Dopad zmluvy na nemeckú ekonomiku

Nemecká ekonomika bola v Európe pred vojnou najsilnejšia. Na konci vojny – rovnako ako ekonomika všetkých bojujúcich strán (s výnimkou Spojených štátov) – sa dostala do krachu. Rekonštrukcia zničenej ekonomiky po vojne je náročnou úlohou aj za tých najlepších okolností. Pod ťaživým tlakom Versailleskej zmluvy to bolo dvojnásobne ťažké. Podľa zmluvy bolo Nemecko donútené platiť horibilné reparácie víťazným mocnostiam, zatiaľ čo schopnosť plniť reparácie bola drasticky znížená inými podmienkami zmluvy. Podľa zmluvy Nemecko stratilo 13 % svojho územia, 10 % populácie, 25 % produkcie zemiakov a pšenice, 80 % ťažby železnej rudy, 68 % zinkovej rudy, 33 % ťažby uhlia, celý textilný priemysel v Alsasku, a systém komunikácií postavený v Alsasko-Lotrinsku a Hornom Sliezsku. Celá obchodná flotila bola zabavená spolu s množstvom vybavenia. Naviac bolo požadované, aby po dobu piatich rokov lode vyrobené nemeckými lodenicami dostávali víťazné mocnosti. Taktiež sa od Nemecka požadovalo 5 000 lokomotív, 150 000 železničných vozňov a 10 000 nákladných automobilov. Všetok nemecký majetok v zahraničí bol skonfiškovaný.

Vzhľadom na oslabenie Nemecka boli platby vyžadované víťaznými mocnosťami úplne mimo jeho možnosti. Obzvlášť zničujúce bolo zhabanie uhoľných baní, pretože následný nedostatok uhlia vážne obmedzil priemyselnú výrobu. Poľnohospodárska výroba tiež významne poklesla, keďže nebola k dispozícii obchodná flotila, ktorá by dovážala fosfáty na výrobu hnojív. Nemohla dovážať ani ďalšie potrebné suroviny, pretože Nemecku boli odobraté aj kolónie, nielen obchodná flotila. To malo za následok zatváranie tovární, čo zasa viedlo k zvýšeniu nezametnanosti. Aj všetci, ktorí predtým pracovali v oblasti lodnej dopravy a obchodu zostali nezamestnaní.

Milión Nemcov, majmä ženy, deti a starí ľudia, umreli na následky hladomoru, ktorý mala na svedomí potravinová blokáda kráľovského námorníctva. Ďalšie milióny zoslabli nedostatkom potravy. Problémy s podvýživou zapríčinili u nemeckých detí množstvo chorôb; mnoho zostalo trvalo zakrpatených a znetvorených. Vojna sa skončila, ale potravinová blokáda voči bezmocnému civilnému obyvateľstvu pokračovala ďalších sedem mesiacov. Mala donútiť neochotných Nemcov podpísať mierovú zmluvu. Bola to neuveriteľná krutosť, ktorú nemali na svedomí divokí Huni, ale svätí Briti. V skutočnosti bol hlavnou silou za blokádou tak obdivovaný Winston Churchill.

Zabavenie nemeckého obchodného loďstva zhoršilo už aj tak katastrofálnu situáciu. Nemecko bolo priemyselným národom s veľkou hustotou populácie a bolo tesne späté s ekonomickým systémom sveta. Bolo preto nutné dovážať obrovské množstvá potravín a surovín. Strata obchodného loďstva a obchodné obmedzenia uvalené Versailleskou zmluvou spôsobili v Nemecku chaos a predĺžili hladomor spôsobený blokádou.

Adolf Hitler napísal v Mein Kampf: “Nemecko veľmi trpelo na následky tejto mierovej zmluvy a všeobecnej neistoty, ktorá z nej vyplývala. Miera nezamestnanosti narástla na tretinu práceschopného obyvateľstva, čo znamená, že vrátane rodín nezamestnaných tu bolo 26 miliónov ľudí z celkovej populácie 65 miliónov, ktorí čelili úplne beznádejnej budúcnosti.”

Bola klauzula o zodpovednosti za vojnu fér? Naozaj začalo Nemecko vojnu?

Reťaz príčin a následkov v medzinárodných vzťahoch je nekonečná, ale pokiaľ chceme k niečomu dôjsť, musíme niekde začať. Do značnej miery mala Prvá svetová vojna svoje korene vo Francúzsko-Pruskej vojne z rokov 1870-71. Ale aj samotná Francúzsko-Pruská vojna bola iba vyvrcholením napätia medzi oboma štátmi, ktoré kulminovalo kandidatúrou Hohenzollerna na voľný španielsky trón. Francúzsko sa domnievalo, že je obkľučované pruskými Hohenzollernovcami a vyhlásilo Prusku vojnu, aby tomu zabránilo. Prusko pod vedením kancelára Otto von Bismarcka vojnu vyhralo a bez toho, aby sme zachádzali do podrobností, vďaka víťazstvu mohol Bismarck zjednotiť rôzne nemecké štáty, kniežatstvá a územia do jednej zjednotenej nemeckej konfederácie. Do tejto novej nemeckej konfederácie boli začlenené aj dve provincie Alsasko a Lotrinsko, ktoré boli odtrhnuté od Francúzska ako vojnová korisť a pripojené k Nemecku. Pre túto nemeckú anexiu oboch provincií existuje historické ospravedlnenie, keďže ich Francúzsko predtým odtrhlo od Nemecka za vlády Ľudovíta XIV. Navyše populácia Alsaska a Lotrinska bola väčšinovo etnicky nemecká. Ako už bolo prv spomenuté, reťaz príčin a následkov je nekonečná.

Nemeckou anexiou Alsaska-Lotrinska, či už oprávnenou alebo nie, sa Francúzsko cítilo ponížené a prekypovalo hnevom nad stratou územia. Francúzsko si za 400 rokov rastu a rozširovania zvyklo pozerať na iné krajiny s pohŕdaním – obzvlášť na Nemecko – a opačnú rolu Francúzsko nedokázalo prehltnúť. Revanšizmus (politika smerujúca k získaniu stratených území) sa stal hlavným francúzskym cieľom, a pomsta proti Nemecku sa stala francúzskou národnou posadnutosťou – obzvlášť medzi politickými a vojenskými elitami. Francúzska snaha o vojnový revanš voči Nemecku bola faktorom vo všetkých diplomatických manévroch, ktoré nakoniec viedli k vojne v roku 1914. Podľa J.S.Ewarta v jeho knihe “Korene a príčiny vojny” z roku 1925:

“Anexia Alsaska-Lotrinska Pruskom v roku 1871 bola základným faktorom protialiancií, dohôd a rozporov, ktoré narušovali kontinentálnu Európu po 43 rokov. … Nielen Francúzsko, ale celá Európa mala medzi rokmi 1871 až 1914 na pamäti vyhliadku – dalo by sa takmer povedať istotu – opakovania Francúzsko-Pruskej vojny.”

Po zjednotení Nemecka do jedného štátu v roku 1871 zažilo Nemecko obdobie neobyčajného hospodárskeho rastu a rozvoja. Industrializácia rýchlo postupovala a nemeckí výrobcovia začali preberať trhy Veľkej Británie. Nemecko vyrábalo stále viac a viac vlastných produktov a dovážalo stále menej britských výrobkov. Nemecko naviac začalo súperiť so zahraničným obchodom Británie, najmä v Spojených štátoch. Nemecká výroba textilu a ocele rýchlo prekonala britských výrobcov. Nemecko investovalo do do výskumu a vývoja v ďaleko väčšej miere, ako Británia. Následkom toho nastal pôsobivý technologický pokrok, a to najmä v oblasti chémie, elektrického priemyslu, elektromotorov a zariadení poháňaných elektromotormi. Nemecko dominovalo vo fyzike a chémii do takej miery, že nemeckí vedci a vynálezcovia získali tretinu všetkých Nobelových cien. V roku 1913 Nemecko vyrábalo 90 % svetovej produkcie farbív a začalo sa presadzovať aj v iných oblastiach chémie, ako sú liečivá, fotografické filmy, poľnohospodárska chémia a elektrochémia. Nemecko sa s 60 miliónmi obyvateľov stalo dominantnou ekonomickou mocou na kontinente a bolo druhým najväčším vývozcom po Británii. (Británia mala 45 miliónov obyvateľov, Francúzsko 40 miliónov.)

Nikto sa nestaral o Nemecko pred jeho zjednotením v roku 1871. Do tej doby bolo “Nemecko” iba zemepisný výraz odkazujúci na množstvo nemecky hovoriacich kráľovstiev, kniežatstiev, mestských štátov a samostatných pozemkov umiestnených v strednej Európe. Rýchly rast sily zjednoteného Nemecka vzbudil medzi jeho susedmi úzkosť. Stará rovnováha medzi mocnosťami, ktorú ustanovil knieža Metternich na kongrese vo Viedni koncom napoleonských vojen v roku 1815, slúžila ako základ pre vzťahy v Európe. Celý tento systém sa rozpadol vďaka rastúcej sile zjednoteného Nemecka.

Nemecko rýchlo nahradilo Francúzsko ako dominantná veľmoc na európskom kontinente, čo spôsobilo zdesenie medzi britskou elitou. Británia vždy videla vo Francúzsku tradičného nepriateľa a súpera na kontinente, ale britská moc už dávno zatienila francúzsku a Francúzsko nebolo v pozícii, aby mohlo ohroziť britskú dominanciu. Mimoriadny rast Nemecka ako priemyselnej mocnosti však začal ohrozovať pozíciu Británie. Výsledkom bola snaha Británie o rozvoj priateľských vzťahov s Francúzskom, čo mala byť páka proti Nemecku. Z pohľadu Británie to vyzeralo, ako by sa celý kontinent chystal spojiť do jedinej hospodárskej únie pod vedením silného Nemecka, čo by pre Britániu znamenalo odsunutie na vedľajšiu koľaj. Čím výkonnejšie sa Nemecko stávalo, tým viac sa ho britskí predstavitelia obávali až do tej miery, že začali špekulovať, ako dostať “zbohatlícke” Nemecko do patričných medzí. Prípadná vojna s Nemeckom sa začala zdať nevyhnutnou.

Británia s Francúzskom uzavrela 8. apríla 1904 “Entente cordiale” (Srdečnú dohodu), po ktorej nasledovala “Anglicko – Ruská dohoda.” Francúzsko a Rusko potom uzavreli “Francúzsko – Ruskú alianciu.” Tak vznikla “Trojdohoda” Británie, Francúzska a Ruska s cieľom čeliť rastúcej sile Nemecka.

K zamedzeniu rastu nepriateľstva pred Prvou svetovou vojnou Nemecko podnikalo energické kroky k vzájomnému porozumeniu s Ruskom a Francúzskom, obzvlášť s Britániou, ale nedospelo k žiadnemu výsledku. Skutočným problémom bola totiž samotná existencia Nemecka ako rastúcej superveľmoci. Každý mal svoje vlastné dôvody pre konflikt s Nemeckom. Rusko chcelo kontrolu nad Bosporskou úžinou vedúcou z Čierneho mora pre svoje vojenské námorníctvo a obchodnú flotilu, a bolo ochotné ísť do vojny, aby ju získalo. Bosporská úžina bola v tej dobe pod kontrolou Nemecka vďaka spojenectvu s Osmanskou ríšou. Británia videla v Nemecku hrozbu voči svojej ekonomickej dominancii a chcela iba oslabiť silu Nemecka. Francúzsko sa zasa chcelo pomstiť za prehru vo Francúzsko-Pruskej vojne z roku 1871 a chcelo späť svoje dve provincie Alsasko-Lotrinsko. Všetky tri mocnosti chceli oslabiť ekonomickú silu Nemecka a jediný spôsob, ako to dosiahnuť, bola podľa nich vojna. Všetky diplomatické snahy Nemecka boli zmarené týmito faktormi. Existencia Nemecka ako zjednoteného štátu bola jadrom problému a zdalo sa, že nič menšie ako rozpad Nemecka neuspokojí jeho súperov. Francúzsko a Rusko začali spoločne intrigovať proti Nemecku a vypracovali plány pre prípad vojny. Aj Británia hľadala zámienku pre vojnu proti Nemecku. Napriek tomu nebolo Nemecko vinné ničím iným, iba svojim úspechom.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti