Nemecko Prvú svetovú vojnu na východnom fronte vyhralo, aj keď tento aspekt vojny je menej známy, ako straty Nemecka na západnom fronte. Vojna na východnom fronte začala 17. augusta 1914, keď Rusko zahájilo plnú ofenzívu na východné Prusko. Ruský útok začal o niečo viac ako dva týždne po tom, ako Nemci vstúpili do Belgicka, aby zahájili útok na Francúzsko – čo bolo označené za začiatok vojny. Aby Nemci zadržali ruskú inváziu do východného Pruska, okamžite tam presunuli veľké množstvo vojakov zo západného frontu. Masívny presun vojsk zo západného frontu na východ je jedným z dôvodov, prečo na západnom fronte došlo tak rýchlo k patovej situácii. Nemecký Schlieffenov plán volal po bleskovom útoku cez Belgicko do Francúzska, čím by bolo Francúzsko vyradené z vojny, nemecká armáda by sa mohla obrátiť a zaútočiť na Rusov na východnom fronte. Bolo nutné vyhnúť sa bojom na dvoch frontoch za každú cenu.

Keď nemecký útok na Francúzsko nepriniesol očakávané rýchle víťazstvo, nemecká armáda začala kopať zákopy a zaujala obranné pozície, kým nebude vyriešená situácia na východnom fronte. Nemecko stavilo na obrannú vojnu na západnom fronte s menšími silami po väčšiu časť vojny, zatiaľ čo na východnom fronte postupovala agresívne proti Rusom. Nemecko teraz bojovalo na dvoch frontoch, čomu mal zabrániť Schlieffenov plán.

Na východnom fronte sa Nemecko a Rusko stretlo v sérii krvavých bojov, v ktorých ťahali Rusi za kratší koniec. Vo východnom Prusku rozdrvili nemecké sily ruské armády v bitke pri Tannenbergu a bitke pri Mazurských jazerách. V katastrofálnej bitke pri Tannenbergu uniklo iba 10-tisíc vojakov Druhej armády generála Samsonova. Zvyšných 150-tisíc vojakov zahynulo alebo padlo do zajatia. Samotný generál Samsonov si radšej siahol na život, ako by mal čeliť poníženiu z katastrofálnej porážky. Rusi boli potom úplne vytlačení z východného Pruska víťaznými Nemcami.

Ruským silám sa lepšie darilo pri invázii do Rakúsko-Uhorska. V Galícii získali dôležité víťazstvo v bitke pri Lembergu (Ľvov), ale nemecká armáda prišla rýchlo na pomoc a vytlačila Rusov späť do Ruska. Za šesť mesiacov bojov nezískala ruská armáda nič a stratila viac ako 2 milióny mužov – buď zabitých, alebo zajatých. Nemecké vojská potom prevzali iniviatívu a vstúpili na územia pod ruskou vládou. Začiatkom augusta 1915 obsadili Varšavu, 25. augusta Brest Litovsk a 19. septembra Vilnius. Tieto bitky viedli k strate ďalších miliónov ruských vojakov.

Ťažké straty v týchto bojoch doslova zmietli starý ruský dôstojnícky zbor a takmer zničili celú predvojnovú ruskú armádu. Vojenskí velitelia sa museli spoliehať na neskúsených a neochotných brancov, z ktorých bola väčšina jednoduchí roľníci. Situácia sa zhoršila do tej miery, že cár Mikuláš II považoval za potrebné prevziať osobne velenie armády. Stalo sa tak 22. augusta 1915. Vzhľadom k jeho nedostatku skúseností vo vojenských záležitostiach bol cár nerozhodný a váhavý, čo len ešte viac zhoršilo už tak zlú situáciu.

Morálka v ruskej armáde sa prudko zhoršila. Vojaci začali dezertovať z predných línií a vracali sa domov v celých húfoch. Odvedení sedliaci odmietali rozkazy dôstojníkov a dokonca po nich v mnohých prípadoch strieľali. Neboli to vojaci z povolania a necítili záväzky k armáde ani k vojne.

V januári 1917 už bolo jasné, že cár Mikuláš stratil kontrolu nad situáciou a Rusko stráca vojnu. V celej krajine bol nedostatok potravín, vysoká nezamestnanosť a inflácia sa vymkla kontrole. To všetko bolo výsledkom vojny. Neustále štrajky odstavili továrne a ešte viac ľudí zostalo bez práce.

Ľavicoví revolucionári naplno využili chaos a podnecovali ľudí k vzbure. Organizovali pouličné demonštrácie, na ktorých robotníci, roľníci a vojaci požadovali chlieb, prerozdelenie pôdy a koniec vojny. “Robotnícke soviety” (rady) boli zostavované revolucionármi. Situácia bola taká výbušná, že cár abdikoval a na jeho miesto nastúpila “Dočasná vláda” v čele s Alexandrom Kerenským. Židovský pôvod Kerenského bol príznačným znamením toho, čo malo prísť neskôr. Jedným z prvých opatrení Dočasnej vlády v marci 1917 bolo zrušenie všetkých obmedzení týkajúcich sa Židov v celom Rusku. To sa ukázalo ako katastrofa pre tradičné Rusko, pretože následkom toho sa otvorili všetky verejné inštitúcie revolučným Židom, ktorí ich rýchlo zaplavili.

Keď Dočasná vláda prevzala moc, “robotnícke soviety” fungovali ďalej. Po určitú dobu nastala dualita moci. “Robotnícky soviet” bol výtvor marxistických Židov a ich základnou požiadavkou bolo okamžité prepustenie všetkých politických väzňov a povolenie k návratu do Ruska politickým exulantom. To umožnilo návrat z ruských väzníc tých najradikálnejších, revolučne zmýšľajúcich vodcov do hlavného mesta Petrohradu. Veľká väčšina z nich boli Židia. Pre staré Rusko to bola významná udalosť, ktorej význam nebol okamžite rozpoznaný. Táto invázia revolucionárskych Židov smrteľne nakazila ruské politické orgány a staré Rusko bolo odsúdené. Dohromady sa vrátilo okolo 90-tisíc vyhnancov z celej Európy a Ameriky, niektorí dokonca až z Argentíny. Týchto 90-tisíc vyhnancov tvorilo srdce blížiacej sa boľševickej revolúcie. Takmer do jedného to boli všetko profesionálni revolucionári, a až na niekoľko výnimiek aj Židia. Stalin, Sverdlov a Zinovjev boli medzi emigrantmi, ktorí sa vrátili zo Sibíri. Lenin, Martov, Radek a Kamenev sa vrátili zo Švajčiarska. Trocký spolu so stovkami svojich jidiš bratov prišiel z newyorskej Lower East Side. Až do ich návratu bola revolúcia pod vedením druhého sledu boľševikov, ktorí boli práve poruke. Teraz sa vrátili elity s medzinárodnou povesťou a pustili sa do práce.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti