Ale Nemecko nebolo vždy videné v tomto svetle. Obraz Nemecka ako zlostného, bezohľadného a vojnu milujúceho národa sa zakorenil až v 20. storočí. Nemecko 19. storočia bolo videné ako miesto mieru a osvietenstva. Anglický historik Frederic William Maitland popisuje, ako Angličania nahliadajú na Nemcov počas 19. storočia: “… bolo zvyčajné a vierohodné vykresľovať Nemcov ako nepraktických, zasnených a sentimentálnych, vznášajúcich sa v oblakoch hudby, metafyziky a tabakového dymu.”

Popredná francúzska spisovateľka Madam de Staël popisovala Nemcov počas Napoleonských vojen ako národ “básnikov a mysliteľov, rasu láskavých, nepraktických zasnencov bez národných predsudkov a s nechuťou k vojne.”

Aj Američania nazerali na Nemcov pred začiatkom 20. storočia vľúdne. Americký historik Henry Cord Meyer napísal: “… či už žili vo svojej novo zjednotenej krajine [Nemecko bolo zjednotené do jedného štátu v roku 1871], alebo na tomto území [nemeckí prisťahovalci na území Spojených štátov], Nemci boli všeobecne považovaní za metodických a energických ľudí, za vzor pokroku. Vďaka svojej oddanosti hudbe, vzdelaniu, vede a technike vzbudili obdiv a napodobňovanie Američanov.”

V roku 1905 Andrew Dickson White – známy americký historik, pedagóg a veľvyslanec Spojených štátov v Nemecku – iba deväť rokov pred vypuknutím Prvej svetovej vojny napísal: “Nemecko sa z obrovskej zmätenej masy bojovníkov, mysliteľov a robotníkov, vybíjajúcich sa v márnych bojoch a lovených zlovoľnými susedmi, stalo [po konsolidácii] veľmocou v zbrani, umení, vede a literatúre; strážcom civilizácie; prirodzeným spojencom každého národa, ktorý sa usiluje o ďalší rozvoj ľudstva.”

Nemecký národ obrovsky prispel svojimi úspechmi do histórie v každej oblasti kultúry, vzdelania a vedy. Na poli hudby z neho vyšli v 18. storočí takí géniovia, ako Bach, Hayden, Mozart, Beethoven, Shubert a Schuman. A to sú iba niektorí. Hudobní géniovia pokračovali aj v 19. storočí – Strauss, Mahler, Richard Wagner. V literatúre to boli Goethe a Schiller; v histórii práce Ranka a Niebuhra; filozofické práce Kanta a Hegela; pre vedu boli obrovským prínosom práce Alexandra von Humboldta a Williama Conrada Roentgena. To je len niekoľko príkladov z veľmi dlhého zoznamu. Pruský systém vyššieho vzdelávania, a kultúrny rozkvet, ktorým sa vyznačovalo Prusko v období po napoleonských vojnách, do značnej miery ovplyvnil Európu aj Ameriku. Americký systém verejných škôl a univerzitný systém boli vytvorené po vzore pruského verejného školstva. Univerzitný systém Nemecka bol obdivovaný celým svetom ako centrum vzdelanosti vďaka jeho vysokej kultúre a úspechom vo všetkých oblastiach; ale aj pre jeho kultúru poctivosti, tvrdej práce, disciplinovanosti a hospodárnosti, ktoré boli prítomné dokonca aj v tých najnižších vrstvách spoločnosti.

Britskí vzdelanci a novinári boli veľmi priaznivo naklonení všetkým Nemcom, vrátane ich histórie, kultúry a inštitúcií po celé 19. storočie. Veľmi rešpektovaný historik z Cambridge Herbert Butterfield obšírne rozviedol, prečo si Británia veľmi cení Nemecko.

“V Anglicku prevláda názor, že história Nemecka je históriou slobody. Bol to príbeh, ktorý v sebe zahŕňal federáciu, parlament, samosprávne mestá, protestantizmus a zákon slobody prinesené nemeckými kolóniami na slovanský východ. V týchto dňoch sú to latinské štáty, ktoré tiahnu k autoritárstvu, lipnutiu na talianskom pápeženstve, inkvizícii v Španielsku a bonapartistickej diktatúre v militantnom Francúzsku. Zmena tohto pohľadu v 20. storočí a jeho nahradenie všeobecnou mienkou, že Nemecko bolo agresorom a nepriateľom slobody počas celej svojej histórie, bude nepochybne jedného dňa predmetom historického skúmania, Obzvlášť, keď sa zdá, že k tejto zmene došlo zároveň so zmenou britskej zahraničnej politiky. … Až po začiatok 20. storočia keď bádanie histórie dosiahlo v Anglicku vrcholu vďaka mužom, ako bol Acton a Maitland, je veľmi ťažké slovami opísať obdiv k Nemecku – a uznávaniu Nemecka ako vzoru – ktoré existovalo medzi anglickými historikmi.”

Aj britský autor Thomas Arnold (13. jún 1795 – 12. jún 1842) videl Nemecko nie ako národ s neobyčajnou náchylnosťou k autoritárstvu a bezmyšlienkovitému počúvaniu rozkazov, ale skôr ako “kolísku práva, cnosti a slobody” a považoval za “poctu prvej triedy” to, že Angličania prináležia do germánskej skupiny národov.

Nasledujúce fotografie a kresby predstavujú pohľad sveta na na Nemecko počas 18. – 19. storočia až do začiatku Prvej svetovej vojny. Predvojnové Nemecko bolo považované za pokojnú krajinu rozprávok a hradov, obývanú pracovitým, zákona dbalým a disciplinovaným ľudom.

Pozitívny obraz Nemecka sa mení cez noc

Pohľad na Nemecko sa zmenil takmer cez noc po vypuknutí Prvej svetovej vojny. Po skončení vojny, ktorá začala v roku 1914, sa groteskný obraz nenásytného, krvilačného a agresívneho Nemecka stal stereotypom pre Nemecko v Európe a Amerike. Tento nový obraz Nemecka bol priamym dôsledkom virulentnej protinemeckej propagandy šírenej britskou vládou a neskôr aj vládou Spojených štátov. Propaganda obsahovala úmyselné a systematické lži, prekrútené a falošné príbehy o nemeckých zverstvách boli šírené medzi britskou a americkou verejnosťou. Emócie britskej a americkej verejnesti boli rozdúchané až na vrchol nenávisti voči “Hunom”. Patologická nenávisť voči všetkému nemeckému, ktorá sa neskôr stala známou a neoddeliteľnou súčasťou západného myslenia o Nemecku, sa zrodila v tejto obratnej propagandistickej kampani.

Po skončení Druhej svetovej vojny skúmal historik Harry Paxton túto premenu nemeckej reputácie, ktorá začala bezprostredne po začatí Prvej svetovej vojny. Bolo dokazované, že Nemecko bolo nielen vtedy zlé, ale bolo zlé vždy. V rozpore so skutočnosťou sa tvrdilo, že Nemecko bolo vždy historickým nepriateľom Európy a Ameriky. Napísal: “V skutočnosti, v pravom zmysle slova, najviac práce na revízii dejín sa vykonalo počas Prvej svetovej vojny, kedy bola naša “história” kompletne prepracovaná, aby sa dokázalo, že Nemecko bolo vždy našim nepriateľom. Podľa tejto “histórie” Nemecko začalo vojnu v roku 1914, dokonca začalo Francúzsko – Pruskú vojnu v roku 1870, v americkej vojne o nezávislosť sme nebojovali s Britmi, ale s Hessenčanmi – nehovoriac o takých veciach, ako odrezávanie rúk belgických detí Nemcami, keď v skutočnosti Belgičania rezali ruky ľuďom v Kongu. Bola to skutočná revízia našich dejín, ktorá pokrivila myslenie Američanov na viac ako 40 rokov.” Harry Paxton Howard.

Samozrejme všetky bojujúce strany – vrátane Nemecka – používali proti svojim nepriateľom propagandu, ako to robili všetky bojujúce strany vo všetkých vojnách v histórii. Propaganda Nemecka a centrálnych mocností bola však proti propagande Britov amatérska a neefektívna. Vo svojej propagande mali Nemci tendenciu apelovať na rozum namiesto emócií. Nikdy nevykresľovali svojich nepriateľov ako krvilačné a neľudské beštie. Spojenci, najmä Veľká Británia, sa naopak ukázali ako majstri v obratnej manipulácii svetovým názorom šírením fantastických príbehov o nemeckej podlosti a zvrátenosti. Od začiatku vojny plnili britské a americké noviny príbehy o nemeckých zverstvách. (Americké noviny tej doby záviseli na britských spravodajských službách pri získavaní novinových správ z Európy, ktoré prichádzali cez podmorské káble ovládané Britániou. Nemci nemali prístup k americkým médiám, Veľká Británia sa postarala o prerušenie šiestich nemeckých transatlantických káblov vedúcich do Ameriky.)

Prvé príbehy o zverstvách prišli pri pochode nemeckej armády cez Belgicko na začiatku vojny. Nemeckým cieľom nebol sám o sebe útok na Belgicko, ale prechod Belgickom s cieľom obísť francúzske sily a dať sa na pochod smerom na Paríž. Táto stratégia bola známa pod menom Schlieffenov plán a Nemci verili, že je to jediný spôsob, ako rýchlo zvíťaziť nad Francúzskom. Nemecké “narušenie” neutrálneho Belgicka poslúžilo Britom ako zámienka pre vstup do vojny s Nemeckom, pričom rozhodnutie o vstupe do vojny z iných dôvodov (najmä ekonomických) bolo vykonané už dávno predtým. Belgicko bolo len zámienkou. Pre vstup do vojny bolo potrebné získať podporu verejnosti. Propagandistická príležitosť plynúca z nemeckej invázie do Belgicka, rovnako ako vymyslené príbehy o nemeckých zverstvách v Belgicku poslúžili tomuto účelu. Boli nájdení “očití svedkovia”, ktorí opisovali, ako chlpatí Huni v špicatých prilbách vyhadzovali belgické deti do vzduchu a napichovali ich na bajonety pri tom, ako pochodovali a spievali bojové piesne. Príbehy o nemeckých vojakoch odrezávajúcich ruky belgických chlapcov boli masívne ohlasované (údajne im to malo zabrániť strieľať z pušiek). Príbehy o ženách, ktorým boli odrezávané prsníky sa šírili ešte rýchlejšie. Prichádzali aj príbehy o ukrižovaných spojeneckých vojakoch. Európania a Američania boli v tej dobe omnoho viac nábožensky založení, než dnes, a príbehy o ukrižovaní vzbudzovali pobúrenie. (Treba spomenúť, že zo všetkých dôkazov, ktoré sú prijímané modernými súdmi, je očité svedectvo považované za najmenej spoľahlivé.)

Favoritom všetkých príbehov o zverstvách boli príbehy o znásilneniach. Jeden “očitý svedok” opísal, ako Nemci odvliekli dvadsať mladých žien z ich domovov v obsadenom belgickom meste, priviazali ich na stoly na námestí a každá bola znásilnená najmenej dvanástimi “Hunmi”, zatiaľ čo to zvyšok vojakov sledoval a pri znásilňovaní jasal. Po tom, ako bola britská verejnosť neustále kŕmená takouto propagandou, vehementne začala požadovať pomstu voči odporným “Hunom”. Skupina Belgičanov precestovala Spojenými štátmi (na náklady britskej vlády) a rozprávala tieto príbehy Američanom. (Británia chcela zatiahnuť Spojené štáty do vojny.) Prezident Woodrow Wilson slávnostne prijal skupinu v Bielom dome.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti