Prvá svetová vojna sa zmenila v dlhodobý pat, ktorý by s najväčšou pravdepodobnosťou skončil mierovou dohodou bez víťazov či porazených, pokiaľ by Spojené štáty zostali neutrálne. Celková presila britských, francúzskych a amerických vojsk v októbri 1918 bola väčšia, ako mohli centrálne mocnosti vydržať. Jedna za druhou začali postupne hľadať spôsob, ako sa dostať z vojny. Bulharsko podpísalo prímerie 29. septembra, Turecko na konci októbra a Rakúsko-Uhorsko ho podpísalo 3. novembra.

Britská potravinová blokáda Nemecka si zobrala obrovskú daň, ktorá nakoniec spôsobila vnútorný rozpad Nemecka. Tvárou v tvár vyhliadke na otvorený námorný boj proti britskej blokáde, sa námorníci nemeckej námornej flotily umiestnenej v Kieli 29. októbra vzbúrili; agitátori ich presvedčili, že takýto útok by bol samovraždou. Počas niekoľkých dní bol celý Kiel v ich moci a revolúcia sa rozšírila do celej krajiny. Cisár 9. novembra abdikoval a prekĺzol cez hranice do exilu v Holandsku. Bola vyhlásená nemecká “republika”, ktorá mala nahradiť monarchiu a mocnostiam Dohody boli zaslané mierové ponuky. Ráno 11. novembra 1918 o 5:00 bolo podpísané prímerie medzi Nemeckom a mocnosťami Dohody v železničnom vozni umiestnenom vo francúzskom lese blízko frontovej línie. Prímerie nadobudlo platnosť v ten istý deň o 11:00 dopoludnia. Po viac ako štyroch rokoch krvavých bojov dospela Prvá svetová vojna ku koncu.

Ale k čomu to všetko slúžilo? Žiaden bojujúci národ z vojny nezískal nič, čo by aspoň vzdialene stálo za vynaložené obete. Bohatstvo Európy nahromadené za desiatky rokov mieru bolo úplne premárnené a nahradené drvivým štátnym dlhom. Vojna bola hrozným zážitkom, aký Európania predtým nikdy nezažili. Vojna za sebou zanechala Európu zničenú psychologicky, ekonomicky, aj politicky. Pred vojnou bola celá Európa presvedčená, že pokračujúce stabilné zlepšovanie životných podmienok je neúprosným trendom histórie. Všeobecná viera bola nahradená pesimizmom a cynizmom, zavládol pocit, že Európa bola hlboko a trvalo poškodená – pocit, ktorý sa pri spätnom pohľade javí ako veľmi jasnozrivý. Staré impériá – Rakúsko-Uhorsko, Otomanská ríša, Ruské impérium, Nemecká ríša – sa v následku vojny rozdrobili. Tieto impériá boli zdrojom politickej a sociálnej stability, bez nich zavládol v Európe chaos. Povojnová Parížska mierová konferencia odviedla veľmi chabú prácu pri pokuse dať Európu zasa dohromady. Zo súčasného pohľadu je úplne jasné, že Prvá svetová vojna zahájila nevratný úpadok západnej civilizácie.

Okrem nežiadúcich psychologických a politických následkov bolo aj mnoho fyzickej deštrukcie. Obrovské časti severovýchodného Francúzska boli obrátené na trosky. Celé belgické Flámsko bolo zničené, staroveké mesto Ypres bolo úplne spustošené. Bez prístrešia ostalo 750 000 Francúzov, infraštruktúra celého regiónu bola ťažko poškodená. Cesty, uhoľné bane a telegrafné spojenie boli úplne zničené, čo výrazne zabrzdilo obnovu zničenej oblasti a schopnosť normálneho fungovania.

Toto všetko bolo bezvýznamné v porovnaní s masívnym, industrializovaným vraždením ľudí. Takmer každá rodina v Európe utrpela stratu. Ak nie otca, syna, brata alebo manžela, tak aspoň bratranca z prvého alebo druhého kolena. Všetky bojujúce krajiny utrpeli straty do tej doby nevídané. Briti napríklad stratili 50 000 mužov za jediné popoludnie v bitke o Passchendaele, pričom do konca bitky stratili celkovo 350 000 mužov. Bitka sa skončila bez akýchkoľvek územných ziskov či strát. Celá zákopová vojna bola charakterizovaná masovými samovražednými útokmi proti zakopaným guľometom a delostreleckej priehradnej paľbe, ktorá rozsekala útočníkov na kúsky. To bola mechanizovaná, priemyselná smrť. Nič v takomto meradle sa ešte nikdy nestalo. Rozsah jatiek je možné posúdiť podľa nasledovných tabuliek.

Straty na vojakoch mocností Dohody:

Británia: 885 000 mŕtvych; 1 663 000 zranených

Francúzsko: 1 400 000 mŕtvych; 2 500 000 zranených

Belgicko: 50 000 mŕtvych; 45 000 zranených

Taliansko: 651 000 mŕtvych; 954 000 zranených

Rusko: 1 811 000 mŕtvych; 5 000 000 zranených

Amerika: 117 000 mŕtvych; 206 000 zranených

Straty na vojakoch Ústredných veľmocí:

Nemecko: 2 037 000 mŕtvych; 4 250 000 zranených

Rakúsko-Uhorsko: 1 200 000 mŕtvych; 3 600 000 zranených

Turecko: 800 000 mŕtvych; 400 000 zranených

Bulharsko: 100 000 mŕtvych; 152 000 zranených

Celkový počet padlých vojakov na oboch stranách dosiahol 9,7 milióna, ranených bolo 21 miliónov. Milióny ranených bolo zmrzačených na celý život a neboli schopní pracovať. O život prišlo aj takmer 7 miliónov civilistov.

Versailleská zmluva

Odpudivá protinemecká propagandistická kampaň, ktorú po celú dobu vojny viedla Británia a Spojené štáty, vytvorila takú nenávisť voči Nemcom, že kruté mierové podmienky boli prakticky nevyhnutné. Nemecko – či už právom alebo neprávom – sa malo zodpovedať za vojnu, vrátane všetkej smrti a deštrukcie z nej vyplývajúcej, a Nemecko bude musieť za to všetko zaplatiť. Ako keby nestačila sama o sebe vojna, Európou sa v polovici roka 1918 prehnala epidémia španielskej chrípky, ktorá mala za následok odhadom 25 miliónov životov Európanov. K tomu treba prirátať 41 miliónov Európanov, ktorí zomreli na následky vojny. Výsledkom je devastácia európskej populácie v takom rozsahu, k akému nedošlo od čias “čierneho moru” v stredoveku. Toto pridalo na sile pocitom horkosti a beznádeje, ktoré sa šírili celou Európou. Hnev za tieto rany sa primárne zameral na nenávidených a opovrhnutiahodných Nemcov – nenávisť a pohŕdanie bolo následkom protinemeckej propagandy. Európa chcela potrestať Nemecko a chcela tak urobiť cez Versailleskú zmluvu.

Podmienky zmluvy, ako boli nakoniec vytlčené víťazmi – Britániou, Spojenými štátmi a Francúzskom – boli kruté podľa akýchkoľvek noriem. Idealistický prezident Woodrow Wilson predložil svojich “štrnásť bodov” ako základ pre spravodlivé a mierové urovnanie. Po podpísaní prímeria boli väčšinou ignorované, najmä Francúzmi. Francúzsko nemalo záujem “len” o mier. Čo chceli Francúzi bola pomsta! … to, a vrátenie dvoch provincií. Provincie Alsasko a Lotrinsko boli odčlenené od Francúzska po Francúzsko – Pruskej vojne víťaznými Prusmi v roku 1871. Francúzsky premiér Georges Clemenceau považoval Wilsona za svätuškára a naivku, a v súkromí sa vysmieval jeho štrnástim bodom. S úškrnom poznamenal, že “Aj všmohúci Boh ich mal len desať.”

V podstate boli podmienky Versailleskej zmluvy nasledovné: 28 000 štvorcových míľ nemeckého územia a 6,5 milióna Nemcov bolo odovzdaných iným krajinám. Alsasko-Lotrinsko pripadlo Francúzsku; Eupen a Malmedy dostalo Belgicko; Severné Šlezvicko dostalo Dánsko; Hlučínsko (oblasť severného Sliezska) dostalo Československo; Západné Prusko, Poznaň, Horné Sliezsko a Danzig dostalo Poľsko (Danzig bol umiestnený pod poľskú správu, ale bol označený ako “slobodné mesto” pod dohľadom Spoločnosti národov); Memel dostala Litva; Sársko, priemyselné srdce Nemecka, sa dostalo pod kontrolu Spoločnosti národov. Nemecko stratilo aj všetky zámorské kolónie.

Nemecku boli uložené závažné vojenské obmedzenia. Nemecká armáda bola obmedzená na 100 000 mužov a nesmela mať tanky alebo obrnené vozidlá. Nemecko nesmelo mať letectvo a mohlo mať iba šesť veľkých námorných lodí, žiadne ponorky. Západ Porýnia a 50 km od rieky Rýn na východ bola demilitarizovaná zóna. V tejto oblasti sa nesmel nachádzať žiaden nemecký vojak alebo zbraň. Spojenci (to znamená Británia a Francúzsko) ponechali okupačnú armádu na západnom brehu Rýna po dobu 15 rokov.

Aj finančné postihy boli neúnosné. Strata dôležitých priemyselných oblastí bránila všetkým pokusom Nemecka o obnovu ekonomiky. Nedostatok uhlia zo Sárska a Horného Sliezska bolo ťažkou ekonomickou ranou. Uhlie šlo do Francúzska a Anglicka. Najúrodnejšia nemecká pôda bola darovaná Poľsku. Výška reparácií, ktoré mali byť zaplatené Spojencom, mala byť určená Spojencami v neskoršej dobe. Bolo úplne jasné, že Spojenci majú v úmysle priviesť Nemecko k úpadku.

Spojenci zakázali Nemecku aj spojenie s Rakúskom do jedného veľkého nemeckého štátu (aj keď Nemecko a Rakúsko takýto štát chceli), aby udržali ich ekonomický potenciál na minime.

Všeobecné podmienky zmluvy obsahovali tri dôležité state:

1. Nemecko muselo uznať svoju plnú zodpovednosť za rozpútanie vojny (klauzula o vine za vojnu – kapitola 231)

2. Nemecko bolo preto zodpovedné za všetky škody spôsobené vojnou a teda bolo povinné zaplatiť reparácie, z ktorých väčšina mala pripadnúť Francúzsku a Belgicku vo výške, ktorá bude stanovená neskôr. Inými slovami, Nemecko podpísalo bianko šek, ktorý si Spojenci mohli vybrať kedy chceli a v akej výške chceli. Suma bola nakoniec určená na 33 miliárd dolárov (v hodnote dolára z roku 1919)

3. Spoločnosť národov bola určená k udržiavaniu svetového mieru, ale Nemecku nebolo povolené členstvo

Po uzavretí prímeria v novembri 1918 Nemci verili, že nasledujúca mierová zmluva bude založená na “štrnástich bodoch” prezidenta Wilsona a zaistila by tak spravodlivý a rovný mier. Taktiež očakávali svoju spoluprácu pri vypracovaní mierovej zmluvy. V skutočnosti podpísali prímerie a zložili zbrane s týmto očakávaním. Namiesto toho bola zmluva spísaná bez nemeckej účasti a potom im predložená ako diktát, ktorý Nemci museli podpísať bez diskusie. Pod termínom “prímerie” sa všeobecne rozumie “ukončenie nepriateľstva, pokiaľ sa nepripraví mierová zmluva.” To je to, čo Nemci podpisovali. Spojenci namiesto toho jednali s Nemcami ako s porazeným nepriateľom. Pokiaľ prijmeme uvedený výklad prímeria, Nemecko malo mať plnú účasť na mierovej konferencii.

Nemecká delegácia bola prekvapená tvrdosťou zmluvy. Urazilo ich najmä obvinenie Nemecka z rozpútania vojny. Nemci pokladali vojnu za obrannú, ktorá im bola vnútená Ruskom a Francúzskom, neskôr aj Britániou. Z pohľadu Nemecka vojnu začalo Francúzsko a Rusko. Dôstojník, ktorí mal podpísať Versailleskú zmluvu, to odmietol urobiť. Povedal: “Hovoriť takéto veci znamená klamať.” Nemecký kancelár Phillip Scheidemann radšej odstúpil, ako by mal prijať takúto zmluvu so slovami: “Radšej nech mi uschne ruka, ako by som podpísal takúto zmluvu.” Charakterizoval podmienky zmluvy ako “neznesiteľné, neuskutočniteľné a neprijateľné,” a vyhlásil, že zmluva by z Nemcov urobila “nevoľníkov a otrokov.”

Nemecký národ bol šokovaný a pobúrený podmienkami zmluvy. Ako symbolický protest boli po dobu jedného týždňa pozastavené všetky formy verejnej zábavy v Nemecku. Po celej krajine boli stiahnuté vlajky na pol žrde. Niektorí sa chceli znova pustiť do vojny, ale nemeckí predstavitelia vedeli, že to nie je možné. Nebolo nič, čo by mohli urobiť. Nemecká armáda bola rozpustená po podpise prímeria a vojaci sa rozišli domov. Británia udržiavala potravinovú blokádu Nemecka a nič nepustila dnu ani von, čo každý deň spôsobovalo smrť tisícov civilistov. Británia vyhlásila, že blokáda bude trvať dovtedy, kým nemeckí predstavitelia nepodpíšu zmluvu. Francúzsko a Británia dali Nemecku ultimátum – buď podpíše zmluvu do štyroch dní, alebo bude napadnuté. Britská a francúzska armáda boli stále v plnom počte. Nemecký zástupca nakoniec podpísal zmluvu v Zrkadlovej sále Versailleského paláca 28. júna 1919. (Neskôr bol za záhadných okolností zavraždený; dôvodom bol bezpochyby podpis zmluvy.)

Zmluva bola podpísaná. Ale iba neochotne a bez najmenšieho úmyslu skutočne spolupracovať na jej plnení. Slovami britského historika AJP Taylora z jeho knihy História Prvej svetovej vojny (1963): “Hoci Nemci formálne prijali zmluvu, nikto nebral jej podpísanie vážne. Zmluva im pripadala zlá a nespravodlivá, diktátorská a otrocká. Všetci Nemci verili, že v onedlho bude zmluva odmietnutá, ak sa dovtedy nerozpadne na kúsky vďaka vlastnej absurdite.” Posledné gesto vzdoru po podpise zmluvy prebehlo v Capa Flow, kde posádky zablokovanej nemeckej flotily potopili svoje lode.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti