Lenin so svojimi kumpánmi dorazil na „Fínsku stanicu“ v Leningrade 16. apríla 1917. Nemci si boli dobre vedomí židovských základov, na ktorých stálo toto revolučné hnutie. Sprostredkovateľom medzi nemeckou vládou a boľševikmi bol ďalší Žid – Alexander Helphand (známy pod prevzatým menom Parvus). Prostredníctvom Helphanda boli Leninovi a boľševikom odovzdané veľké sumy peňazí od nemeckej vlády. Helphand sa narodil v bieloruskom štetli, získal doktorát z ekonómie, presťahoval sa do Berlína a stal sa spolupracovníkom židovskej komunistickej revolucionárky Rózy Luxemburgovej. Nemecká vláda nebola jediná, ktorá poskytla Leninovi finančné prostriedky. Ďalšie financie prišli od medzinárodných židovských bánk. Vďaka utajenej nemeckej finančnej podpore sa Lenin ihneď pustil do práce a založil v Rusku okolo 41 novín a periodík, vrátane novín „Pravda“, ktoré sa nakoniec stali oficiálnou hlásnou trúbou boľševickej vlády, ktorá hlásala komunistickú líniu ruskej verejnosti. Záujmom Nemecka, ako je spomenuté vyššie, bolo dostať Rusko z vojny. Ale medzinárodní židovskí bankári mali iné plány. Lenina financovali s úmyslom zvrhnúť cársku vládu a nahradiť ju židovskou revolučnou vládou. Nemecko neskôr zistilo, že podpísalo zmluvu s diablom. Jeden z členov nemeckého generálneho štábu neskôr napísal:

„Nevedeli sme a ani sme nepredvídali, aké nebezpečenstvo môže pre ľudstvo znamenať vyslanie boľševikov do Ruska.“

Bol to Jacob Schiff a jeho Kuhn Loeb Bank, spolu s bankami Warburgovcov v Amerike a Nemecku, ktoré pripravili Trockého návrat do Ruska. Revolučná činnosť Trockého bola financovaná prostredníctvom švédskej banky Nya Banken zo Štokholmu, na čele ktorej stál Žid Olof Aschberg. Ten udržiaval úzke styky s židovskými bankármi Maxom Warburgom a Jacobom von Fürstenberg. V Nya Banken bol zriadený dôverný účet, na ktorom boli uložené milióny dolárov od Kuhn Loeb Bank. Nya Banken sa stala známou ako „boľševická banka.“ Americký veľvyslanec vo Švédsku, Žid Ira Nelson Morris, slúžil ako spojovací kanál medzi Kuhn Loeb Bank v New Yorku a Nya Banken v Štokholme. Veľvyslanec Morris mal zastupovať americké záujmy vo Švédsku, ale ako Žid zneužíval svoj úrad v prospech medzinárodného židovstva.

Trocký spolu s ďalšími 267 ruskými Židmi hovoriacimi jidiš zo židovskej komunity v New Yorku vyrazilo do Petrohradu na pomoc Leninovej revolúcii. Pomáhal im pri tom Schiff. Mnoho ďalších Židov z New Yorku ich nasledovalo. Trocký dorazil 17. apríla, deň po Leninovi. Aj keď Trocký s ostatnými Židmi neboli americkými občanmi, získali americké pasy, ktoré im umožnili opätovný vstup do Ruska. Za to mohli ďakovať prvému židovskému členovi Najvyššieho súdu USA Louisovi Brandeisovi. Ten mal veľmi blízko k prezidentovi Wilsonovi (v skutočnosti ho do Najvyššieho súdu nominoval práve Wilson – pozn. prekl.), ktorého presvedčil, aby nariadil ministerstvu vnútra vydať Trockému a jeho kumpánom pasy. Po príchode do Petrohradu spojil svoje sily s Leninom. S peniazmi od Jacoba Schiffa a nemeckej vlády zorganizovali Trocký s Leninom ozbrojené boľševické povstanie. Dočasná vláda bola zvrhnutá a 7. novembra 1917 (25. októbra, podľa ruského kalendára) bola založená sovietska socialistická republika. Trocký zanedlho prevzal moc nad ruskou armádou a začal ju reorganizovať do „Červenej armády proletariátu.“ Jedným z jeho prvých aktov bolo zriadenie „sovietov“ (rád) vojakov na každom útvare, prápore, pluku a divízii v armáde. Starí cárski dôstojníci boli z armády odstránení. Nakoniec tieto „soviety“ nahradili všetkých veliteľov a štáby. Toto opatrenie sa ukázalo ako nefunkčné a malo demoralizujúci vplyv na armádu. Aby toho nebolo málo, neskúsení židovskí dôstojníci zaplnili dôležité funkcie po odstránených cárskych dôstojníkoch. Zavládol chaos. Nová Červená armáda nebola pre Nemcov žiadnym súperom a nebola schopná odolať nemeckej ofenzíve z februára 1918, ktorá definitívne vyradila Rusko z vojny.

