Boľševici vraždia cára

Dňa 17. júla 1918 bol cár aj so svojou rodinou zavraždený skupinou židovských boľševikov. Po abdikácii ho boľševici odviezli spolu s rodinou do Jekaterinburgu na Urale, kde všetci zostali po niekoľko mesiacov ako politickí väzni pod dohľadom Čeky. Cár, jeho manželka Alexandra, 14 ročný syn Alexej, štyri dcéry, lekár, kuchár a dvaja sluhovia boli zastrelení v pivnici domu, kde žili. Telá boli potom prevezené a vhodené do odľahlej banskej šachty.

Keď správy o ich zavraždení prenikli na verejnosť, telá boli zo šachty vytiahnuté. Cárovu tvár úplne rozbili, aby sa nedal poznať. Telá sa pokúsili spáliť, ale trvalo to príliš dlho. Poliali teda telá kyselinou sírovou a pochovali ich v plytkom hrobe v lese za mestom. Vrahom velil Jakov (Jankel) Jurovskij. K vrahom sa pridali aj Alexander Belobarodov a Filip Gološčokin, všetci boli Židia. Poprava cára a jeho rodiny bola nariadená židovským predsedom sovietskeho Ústredného výkonného výboru Jakovom Sverdlovom (skutočným menom Jankel Solomon). Židia nakoniec dosiahli svoj cieľ. Revolúcia zvrhla cársky režim, a teraz aj zabili nenávideného cára.

Ako bolo skôr uvedené, boli pripravené dlhé zoznamy skupín určených na likvidáciu. Stovky tisíc kozákov bolo zatknutých a popravených. Rozkaz znel pozabíjať všetkých do jedného. Tí, ktorým sa podarilo uniknúť vlne zatýkania, boli stopovaní a zabíjaní ako zver. To isté platí pre aristokraciu. 200 000 členov duchovenstva – kňazi, mnísi a mníšky – boli systematicky vraždení počas hrozných orgií „beštiálneho mučenia.“ Údajne boli skalpovaní, škrtení, topení, ukrižovaní a podrobní všetkým mukám, aké len dokázali ich vrahovia vymyslieť. Cárski dôstojníci boli zatváraní po stovkách do podpalubia člnov, ktoré potom boli na mori potápané.

Židia odrazu kontrolovali všetko a mohli slobodne popustiť uzdu svojim najšialenejším snom o pomste voči nenávideným a teraz bezmocným Rusom. Miestne oddiely Čeky zložené najmä zo Židov toho najnižšieho druhu – násilných a sadistických psychopatov, mali úplnú voľnosť a neboli povinní nikomu podávať hlásenie o svojom mučení a vraždení. Každý člen Čeky mal úplnú slobodu, nemusel sa báť cenzúry alebo trestu, mohol vraždiť, znásilňovať alebo mučiť každého, koho si vybral (samozrejme mimo vládu) a mohol to robiť tým najsadistickejším spôsobom, aký si len dokázal vymyslieť. Nevyžadovala sa od nich spravodlivosť, ale boli povzbudzovaní tými najvyššími vodcami vrátane samotného Lenina, aby neukazovali žiadne zľutovanie a zabili toľko ľudí, koľko len môžu. Čeka bola neuveriteľne brutálna organizácia s trvalým rozkazom popravovať podľa vlastnej ľubovôle.

Podľa jedného svedka vyčíňania Čeky bolo ich správanie „živené zúrivosťou.“ Agenti Čeky iba nezabíjali „triednych nepriateľov“, oni to robili v orgastickom tranze bitia, bodania, sekania a kaličenia bez ohľadu na to, či išlo o mužov, ženy alebo deti. Článok v „Defender Magazine“ z októbra 1933 popisuje ich vraždiace orgie:

„Kresťania boli vyťahovaní z postelí, mučení a zabíjaní. Niektorí boli rozsekaní na kúsky, kus po kuse, zatiaľ čo iní boli pálení žeravým železom, až im oči liezli z jamiek od hroznej bolesti. Iní boli vkladaní do krabíc, z ktorých im trčali iba končatiny a hlava. Potom boli do týchto krabíc vypúšťané hladné potkany, ktoré hodovali na ich telách. Niektorí boli za ruky a za nohy pribití ku stropu, až kým nezomreli vyčerpaním. Ďalším liali roztavené olovo do úst. Mnohí boli priviazaní za kone a vláčení ulicami miest, zatiaľ čo židovská zberba hádzala po nich kamene, alebo ich ukopala na smrť… Tehotné ženy boli vešané na stromy a nenarodené deti im vyrezávali z tela.“

Počas druhej polovice roka 1919 bola Červená armáda vytlačená z Ukrajiny Bielou armádou. Počas okupácie Bielou armádou bolo vykonané množstvo vyšetrovaní masových vrážd špeciálnymi komisiami. Jednou z komisií bola aj „Rohrbachova vyšetrovacia komisia.“ Potom, ako bol Kyjev obsadený Bielou armádou v auguste 1919, britská vláda vyslala Paula Rohrbacha, aby riadil vyšetrovanie zločinov Červenej armády. Keď členovia Rohrbachovej komisie vstúpili do popravčej miestnosti Čeky v Kyjeve, našli tam:

„Betónovú podlahu zaplavenú zrazenou krvou do výšky niekoľkých palcov. (palec = 2,54 cm – pozn. prekl.) Bola to strašná zmes krvi, mozgov a kúskov lebiek s chumáčmi vlasov a iných ľudských pozostatkov. Všetky steny boli posiate stopami po tisíckach striel a postriekané krvou. Kúsky mozgov a kože boli prilepené na stenách. Kanál o výške aj šírke 25 centimetrov, dlhý približne 10 metrov bol po celej dĺžke plný krvi až po vrch. Niektoré telá mali vyvrhnuté vnútornosti, iné mali odsekané končatiny, niektoré boli doslova rozsekané na kusy. Ďalšie mali vylúpnuté oči, hlavu, tvár, krk a trup mali pokryté hlbokými ranami. Našli sme mŕtvolu s klinom vrazeným do hrude. Niektoré mŕtvoly nemali jazyk. V kúte sme objavili hromadu odseknutých rúk a nôh, ku ktorým sme nevedeli nájsť telá.“

V knihe „Tajné sily za revolúciou“ francúzsky autor vikomt Leon de Poncins v roku 1920 napísal:

„Červený teror sa stal tak rozšíreným, že nie je možné uviesť všetky detaily o praktikách, ktorými Čeka zvládala odpor. Jednou z najvýznamnejších je používanie rukojemníkov zo všetkých spoločenských tried. Tí niesli zodpovednosť za akékoľvek protiboľševické akcie (vzbury, podporu Bielej armády, štrajky, odmietanie vydania úrody, atď.) a boli okamžite popravení. Tak za atentát na Žida Ouritzkého, člena petrohradskej Mimoriadnej komisie, bolo popravených niekoľko tisíc rukojemníkov. Mnoho z týchto nešťastníkov bolo pred smrťou chladnokrvne mučených vo väzniciach Čeky.“

V knihe „Krvilačný boľševizmus“ napísal Vladimír Solouchin o židovských čekistoch toto:

„… obzvlášť sa zaujímali o pekných chlapcov a dievčatá. Tí boli zavraždení ako prví. Verili, že medzi intelektuálmi je viac atraktívnych ľudí. Semiti, žiarliac na krásu belochov, ich bez milosti masakrovali… Židovskí čekisti dávali pri vraždení prednosť umučeniu na smrť.“

V dokumentárnom filme „Rusko, ktoré sme stratili“ režisér Stanislav Govoruchin opisuje, ako boli ukrižovaní kňazi v Chersone. Arcibiskup Andronnikov z Permu bol mučený:

„… vypichli mu oči, odrezali uši a nos. V Charkove vyzliekli kňaza Dmitrija donaha. Keď sa pokúsil pokrižovať, čekista mu odsekol pravú ruku.“

„Niekoľko svedkov hovorilo, ako čekisti v Charkove postavili obete do radu a pribili im ruky ku stolu. Potom im narezali nožom kožu okolo zápästia, polievali im ruky vriacou vodou a stiahli z nich kožu. Nazývali to „sťahovanie rukavíc.“ Inde boli hlavy obetí umiestnené na kovadlinu a pomaly rozdrvené parným lisom. Tí, ktorí mali podstúpiť takúto smrť ďalší deň, sa museli prizerať.“

„Cirkevným hodnostárom vypichli oči, odrezali jazyky a pochovali ich zaživa. Niektorí čekisti s obľubou rozrezávali brucho obetí, vytiahli z neho kúsok tenkého čreva, ktorý pribili k telegrafnému stĺpu. Potom nešťastnú obeť bičovaním nútili behať okolo stĺpa, kým nebolo celé črevo von a obeť nezomrela. Biskupa z Voroneže uvarili zaživa vo veľkom hrnci, ktorý boli mnísi s revolvermi namierenými na hlavu donútení zjesť.“

„Iní čekisti drvili hlavy obetí v špeciálnych zverákoch, alebo im vŕtali lebky zubárskymi vŕtačkami. Vrchná časť lebky bola oddelená a ďalší v rade bol donútený zjesť mozog obete. Tento postup bol opakovaný až do konca radu. Čekisti často zatýkali celé rodiny a mučili deti pred očami rodičov, ženy pred očami manželov.“

Bývalý sovietsky funkcionár Michail Voslensky opísal niektoré z krutých metód používaných Čekou v knihe „Nomenklatúra“, Štokholm, 1982:

„V Charkove boli ľudia skalpovaní. Vo Voroneži boli obete mučenia vložené do sudov, v ktorých boli zvonku nabité klince. Sudmi potom kotúľali po podlahe. Obetiam boli na čelo vypaľované pentagramy (obvykle päťcípa hviezda používaná v mágii). V Carycine a Kamyšine boli obetiam odrezávané ruky pílkou. V Poltave a Kremenčuku boli obete nabodávané na kôl. V Odese boli pečené zaživa … alebo roztrhané na kusy. V Kyjeve dávali živých ľudí do rakiev s rozkladajúcim sa telom a pochovávali ich zaživa, len aby ich po pol hodine vykopali.“

Títo židovskí čekisti mali sadistické potešenie z mučenia nenávidených Rusov, ktorí boli úplne v ich moci. Metódy mučenia boli obmedzené iba ich zvrátenými fantáziami.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti