Pretože sa ruskí cári považovali za obhajcov kresťanskej viery a ochrancov ruského ľudu, od stredoveku držali Židov mimo Ruska. Ale po rozdelení Poľska v roku 1772, keď východná časť Poľska bola postúpená Rusku, mnoho východoeurópskych Židov sa stalo súčasťou Ruskej ríše. Ďalší Židia pribudli, keď Katarína Veľká pripojila Ukrajinu a Krym. Aby bolo možné vysporiadať sa s týmto novým „židovským problémom“, vymedzilo sa neslávne „pásmo židovského osídlenia“ v roku 1791. Bola to oblasť, ktorá začínala na západnom okraji Ruska a zahŕňala Poľsko, Litvu, Ukrajinu, Bielorusko a Besarábiu. To bola oblasť, kde mali žiť „neziadúci“ občania Ruskej ríše, vrátane Židov. Ruská vláda považovala Židov za „trvalú hrozbu pokroku a blahobytu ruského štátu.“

Náhľad na Židov ako na neustálych rozvratníkov ešte zosilnel po Francúzskej revolúcii z roku 1789, v ktorej bola úloha Židov neprehliadnuteľná. (Jakobíni, ktorí podnietili Francúzsku revolúciu, boli prevažne, ak nie úplne, Židia. Židia revolúciu aj finacovali; muži ako Benjamin Goldsmid a jeho brat Abrahám Goldsmid, ich spoločník Moses Mocatta a jeho synovec Moses Montifiore, všetci z Londýna, spolu s Danielom Itsigom a jeho zaťom Davidom Friedlanderom z Berlína, Herz Cerfbeer z Alsaska a ďalší.) Cári mali obavy o stabilitu Ruského impéria a obávali sa židovských sklonov k rozdúchavaniu revolúcií. Drastické obmedzenia na Židov neboli uložené preto, aby sa bezdôvodne sťažil ich život, ale kvôli ochrane Ruska.

Alexander II, podľa všetkého láskavý a súcitný človek, zasadol na ruský trón v roku 1855 a začal hneď realizovať zásadné zmeny. Jednalo sa najmä o oslobodenie nevoľníkov v roku 1861, a s tými najlepšími úmyslami zrušil mnoho obmedzení na Židov. Židia, ktorí boli považovaní za „užitočných“, ako lekári, obchodníci a poniektorí remeselníci, sa mohli v obmedzenej miere usadiť v Rusku. Otvorenie ruských hraníc pre židovskú imigráciu, aj keď v obmedzenej miere, bolo ťažké kontrolovať. A tak Židia zaplavili Rusko vo veľkých počtoch. Židovské komunity rýchlo rástli, a to najmä v Petrohrade, Moskve a Odese. Vďaka ich úzkej, skupinovej spolupráci, dôrazu na získanie vyššieho vzdelania, vzájomnej podpore medzi sebou a vylúčeniu nežidov, začali čoskoro dominovať určitým profesiám ako medicína, žurnalistika, právo, financie, podnikanie. Židia tiež postupne získali monopol na alkoholické nápoje, tabak a maloobchod, z ktorého boli nežidia vystrnadení. Tento vzor správania vybudoval nepriateľský postoj ruského ľudu voči Židom, ktorý nasledovala predvídateľná vlna antisemitizmu. Židia boli obvinení z vytvárania „štátu v štáte“ s cieľom ovládnuť a využiť Rusko.

Konstantin Petrovič Pobedonoscev bol politickým radcom cárov Alexandra III a Nikolaja II. V liste otvorene antisemitskému spisovateľovi Fjodorovi Dostojevskému napísal:

„To, čo píšete o Židoch, je úplne presné. Vo všetkom majú prsty, všetko podrývajú, ale duch doby je na ich strane. Sú základom revolučného socialistického hnutia, sú pri kráľovraždách, vlastnia dennú tlač, vo svojich rukách držia finančné trhy, držia ľudí vo finančnom otroctve; dokonca riadia základy súčasnej vedy a snažia sa ju dostať mimo kresťanstva.“

Napriek blahobytu, ktorý dosiahli v Rusku, a napriek spravodlivému zaobchádzaniu, ktorého sa im dostávalo od ruských cárov, Židia začali podnecovať nepokoje, najmä medzi robotníkmi, a zapájali sa do revolučných aktivít. Židia napríklad vytvorili „Sociálnu revolučnú stranu“, ktorej jediným cieľom bolo zvrhnutie cára.

Anarchizmus aj nihilizmus boli židovské hnutia. V roku 1881 bol cár Alexander II zavraždený skupinou židovských revolucionárov. Zanedlho tá istá skupina zahájila sériu atentátov na ďalších vládnych alebo verejných činiteľov. V roku 1901 zavraždili ministra školstva, v roku 1902 zavraždili ministra vnútra, v roku 1903 ich rukou zahynul guvernér Ufy, v roku 1904 ruský premiér, v roku 1905 zavraždili veľkoknieža Sergeja, cárovho strýka. V roku 1905 sa Židia pokúsili rozpútať revolúciu a zvrhnúť cára, čo sa však nepodarilo. V roku 1906 Židia zavraždili generála Dubrassova. V roku 1911 zavraždil židovský terorista Mordecai Bogrov premiéra Petra Stolypina. Strelil ho do zátylku počas slávnosti v Kyjeve, ktorej sa zúčastnil aj cár. (Vraždenie tých, ktorí stoja v ceste židovským záujmom, má dlhú tradíciu medzi Židmi. Izraelský Mossad rutinne vraždí dodnes. Len nedávno bolo Mossadom zavraždených päť iránskych jadrových vedcov.)

Takéto židovské vraždenie, ako aj ďalšie židovské revolučné aktivity tak rozzúrili nového cára Alexandra III, že vydal nasledovné vyhlásenie:

„Po určitú dobu vláda venovala svoju pozornosť Židom a ich vzťahom ku ostatným obyvateľom ríše. Všimla si úbohé položenie kresťanských obyvateľov spôsobené obchodným jednaním Židov. Za obdobie posledných dvadsať rokov sa Žid postupne zmocnil nielen každého obchodu a firmy vo všemožných oblastiach, ale aj veľkej časti pôdy.

Až na niekoľko výnimiek nevenujú Židia svoju pozornosť obohateniu alebo prospechu krajiny, ale podvádzaniu a úskokom voči jej obyvateľstvu a obzvlášť voči chudobnému ľudu. Toto správanie už vyvolalo protesty medzi ľudom, ktoré sa prejavili násilnými činmi.

Vláda na jednej strane robí všetko preto, aby zabránila nepokojom a ochránila Židov pred útlakom a masakrovaním. Na druhú stranu považuje za naliehavé a spravodlivé prijať prísne opatrenia zabraňujúce útlaku ľudu zo strany Židov a oslobodiť krajinu od ich nekalých praktík, ktoré boli, ako je známe, príčinou nepokojov.“

Vláda nariadila tvrdo zakročiť a väčšina z týchto Židov, jeden po druhom, bola zatknutá a postavená pred súd. Aj keď to bolo viac než oprávnené, cárova odplata voči týmto židovským zabijakom vyprodukovala obvyklý pokrik o „antisemitizme“ a „prenasledovaní“, ako aj predpovede o „vyhladení“, ktoré boli vytrubované medzinárodnou židovskou tlačou. Ruskému ľudu potom pretiekla so Židmi posledná kvapka trpezlivosti a vlna pogromov sa rozšírila po celej juhozápadnej oblasti Ruska, kde žilo najviac Židov. Len v roku 1881 došlo k 250 pogromom, ktoré sa líšili svojou dĺžkou a závažnosťou.

Z veľkej časti sa jednalo o spontánne útoky na Židov zo strany etnických kresťanských Rusov a nie o prácu cárskej vlády.

Články o pogromoch dostali široký priestor v medzinárodných židovských časopisoch a novinách tej doby, obvyklé bolo senzačné preháňanie a hrozivé predpovede plánovanej genocídy. Túžba medzinárodného židovsta po pomste voči Rusku bola mimoriadne posilnená týmto preháňaním a zlomyseľnými propagandistickými útokmi na cára. Pravdou je, že za pogromami bol samotný ruský ľud, nie cárska vláda. Cárska vláda dokonca tieto pogromy vyšetrovala a zisťovala, kto je za nimi. Robila všetko čo mohla, aby im zabránila. Vyšetrovanie dospelo k záveru, že pogromy boli výsledkom židovského finančného vykorisťovania roľníkov, ktoré vyústilo v prepuknutie nahromadeného rozhorčenia.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti