Židoboľševický pokus o prevzatie moci v Taliansku

Po skončení Prvej svetovej vojny boľševizmus ohrozoval aj Taliansko. Židovskí komunistickí agitátori, podporovaní a platení červenou ruskou Kominternou, vyvolávali konflikty a páchali teroristické činy. Cieľom ich snaženia bolo zvrhnutie talianskej vlády a jej nahradenie vládou boľševikov. Ako protiváhu komunistom založil Mussolini fašistickú stranu. Boje medzi komunistami a fašistami stál Taliansko tisícky životov. Komunisti pod vedením Židov spáchali masové vraždy v Saraana, Modene, Bologni, Teatro, Diane a Miláne, ale nakoniec boli porazení fašistickými silami Mussoliniho. Konečná porážka boľševikov v Taliansku vyvrcholila slávnym Mussoliniho pochodom na Rím.

Mussolini, rovnako ako ostatní „fašisti“, bol hanobený vojnovou propagandou a médiami hlavného prúdu pod vedením Židov, ale bol to inteligentný človek, ktorého pred vojnou obdivovali mnohí svetoví lídri. Typická židovská propaganda ho vykresľuje ako bombastického a barbarského šaša.

Jedným z najkrutejších nepriateľov fašizmu počas Druhej svetovej vojny bol Winston Churchill. Pred začiatkom vojny si však nemohol fašistov vynachváliť. Najviac naňho zapôsobil Mussolini.

„Taliansky fašizmus nám ukázal, že existuje cesta ako bojovať proti podvratným silám, ktorá dokáže viesť ľudí k najvyšším hodnotám a k obrane cti a stability civilizovanej spoločnosti. V budúcnosti bude mať každý veľký národ pred sebou vzor, ako sa chrániť pred rakovinovým bujnením boľševizmu.“ (Winston Churchill, 11. novembra 1938)

Skupina britských občanov žijúcich v Taliansku v dobe Mussoliniho vzostupu vydala nasledovné vyhlásenie, ktoré bolo v protiklade s falošnou propagandou chrlenou židovskou tlačou proti Mussolinimu a fašistom:

„Chceme jasne a dôrazne uviesť, že v Taliansku dnes neexistuje nič, čo by sa mohlo odôvodnene nazývať tyraniou alebo potláčaním osobných slobôd garantovaných ústavnými zákonmi ktorejkoľvek civilizovanej krajiny. Veríme, že Mussolini sa teší nadšenej podpore a obdivu talianskych ľudí, ktorí sú spokojní, slušní a prosperujúci do takej miery, aká v Taliansku doteraz nebola známa a ktorá pravdepodobne nemá obdoby ani v žiadnom inom veľkom národe Európy, ktorá ešte stále trpí následkami vojny.“ (Výbor britských obyvateľov, Florencia. „Financial Times“, 1926)

Židoboľševický pokus o ovládnutie Španielska – občianska vojna

Ruská červená Kominterna začala vyzbrojovať a financovať komunistov v Španielsku počas roka 1936, čo viedlo ku krvavej občianskej vojne. Vďaka mnohým náhodným nešťastným udalostiam, ktoré sa prihodili Španielsku, transformovala Kominterna tú najkonzervatívnejšiu, najhorlivejšiu katolícku monarchiu Európy na nočnú moru ateistickej komunistickej republiky opierajúcej sa o Sovietsky zväz.

Komunistické aktivity v Španielsku boli rovnako ako iné komunistické revolúcie v Európe organizované a vedené Židmi. Dobrovoľníci z celého sveta, vrátane Poľska, Francúzska, Británie, Nemecka, Kanady a Palestíny sa pripájali k „Internacionálnym brigádam“ bojujúcim v Španielsku na strane komunistov. Neúmerne vysoké percento interbrigadistov tvorili Židia. Židovské ženy sa hlásili ako zdravotníčky. Pre židovských bojovníkov v Španielsku boli vydávané publikácie v jidiš ako napríklad Fraihaits-Kempfer a Botwin. Nemeckí dobrovoľníci vytvorili Thalmanovu brigádu, Taliani Garibaldiho brigádu, Francúzi „Commune de Paris“, Američania vytvorili brigádu Abrahama Lincolna. Neprimerane vysoké percento v týchto „brigádach“ tvorili Židia. Brigádu Abrahama Lincolna z Ameriky viedol Žid Milton Wolff. Moe Fishman bol na čele „Veteránov brigády Abrahama Lincolna“ ešte celé roky po vojne. Zdravotnícky personál v brigádach tvorili na 70 % Židia.

Aj väčšina ruských veliteľov boli Židia. Jakov Smuškevič organizoval španielske republikánske letectvo. Grigorij Stern bol hlavným vojenským poradcom španielskej republiky. Generál Manfred Stern bol veliteľom interbrigády, Lejba Lazarevič Feldbin (Alexander Orlov) bol náčelníkom sovietskej bezpečnosti. Všetci boli Židia. Feldbin (Orlov) viedol masakry katolíckych kňazov a mníšiek v Španielsku. Žid Michail Kolcov bol španielskym dopisovateľom Pravdy, Moses Rosenberg bol sovietskym veľvyslancom v Španielsku.

„Červený teror“ v Španielsku nabral rovnaký kurz ako v Rusku, na Ukrajine, Maďarsku a Taliansku. Pod velením Židov zahájili komunisti orgie masových vrážd, znásilňovania a ničenia. Rovnako, ako pri pokusoch o zničenie kresťanstva v iných krajinách, aj v Španielsku sa do toho pustili z plných síl. Viac ako 20 000 kostolov bolo zničených, 6 832 kňazov zavraždených, 3 000 mníchov, 300 rádových sestier a 13 biskupov bolo zabitých. Navyše prišlo o život okolo 4 000 laikov za pomoc alebo ukrývanie mníšok alebo kňazov. Pri vraždení nechýbalo obvyklé mučenie a mrzačenie, tak charakteristické pre „červený teror.“

Spoľahlivý lojalista a zbožný rímsky katolík generál Francisco Franco zakročil a zabránil tomu, aby sa krajina stala ďalšou obeťou komunistickej revolúcie. Spojil falangistov a carlistov (tradiční katolícki monarchistickí rebeli) do jednotnej nacionalistickej skupiny a zahájil občiansku vojnu proti tzv. republikánom, ktorí boli ovládaní Moskvou. V občianskej vojne mal podporu zo strany Antonia Salazara v Portugalsku, Benita Mussoliniho v Taliansku a Adolfa Hitlera v Nemecku. Zvrhol republikánskych boľševikov a zachránil tak Španielsko pred židoboľševizmom. Franco bol medzinárodnou židovskou tlačou označený za „fašistu“, čo znamená len to, že sa postavil na odpor židovskej dominancii a riadil sám krajinu. V skutočnosti bol záchrancom Španielska.

Československo v komunistickom ohrození

Československo bolo umelo vytvoreným štátom na Parížskej mierovej konferencii po Prvej svetovej vojne. Obyvateľstvo sa skladalo z niekoľkých vzájomne nekompatibilných a rozhašterených národností, vrátane Čechov, Nemcov, Maďarov, Slovákov, Rusínov a Židov. Vďaka tomu bolo od začiatku nestabilné. Hlavné mesto Praha bolo domovom pre 118 000 Židov, z ktorých bola väčšina komunistov alebo ich sympatizantov. Pražskí Židia boli dobre organizovaní a otvorene sympatizovali s boľševickým Ruskom. Komunistická strana Československa (v čele s Bohumírom Šmeralom, Klementom Gottwaldom, Rudolfom Slánskym, Václavom Kopekym, Josefom Guttmannom a inými, všetko Židmi) bola členom komunistickej internacionály (Kominterny) a bola pripravená spustiť v Československu komunistickú revolúciu pri prvej príležitosti.

Po nemeckej anexii Sudet v septembri 1938 sa Československo rozpadlo pozdĺž etnických hraníc a veľké časti územia s množstvom obyvateľstva sa pripojilo k okolitým krajinám. Zvyšok bývalého Československa – Čechy a Morava – s hlavným mestom Praha, sa stal úplne bezbranným a náchylným k prevzatiu moci komunistami. Aj preto, aby zabránil takejto pohrome, Hitler urobil z Čiech a Moravy nemecký protektorát.

Vojnoví štváči v Británii, Francúzsku a Spojených štátoch prezentovali tento krok Hitlera ako ďalší dôkaz jeho ambícií ovládnuť celú Európu a dokonca aj celý svet namiesto toho, že to bolo nevyhnutné opatrenie, ktoré udržalo komunizmus v šachu.

Cieľ Kominterny? Ovládnutie sveta!

Všetko úsilie Európy v boji proti komunizmu malo tie isté znaky; vždy to bol boj nacionalistických síl proti revolúcii podnecovanej a vedenej židovskými komunistami, platenej a podporovanej sovietskou Kominternou, ktorá bola tiež židovskou organizáciou. Ovládnutie sveta ako hlavný cieľ Kominterny bolo jasne deklarované v jej dokumentoch:

„Komunistická internacionála zjednocuje komunistické strany rôznych krajín do spoločnej svetovej komunistickej strany. Ako vodca a organizátor revolučného hnutia svetového proletariátu, Komunistická internacionála bojuje za vytvorenie celosvetovej diktatúry proletariátu, za založenie Svetovej únie socialistických sovietskych republík.“

Komunistické hnutie bolo jednoznačne hnutím židovským, riadeným, ovládaným a podporovaným Moskvou, teda židoboľševikmi, ktorí vládli Rusku. Ich cieľom nebolo iba ovládnutie sveta, ale prinajmenšom aj ovládnutie západnej civilizácie, úplné odstránenie kresťanstva a vykorenenie západnej kultúry.

Ruský spisovateľ Dostojevský napísal už v roku 1877 v knihe „Denník spisovateľa“ toto:

„Nie je náhoda, že všade v Európe ovládajú burzy Židia, že majú pod kontrolou kapitál, že sú majstri úverov, a zdôrazňujem, nie je náhoda, že ovládajú celú medzinárodnú politiku. To, čo prichádza, je úplný triumf židovských myšlienok, pred ktorými sa ľudskosť, smäd po pravde, kresťanstvo a národná hrdosť Európy bude musieť skloniť. A budúcnosť je jasná aj Židom samotným: Ich vláda sa blíži a bude to vláda absolútna!“ – Dostojevský

Winston Churchill v článku z roku 1920 „Sionizmus vs boľševizmus: Boj o dušu židovského národa“ vyslovil svoje presvedčenie, že:

„Medzinárodní Židia“ sa snažia vytvoriť „celosvetový komunistický štát pod židovskou vládou.“

Ale s výnimkou Ruska bol židovský komunistický útok na západnú civilizáciu neúspešný v každej krajine, kde k nemu došlo. Bolo to vďaka silným mužom ako Horthy, Mussolini, Franco a Hitler. Podarilo sa im zastaviť komunizmus pri jeho postupe. Namiesto toho, aby boli hanobení a odmietaní ako odpudiví „fašisti“ – ako je tomu dnes vďaka židovskej propagande – títo muži by mali byť vyzdvihovaní ako hrdinovia a záchrancovia západnej kresťanskej civilizácie. To je to, čo boli.

Bolo nevyhnutné, že tento veľký zápas o prevahu v Európe, nakoniec vyústi do vojny medzi Sovietskym zväzom (zastupujúcim svetové židovstvo) a Nemeckom (ako bojovníkom za západnú civilizáciu). Ak by Británia, Francúzsko a Spojené štáty nechali Nemecku voľnú ruku, alebo ešte lepšie – podporili Nemecko, potom by bol svetový komunizmus zničený vo svojej kolíske a svet by dnes vyzeral úplne inak.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti