Stále znova a znova je alternatívna pravica vťahovaná do sporov o dedičstvo nemeckého národného socializmu. Neustále sa točia okolo toho, či nacizmus odmietnuť alebo prijať, a či je vhodné zobrazovať na verejnosti nacistickú symboliku vzhľadom k tomu, ako sa hlavnoprúdové médiá neustále pokúšajú démonizovať akýkoľvek druh bieleho rasového vedomia a spájajú ho so skutočnou alebo domnelou brutalitou nemeckého národného socializmu.

Čo je však často ignorované je existencia hlbších historických dôvodov na útoky proti bielemu rasovému vedomiu zo strany Systému. Liberáli démonizujú alternatívnu pravicu a útočia na akékoľvek implicitné prejavy rasového uvedomenia zo strany bielych nie preto, že by sa obávali vzniku násilia. V skutočnosti ani ich posadnutosť nacizmom nie je primárne zakorenená v jeho brutalite. Sú tu omnoho hlbšie obavy, ktoré nedávajú spávať strážcom Systému a jeho poskokom. Je to strach z toho, že prevládne radikálne iný svetonázor, ktorého forma hľadí na rasu a dedičnosť ako na kľúčové aspekty so zásadným vplyvom na smerovanie spoločnosti a historické procesy. Dokonca aj prípade, ak by nemohlo a nedošlo k žiadnemu násiliu, takýto pohľad na svet je pre nich proste neprijateľný.

V tomto svetle by liberáli mali v skutočnosti byť dobre oboznámení s tým, čo alternatívna pravica zastupuje. Chápu to dokonca lepšie, ako mnoho rasových realistov, ktorí sa snažia horúčkovito odsúdiť „nacizmus“ a odmietajú takéto označenie.

Tento zmätok a nesúlad vzniká v dôsledku rôznych výkladov, ktoré sú spájané so slovom „nacizmus“ rôznymi stranami. Tí z alternatívnej pravice, ktorí odsudzujú „nacizmus“, ho chápu v úzkom zmysle slova, odkazujú sa na konkrétne politické hnutie, ktoré sa v istom čase objavilo v Nemecku. Ľavica však nazerá na tento termín všeobecnejšie – napríklad v súvislosti s nazeraním na rasu a dedičnosť v spoločnosti a na jej usporiadanie v tomto zmysle.

Každý v alternatívnej pravici je teda nacista a zároveň nacistom nikto nie je. Záleží na tom, v akom zmysle sa tento pojem vykladá. V užšom slova zmysle nikto z nás nie je nacistom, pretože pôsobíme v inom historickom období a za iných okolností. V širšom slova zmysle sme však všetci nacisti, pretože v podstate zdieľame a podporujeme ten istý svetonázor. Neustále označovanie akéhokoľvek rasovo uvedomelého belocha za „nacistu“ zo strany liberálov by preto malo byť vnímané ako niečo viac, než špinavé pokusy o ohováranie. Trochu prekvapivo skôr ako prejav lepšieho úsudku o tom, kto sme, než majú niektorí z nás. Ľavica má prekvapivo pravdu a prekonáva tak mnohých v našom hnutí.

A tak si dovolím tvrdiť, že cestou vpred pre alternatívnu pravicu je zjednotenie svetonázoru do historicky súvislého celku, čo samozrejme zahŕňa aj obdobie národného socializmu v Nemecku. To možno najlepšie dosiahnuť tak, že naň budeme nazerať v makrohistorickom kontexte, inými slovami skôr jeho historizáciou než politizáciou. Z tohto uhla pohľadu sa zločiny a chyby nemeckého národného socializmu (či už skutočné alebo domnelé) jednoducho stanú irelevantnými.

Každý svetonázor má svoju vlastnú históriu života a prejavuje sa rôzne v rôznych fázach vývoja. Forma týchto prejavov závisí jednak na nemennej vnútornej logike vývoja a na nepredvídaných udalostiach, ktoré prichádzajú v rôznych fázach, pričom oba faktory sú aspoň čiastočne nezávislé na hlavnom posolstve svetonázoru. Každý svetonázor by teda mal byť v prvom rade posudzovaný podľa základnej filozofie a nie podľa vonkajších prejavov.

Každý novovznikajúci svetonázor sa objavuje na politickej scéne prostredníctvom násilia, pretože musí zlomiť okovy starého zavedeného poriadku. Ani liberálny svetonázor nebol výnimkou. Liberalizmus sa objavil na politickej scéne počas Francúzskej revolúcie a nasledujúcich napoleonských vojen. V oboch prípadoch bola následkom obrovská devastácia Európy a smrť obrovského množstva ľudí. Liberáli však neodsudzujú Francúzsku revolúciu, nepoukazujú na to, koľko násilia priniesli myšlienky Osvietenstva. Vidia to ako potrebný a možno nevyhnutný krok pre nastolenie liberálneho, rovnostárskeho svetonázoru na Západe.

Podobne bol aj národný socializmus v Nemecku prvým politickým prejavom rasového svetonázoru, ktorý už mal za sebou bohatú históriu a silnú intelektuálnu podporu. Vo vedeckej a intelektuálnej oblasti to boli Joseph Arthur de Gobineau, Francis Galton, Cesare Lombroso, Paul Broca a Spearman, rovnako aj popularizátori ako Lotthrop Stoddard a Madison Grant, a vo filozofii Nemeckí konzervatívni revolucionári (aj keď ich pohľad na rasu nebol jednoznačný).

Aj keď bol nakoniec nemecký národný socializmus brutálne zničený, a rasový svetonázor bol fanaticky potlačený strážcami starého poriadku, jeho myšlienky žijú a sú potvrdzované novými poznatkami z oblasti psychometrie, evolučnej biológie a populačnej genetiky.

Rovnako, ako sa dajú korene Francúzskej revolúcie a liberalizmu vysledovať ku osvietenským filozofom 18. storočia, aj obdobie národného socializmu v Nemecku bude budúcimi historikmi považované za Nemeckú revolúciu, ktorej korene sa dajú spätne vysledovať k rasovým mysliteľom z konca 19. a začiatku 20. storočia. Alternatívna pravica zasa predstavuje súčasné, moderné pokračovanie toho istého myšlienkového smeru, vychádzajúceho z predvojnových a povojnových rasových tradicionalistických mysliteľov.

Jednou z výhrad voči nacizmu, ktorá je často vyťahovaná práve rasovo uvedomelými belochmi s pozitívnym prístupom, je zlé zaobchádzanie nacistov s niektorými bielymi národmi. To všetko nevyhnutne ústi do hašterenia o detailoch v tom, či toto zlé zaobchádzanie znehodnocuje nacizmus pre biely nacionalizmus. Avšak, ak neberieme do úvahy diskusiu o tom, do akej miery bol tento útlak skutočný alebo vykonštruovaný a či bol odôvodnený alebo nie, historizácia nacizmu činí aj takéto úvahy diskutabilné.

Každý veľký historický posun, ktorý je nevyhnutný a/alebo potrebný pre civilizáciu vo veľkom meradle, bude nevyhnutne zahŕňať aj niekoľko poškodených podskupín. Naviac, osobnosti histórie, ktoré stoja za týmito veľkými udalosťami, sú často vedené užšími záujmami a nie sú si plne vedomí významu udalostí, ktorých sú zvestovateľmi. Je veľmi pravdepodobné, že Hitler mal na mysli najmä záujem Nemecka, aj keď hojné dôkazy naznačujú, že mal oveľa širšiu historickú víziu pokiaľ išlo o osud Európy a bielej rasy všeobecne, než jeho súčasníci, a že zle zaobchádzal s niektorými európskymi národmi. Podobne aj Bismarck bol primárne vedený úzkymi pruskými záujmami počas zjednocovania Nemecka, ktoré mali nevyhnutne za následok útlak mnohých Nemcov, ktorí Prusku oponovali (napr. Rakúšania a Bavori). To však v žiadnom prípade nebráni úcte voči Bismarckovi od rakúskych a bavorských Nemcov za vštepenie širokej nemeckej identity. Rovnako by rasovo uvedomelí Poliaci a Česi, ktorých predkovia trpeli v rukách národno socialistického Nemecka, mali nazerať na tie udalosti s historickým odstupom a bez osobnej angažovanosti.

Dedičstvo nemeckého národného socializmu inšpiruje, jeho symbolika dnes oslovuje mnoho rasovo uvedomelých belochov bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Nech už si mylí človek o národnom socializme čo chce, nech verí oficiálnym príbehom alebo nie, stále je súčasťou histórie hnutia, ku ktorému sa radí alternatívna pravica a reprezentuje tie isté ambície a túžby, ktoré dnes dávajú do pohybu všetkých rasovo uvedomelých belochov. V modernej západnej histórii bolo prvým – a doteraz aj jediným – hnutím, ktorého rasový svetonázor sa dostal k moci, čím poskytol inšpiráciu pre budúce generácie všetkých rasovo uvedomelých belochov. Bolo to tiež jediný raz, kedy belosi čelili svojmu smrteľnému nepriateľovi vo veľkom meradle.

Snažiť sa vyhnúť akémukoľvek spájaniu alternatívnej pravice s nacizmom je teda veľmi náročná úloha, ktorá nutne spotrebuje obrovské množstvo energie. Táto energia by mohla byť vynaložená na iné užitočnejšie účely. Skutočnou otázkou nie je to, či je potrebné zabrániť takémuto spájaniu v očiach verejnosti, ale či sa jedná o efektívne vynaloženie našej tvorivej energie. Čím viac ľavica trvá na svojej nenávistnej a genocídnej agende, tým sa radikalizuje viac bielych, a tým bude náročnejšie pre bielych nacionalistov zabraňovať vyťahovaniu nacistickej symboliky na verejnosti – vzhľadom k jej obrovskému potenciálu.

Morálna záťaž teda spočíva na pleciach liberálov. Nástup rasového svetonázoru v západnej civilizácii je organická historická nutnosť. Čím viac sa ho snažia zmariť vo svojej bigotnosti a obmedzenosti, tým je väčšia pravdepodobnosť násilnej konfrontácie. Mali by si dobre uvedomiť, že excesy nacizmu boli priamym dôsledkom Versailleskej zmluvy a príchodu boľševizmu do Európy.

Alternatívna pravica by sa mala zmieriť so svojimi koreňmi a históriou. Je jasné, že nikto by nemal byť nútený uctievať nacizmus, ale tí z nás, ktorí v ňom nachádzajú inšpiráciu, by ním nemali opovrhovať alebo ho popierať. Budeme presvedčivejší a viac inšpirujúci, ak budeme konzistentní vo svojom svetonázore a v mieri so svojou minulosťou i sami so sebou.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: www.counter-currents.com