Aby Trocký napravil problémy, ktoré sa mu podarilo vytvoriť, ustanovil vojenskú radu z bývalých ruských generálov, ktorí mali fungovať ako poradný orgán. Nakoniec bol donútený prijať späť do armády bývalých cárskych dôstojníkov, čo bolo ostro odmietané novými boľševickými armádnymi veliteľmi. Tí verili, že Červená armáda by mala pozostávať výhradne z revolucionárov. Na bývalých cárskych dôstojníkov a generálov pozerali ako na potencionálnych zradcov, ktorý nemajú čo hľadať v novej armáde, nie to jej ešte veliť. Trocký tento problém vyriešil tak, že vytvoril zbor „politických komisárov“, ktorého členovia boli pridelení ku každej jednej jednotke Červenej armády a hlásenie podávali priamo Trockému.

Komisári mali posledné slovo vo všetkých záležitostiach, dokonca mali vyššiu právomoc než velitelia, ale ich hlavnou úlohou bolo dohliadať na dôstojníkov pravidelnej armády a podávať správy o ich postojoch, výrokoch a aktivitách priamo Trockému. Z komisárov vznikla špionážna sieť, ktorá znemožnila, aby sa niekto postavil Trockému. Trocký sa postaral o to, aby bol každý jedinec alebo skupina už pri podozrení z nelojálnosti nemilosrdne zlikvidovaný. Takmer všetci komisári boli Židia. Z toho mála, ktorí neboli Židia, nebol takmer nikto etnickým Rusom. Vďaka tejto metóde Trocký a jeho židovskí súkmeňovci získali úplnú kontrolu nad každou jednotkou armády a námorníctva.

Moc boľševikov v Rusku bola v tomto období ešte stále vratká a odpor voči nim sa dvíhal z každej strany. Vypukla civilná vojna, keď sa proti boľševickej Červenej armáde a jej židovským vodcom postavila „biela armáda“ zložená z kozákov a bývalých cárskych dôstojníkov. Biela armáda bola kresťanská a silne antisemitská. Ich slogan bol „Zabi Žida, zachrániš Rusko.“ Mladí židovskí muži z celého Ruska a okolitých krajín sa hnali do radov Červenej armády, mnohí z nich ani nevedeli rusky. Niekoľko stovák mužov dokonca prišlo zo Spojených štátov a pripojilo sa k Červenej armáde. Väčšina z nich bola z Lower East Side v New Yorku.

Kresťanská „Biela armáda“ prehrala občiansku vojnu proti Židmi ovládanej Červenej armáde z jedného a jediného dôvodu. Židovskí finančníci ovládali obeh peňazí v Európe, USA a vo väčšine zvyšku sveta. Červenej armáde poskytovali neobmedzené financie, ako aj neobmedzené zásobovanie zbraňami a strelivom, pričom zároveň odmietali finančne podporovať Bielu armádu. Svoj vplyv využili aj na zablokovanie finančnej podpory pre Bielu armádu z iných zdrojov.

Anthony C. Sutton napísal vo svojej knihe „Wall Street a boľševická revolúcia“, New Rochelle, 1974:

„Celý rad veľmi bohatých Židov z Wall Street prispieval komunistickému režimu počas jeho raných rokov. A to aj v dobe, keď už bol boľševický režim presiaknutý krvou nevinných ľudí, ktorí boli zavraždení, vyhnaní a zbavení majetku len kvôli svojmu triednemu pôvodu. Prevažne židovská vláda spustila strašnú pomstu proti tým, ktorým sa darilo počas cárizmu. Kapitalisti z Wall Street napomáhali prevažne židovskej vláde v Rusku pri zvrhnutí kapitalizmu a cárizmu. Je to živý dôkaz rasovej solidarity večných cudzincov bez ohľadu na to, v ktorej krajine zhodou okolností žijú. Krv je hustejšia ako voda.“

V Rusku bolo Židov menej ako 2 %. Napriek tomu mali úplnú kontrolu nad každým vládnym úradom, ako aj nad armádou.

Židia vo vláde boľševického Ruska

Britský žurnalista Robert Wilton vo svojej knihe „Posledné dni Romanovcov“ z roku 1920 napísal, že boľševická vláda v Rusku bola úplne v moci Židov. Wilton bol mužom londýnskych „The Times“ v Moskve od roku 1902 až do roku 1919. Bol svedkom všetkého, čo sa udialo počas revolúcie a kto bol za ňou. Pravidelne o tom podával správy. Wilton bol v Rusku aj počas jeho šokujúcej porážky v Rusko-Japonskej vojne 1904-1905, počas všetkých ťažkostí a pnutí vnútornej ruskej politiky, počas krvavej nedele 1905 a bol svedkom hrozivých revolučných aktivít Lenina a Trockého z exilu. Bol tam aj počas Veľkej vojny 1914-1918 (Prvá svetová vojna) a bol svedkom chaosu, ktorý nasledoval. Sledoval ruskú revolúciu a informoval o nej. Poznal fakty ako málokto iný. Vedel a hlásil skutočnosť, že to boli Židia, kto stál za revolúciou, a že to boli Židia, ktorí prevzali ruský štát.

V roku 1919 sovietska tlač vydala zoznam 556 významných osobností sovietskej vlády aj s ich národnosťou. Wilton tento zoznam získal a zaslal ho do Londýna. Pripojil ho aj ako dodatok ku svojej knihe „Posledné dni Romanovcov“. V zozname bolo 17 Rusov, 2 Ukrajinci, 11 Arménov, 35 Lotyšov, 15 Nemcov, 1 Maďar, 10 Gruzíncov, 3 Poliaci, 3 Fíni, 1 Čech, 1 Karaim (židovská sekta), a 457 Židov. Zoznam nasleduje a tak nikto nemôže vyvrátiť fakt, že Židia ovládali komunistickú vládu Sovietskeho zväzu.

Ústredný výbor

62 členov: 42 Židov, 20 nežidov

Mimoriadny komisariát v Moskve

(Čeka – pozn. prekl.)
36 členov: 24 Židov, 12 nežidov

Výbor ľudových komisárov

22 členov: 17 Židov, 5 nežidov

Ústredný výbor komunistickej strany

12 členov: 10 Židov, 2 nežidia

Ústredný výbor

Menševici: 11 členov, všetko Židia

Ľudoví komunisti: 6 členov, 5 Židov

Socialistická revolučná strana (pravé krídlo): 15 členov, 13 Židov

Socialistická revolučná strana (ľavé krídlo): 12 členov, 10 Židov

Výbor anarchistov: 5 členov, 4 Židia

Poľská komunistická strana: 12 členov, všetko Židia

Ministerstvo komisariátov

22 členov: 17 Židov, 5 nežidov

Ústredný výkonný výbor

61 členov, 41 Židov, 20 nežidov

Treba poznamenať, že Židia sú jedinou etnickou skupinou, ktorá bežne mení svoje mená. Jedným zo spôsobov, ako získať moc a vládu, je „záludné“ obsadenie vysokého úradu zatajením skutočnosti, že sa jedná o Žida. Prijímanie ruských mien v Rusku, alebo anglických mien v Amerike sa deje s týmto cieľom. Toto stojí aj za množstvom rôznych mien mnohých židovských boľševikov zapojených do ruskej revolúcie.

Albert Lidemann vo svojej knihe z roku 1977 „Slzy Ezaua, moderný antisemitizmus a vzostup Židov“ opísal niektorých nežidovských vodcov boľševizmu vrátane Lenina ako „požidovčených nežidov.“ Napríklad napísal:

„Lenin opakovane a otvorene oceňoval úlohu Židov v revolučnom hnutí.“

Za ženu si vzal Židovku a hovoril jidiš. Lenin raz povedal:

„Inteligentný Rus je takmer vždy Žid alebo niekto so židovskou krvou v žilách.“

Aj keď bol iba štvrtinový Žid, Lenin žil ako Žid a obklopoval sa Židmi.

Britská vládna Biela kniha z apríla 1919 uvádzala:

„Bolo verejným tajomstvom, že zvrhnutie ruskej vlády a uchopenie moci s nedoziernými následkami pre zvyšok sveta bolo masívne organizované medzinárodnými židovskými revolucionármi. Najväčšia krajina na svete bola unesená.“

Predstaviteľ holandskej vlády v Petrohrade M. Oundendyke, ktorý mal na starosti britské záujmy po likvidácii britského veľvyslanectva boľševikmi, napísal vo svojej správe ministrovi zahraničia sirovi Arthurovi Balfourovi:

„Domnievam sa, že okamžité potlačenie boľševizmu je v súčasnosti najväčším problémom celého sveta, a to bez ohľadu na stále zúriacu vojnu. Ak nebude boľševizmus zlikvidovaný ihneď v zárodku, bude sa v tej či onej forme šíriť po celej Európe a po celom svete, pretože je organizovaný a budovaný Židmi, ktorí nemajú národnosť, a ktorých cieľom je zničiť existujúci poriadok pre svoje vlastné ciele.“

Winston Churchill s týmto názorom súhlasil v článku, ktorý napísal pre Illustrated Sunday Herald 8. februára 1920:

„Je celkom dobre možné, že tá istá ohromujúca rasa (Židia) môže v súčasnosti poskytnúť iný systém morálky a filozofie tak nenávistnej, ako bolo kresťanstvo zhovievavé. Ak nebudú za múrmi väzníc, nenávratne rozbijú všetko, čo kresťanstvo umožnilo. Toto hnutie nie je medzi Židmi nič nové. Bolo hlavnou hnacou silou každého podvratného hnutia počas 19. storočia; teraz konečne táto banda mimoriadnych osobností podsvetia celej Európy a Ameriky zovrela ruský ľud za krk a stali sa prakticky neobmedzenými vládcami tohto obrovského impéria.“

Hilaire Belloc napísal v „British G.K. Weekly“ 4. februára 1937:

„Ak niekto nevie, že súčasné revolučné hnutie v Rusku je židovské, môžem mu len povedať, že je človekom, ktorý bol podvedený našou opovrhnutiahodnou tlačou.“

Dokonca ani Židia to nepopierali. Článok v “Jewish Chronicle” 4. apríla 1919 uvádzal:

„Koncepcia boľševizmu je vo väčšine bodov v súlade s myšlienkami judaizmu.“

Jurij Slezkin vo svojej knihe „Židovské storočie“ opisuje ohromujúci vzostup Židov po revolúcii do elitných postavení vo všetkých oblastiach sovietskej spoločnosti – v kultúre, vysokom školstve, slobodných povolaniach, médiách a vláde. Samotný Slezkin je ruský Žid, ktorý sa prisťahoval do Ameriky v roku 1983 a stal sa profesorom na Berkeley. Napísal:

„Po revolúcii opustili ruské štetly milióny Židov a presunuli sa do Moskvy a ďalších ruských miest, aby sa pokúsili získať elitné pozície v novom sovietskom štáte.“

Sesternica Winstona Churchilla a dobre známa sochárka a priateľka Leva Trockého Claire Sheridanová odcestovala do Ruska na jeseň 1920, aby vytvorila sochy prominentných boľševikov vrátane Lenina, Trockého, Dzeržinského a Kameneva. Povedala:

„Komunisti sú Židia a Rusko je pod ich vládou. Sú v každom vládnom úrade, z ktorých vytlačili Rusov.“

The Jewish Chronicle 6. januára 1933 uviedla:

„Viac ako jedna tretina Židov v Rusku je úradníkmi.“

M. Cohen v „The Communist“ 12. apríla 1919 napísal:

„Veľká ruská revolúcia bola v skutočnosti dielom Židov. Žiadni Židia neslúžia v radoch Červenej armády ako vojaci, ale sú vo výboroch a sovietskych komisariátoch. Židia udatne vedú masy. Symbol židovstva sa stal symbolom ruského proletariátu, čo môžeme vidieť v prijatí päťcípej hviezdy ako symbolu ruskej revolúcie, ktorá bola v minulosti symbolom sionizmu a židovstva.“

Adriana Tyrkova-Williamsová v knihe „Od slobody ku Brest-Litovsku“, vydavateľstvo McMillan, 1919, napísala:

„Je iba málo Rusov medzi boľševikmi, ktorí ťahajú za nitky, t.j. je iba málo mužov, ktorí boli vychovaní ruskou kultúrou a majú na mysli záujmy ruského ľudu. Žiaden z nich nebol akýmkoľvek spôsobom prominentom v predošlom vládnom systéme… Okrem zrejmých cudzincov boľševizmus naverboval mnoho prívržencov z radov emigrantov, ktorí strávili mnoho rokov v zahraničí. Niektorí z nich neboli nikdy predtým v Rusku. To je obzvlášť prípad veľkého množstva Židov. Neovládali dobre ruský jazyk. Národ, nad ktorým sa chopili moci, bol pre nich cudzí. Navyše sa správali ako útočníci v dobytej krajine. Vďaka revolúcii a najmä boľševizmu obsadili Židia vysoké pozície. Tento fenomén je zvláštny a zložitý.“

Článok v známom francúzskom denníku „L’Illustration“ z 14. septembra 1918 ponúka tento komentár:

„Keď je človek v neustálom kontakte s úradníkmi, ktorí slúžia boľševickej vláde, udrie mu do očí jedna vec: takmer všetci sú Židia. Nie som vôbec antisemita, ale musím konštatovať to, čo bije do očí: Všade, v Petrohrade, Moskve, krajoch, komisariátoch, úradoch, sovietoch, som stretával iba Židov, Židov a znova Židov.“

Prejav Adolfa Hitlera zo septembra 1938:

„V roku 1936 sme preukázali vďaka celému radu štatistík, že v súčasnom Rusku je 98 % vedúcich pozícií obsadených Židmi… Kto boli vodcovia Bavorskej republiky rád? Kto boli vodcovia hnutia Spartakovcov? Kto boli skutoční vodcovia a financovatelia komunistickej strany? Židia, každý jeden z nich. Situácia bola rovnaká v Maďarsku a v červených oblastiach Španielska.“

A opäť Churchill v článku pre londýnsky „Illustrated Sunday Herald“, 8. februára 1920:

„Netreba preháňať úlohu, ktorú zohrali pri budovaní boľševizmu a v ruskej revolúcii títo medzinárodní a vo väčšine prípadov ateistickí Židia. Je určite veľmi veľká, pravdepodobne väčšia, ako úloha ostatných. S výnimkou Lenina [Lenin bol štvrtinový Žid, hovoril jidiš a mal židovskú manželku] väčšina hlavných vodcov sú Židia. Okrem toho aj inšpirácia a túžba po moci prichádza zo strany židovských vodcov… V sovietskych inštitúciách je ohromujúca dominancia Židov. A hlavnú úlohu v teroristickom systéme uplatňovanom mimoriadnou komisiou pre boj proti kontrarevolúcii (Čeka) hrajú Židia…“

Dôkazy židovskej povahy ruskej revolúcie a prevahy Židov v boľševickej vláde sú nezvratné, rovnako ako aj ich úloha v komunistických revolúciách, ktoré následne zasiahli Európu.

Napriek tomu sa táto informácia nevyskytuje v moderných učebniciach univerzít Európy či USA. Žiaden vedec nemôže uviesť túto skutočnosť, alebo napísať o nej knihu ak dúfa, že bude vydaná a propagovaná mainstrímovým vydavateľským priemyslom, alebo ak dúfa vo svoju vedeckú kariéru. Žiaden politik sa neodváži vysloviť tieto fakty, ak chce zostať politikom. Jedinou prípustnou verziou je, že Židia sú teraz a aj vždy v minulosti boli obeťou západnej kresťanskej civilizácie. Ak poviete čokoľvek iné, je z vás antisemita, ktorý si nezaslúži miesto v civilizovanej spoločnosti. To je podstata židovskej moci.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti