Nasledujúci text je skrátenou verziou vysielania z American Dissident Voices zo 14. februára 1998

Film, o ktorom sa hovorí, že je najdrahším, aký bol kedy vytvorený, bol zverejnený pred niekoľkými týždňami a v pokladniciach zarobil rekordné peniaze. Tým filmom je samozrejme „Titanic“ a je o potopení oceánskeho parníka RMS Titanic dňa 15. apríla 1912, s 1513 obeťami na životoch po tom, ako loď narazila na ľadovec v severnom Atlantiku. Vo filme je mnoho superlatívov. Titanic bol v tom čase najväčšou postavenou loďou. Bola to tiež najluxusnejšia loď, ktorá mala poskytnúť vysokorýchlostnú transatlantickú dopravu v pohodlí pre bohatých a rozmaznaných. Záverom filmu je, že potopenie Titanicu bolo najväčšou námornou katastrofou všetkých čias. Som si istý, že veľká väčšina americkej verejnosti verí, že to tak je, ale nie je. Každý počul o potopení Titanicu, no veľmi málo ľudí počulo o potopení S.S. Wilhelm Gustloff, čo bola najväčšia námorná katastrofa v celých ľudských dejinách.

Wilhelm Gustloff

Je ľahké pochopiť, prečo každý počul o Titanicu: bola to veľmi veľká, veľmi drahá loď, o ktorej sa tvrdilo, že je „nepotopiteľná“, a ktorá sa potopila na svojej prvej plavbe s rekordným počtom celebrít a magnátov na palube. Irónia potopenia pomohla vzbudiť verejný záujem a obrovské mediálne pokrytie. Na druhej strane, keď išiel ku dnu Wilhelm Gustloff, s viac než 6000 obeťami na životoch, kontrolované médiá prijali zámernú politiku, že to bol fiasko, ktoré netreba komentovať alebo o ňom čo i len informovať. Wilhelm Gustloff, ako Titanic, bol veľkým osobným parníkom, a bol nový a luxusný. Ale bol to nemecký osobný parník. Potopil sa v Baltskom mori v noci 30. januára 1945 kvôli sovietskej ponorke. Bol naplnený takmer 8 000 Nemcami, väčšinou ženami a deťmi utekajúcimi pred postupujúcou sovietskou armádou.

Mnoho z týchto nemeckých utečencov žilo vo Východnom Prusku, časti Nemecka, o ktorej sa komunistickí a demokratickí spojenci dohodli, že bude Nemecku odňatá a daná Sovietskemu zväzu na konci druhej svetovej vojny. Ostatní žili v Gdaňsku a okolitej oblasti, o ktorej demokrati a komunisti rozhodli, že bude odňatá Nemecku a daná Poľsku. Všetci títo utečenci utekali s hrôzou pred Červenými, ktorí vo Východnom Prusku už demonštrovali, čo sa stane ktorémukoľvek Nemcovi, ktorý by mal toľko smoly, že by im padol do rúk.

Keď sovietske vojenské jednotky predbehli kolóny nemeckých civilných utečencov utekajúcich na západ, správali sa spôsobom, ktorý v Európe nemal obdoby od čias mongolských invázií zo stredoveku. Často sa stávalo, že muži, väčšinou farmári alebo Nemci, ktorí sa venovali iným základným povolaniam a teda boli oslobodení od vojenskej služby, boli jednoducho zavraždení na mieste. Ženy boli takmer bez výnimky hromadne znásilnené. Toto bol osud mladučkých dievčat vo veku len osem rokov, ako aj 80-ročných žien, rovnako ako žien v pokročilom štádiu tehotenstva. Ženám, ktoré kládli odpor znásilneniu, podrezali hrdlá alebo ich zastrelili. Veľmi často boli ženy zavraždené po hromadnom znásilnení. Mnoho žien a dievčat bolo znásilňovaných tak často a tak brutálne, že zomreli len kvôli tomuto zneužitiu samotnému.

Niekedy sa sovietske tankové kolóny jednoducho prevalili cez utekajúcich utečencov, pričom ich zatlačili do blata tankovými pásmi. Keď jednotky sovietskej armády okupovali východopruské dediny, zapájali sa do orgií mučenia, znásilňovania a vraždenia takých beštiálnych, že nemôžu byť v tomto programe úplne opísané. Niekedy vykastrovali mužov a chlapcov predtým, ako ich zabili. Niekedy im vylúpli oči. Niekedy ich upálili zaživa. Niektoré ženy boli po znásilnení zaživa ukrižované na dverách stodoly, a potom ich používali ako terč.

Toto ukrutné správanie zo strany komunistických vojakov bolo čiastočne kvôli povahe komunistického systému, ktorému sa podarilo zvrhnúť ruskú spoločnosť a ruskú vládu v prvom rade tým, že zorganizoval spodinu ruskej spoločnosti – luzu a naničhodníkov, zločincov, rozhorčených a závistlivých – pod vládou Židov a postavil ich proti úspešným, vyškoleným, kultivovaným a prosperujúcim, sľubujúc zberbe, že ak zvrhnú svojich nadriadených, potom by mohli zaujať ich miesto: prví budú poslednými a poslední budú prvými.

Boli to členovia tejto zberby, táto spodina ruskej spoločnosti, ktorí sa stali vodcami miestnych sovietov, kolektívov a robotníckych výborov – pokiaľ pozície ešte neprebrali Židia. Sovietski vojaci roku 1945 vyrástli v tomto systéme vlády najhorších: po dobu 25 rokov žili pod vládou komisárov vybraných z odpadu ruskej spoločnosti. Akákoľvek tendencia voči ušľachtilosti alebo uhladenosti bola bezohľadne vykorenená. Stalin v roku 1937 nariadil zmasakrovanie 35 000 dôstojníkov Červenej armády, polovicu zboru starých ruských dôstojníkov, len dva roky pred vojnou, pretože nedôveroval aristokratom. Dôstojníci, ktorí nahradili zavraždených počas čistky v roku 1937, neboli o nič civilizovanejší vo svojom správaní než ich predchodcovia.

Ešte špecifickejšou a bezprostrednejšou príčinou zverstiev spáchaných proti nemeckému obyvateľstvu Východného Pruska bola sovietska nenávistná propaganda, ktorá zámerne podnecovala sovietskych vojakov ku znásilňovaniu a vraždeniu – aj ku vraždeniu nemeckých nemluvniat. Šéf komisárov sovietskej propagandy bolo Žid naplnený nenávisťou, Iľja Erenburg. Jedna z jeho direktív sovietskym vojakom znela:

Zabíjajte! Zabíjajte! V nemeckej rase nie je nič než zlo; ani jeden zo živých, ani jeden z ešte nenarodených, iba zlo! Poslúchajte rozkazy súdruha Stalina. Zlikviduje fašistickú beštiu raz a navždy v jej brlohu! Použite silu a zlomte rasovú hrdosť týchto nemeckých žien. Vezmite si ich ako svoju zákonnú korisť. Zabíjajte! Keď útočíte vpred, zabíjajte, vy udatní vojaci Červenej armády.

Nie každý ruský vojak bol mäsiar alebo násilník, samozrejme: len väčšina z nich. Zopár z nich stále malo zmysel pre morálku a slušnosť, ktorú nezničil ani židovský komunizmus. Alexander Solženicyn bol jedným z nich. Bol mladým kapitánom Červenej armády keď vstúpila do Východného Pruska v januári 1945. Neskôr vo svojom „Súostroví Gulag“ napísal: „Všetci sme vedeli veľmi dobre, že ak dievčatá boli Nemky, mohli byť znásilnené a potom zastrelené. Bolo to takmer bojové vyznamenanie.“

V jednej zo svojich básní, „Pruské noci“, opísal scénu, ktorej bol svedkom v dome vo východopruskom meste Neidenburg:

Dvadsaťdva Hoeringstrasse.

Nebol spálený, len vyplienený, vykradnutý.

Stonajúca pri múroch, napoly utlmená:

Matka zranená, napoly živá.

Malá dcéra je na matraci,

Mŕtva. Koľko ich na nej bolo?

Čata? Snáď rota?

Dievča sa zmenilo na ženu,

Žena sa zmenila na mŕtvolu…

Matka prosí, „Vojak, zabi ma!“

A tak nemeckí civilisti utekali s hrôzou z Východného Pruska a pre mnohých z nich jediná úniková cesta viedla cez ľadové Baltské more. Zaplnili prístav Gdynia blízko Gdaňska v nádeji, že nájdu cestu na západ. Hitler povolal všetky dostupné civilné lode do záchrannej evakuácie. Wilhelm Gustloff bol jednou z nich. 25 000-tonový osobný parník, ktorý pred vojnou používala organizácia „Sila skrz radosť“, aby brala nemeckých robotníkov na lacné dovolenkové výlety. 30. januára 1945, keď sa vyplavil z Gdynii, niesol posádku o niečo menej než 1100 dôstojníkov a mužov, 73 kriticky zranených vojakov, 373 mladých žien zo Ženských námorných pomocníčok, ekvivalentných s našou WAVES (ženská pobočka Námornej rezervy Spojených štátov – pozn. prekl.), a viac než 6000 zúfalých utečencov, väčšinou ženy a deti.

Sovietske ponorky a lietadlá boli stálou hrozbou pre tieto záchranné snahy. Lode s utečencami posudzovali vo svetle Erenburgovej genocídnej propagandy: čím viac Nemcov mohli zabiť, tým lepšie a nezáležalo im na tom, či ich obete boli vojaci alebo ženy a deti. Práve o 21:00, keď bol Wilhelm Gustloff 21 kilometrov od pobrežia Pomoranska, tri torpéda zo sovietskej ponorky S-13 pod velením kapitána A. I. Marineska zasiahli loď. O deväťdesiat minút neskôr sa potopila pod ľadové vlny Baltiku. Hoci iné nemecké lode vyvinuli heroické úsilie o vytiahnutie preživších, zachránených bolo sotva 1100. Zvyšných viac než 7000 Nemcov zomrelo v tú noc v ľadovej vode.

O niekoľko dní neskôr, 10. februára 1945, tá istá sovietska ponorka potopila nemeckú nemocničnú loď General von Steuben a 3500 zranených vojakov na palube lode, ktorých evakuovali z Východného Pruska, sa utopilo. Pre Sovietov, rozpálených židovskou nenávistnou propagandou, znak červeného kríža neznamenal nič. 6. mája 1945 bola nemecká nákladná loď Goya, taktiež súčasť záchrannej flotily, torpédovaná ďalšou sovietskou ponorkou a viac než 6000 utečencov utekajúcich z Východného Pruska zomrelo.

Nedostatok vedomostí o ktorejkoľvek z týchto hrozných námorných katastrof roku 1945 je v Spojených štátoch hlboký, aj medzi tými, ktorí sa považujú za znalých námorných záležitostí. A táto nevedomosť pramení zo zámernej politiky kontrolovaných médií, politiky, ktorá odsúva tieto katastrofy do kategórie fiasok. Dôvod tejto mediálnej politiky bol pôvodne taký istý ako to, čo viedlo pánov židovských médií, aby zvalili vinu za masaker 15 000 poľských dôstojníkov a intelektuálov v Katynských lesoch v roku 1940 na Nemcov. Vedeli, že to urobili Sovieti ako súčasť svojich snáh o „proletarianizáciu“ Poľska a ovplyvnenie Poliakov, aby boli prístupnejší voči komunistickej vláde, ale nechceli pošpiniť obraz nášho „udatného sovietskeho spojenca“, ako Červených nazývali kontrolované americké médiá počas vojny. Chceli, aby si Američania mysleli, že Nemci sú zlí a Sovieti sú dobrí, a tak jednoducho klamali o Katynskom masakre.

Podobne ani v posledných mesiacoch vojny nechceli, aby si Američania boli vedomí faktu, že náš „udatný sovietsky spojenec“ masakroval a znásilňoval civilné obyvateľstvo Východného Pruska a zámerne potápal lode s civilnými utečencami, ktoré východným Prusom pomáhali ujsť cez Baltské more. To by mohlo poškodiť nadšenie Ameriky pre pokračovanie v ničení Nemecka s pomocou nášho „udatného sovietskeho spojenca“. A tak kontrolované médiá jednoducho neinformovali o týchto veciach.

Po víťazstve demokratických a komunistických spojencov a bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka už tento dôvod nebol platný, samozrejme. Ale odvtedy zaujal jeho miesto ďalší motív. Židia začínali budovať svoj príbeh o „holokauste“ a požadovaniu súcit od celého sveta – a reparačné peniaze od kohokoľvek, od koho ich mohli získať. Keď začali nariekať nad údajným vyhladením šiestich miliónov svojich príbuzných v „plynových peciach“ zlomyseľnými Nemcami, a vykresľovať samých seba ako nevinné a neškodné obete najväčšieho zločinu v dejinách, nechceli, aby sa im do cesty dostali nijaké fakty – a určite nechceli, aby Američania videli obidve strany konfliktu; nechceli, aby aj Nemcov považovali za obeť. Všetci Nemci boli zlí, tak ako súdruh Erenburg povedal; všetci Židia sú dobrí; a tak to bolo. Židia trpeli a Nemci nie, a tak teraz svet dlhuje Židom život za nezastavenie „holokaustu“.

Ich propagande o „holokauste“ by skutočne vôbec nepomohlo, keby sa americká verejnosť dozvedela o tom, čo sa stalo vo Východnom Prusku alebo v Baltskom mori – alebo keby sa dozvedeli, že náš „udatný sovietsky spojenec“ zámerne zavraždil hornú vrstvu poľského národa v Katynských lesoch a že niektorí z vrahov, ktorí sa podieľali na tomto príšernom čine, boli Židia. A tak je v Amerike na strane šéfov židovských médií sprisahanie ticha.

To preto bol Hollywood ochotný minúť 200 miliónov dolárov na tvorbu filmu Titanic, no nikdy by nezvažoval nijaký film, ktorý by sa venoval potopeniu Wilhelma Gustloffa. Nie že by taký film nezarobil peniaze – myslím si, že film o Východnom Prusku a Wilhelmovi Gustloffovi by bol skutočný trhák – je to o tom, že voči Nemcom nesmie existovať súcit. (V roku 2008 vyšiel nemecký TV film „Skaza lodi Gustloff“ – pozn. red.) Nesmie sa opätovne premýšľať o dôvodoch, prečo Amerika viedla vojnu proti Nemecku, žiadne spochybňovanie, či sme urobili alebo neurobili správnu vec keď sme uzavreli spojenectvo s komunizmom v mene Židov. A okrem týchto úvah, pravda sa jednoducho neráta – prinajmenšom nie Židom, ktorí kontrolujú naše masmédiá.

Tento kúsok histórie – motivácia Ameriky pre zapojenie sa do vojny v Európe, čo bolo skutočne niečo celkom iné ako vojna v Pacifiku, napriek spojenectvu medzi Nemeckom a Japonskom – tento kúsok histórie ma vždy fascinoval. A jeden z jeho zaujímavých aspektov je neochota toľkých Američanov preskúmať ho. Rozumiem postojom Clintonistických skupín. Pre ľudí, ktorí volili Clintona, boli Sovieti z ideologických dôvodov dobrí a Nemci zlí. Hromadné znásilňovanie, masové vraždy a potopenie lodí s utečencami skutočne nie sú v očiach ľudí ako Bill a Hillary zločiny, keď ich spáchajú komunisti proti „nacistom“.

Ale bolo tiež mnoho slušných Američanov, ktorí bojovali vo vojne v Európe, protikomunistických Američanov a mnohí z nich nechcú ani pomyslieť na fakt, že bojovali na zlej strane. Táto americká légia a typy Veteránov cudzích vojen (národná asociácia veteránov – pozn. prekl.) nechcú počuť o tom, kto skutočne zabil všetkých tých poľských intelektuálov a vodcov v Katynských lesoch. Nechcú vedieť, čo sa stalo vo Východnom Prusku v roku 1945. Nenávidia, keď sa ich opýtam, prečo sme bojovali proti Nemecku v mene slobody a potom premenili polku Európy na komunistické otroctvo na konci vojny?

Bol som až príliš mladý na vojenskú službu v druhej svetovej vojne, no som si istý, že keby som v tej vojne mal bojovať, ešte viac by som sa zaujímal o pochopenie toho, čo za ňou bolo. Verím, že poznanie pravdy o týchto veciach je omnoho dôležitejšie, než ochrana nášho starostlivo pestovaného presvedčenia, že sme boli na strane spravodlivosti. Verím, že pochopenie toho, ako sme boli podvedení v minulosti je nevyhnutné, ak sa máme vyhnúť podvedeniu v budúcnosti.

Preklad: zet, www.protiprudu.org

Zdroj: Dr. William Pierce