Propaganda vykresľovala Britániu ako “rytiera na bielom koni”, prichádzajúceho na pomoc násilne obsadenému neutrálnemu Belgicku. Toto bola cynická manipulácia verejnej mienky, pretože ak by Nemecko neporušilo belgickú neutralitu, Británia by to urobila bez zaváhania.

Nemecko vehementne poprelo všetky tieto príbehy. Rovnako tak aj americkí novinári, ktorí boli pri nemeckej armáde, poznali, že sa jedná o lži. Ale pravda si nenašla cestu do amerických novín. Británia kontrolovala, čo sa dostane do amerických novín, a boli to Briti, ktorí vytvárali falošné príbehy o nemeckých zverstvách. Pre zvýšenie dôveryhodnosti týchto príbehov o spáchaných zverstvách požiadala britská vláda na začiatku roka 1915 vikomta Bryce, aby sa postavil do čela kráľovskej komisie pre vyšetrovanie. Britská vláda samozrejme predpokladala, že Bryce podporí túto falošnú propagandu, čo aj poslušne urobil. Bryce bol veľmi známy historik s dobrou povesťou v Amerike. Nielenže slúžil ako britský veľvyslanec vo Washingtone, ale napísal aj niekoľko pochvalných kníh o americkej vláde. Briti vedeli, že je v Amerike veľmi rešpektovaný a obdivovaný, a že má povesť čestného a poctivého muža. Amerika uverí čomukoľvek, čo povie. Bryce bol aj výnimočne oddaný svojej krajine a preto ideálny na túto prácu.

Falošné protinemecké propagandistické plagáty z Prvej svetovej vojny

Na nasledujúcich obrázkoch môžete vidieť príklady, akým spôsobom vykresľovali Briti svojich nemeckých nepriateľov – vždy ako brutálnych, barbarských vrahov žien a detí. Po týchto britských propagandistických plagátoch nasledujú nemecké propagandistické plagáty proti Britom, Francúzom a Rusom. Všimnite si rôzne štýly. Nemci nevykresľujú svojich nepriateľov ako barbarských vrahov.

Nasledujú nemecké propagandistické plagáty namierené proti Britom, Francúzom a Rusom. Všimnite si, že Nemci používajú proti svojim nepriateľom výsmech, ale nevykresľujú ich ako neľudské beštie.

Bryce spolu so šiestimi ďalšími komisármi, všetko právnikmi, historikmi a odborníkmi na právo, “analyzoval” – ak sa to dá tak nazvať – 1200 výpovedí “očitých svedkov”, ktorí tvrdili, že videli nemecká zverstvá na vlastné oči. Takmer všetci očití svedkovia boli Belgičania, ktorí ušli do Anglicka, aj keď niektoré výpovede pochádzali od britských vojakov vo Francúzsku. Komisia nikdy nevypočúvala ani jediného očitého svedka, ale vychádzala z ich písomných vyhlásení (predzvesť Norimberského procesu po nasledujúcej vojne). Pretože bola vojna, nemohlo prebehnúť vyšetrovanie “na mieste činu” ani jedného ohláseného zverstva. Ani jediný svedok nebol identifikovaný menom vrátane vojakov, ktorí poskytli písomné výpovede. Napriek tomu komisia oficiálne potvrdila, že všetky príbehy o zverstvách nemeckých vojakov – bez ohľadu na to, aké boli fantastické – boli pravdivé. Toto falošné vyšetrovanie bolo iba jednou z častí britskej protinemeckej propagandistickej kampane.

“Bryceho správa” bola zverejnená 13. mája 1915 a britská vláda sa postarala, aby sa dostala do všetkých novín v Amerike. Dopad správy bol fenomenálny, obzvlášť po tom, ako mu tesne predchádzalo torpédovanie britského parníka Lusitania, na ktorého palube zahynulo 135 Američanov. Amerika bola pobúrená od východu po západ. Vlna odporu ku všetkému nemeckému sa prehnala krajinou. Nenávisť voči Nemcom dosiahla vrcholu. Odrazu sa začala americká verejnosť dožadovať vojny. (Existuje opodstatnené podozrenie, že Lusitania bola Nemcom podstrčená ako návnada prvým lordom admirality Winstonom Churchillom s cieľom zatiahnuť Ameriku do vojny).

Objavovali sa aj skeptické názory na Bryceho správu. V Anglicku Sir Roger Casement označil správu za lživú a napísal vlastnú správu, ktorá Bryceho správu vyvracala, aj keď jej nikto nevenoval pozornosť. Americký právnik Clearance Darrow bol tak skeptický, že v roku 1915 odcestoval do Francúzska a márne hľadal aspoň jediného očitého svedka, ktorý by mohol potvrdiť niektorý z Bryceho príbehov. Jeho pochybnosti sa stále zväčšovali. Darrow oznámil, že vyplatí 1000 dolárov (ekvivalent súčasných 25 000 dolárov) každému, kto by predviedol belgického chlapca, ktorému nemeckí vojaci odrezali ruky, alebo akúkoľvek inú belgickú či francúzsku obeť zmrzačenú nemeckým vojskom. Nikto sa nenašiel.

“Dôkazy” poskytnuté Bryceho komisiou a jej vyšetrovaním, rovnako aj metódy použité pri ich zhromažďovaní, porušovali každé elementárne pravidlo. Dôslední vedci už dávno dokázali, že celá správa nebola ničím iným, ako znôškou prekrúcaní a úplných klamstiev. Ale Británia si zaumienila zatiahnuť Spojené štáty do vojny a Bryce so svojimi kolegami boli v tomto úsilí viac ako ochotnými komplicmi. Odôvodňovali svoje lži a preháňania tým, že slúžili vyššiemu záujmu matky Británie. Po vojne označila väčšina historikov 99 % príbehov z Bryceho správy ako výmysly. Niektorí označili správu “samu o sebe za jedno z najhorších vojnových zverstiev.” Thomas Fleming vo svojej knihe Ilúzia víťazstva píše: “Historikom, ktorí sa snažili po vojne preskúmať dokumentáciu k Bryceho príbehom, bolo povedané, že spisy záhadne zmizli.”

S ďalším pokračovaním vojny začali vznikať aj ďalšie široko publikované príbehy. Nemci údajne prevádzkovali “továreň na mŕtvoly”, v ktorej boli telá mŕtvych nemeckých aj spojeneckých vojakov rozdrvené a rozvarené na tuk a na ďalšie produkty potrebné pre nemecký vojenský priemysel. Nemci boli obvinení z výroby mydla z ľudského tuku. Ľudská koža bola používaná na výrobu jemného koženého tovaru, ako tienidlá na lampy, vodičské rukavice a jazdecké nohavice. Kosti mŕtvol boli rozdrvené a používané ako hnojivo na nemeckých farmách.

Podrobný popis takzvanej “továrne na mŕtvoly” sa objavil v známych a rešpektovaných britských novinách The Times dňa 17. apríla 1917. Podľa neho prichádzali do továrne vlaky plné mŕtvol. Telá boli zavesené na háky upevnené k nekonečnej reťazi. Článok podrobne popisoval technologický proces v továrni na mŕtvoly. “Telá sú prepravované na nekonečnej reťazi do dlhého, úzkeho oddelenia, kde prejdú dezinfekčným kúpeľom. Potom idú do sušiacej komory a nakoniec sú dopravené do fermentora, alebo veľkého kotla, kam ich vloží zariadenie, ktoré ich aj zvesí z reťaze. Vo fermentore zostanú telá 6 – 8 hodín, kedy sú spracovávané parou, ktorá ich rozloží počas pomalého strojového miešania. Pri tomto spracovaní sa získa niekoľko produktov. Tuky sú rozložené na stearín (forma loja), a oleje, ktoré musia byť znova destilované, aby ich bolo možné použiť. Proces destilácie sa uskutočňuje varením oleja s uhličitanom sódy. Pri tom vznikajú niektoré vedľajšie produkty, ktoré sú používané nemeckými výrobcami mydla. Destilérka oleja a rafinéria ležia v juhovýchodnom rohu stavbu. Rafinovaný olej je odosielaný v malých sudoch, rovnakých ako sudy na petrolej, a sú žlkasto hnedej farby.” Všimnite si podrobné detaily.

Príbeh bol kompletne vyfabulovaný, ale bol to “vierohodný” príbeh, obzvlášť vďaka všetkým uvedeným detailom a nebolo možné, aby ho Nemci úplne vyvrátili, keďže vojna stále prebiehala. Samozrejme, po vojne bol príbeh odhalený ako lož. Žiadna továreň na mŕtvoly neexistovala. Je zaujímavé, že príbeh o výrobe mydla z ľudských tiel sa znova objavil počas Druhej svetovej vojny, keď Nemci údajne vyrábaly mydlo z mŕtvych Židov. Táto lož je stále rozšírená a zostáva jadrom propagandy o židovskom holokauste. Aj príbeh o “tienidlách z ľudskej kože” má svoj pôvod v Prvej svetovej vojne a opäť sa objavil počas Druhej svetovej vojny, kedy údajne vyrábali Nemci tienidlá z kože Židov. Nie je o tom žiadneho dôkazu, napriek tomu zostáva aj tento príbeh jedným zo základných kameňov židovskej propagandy o holokauste.

Historik Thomas Fleming vo svojej knihe “Ilúzia víťazstva” píše: “Účelom vojnovej propagandy, ako je šírená anglo-americkou elitou, bolo vytvorenie rozšíreného verejného obrazu Nemcov ako “monštier, ktoré sú schopné otrasného sadizmu” – čím zakryjú výzvy k vražednej kolektívnej nenávisti pláštikom svätuškárstva.” Fleming ďalej hovorí: “Trik je v tom, aby cieľová skupina ostala otrasená hrôzou pri pohľade na neľudskú skazenosť, hrôzou lapala po dychu a pudovo túžila po pomste v nadšení zo svojej spravodlivosti a presvedčení o čistote svojich humánnych motívov. Ľudia, ktorí tomu podľahnú, sú ľahko začlenení do úľa oficiálne schválenej nenávisti a pripravení k páchaniu ešte ohavnejších zločinov, než sú tie, o ktorých sa domnievajú, že ich pácha nepriateľ.”

Bryceho správa spolu s ďalšou protinemeckou propagandou nesporne pomohla Anglicku vyhrať vojnu. Presvedčila milióny Američanov a ďalších neutrálov, že Nemci sú beštie v ľudskom tele a to, viac než čokoľvek iné, pomohlo zatiahnuť Ameriku do vojny. Táto odporná neľudská propagandistická kampaň mala nepriaznivé následky. Otrávila verejnú mienku proti Nemcom v takom rozsahu, že sa to už nedalo vrátiť späť. Toto bolo napríklad jasnou príčinou pri britskom rozhodnutí zachovať blokádu Nemecka aj sedem mesiacov po tom, ako vojna skončila. Mimochodom, bolo to porušenie medzinárodného práva. Blokáda spôsobila smrť vyhladovaním milióna nemeckých civilistov a neznesiteľné utrpenie ďalších miliónov. Samotná blokáda bola zďaleka najväčším zverstvom Prvej svetovej vojny, hoci sa jej dostáva veľmi málo publicity. A bola vykonaná svätými Britmi, nie zlými Nemcami.

Pestovaním slepej nenávisti voči Nemecku prispela protinemecká propaganda aj k tvrdým mierovým požiadavkám kladeným na Nemecko, ktoré zasiali semeno Druhej svetovej vojny. Hoci historici a ďalší vzdelanci odhalili, že príbehy o nemeckých zverstvách sú nezmysly, obraz Nemecka ako ničomníka zostal pevne zakotvený. Láskavý svetový pohľad na Nemecko, ktorý existoval až do roku 1914, bol cez noc nahradený jedinečným nemeckým divošstvom, ktorý trvalo ponechal germanofóbiu hlboko v západných mysliach. To vysvetľuje, prečo “naši chlapci” boli takí ochotní vyhladiť celé mestá a zabíjať stovky tisíc nemeckých civilistov leteckým bombardovaním počas Druhej svetovej vojny. Táto nenávistná propaganda, tak falošná ako sa len dá, taktiež úplne demoralizovala nemecký národ.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti