Obr: Odznak obávanej židovskej polície ČEKA

Médiá pod kontrolou Židov dnes používajú slovo „Holokaust“ (s veľkým H) ako odkaz na to, čo sa údajne udialo Židom zo strany nacistického Nemecka počas Druhej svetovej vojny. Ale skutočným holokaustom 20. storočia bolo to, čo urobili Židia ruskému ľudu počas revolúcie v roku 1917 a po nej. Bola to jedna z najkrvavejších epizód histórie, počas ktorej bolo zavraždených mnoho miliónov ruských kresťanov. Cieľom nových židovských pánov bola úplná eliminácia vyšších tried známych pod pojmom buržoázia, a to vrátane mužov, žien a detí. Ten najinteligentnejší a najschopnejší segment populácie bol zničený, zostala iba populácia nevzdelaných robotníkov a roľníkov. Židia zavraždili dokonca aj cára a jeho rodinu.

Aby mohla vzniknúť nová marxistická utópia, stará ruská kultúra musela byť úplne vykorenená a nahradená novou marxistickou kultúrou. V čase, keď boľševickí Židia dokončili vyhladzovanie týchto tried, „staré“ Rusko opisované v románoch Tolstého, Puškina, Dostojevského, Čechova a Gorkého už jednoducho viac neexistovalo.

Hneď ako získali Židia vládu nad štátom začali rozširovať svoju kontrolu do každého kútika ruskej vlády a ruskej spoločnosti. Aby prekonali odpor a podmanili si ruské obyvateľstvo, v decembri 1917 založili tajnú políciu pod názvom „Všeruská mimoriadna komisia pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou“, známu pod skratkou „Čeka.“ V tom čase existovalo mimo boľševikov pol tucta iných politických strán, pričom všetky boli pod kontrolou Židov. Jednou z nich bola Socialistická revolučná strana, alebo Ľaví S. R., jej členovia boli známi ako eseri. Keď sa eseri postavili proti boľševikom, Čeka zatkla 350 eserov a hromadne ich popravila. Paradoxne, väčšina členov strany eserov boli Židia.

Dňa 17. augusta 1918 zahynul židovský veliteľ petrohradskej Čeky Mojsej Urickij rukou mladého vojenského kadeta, ktorý tak pomstil svojho priateľa a kolegu kadeta. O pár dní neskôr 28. augusta 1918 eserka a Židovka Fanny Kaplanová spáchala atentát na Lenina, ktorý jej takmer vyšiel. Následkom týchto dvoch udalostí bola boľševická krvavá vlna perzekúcií, ktorá sa stala známou ako „červený teror.“

Červený teror bol spustený niekoľko hodín po pokuse o atentát na Lenina. Príkaz k jeho spusteniu dal židovský predseda Ústredného výkonného výboru Jakov Sverdlov dekrétom. Dekrét vyzýval k „nemilosrdnému masovému teroru proti všetkým nepriateľom revolúcie.“

Všetky politické strany boli zakázané a okolo 800 členov sovietskych socialistických strán (ľaví eseri aj praví eseri) bolo zatknutých a popravených. Počas prvého roka teroru bolo údajne zastrelených ďalších 6 300 politických protivníkov. Toto číslo je takmer určite značne podhodnotené.

Zo strany Čeky nasledovali po celom Rusku bezhraničné orgie znásilňovania, mučenia, hromadných popráv a vrážd v neslýchanom meradle. Boli likvidované celé populácie, vrátane nezávislých roľníkov známych ako kulaci, etnických menšín, šľachty, buržoázie, vlastníkov pôdy, vojenských dôstojníkov, intelektuálov, umelcov, duchovenstva, členov opozície, a každého, kto vzbudil najmenšie podozrenie. Boľševickí vodcovia otvorene vyhlásili, že červený teror bol nutný k vyhladeniu celých spoločenských skupín, najmä bývalých „vládnucich tried“, aby tak uvoľnili cestu k „diktatúre proletariátu.“

Židovský veliteľ ukrajinskej Čeky vysvetlil v novinách pojem „červený teror“:

„Našim cieľom je vyhladenie buržoázie ako triedy. Nás nezaujímajú dôkazy o tom, či niekto povstal proti sovietom so zbraňou v ruke, alebo mal na soviety iba negatívny názor. Namiesto toho nás zaujíma, do akej triedy patrí, aká je jeho minulosť, jeho vzdelanie, jeho povolanie. To sú otázky, ktoré určujú osud obvineného. To je zmysel a podstata červeného teroru.“

Čeka rýchlo narastala a stala sa veľkou a veľmi krutou štátnou bezpečnostnou organizáciou. V nasledujúcich rokoch sa jej organizačná štruktúra niekoľkokrát zmenila, rovnako ako aj jej názov – z Čeky na GPU, potom NKVD a nakoniec KGB, ale jej poslanie zostalo v podstate rovnaké. Úrady Čeky boli zriadené v každom meste. V roku 1921 iba jediná časť Čeky pod názvom „Jednotky pre vnútornú obranu republiky“, ktorá mala na starosti dozor a prevádzku pracovných táborov známych ako gulagy, mala 200 000 členov.

Neexistuje žiaden spôsob, ako sa dá zistiť presný počet obetí Čeky, ale istotne to budú desiatky miliónov. Zahŕňa to obete nútenej kolektivizácie, hladomoru, veľkých čistiek, vyhostených, popravených a masového zomierania v gulagoch.

Harvardský historik Richard Pipes (sám Žid) v knihe „Ruská revolúcia“ (1990) potvrdzuje, že:

„… tri štvrtiny príslušníkov [Čeky] boli Židia, mnoho z nich bola spodina, neschopná akejkoľvek inej práce, odrezaná od židovskej komunity, aj keď dávali pozor, aby neublížili židovským súkmeňovcom.“

Ruský básnik a spisovateľ Vladimír Solouchin v knihe „Krvilačný boľševizmus“ napísal, že 50 % Čeky boli Židia so židovskými menami a 25 % boli Židia, ktorí používali ruské mená. Zvyšných 25 % tvorili Lotyši, Poliaci, Gruzínci a ďalšie menšiny. Iba veľmi málo čekistov bolo spomedzi etnických Rusov. Naviac mnoho z nežidovských členov Čeky malo židovské manželky. Záver?

Čeka bola židovská organizácia vytvorená ako nástroj moci Židmi kontrolovaného štátu. Členovia Čeky nemali žiadne zábrany pri vraždení Rusov, keďže sami neboli etnickými Rusmi. V skutočnosti cítili voči Rusom hlbokú, spaľujúcu nenávisť a tešili sa, že majú príležitosť k pomste.

Vysoké posty v Čeke boli obsadzované Židmi. Prvým veliteľom Čeky bol Žid Mojsej Urickij, ktorý bol zanedlho zavraždený. Jeho nástupcom bol poľský komunistický revolucionár zo šľachtickej rodiny Felix Dzeržinský. Bol to nepraktizujúci rímsky katolík, ale bol to, čo sa nazývalo „požidovčený nežid.“ Podľa niektorých zdrojov bol polovičným Židom. Hovoril jidiš, ako aj jeho rodina, takže je to celkom možné. Zástupcom Dzeržinského bol Žid Josif Unšlicht. Mučiarne Čeky mali roky pod velením Židia Genrich Jagoda a Jurij Andropov, a nakoniec Lavrentij Berija, ktorý tiež nebol Rus, ale Gruzínec, rovnako ako jeho šéf Stalin.

Felix Dzeržinský o Čeke vyhlásil:

„Čeka nie je súd. Našou úlohou je organizovaný teror. Čeka je povinná brániť revolúciu a víťaziť nad nepriateľom, aj ak by meč niekedy dopadol na hlavu nevinného.“

Vytvorenie gulagov

Neslávne gulagy založili Židia a príslušníci Čeky Matvej Berman a Natalfy Frenkel. Bol to najväčší systém koncentračných táborov s najúdesnejšou otrockou prácou v histórii, v ktorých zahynuli milióny ruských kresťanov. Nacistický systém koncentračných táborov a otrockej práce bol v porovnaní s gulagmi iba nepatrný. Napriek tomu je termín „koncentračné tábory“ spájaný s nacistickým Nemeckom a nie s komunistickým Ruskom pod vládou Židov. Dnes každý pozná Osvienčim, ale kto niekedy počul o Kolyme, Magadane, Soloveckých ostrovoch, alebo veľkých táboroch na smť na Sibíri? Iba tí, ktorí čítali diela Alexandra Solženicyna. V médiách hlavného prúdu o tom veľa zmienok nenájdeme. Napriek tomu v týchto táboroch zomrelo omnoho viac ľudí, ako v Osvienčime, či všetkých nacistických táboroch dokopy. Alexander Solženicyn hovorí, že všetky tábory boli pod velením Židov s menami ako Rappoport, Soltz a Spiegelglas.

Medzinárodné židovstvo išlo až do krajnosti, aby sa uistilo, že tento druh informácií neprenikne na verejnosť. Keď boli Solženicynove knihy „Súostrovie Gulag“ a „Jeden deň Ivana Denisoviča“ vydané počas studenej vojny, Solženicyn dostal Nobelovu cenu a bol oslavovaný celým svetom za odhalenie brutality a neľudskosti sovietskeho systému, aj keď židovská úloha v ňom nebola nikdy zdôraznená. Všetky jeho knihy boli publikované v mnohých jazykoch vrátane angličtiny a boli hojne propagované vo Veľkej Británii a Spojených štátoch.

Nie je to tak v prípade jeho poslednej knihy „Dvesto rokov pospolu“, ktorá vyšla v Rusku v roku 2003. Kniha popisuje 200 rokov spolužitia Židov a ruského národa. V tejto knihe Solženicyn odhaľuje židovský charakter ruskej revolúcie a označuje Židov ako páchateľov masových vrážd desiatok miliónov ruských kresťanov počas revolúcie i po nej. Táto kniha – na rozdiel od ostatných – musí byť ešte zverejnená v angličtine. Doteraz žiadne vydavateľstvo o to neprejavilo záujem. (Skutočne – anglické vydanie knihy sa mi nepodarilo nájsť. Na Amazone sa dá kúpiť, ale iba v pôvodnej, ruskej verzii – pozn. prekl.) Židia ovládajú vydavateľský priemysel v anglicky hovoriacom svete a nemajú v úmysle publikovať túto knihu. Okrem toho vyvíjajú extrémny tlak, aby zabránili vydaniu aj u nežidovských vydavateľov. Tento druh informácií je dnes tabu a ich šírenie je dnes prísne potláčané.

Avšak fakty sú fakty a skôr či neskôr niekto túto knihu do angličtiny preloží. S niektorými časťami sa tak už stalo a boli zverejnené na internete.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti