• Vybrat den

    Listopad 2024
    Po Út St Čt So Ne


    PODPOŘIT STALOSE BTC ETH LTC

    Židovský faktor vo vojne, časť 2

    2-11-2016 Proti Prúdu 466 1274 slov zprávy
     

    Vojna skončila 11. novembra 1918 po tom, ako bolo podpísané prímerie založené na “štrnástich bodoch” prezidenta Wilsona. V prípade, ak by mierová konferencia v Paríži dodržala slovo a vypracovala mierovú zmluvu na základe štrnástich bodov prezidenta Wilsona, všetko by bolo inak. Ale ako je uvedené v predošlej kapitole, nestalo sa tak. Mierová konferencia ignorovala Wilsonových štrnásť bodov, ktoré by zaručili spravodlivý mier pre všetky strany. Nemecko bolo obvinené z rozpútania vojny a zmluva bola spísaná s krutými a represívnymi podmienkami, ktoré boli všetkým možným, len nie podmienkami spravodlivého mieru. Pre nemecký národ to bolo deštruktívne a demoralizujúce. Zmluva bola predložená Nemecku ako diktát, ktorý muselo Nemecko podpísať pod nátlakom. Nemecký národ bol ohromený, keď sa dozvedel o obsahu zmluvy. Ľudia boli pobúrení a hľadali vinníka. Ich hnev sa zameral na Židov.


    Teória o “noži v chrbte” obviňovala komunistov a Židov z vojnovej prehry a aj za kruté podmienky mierovej zmluvy. Na týchto tvrdeniach bolo dosť pravdy na to, aby jej široká verejnosť verila. Medzinárodné židovstvo skutočne stálo po boku nepriateľov Nemecka, výmenou za sľub židovskej vlasti v Palestíne, ktorý im poskytla Británia. Židia tiež naliali financie do britskej a francúzskej vojnovej mašinérie a využili svoj medzinárodný bankový vplyv, aby odrezali Nemecko od zdrojov financovania. Navyše, mnoho z týchto Židov boli nemeckí Židia, ktorí podkopávali svoju vlastnú krajinu.


    Židia na mierovej konferencii v Paríži


    Rozsah židovského pôsobenia na mierovej konferencii v Paríži po vojne dnes nie je príliš známy. Faktom je, že sa tam hrnuli Židia z celého sveta. Prichádzali z Ruska, východnej Európy, Francúzska, a najmä zo Spojených štátov a Británie. Z Británie prišli napr. lord Walter Rothschild, Lionel de Rothschild, Chaim Weizmann, Lucien Wolfe, Moses Montefiore, Nachum Sokolov, Julius Kahn, profesor Sylvain Levi, M. Bigar a mnohí ďalší.


    Zo Spojených štátov prišli rabín Stephen Wise, Felix Frankfurter, Oscar Strauss, člen Najvyššieho súdu Louis Brandeis, Walter Lippmann, historik Simon Dubnow, Harry Friedenwald, Jacob de Haas, Mary Fels, Louis Robison, Bernard Flexner a sudca Julian Mack z Philadelphie spolu s inými. Prišlo aj desať ďalších Židov, členov Amerického židovského kongresu, vytvoreného v roku 1918 špeciálne pre mierovú konferenciu v Paríži.


    Z Francúzska prišla skupina Židov zastupujúcich Alliance Israelite Universelle, medzinárodnú židovskú organizáciu s centrom v Paríži, založenú v roku 1860 na ochranu ľudských práv Židov po celom svete.


    Záujmy amerických bánk zastupoval židovský bankár Paul Warburg, predseda Federálneho rezervného systému (FED). Jeho brat Max Warburg, šéf nemeckého bankového domu Warburg a spol. spolu s ďalšími nemeckými Židmi zastupoval záujmy nemeckých bankových domov (nezastupovali záujmy Nemecka ako takého, ale iba záujmy nemeckých bánk v rukách Židov). Tieto skupiny boli v spojení s veľkým množstvom Židov z boľševického Ruska, Poľska a Ukrajiny. Aj keď zdanlivo zastupovali rôzne krajiny, všetci židovskí delegáti sa spoločne zhromaždili v jednej skupine, snažiac sa v prvom rade zaistiť záujmy medzinárodného židovstva. Záujmy rôznych krajín, ktoré zastupovali, boli až na druhom mieste a mali oveľa nižšiu prioritu, ak boli vôbec brané do úvahy.


    Každý z najvyšších predstaviteľov Spojencov pri mierových rozhovoroch mal za svojho hlavného poradcu – aké prekvapenie – Žida. President Wilson mal Bernarda Barucha. Francúzsky Clemenceau mal Jeroboam Rothschilda, známeho ako Georges Mandel. Britský David Lloyd George mal sira Phillipa Sassoon. Zástupca Talianska na rokovaniach, premiér Vittorio Emanuele Orlando, bol sám polovičný Žid, a aj sa tak sám identifikoval.


    Všetci títo Židia sa komplexne podieľali na rozhodnutiach všetkých úrovní mierovej konferencie, najmä na tých, ktoré priamo súviseli s ich vlastnými záujmami. Záujmy Židov dostali nevysvetliteľne vysokú prioritu pri príprave mierovej dohody známej ako Versailleská zmluva. Židia mali celý rad záujmov, ktoré intenzívne sledovali, ale obzvlášť boli zainteresovaní v nasledujúcich troch požiadavkách, ktoré boli zahrnuté do konečnej zmluvy:


    1. Liga národov ako prvý krok ku svetovej vláde

    2. Uznanie židovských “menšinových práv” vo východnej Európe

    3. Uznanie britského mandátu v arabskej Palestíne ako nevyhnutný prvý krok ku vytvoreniu židovského štátu


    Všetky tri body boli splnené.


