Britániu a Nemecko často nazývali “identickými dvojčatami” Európy. Boli jednej rasy, s podobnou, dobre organizovanou a vysokou kultúrou, oba národy sa prikláňali k protestantizmu, agresívne išli za svojim cieľom, a oba mali za sebou dlhú históriu konštitučnej monarchie. Británia nemala nič proti Nemecku a ani Nemecko proti Británii. Jediné, čo bolo problémom, bola posadnutosť Británie rastúcou ekonomickou silou Nemecka. Británia, aj keď menšia než Nemecko čo do rozlohy a počtu obyvateľstva, ovládala najväčšie svetové impérium; v skutočnosti najväčšie impérium histórie. Napriek tomu Nemecko prevýšilo Britániu ako priemyselnú veľmoc. Naviac Nemecko budovalo loďstvo, ktoré sa mohlo stať hrozbou britskej námornej moci. Británia si tiež bola bolestne vedomá porovnania vývoja svojej hospodárskej sily s Nemeckom. Británia zaznamenávala pokles, zatiaľ čo nemecké hospodárstvo stúpalo. To neveštilo nič dobrého pre budúcnosť Británie. Briti verili, že musia jednať proti Nemecku, kým ešte majú dostatok sily.

Medzi rokmi 1912 až 1914 uzavrel ruský veľvyslanec v Paríži Alexander Petrovič Izvoľskij zmluvu s francúzskym prezidentom Raymondom Poincaré. V zmuve sa zaviazali vstúpiť do vojny proti Nemecku “v prípade akejkoľvek diplomatickej krízy, ktorá dostane Britániu na ich stranu.” Takáto kríza čoskoro vypukla po srbskom atentáte na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda v júni 1914. Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo Srbsku vojnu potom, ako mu Nemecko potvrdilo absolútnu podporu (ďalej len bianko šek). Bianko šek bol potvrdený preto, lebo nemecká vláda verila, že tým odradí Rusko od zasahovania proti Rakúsko-Uhorsku v prospech Srbska. Nemecko si uvedomovalo, že ak bude Rakúsko-Uhorsko porazené Srbskom a Ruskom, potom zostane úplne obkolesené nepriateľmi. Podpora Rakúsko-Uhorska bola zásadná pre bezpečnosť Nemecka. Ale Rusko, ktoré sa považovalo za učiteľa a ochrancu Srbska (Srbsko bolo pre Rusko “malým slovanským bratom”), ignorovalo nemecký “bianko šek” a aj tak hrozilo vojnou proti Rakúsko-Uhorsku. Nemecko skúšalo vyjednávať s Ruskom a zabrániť vojne, ale Rusko a jeho spojenec Francúzsko to videli ako príležitosť, na ktorú čakali, a odmietli zmierenie. Namiesto mieru Rusko náhle nariadilo všeobecnú mobilizáciu. Takáto mobilizácia je v Európskych hlavných mestách považovaná za rovnú vyhláseniu vojny. Po márnych naliehavých žiadostiach, aby Rusko odvolalo mobilizáciu, vyhlásilo Nemecko 1. augusta vojnu Rusku a okamžite začalo vlastnú mobilizáciu. Francúzsko začalo mobilizovať o tri dni neskôr, ale v skutočnosti už deň pred vyhlásením vojny Rusku informovalo Rusov, že sa rozhodlo vstúpiť do vojny proti Nemecku. Francúzska mobilizácia teda nebola výsledkom nemeckého vyhlásenia vojny proti Rusku. O mobilizácii už bolo rozhodnuté. Nemecko nebolo v tomto prípade agresorom, ale iba reagovalo na francúzsku a ruskú iniciatívu.

Nemecko sa rozkladá na rovinatých pláňach v srdci Európy, bez prirodzených obranných bariér, úplne obklopené potencionálnymi nepriateľmi a teda jednoznačne zraniteľné voči invázii z dvoch alebo viacerých strán. Nemecko si bolo dobre vedomé intrigárčenia a splietania zámienok medzi Francúzskom a Ruskom, aby zatiahli Nemecko do vojny. Preto bolo v stave priebežnej pohotovosti. Najhoršou nočnou morou nemeckých vojenských veliteľov bola vojna na dvoch frontoch – na jednej strane s Francúzskom, na druhej s Ruskom. Proti tejto hrozbe vypracovali Nemci tzv. “Schlieffenov plán.” Jeho princípom bola rýchla mobilizácia, koncentrácia nemeckých ozbrojených síl a bleskový útok cez Belgicko, ktorý by zrazil Francúzsko na kolená. Potom by sa nemecká armáda mohla obrátiť na východ proti Rusku, čím by sa zabránilo vojne na dvoch frontoch. Aj keď Schlieffenov plán volal po preventívnom útoku – najprv na Francúzsko a potom na Rusko, plán bol v zásade defenzívny. Čakanie na útok z dvoch strán by bolo samovraždou. Keď sa už vojna zdala byť nevyhnutná, 3. augusta 1914 sa nemecká armáda prehnala cez Belgicko a vpadla do Francúzska. Nedokázala však dostať rýchlo Francúzsko na kolená tak, ako to plánovali stratégovia v Schlieffenovom pláne.

Británia následne vyhlásila vojnu Nemecku 4. augusta. Odôvodnila to nemeckým porušením neutrality Belgicka, aj keď skutočným dôvodom Británie pre vstup do vojny bola snaha zničiť Nemecko ako ekonomického súpera. Z tohoto dôvodu sa britskí predstavitelia rozhodli spojiť s Francúzskom a Ruskom proti Nemecku. V skutočnosti sa o Belgicku vôbec nehovorilo, keď britský vládny kabinet rokoval o vstupe do vojny. Belgicko bolo použité len ako zámienka pre vstup do vojny. Okrem toho, ak by Nemecko nevstúpilo do Belgicka, Británia by tak urobila bez váhania.

Čoskoro po vpáde do Francúzska cez Belgicko uviazli nemecké vojská v bitke pri Marne tesne pred dosiahnutím cieľa – obsadením Paríža. Táto bitka rýchlo ukončila “pohyblivú vojnu.” Nasledoval remízový stav a pozičná vojna, v ktorej sa nedokázala presadiť ani jedna strana. Tento stav trval až do príchodu amerických síl, ktoré prelomili patovú situáciu.

Nemecko nakoniec prehralo vojnu a z vďaka tomu bolo obvinené z jej spustenia. Článok 231 Versailleskej zmluvy formálne obvinil Nemecko zo začatia vojny a potom slúžil ako základ pre všetky represívne opatrenia prijaté proti Nemecku. Po skončení vojny a opadnutí emócií začal rad historikov – známych ako “revizionisti” – preberať nevyberavú propagandu a odkrývať skutočné fakty.

Vzdelanci ako Harry Elmer Barnes, Charles Beard a ďalší začali rozprávať iný príbeh. Barnes argumentoval v knihe “Genéza Svetovej vojny” (1926), že Srbsko, Francúzsko a Rusko mali omnoho väčšiu zodpovednosť za rozpútanie vojny, než Rakúsko a Nemecko a zodpovednosť Nemecka je menšia ako zodpovednosť Rakúsko-Uhorska. Podľa Barnesa bola “vojnová vina” Nemecka približne rovnaká, ako vina Británie. Najsilnejší pronemecký názor bol, že Nemecko bolo donútené k vojne, ktorú nechcelo a muselo sa brániť voči lúpeživým nepriateľom, ktorí chceli zničiť Nemecko ako ekonomickú mocnosť. Prezident Wilson vyslal do Európy svojho osobného zástupcu, plukovníka Edwarda Mandelu House, študovať situáciu na mieste tri mesiace pred tým, ako vojna začala. Názor, že Nemecko bolo ohrozené vojenskou agresiou z Ruska, Francúzska a Británie, bol podporený správou plukovníka Househo. Vo svojej správe napísal, že “keď to Anglicko odobrí, Francúzsko a Rusko zatlačia na Nemecko,” čo je presne to, čo sa neskôr stalo. Nemecko sa v skutočnosti bránilo pred agresiou Spojencov.

Nemecko vojnu nechcelo, nemohlo z nej nič získať, ale mohlo všetko stratiť. Koniec koncov, Nemecko získalo všetko čo chcelo aj bez vojny, to znamená hospodársky rast a kolónie, z ktorých ťažilo suroviny a kam predávalo priemyselné výrobky. Ale Francúzsko chcelo vojnu ako pomstu za porážku vo Francúzsko-Pruskej vojne z rokov 1870-71 a chcelo späť provincie Alsasko-Lotrinsko. Rusko tiež chcelo vojnu s Nemeckom kvôli získaniu kontroly na Bosporskou úžinou, ktorú ovládali Nemci. Británia chcela vojnu s cieľom zničiť ekonomického rivala. Všetky tieto tri veľmoci verili, že Nemecko sa stalo príliš veľkým a príliš silným. Versailleská zmluva sama o sebe dokazuje, že jej hlavným účelom bolo fyzické zmenšenie Nemecka a obmedzenie jeho ekonomickej a vojenskej sily. Zmluva odtrhla veľké časti nemeckého územia a dala ich ďalším krajinám spolu so 6,5 miliónom Nemcov. Samostatná klauzula bránila zlúčeniu Rakúska s Nemeckom. Počas mierových rokovaní údajne povedal francúzsky prezident Georges Clemenceau, že “Nemecko má 20 miliónov ľudí naviac.”

Nemecko nielenže nechcelo rozpútanie vojny, ale aj počas nej sa v roku 1916 pokúsilo uzavrieť mier, hoci to v tej dobe vyzeralo tak, že Nemecko by mohlo vojnu vyhrať. Spojenci však nemali záujem na skončení vojny. To, čo chceli Spojenci, bolo zničenie Nemecka tak, ako to chceli od začiatku. Preto boli nemecké mierové ponuky ignorované. Je zrejmé, že Nemecko bolo obeťou a nie páchateľom. Spojené štáty nemali žiaden dôvod k vstupu do vojny proti Nemecku. Nemecko nepodniklo žiadne kroky proti Spojeným štátom a nebolo pre nich hrozbou. Okrem toho, Američania nemeckého a anglického pôvodu tvorili samotné jadro americkej kultúry.

Spojené štáty mali s Nemeckom vždy dobré vzťahy a americkí občania vždy pozerali na Nemecko s vrúcnosťou a obdivom. Hoci britská protinemecká propagandistická kampaň vedená v Spojených štátoch ovplyvnila verejnú mienku, drvivá väčšina Američanov bola stále proti vstupu do vojny. To sa však nedá povedať o vládnucej elite v Spojených štátoch. Americká vládna elita bola silne anglofilná s podobným postojom voči Veľkej Británii ako Kanada a Austrália, ktoré vždy boli prirodzene náchylné pomáhať “svojej vlasti”. V tej dobe bola Amerika v podstate vazalským štátom Veľkej Británie.

Všetky tieto faktory hrali úlohu pri vstupe do vojny. Rozhodujúcim faktorom však bol tlak amerických židovských finančníkov na prezidenta Wilsona. Boli to tí istí mocní Židia, ktorí financovali aj Wilsonovu politickú kariéru. Bez ich finančnej a mediálnej podpory by sa pravdepodobne nikdy nestal prezidentom. Títo Židia vyvíjali extrémny tlak na Wilsona, aby vstúpil do vojny proti Nemecku po boku Veľkej Británie a tak zabezpečil víťazstvo Spojencov. Odmenou pre nich mala byť Balfourova deklarácia, ktorá Židom po vojne sľubovala vlasť v Palestíne (viac o tom v nasledujúcej kapitole). Židia ovládali väčšinu veľkých novín a Hollywood, takže mali všetky prostriedky potrebné pre zmanipulovanie verejnej mienky Ameriky. Potopenie Lusitanie, Zimmermanov telegram, atď. neboli skutočné príčiny pre vstup do vojny, ale iba vymyslené zámienky.

Nemecký národ mal všetky dôvody na pobúrenie zo zahanbujúcej mierovej zmluvy, ktorú im vnútili víťazné mocnosti. Versailleská zmluva bola nespravodlivá a nemorálna, a porazenému bola nanútená silou. Nemecko bolo donútené k podpisu nenávidenej zmluvy “potravinovou” blokádou zriadenou britským námorníctvom, ktorá znamenala smrť hladom pre milión Nemcov, a pod hrozbou vojenskej invázie do Nemecka. Preto táto zmluva nemala morálnu ani právnu silu, Nemecko nemalo v žiadnom prípade povinnosť dodržiavať jej podmienky a malo plné morálne právo ju vo chvíli, keď nadobudne dostatočnú vojenskú silu, okamžite zrušiť.

Hoci americký vstup do vojny priniesol rýchly koniec krviprelievania, v skutočnosti to bola z dlhodobých následkov katastrofa pre západnú kresťanskú civilizáciu. Ak by Amerika zostala mimo, je takmer isté, že vojna by skončila uzavretím mierovej dohody a žiadna strana by nebola víťazom. Nebola by žiadna Versailleská zmluva. Nemecko by nebolo oklieštené. Udržalo by si svoju armádu neporušenú a riadilo by sa mierovou zmluvou s Ruskom (Brestlitovská zmluva). Cár by pravdepodobne neabdikoval a nemecká ríša by zostala nedotknutá. Bpľševizmus by bol s najväčšou pravdepodobnosťou potlačený už v zárodku namiesto toho, aby prevzal moc v Rusku. Rakúsko-Uhorská ríša by nezanikla. Taktiež by zostala Otomanská ríša, ktorá by zabránila vzniku štátu Izrael a všetkým negatívnym dôsledkom, ktoré z toho vyplynuli. Nebola by komunistická revolúcia v Nemecku, Maďarsku či Taliansku. Nedošlo by k španielskej občianskej vojne. Nevznikla by Druhá svetová vojna, žiadna studená vojna a komunizmus by neovládol strednú a východnú Európu. Vznikla by zjednotená Európa, nie nepodobná súčasnej Európskej únii, ale omnoho väčšia a prosperujúcejšia, na čele s Nemeckom ako dominantným členom. Stručne povedané, Európa by sa stabilizovala a stala by sa najdynamickejšou ekonomickou silou na svete. Americký vstup do vojny so svojimi neplánovanými následkami bol asi tou najväčšou katastrofou v dejinách Európy.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti