí. „Sme príliš malí a slabí a musíme poslúchať,“ dodáva. Hoci Weigl tieto výroky vzťahuje na Čechov, rovnako platia aj pre nás, Slovákov.

V súvislosti s výročím okupácie Eduard Chmelár pripomína, že pointa roku 1968 je v niečom inom: „že mocnému spojencovi nikdy nemožno bezvýhradne veriť. Slovensko v 20. storočí neokupovali nepriatelia, ale spojenci, ktorým sme verili: hitlerovské Nemecko a Sovietsky zväz. Aj v roku 1944, aj v roku 1968 domáce obyvateľstvo nemohlo uveriť, že by nám to naši priatelia mohli urobiť. A urobili. Rovnako dnes je láska k USA u mnohých slepá.“

Ako príklad sleposti voči demokracii USA Chmelár uvádza list, ktorý v roku 2003 zverejnil Wall Street Journal. List s názvom United We Stand (Sme zjednotení) podpísalo osem európskych štátnikov. Chmelár píše, že v ňom žiadali amerického prezidenta, aby v mene demokracie a ľudských práv zbavil svet nebezpečenstva, ktoré predstavujú „zbrane hromadného ničenia Saddáma Husajna“ a ktoré sú „v súčinnosti s terorizmom hrozbou nedozerných následkov“.

George Bush následne oznámil, že sa rozhodol na Irak zaútočiť, „aby rozptýlil obavy svojich spojencov“. Chmelár upresňuje, že medzi signatármi listu „bol spolu s talianskym premiérom Silviom Berlusconim (obvinenom z prania špinavých peňazí, korupcie a krivej prísahy), maďarským premiérom Péterom Medgyessym (bývalým agentom maďarskej komunistickej kontrarozviedky), poľským premiérom Leszkom Millerom (zapojeným do najväčšieho korupčného škandálu v poľských dejinách) aj český prezident Václav Havel. Ten vo svojej horlivosti dokument pred uverejnením vlastne ani nevidel (Robin Shepherd z The Times tvrdí, že list mu iba prečítali do telefónu v prestávke počas návštevy divadelného predstavenia v bratislavskom SND a on súhlasil).“

Weigl v súvislosti s vpádom vojsk Varšavskej zmluvy teda prizvukuje, že podriadenosť cudzím záujmom je velebená ako zotrvanie v hlavnom prúde či pevnom jadre. A znovu znejú hlasy zakazujúce ten či onen výkon povolania kvôli údajným ideologickým úchylkám. „Veľká časť našich elít je dokonca ochotná nielen akceptovať, ale dokonca aktívne presadzovať riadenú kolonizáciu vlastnej krajiny neprispôsobivými cudzincami v réžii okolitých veľmocí – nehorázny projekt, aký si nedovolil voči svojim satelitom ani totalitný Sovietsky zväz. Skrátka duch doby po auguste 1968 zďaleka nevyvial a normalizácia má u nás korene pekne hlboké,“ vysvetlil na záver Weigl.

Príspevok Nesvojprávny satelit cudzej veľmoci – nielen minulosť, ale aj súčasnosť zobrazený najskôr Hlavné správy.