    Je pozoruhodné, že židovské záujmy tak prevládali na konci vojny, ktorej sa Židia ako samostatná entita nezúčastnili. A napriek tomu tam na konci vojny boli, prišli z krajín na oboch stranách konfliktu, plne sa podieľali na mierovej konferencii, a zabezpečili pre seba významný podiel na koristi. Židovská moc nebola nikdy zjavnejšie preukázaná. Dostali všetko, čo sa rozhodli získať.


    Židia v Británii


    Židia mali v Británii veľkú moc. Takú veľkú, že britskú spoločenský kritik Hilaire Belloc vo svojej knihe “Židia” z roku 1922 opísal britskú ríšu ako partnerstvo medzi židovskými financiami a britskou aristokraciou. Británia bola svetovým finančným centrom a Rothschildovci dominovali britským financiám. Belloc ďalej napísal:


    “… Židia, napriek svojmu malému počtu, obsadili každú britskú inštitúciu, najmä univerzity a poslaneckú snemovňu… vďaka svojim peniazom, ktorými ovládajú politikov…” (To isté sa dá dnes povedať o Spojených štátoch.)


    gv-3-8


    Obr.: Hilaire Belloc a jeho kniha “Židia” (1922)


    Vo svojej knihe “Príbehy britskej aristokracie” (1956) tvrdí L. G. Pine, že britská aristokracia sa dôkladne premiešala s židovskou krvou. V skutočnosti Pine hovorí, že britská aristokracia je spolovice židovská. Staré rody doplatili na ťažké časy po priemyselnej revolúcii, keď sa finančná sila presunula z veľkých pozemkov a majetkov do priemyselnej výroby.


    gv-3-9


    Obr.: L. G. Pine a jeho kniha “Príbehy britskej aristokracie” (1956)


    Židia mali pod kontrolou peniaze v Británii a dokonca financovali britskú vládu cez Bank of England, ktorá bola pod kontrolou Rothschilda. Financovali aj britský priemysel. Upadnutá a odstavená šľachta so starobylými titulmi a a veľkostatkami ostala bez financií, začala sa teda ženiť s dcérami bohatých Židov. Doslovne dochádzalo k manželstvu medzi židovskými financiami a britskou aristokraciou. Pine uvádza ako príklad manželstvo 5. grófa z Roseberry, ktorý si vzal jedinú dcéru a dedičku baróna Mayera de Rothschild, hlavy Bank of England. Roseberry sa stal premiérom v roku 1894. Jeho manželka:


    “… naďalej ostala židovskej viery, ale deti boli vychované ako kresťania… Spojenia medzi židovskými dámami a britskými lordami sú prevážne takéhoto typu, manželky poskytujú veľké sumy … kým aristokrati majú tituly a starodávne majetky. Ich deti môžu vyberať medzi pestrou zmesou predkov.”


    Ďalšie bohaté a mocné židovské rodiny, ktoré prenikli do radov britskej aristokracie, boli rodiny Sassoon, Cassel, Montefiore, Montague, Goldsmid a ďalší. Títo Židia boli mužmi s vrecami peňazí za významnými politikmi a politickými vodcami, ktorých vytvorili. Obzvlášť v prípade Winstona Churchilla. Churchill nemal žiadne peniaze, ale napriek tomu žil ako orientálny paša. Bolo to vďaka skupine bohatých židovských podporovateľov, ktorí sa medzi sebou nazývali “The Focus”. Táto skupina podporovala Churchilla počas celej jeho kariéry a obzvlášť aktívni boli pri snahe urobiť z neho premiéra. Všetci títo bohatí Židia boli sociálne previazaní s najmocnejšími mužmi Británie, vrátane samotného kráľa. Casselova dcéra sa vydala za lorda Louisa Mountbattena, člena kráľovskej rodiny. Cassel bol príbuzný Rothschildovcov, najvplyvnejšej židovskej rodiny v Európe. To znamená, že sobáš medzi Casselovcami a Mountbattenovcami previazal kráľovskú rodinu aj s Rothschildovcami.


    Pred Prvou svetovou vojnou bola veľká časť britskej aristokracie židovského pôvodu, zvyšok bol dôkladne premiešaný so židovskou krvou. Británia mala dokonca židovského premiéra Benjamina Disraeli, ktorý napísal:


    “Židia sú tak úzko spojení s britskou šľachtou, že je nepravdepodobné, aby niektorá z týchto skupín utrpela stratu, ktorá by sa nedotkla aj druhej.”


    gv-3-10


    Obr.: Benjamin Disraeli (1804 – 1881) bol židovský politik, ktorý sa stal premiérom Spojeného kráľovstva za takzvanú Konzervatívnu stranu; bol tiež literátom. Po skromných začiatkoch pôsobil vo vláde tri desaťročia, dva krát ako premiér Spojeného kráľovstva.


    Vďaka tomuto všetkému mali Židia silný vplyv na každý aspekt britskej politiky, vrátane vstupu do vojny proti Nemecku.


    Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

    Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy


    Obsah


    Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti


    Zpět Zdroj Vytisknout Zdroj
    Nahoru ↑