Obr.: Stalin a Beneš (vpravo)

Vytlačené v USA, december 1954

Charakter Slovenského povstania

Slovenská národná rada bola zaneprázdnená vydávaním vyhlášok na terorizovanie obrovských más slovenského obyvateľstva. Nariadila rozpustenie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, Nemeckej strany, Maďarskej kresťansko sociálnej strany; cirkevný majetok a inštitúcie boli znárodnené a skonfiškované; v Slovenskej Ľupči bol založený koncentračný tábor, v ktorom viac ako 700 obetí čakalo na partizánsku “spravodlivosť.” Partizánske “ľudové” súdy boli rýchlo zriadené v Sklabine, Kuneráde a inde. Tisícky Slovákov bolo svojvoľne odsúdených a väznených; stovky bolo zlikvidovaných bez pojednávania.

Slovenské povstanie z roku 1944 vykazovalo všetky príznaky boľševickej vzbury: partizáni nosili okolo krku červené šatky, nechávali si rásť leninské briadky, a okolo pása nosili ruženec z granátov. Kradli a znásilňovali, plienili a vraždili kdekoľvek šli. Nútili kňazov, aby žehnali ich zbrane a konali sväté omše za úspech ich diabolských skutkov. Ak kňaz váhal, alebo odmietol poslúchať ich rozkazy, bol zmlátený, vyhrážali sa mu zastrelením a niektorí aj boli postrelení. Jozef a Andrej Kočalka zo Sučian, otec a syn, boli ubití na smrť Hruškom-Terényim a jeho mužmi. Otec strávil mnoho rokov v Amerike. Komunistický luteránsky kňaz Vojtech Hruška-Terényi a Jersov, ruský profesor, zavraždili 147 Slovákov a pochovali ich v hromadnom hrobe v Sklabine. Hruška-Terenyi bol sudcom, porotcom aj katom. Tí, ktorých odsúdil na smrť, sa museli vyzliecť do spodnej bielizne a pochodovať do lesa v Sklabine. Tam každá obeť dostala rýľ a musela si vykopať vlastný hrob. Niektorí odsúdení sa zlomili pod obrovským tlakom a boli okamžite popravení; zvyšok sa snažil kopať pomaly, až kým Jersov nezapískal a samopaly ich neskosili do plytkých hrobov. Telá úbohých obetí boli zahádzané vetvami a trochou hliny. Hromadný hrob v Sklabine bol odkrytý v novembri 1944. Mnoho z obetí malo dieru po guľke v zátylku.

Medzi zavraždenými kňazmi boli: reverend Anton Šalát, člen Slovenského parlamentu a pastor katolíckeho zhromaždenia v Hájnikoch; reverend Martinka z Liptovského Svätého Michala; reverend Ján Nemec zo Závadky; reverend Šeďo z Liptovského Svätého Jána. V Považskej Bystrici bol zavraždený aj teológ menom Milan.

Tu treba poznamenať, že komunisti a Lettrichovi “demokrati” spolu počas povstania radostne slávili “strieborné výročie” invázie boľševických hôrd Bélu Kúna z Maďarska na Slovensko. Bolo to prvý krát, keď niekto na Slovensku robil hrdinu z maďarského komunistického revolucionára, ktorý vraždil Slovákov, drancoval ich krajinu a ničil ich domovy! Treba ešte niečo viac k povahe Slovenského povstania z roku 1944?

Môžem tiež dodať, že tá istá Slovenská národná rada z Lettrichových “demokratov” a Šmidkeho-Husákových komunistov robila rozsiahle prípravy na oslavu “dňa nezávislosti Československa” 28. októbra 1944, ktorý sa nikdy predtým neslávil. Iba udalosti, ktoré nasledovali po teroristických činoch partizánov, tomu zabránili.

Masové vraždy a hromadné hroby

Mnoho sme počuli o hromadných hroboch v Poľsku (Katyňský les), na Ukrajine (Vinnica) a inde, ale počuli sme veľmi málo alebo vôbec nič o tých na Slovensku. Hromadné hroby boli na Slovensku odkryté v Mišinskej doline, Sklenom, Podsuchom, Pustom Hrade, v údolí Prievidze, Lučivnej, Sklabinej, Kuneráde, Ľubietovej; tiež v okolí Kováčovej, Ružomberka, Zvolena, Humenného, Bošian a Troch Vôd. Existuje aj hromadný hrob v blízkosti Petržalky, ale ten vznikol až po okupácii Bratislavy Červenou armádou na jar 1945. Väčšinu masových vrážd a hromadných hrobov mali na svedomí partizáni.

Počas súdu s prezidentom Tisom v roku 1947 obžaloba uviedla, že v hromadných hroboch bolo pochovaných okolo 4316 osôb a z pochopiteľných dôvodov obviňovala z toho Tisa a slovenskú vládu. Nie je samozrejme žiaden spôsob, ako zistiť správnosť tohto čísla. Dôkladné vyšetrovanie by ho pravdepodobne prinajmenšom zdvojnásobilo.

Prečo puč zlyhal

Keď boli generáli Golian a Viest zadržaní Nemcami, po tom ako vlastní vojaci zradili ich úkryt, vyhlásili, že “povstanie” zlyhalo pretože:

1. armáda mala nízku morálku; vojaci netúžili bojovať za “nové” Česko-Slovensko alebo ZSSR a netúžili zničiť vlastný štát

2. partizánski provokatéri a sabotéri nemali žiadnu úctu ani ohľady na cítenie slovenského ľudu; stáli mimo zákon, boli brutálni a bezohľadní

3. Nemci prepustili domov zajatých vojakov po tom, ako ich odzbrojili a vypočuli

4. partizánskej armáde chýbalo schopné velenie

5. spojenie bolo zlé

6. obyvateľstvo Slovenska bolo nepriateľské k partizánom a ich motívom

7. zo ZSSR a Západu (Beneš) prišla iba malá podpora

8. Červená armáda nebola pripravená k vstupu na Slovensko

9. partizáni nemali dostatok jedla, munície, zbraní a lietadiel

10. tisíce mužov dezertovalo

Závery

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Slovenské povstanie z augusta 1944 nebolo národného charakteru; nemalo podporu širokých más slovenského obyvateľstva. Bolo podnietené komunistami a pod ich vedením; bolo naplánované boľševikmi v Moskve a Londýne za účasti Beneša a bez ohľadov na záujmy slovenského ľudu. Partizáni, bez ohľadu na ich pôvod, mali na svedomí najväčšie zločiny. Puč z roku 1944 rozpútaný komunistami priniesol teror a chaos, ničenie a smrť, červené otroctvo pre Slovensko. V skutočnosti bolo Slovenské povstanie podobné miniatúrnemu Varšavskému povstaniu. Profitovali z neho iba komunisti a Moskva. Prospech z neho mali aj slovenskí komunisti, Lettrichovi “demokrati” a Benešovi Česi – avšak iba dočasne. Spoločne oslavovali “veľké a trvalé úspechy” tohto masakru, glorifikovali Stalina, ZSSR, Červenú armádu a Beneša – až do 25. februára 1948. A tak oslavujú dodnes – samozrejme už bez komunistov, ale inak rovnako, ako pred rokom 1948. Tí, ktorí mali dostatok šťastia, aby unikli z pekla, ktoré pomáhali na Slovensku vybudovať.

Akí šialenci musia byť oni a akí hlupáci by sme boli my, ak by sme aj naďalej verili ich verzii strašného masakru slovenského ľudu v roku 1944. Krv tisícov a tisícov nevinných obetí v hromadných hroboch na Slovensku volá do neba po pomste voči nim.

Každý jeden Slovák, ktorý cíti vlastenecky, si pripomína komunistami podnietené Slovenské povstanie z roku 1944. Ale nie na spôsob Benešových Čechov, Lettrichových “demokratov” a komunistov. Pripomína si povstanie ako jednu z najtemnejších kapitol svojich dejín, ktorá priniesla smrť, skazu a otroctvo pod čižmou boľševika. Dobrí Slováci skláňajú úctivo hlavy pri modlitbách za obete tohto masakru a žiadajú Všemohúceho, aby urýchlil súdny deň pre všetkých, ktorí boli zaň zodpovední. Modlia sa aj za to, aby vo svojom milosrdenstve urýchlil deň oslobodenia svojho národa od bezbožnej, neľútostnej vlády Moskvy a od akejkoľvek cudzej nadvlády.

Pevne verím, že je v najlepšom záujme Ameriky a zvyšku slobodného sveta, aby pozorne načúvali slovenským vlastencom nielen o skutočnom príbehu povstania, ale aj o politickom bordeli, ktorým bolo Československo pred Mníchovom a po “oslobodení” v roku 1945.

Nemôžem veriť a neuverím, že ministerstvo zahraničia USA, Hlas Ameriky, ďalšie vládne agentúry USA a Rádio Slobodná Európa pracuje v záujme Ameriky a zvyšku slobodného sveta, keď slúži a presadzuje záujmy Benešových Čechov a Lettrichových “demokratov”, ktorí spolupracovali s komunistami a ZSSR ako členovia vlády Národného frontu v koalícii Beneš-Gottwald.

Benešovi Česi a Lettrichovi “demokrati” – teraz členovia takzvanej “Rady slobodného Československa” pracujúcej vo Washingtone a New Yorku – pripúšťajú, že spolupráca s komunistami sa neoplatí, história Československa je jasným dôkazom toho, kam taká spolupráca vedie. Ale stále neradi pripúšťajú svoju spoluprácu s komunistami a ZSSR, že podporovali prosovietsku politiku Dr. Edvarda Beneša a teda sú vo veľkej miere zodpovední za súčasnú hroznú situáciu národov Československa. A stále trvajú na šírení legendy o Slovenskom povstaní, ktorá bola vyfabrikovaná Moskvou a Slovenskou národnou radou pod patronátom Lettricha a Šmidkeho.

Ako teda máme veriť, že demokrati a komunisti sa definitívne rozišli?

Slovenské povstanie z augusta 1944, časť 1
Slovenské povstanie z augusta 1944, časť 2

Publikované Ligou amerických Slovákov, Filip A. Hrobák

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Poznámka redakcie:

Niečo o autorovi: Filip Anton Hrobák sa narodil 1.5.1904 v Clevelande (USA). Pôsobil ako americký slovenský krajanský pracovník. Bol organizátor kultúrneho života amerických Slovákov, popredný činiteľ Slovenskej ligy v Amerike (v rokoch 1950-62 bol jej predsedom). Svoju profesionálnu dráhu začal v roku 1927 na univerzite v New Yorku, v rokoch 1929-37 pôsobil na vyššej benediktínskej škole v Clevelande. Od roku 1937 pôsobil ako redaktor časopisu Jednota (orgán Prvej katolíckej slovenskej jednoty), v roku 1958 prešiel do týždenníka Slovák v Amerike. Z postu svojej funkcie pripravoval texty memoránd na obhajobu slovenskej štátnosti predkladaných americkému Kongresu. Filip A. Hrobák zomrel 10.1.1964 v Harrisburgu, Pa.

Autor podľa všetkého nikdy neopustil USA a nenavštívil Európu. Nebol to očividne žiaden “gardista”, “fašista”, ani povojnový utečenec, ale rodený Američan slovenského pôvodu. S ohľadom na to teda nemal žiaden dôvod znevažovať Lettrichových “demokratov” – veď vyrastal v tej “najväčšej demokracii”. Očividne ich však až za takých “demokratov” nepovažoval, skôr za zakuklených boľševikov, ktorí sa bratali so sovietmi. A v tom mal pravdu.

Obzvlášť posledná veta je práve dnes stále aktuálna. Možno viac, ako kedykoľvek predtým.

::prop