Dňa 12. decembra 1916, keď vojna trvala už dva a pol roka, Nemecko predložilo Spojencom mierovú ponuku na ukončenie vojny. Ponuka bola založená na báze status quo ante, teda nikto nevyhral, nikto neprehral a nikto nebude platiť reparácie; každý jednoducho prestane bojovať a vráti sa domov. Nemecko sa nikdy nesnažilo o vojnu. V tom čase priebeh vojny naznačoval, že Nemecko je na pokraji víťazstva. Nemecké ponorkové sily dokázali účinne blokovať zásobovacie konvoje z Ameriky do Británie. V Británii bol kritický nedostatok všetkého vojnového materiálu. Francúzsko už stratilo 600 000 mužov v bitkách pri Verdune a na Somme a vojaci sa začínali búriť. Talianska armáda sa úplne zrútila a ruskí vojaci húfne dezertovali a utekali domov. Zdalo sa, že Nemecko vyhráva na oboch frontoch. Ale mŕtvych už bolo príliš veľa a Briti s Francúzmi neboli ochotní zastaviť boje za nič menšieho, než je víťazstvo. Jediný spôsob, ako mohli ospravedlniť krviprelievanie a hrozné straty na životoch, bolo bojovať až do úplného víťazstva. Navyše, ako bolo spomenuté v predošlej kapitole, Británia vstúpila do vojny s cieľom zničiť priemyselného a obchodného rivala. A to ostalo naďalej jej cieľom. Britskí vodcovia boli rozhodnutí nájsť spôsob, ako prelomiť patovú situáciu a vyhrať vojnu. Vedeli, že takýmto spôsobom je zatiahnutie Ameriky do vojny na svojej strane. Neúnavne sa o to snažili, ale stále neúspešne.

Sionistickí Židia a a britská vláda už spolu kuli pikle cez ponuku na vytvorenie židovskej domoviny v Palestíne. V októbri 1916, dva mesiace pred nemeckou mierovou ponukou, skupina sionistických Židov pod vedením Chaima Weizmanna (neskoršieho prvého prezidenta Izraela) sa stretla s britskými vládnymi predstaviteľmi a predložila im návrh. Ak by Británia po vojne zaručila vytvorenie židovského štátu v Palestíne, Židia využijú svoj vplyv prostredníctvom bohatých a mocných Židov, aby zatiahli Ameriku do vojny na strane Spojencov, čo by zaistilo ich víťazstvo. Títo Židia si boli takí istí svojou mocou a vplyvom, že prakticky garantovali dosiahnutie tohto cieľa.

V tej dobe bola Palestína pod kontrolou Osmanskej ríše, ktorá bola spojencom Nemecka. Ak by Nemecko vyhralo vojnu, Osmanská ríša by ostala nedotknutá a nebola by žiadna možnosť vytvoriť v Palestíne “židovskú vlasť.” Ale v prípade, ak by vojnu vyhrali Spojenci, potom by Palestínu kontrolovala Británia a bola by v pozícii, aby ju mohla odovzdať Židom. (Či Británia mala alebo nemala právo darovať Židom zem patriacu iným ľuďom je iná otázka.)

Británia mala na stole ponuku Židov, ktorí prakticky garantovali zatiahnutie Ameriky do vojnového konfliktu. Vzali ich za slovo a nemeckú mierovú ponuku odmietli. Briti na oplátku sľúbili Židom, že ak sa skutočne podarí zatiahnuť Ameriku do vojny, Palestína bude ich. Sionistickí Židia sa okamžite pustili do práce.

Malá skupina elít, ktorá vládla v Spojených štátoch, vrátane prezidenta Wilsona a jeho administratívy, sídlila na východnom pobreží. Všetci boli nadšení anglofilovia naklonení k vstupu do vojny na strane Anglicka. Potrebovali len trocha potlačiť a zámienku, ktorá mohla byť ľahko vyrobená. Ale srdce Ameriky, ktoré zahŕňalo aj milióny etnických Nemcov, nechcelo mať nič spoločného s vojnou. Bolo teda potrebné zmeniť postoj verejnej mienky. To sa dalo dosiahnuť propagandou. Briti už viedli v Amerike vlastnú veľmi sofistikovanú protinemeckú propagandistickú kampaň od začiatku vojny. Táto kampaň zaznamenala výrazné úspechy pri obrátení americkej verejnej mienky proti Nemecku, ale v žiadnom prípade nepresvedčila väčšinu.

Židia mali v Amerike veľkú moc. Okrem toho, že vlastnili väčšinu veľkých bánk, vlastnili aj väčšinu novín a Hollywood. Mali pod kontrolou všetky prostriedky na spustenie efektívnej propagandistickej kampane. Vzhľadom na svoje bohatstvo a ochotu podporovať kampane politikov mali aj obrovský politický vplyv a nemali veľa problémov pri presviedčaní politikov, aby nasledovali ich postoje.

Motivácia Židov v medzinárodnej politike tej doby bola komplikovaná a vyžaduje trocha vysvetlenia. Židia vtedy, rovnako ako aj dnes, žili ako menšiny v mnohých iných “hostiteľských” krajinách, bez vlastného štátu, ale všetci sa považovali za súčasť “medzinárodného izraelského národa,” jediného národa, ktorý zahŕňal všetkých Židov na svete.

Čo sa deje so Židmi v jednom kúte sveta, to sa dotýka Židov po celom svete. Ako každý národ, aj medzinárodné židovstvo má “národné záujmy”. Jedným z národných záujmov tej doby bolo eventuálne zničenie cárskeho režimu v Rusku. Židia v Rusku boli po dlhú dobu obmedzovaní a utláčaní jedným cárom za druhým. A to až do takej miery, že milióny Židov opustili územia pod vládou Ruska a presunuli sa do iných európskych krajín, ale hlavne do Ameriky. Cárske Rusko bolo zarytým nepriateľom medzinárodného židovstva, a pretože Nemecko bolo vo vojne s Ruskom, medzinárodné židovstvo malo tendenciu podporovať Nemecko podľa princípu “nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom.” V tej istej dobe obmedzovali podporu všetkého druhu pre Britániu a Francúzsko, pretože to boli spojenci Ruska. Jacob Schiff, v Nemecku narodený šéf banky Kuhn, Loeb v New Yorku, a jedna z najvplyvnejších osobností tej doby medzi americkými Židmi, napísal v apríli 1915 v “The Menorah Journal”:

“Netajím sa sympatiami k Nemecku. … Anglicko bolo kontaminované jeho podporou Rusku … som úplne presvedčený, že v Nemecku je antisemitizmus vecou minulosti.”

Schiffove sympatie k Nemecku boli rozšírené medzi všetkými Židmi, najmä medzi sionistami.

Avšak potom, ako sionisti zahliadli svoju šancu na získanie Palestíny ako židovskej vlasti, medzinárodné židovsto zmenilo cez noc strany, začali podporovať Britániu a z Nemecka sa stal ich zarytý nepriateľ. Nielenže stiahli finančnú podporu, ale tiež začali so zlomyseľnou propagandou proti Nemecku. Americkí a britskí Židia sa pripojili k intenzívnej protinemeckej propagandistickej kampani britskej vlády. Všetky Židmi vlastnené noviny a časopisy, rovnako ako Židmi vlastnený Hollywood, sa pustili do útoku. Nemci, ktorí ešte nedávno boli Židmi favorizovaným národom, sa náhle stali v židovskej tlači brutálnymi, deti vraždiacimi “Hunmi”. Medzinárodní židovskí bankári odstrihli finančnú podporu Nemecku a začali nalievať peniaze do Francúzska a Británie. Dokonca aj židovské banky v Nemecku odmietli ďalej financovať vojnové úsilie Nemecka.

Pred vojnou bolo Nemecko pre Židov pohostinnou krajinou. Vzhľadom na absenciu akýchkoľvek obmedzení pre ich národ, získali Židia veľkú moc, a vďaka dominantnému postaveniu v bankovníctve a finančnom sektore mali pod kontrolou aj veľkú časť priemyslu v Nemecku. Akonáhle Británia prisľúbila Židom Palestínu, aj nemeckí Židia prestali podporovať nemecké vojnové úsilie. Namiesto toho sa stali spojeneckou “piatou kolónou” vo vnútri Nemecka a zradili krajinu, v ktorej žili. Židovské noviny v Nemecku začali kritizovať a odsudzovať vojnu. Židovskí odboroví predáci začali agitovať za štrajky a pracovné prestávky, židovskí komunisti začali agitovať za revolúciu. Spoločné úsilie židovských skupín oslabilo vojnovú výrobu a vytváralo nepokoj medzi nemeckým obyvateľstvom. Ukázalo sa ako veľmi škodlivé pre nemecké vojnové úsilie. Židia prijali britský úplatok a znova dokázali, že ich primárnym záujmom je to, “čo je dobré pre Židov” a ich lojalita patrí vždy a všade iba medzinárodnému národu Izraela.

Bezprostredne po britskom prísľube židovskej vlasti v Palestíne začali americkí Židia tlačiť na Wilsonovu administratívu, aby Amerika vstúpila do vojny s Nemeckom. Prezident Woodrow Wilson bol ku Židom veľmi poddajný, pretože jeho politická kariéra bola produktom židovskej finančnej a mediálnej podpory a on sám zostal v úzkom kontakte so Židmi. Dokonca aj jeho nežidovská pravá ruka, “plukovník” Edward Mandell House, bol úzko previazaný so Židmi ešte pred spojením s Wilsonom. House bol zamestnaný ako agent židovského domu Rothschildovcov a vyjednával pre nich nákupy americkej bavlny pred tým, ako sa pripojil k Wilsonovi.

Wilsonova kampaň na funkciu guvernéra New Jersey bola financovaná skupinou židovských bankárov a finančníkov, vrátane Jacoba Schiffa – prezidenta Kuhn, Loeb Bank, Paula Warburga – Schiffovho švagra a Wilsonovho poverenca Federálnej rezervnej rady, a Henryho Morgenthaua staršieho – finančníka a Wilsonovho veľvyslanca v Osmanskej ríši.

Tí istí Židia, ako aj ďalší, financovali jeho kandidatúru na prezidenta. Ďalšími Židmi, ktorí mali vplyv na Wilsona, bol napríklad prvý židovský sudca Najvyššieho súdu Louis Brandies, ktorého menoval Wilson; Barnard Baruch, bohatý a mocný finančník; rabín Stephen Wise, zakladateľ federácie amerických sionistov v roku 1897, ktorý sa neskôr stal najdôveryhodnejším poradcom Wilsona; a Felix Frankfurter, kryptokomunista, ktorý bol neskôr menovaný do Najvyššieho súdu Frankom Delano Rooseveltom. Títo Židia doslova ovládali Wilsona, pretože boli významní pre jeho kariéru. Všetci vytrvalo tlačili na Wilsona aby vstúpil do vojny proti Nemecku, ku ktorej už bol aj tak náchylný. Medzitým židovské informačné a zábavné média už úplne obrátili verejnú mienku z protivojnového postoja na jej vyžadovanie. Wilson sa rozhodol, že Amerika vstúpi do vojny. Potom predstúpil pred Kongres a presvedčil ho, aby vyhlásil vojnu Nemecku.

Dňa 6. apríla 1917, necekých šesť mesiacov po stretnutí Weizmanna s britskou vládou, počas ktorého prisľúbili sionistickí Židia zatiahnutie Ameriky do vojny, kongres Spojených štátov vyhlásil Nemecku vojnu.

Na oplátku vydala britská vláda 2. novembra 1917 Balfourovu deklaráciu vo forme dopisu od britskej vlády sionistovi barónovi Walterovi Rothschildovi, v ktorej sľubuje Židom Palestínu ako ich domovinu.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti