Už od rímskych čias žili Židia ako cudzia menšina medzi väčšinovými domorodými národmi v Európe, na Strednom východe a v severnej Afrike. Aj keď nemali svoju vlastnú krajinu, alebo „štát“, napriek tomu sa vždy považovali za jediný národ so svojimi vlastnými národnými záujmami. Dlho pred vznikom „štátu“ Izrael sa Židia nazývali „národ“ Izraela.

Roztrúsení v mnohých krajinách (diaspóra) si vždy udržiavali (a stále udržiavajú) výborne organizovanú sieť, ktorá udržiava židovskú komunitu v spojení. Napríklad existuje medzinárodná organizácia synagóg, medzi ktorými rabíni cestujú a tak komunikujú s ďalšími synagógami po celom svete.

Medzinárodní židovskí bankári tvoria ďalšiu dobre organizovanú sieť. Noviny a časopisy vo vlastníctve Židov tvoria ďalšiu. Oba primárne zdroje medzinárodného spravodajstva pre všetky noviny, televízie a rozhlas – United Press International (UPI) a Reuters – sú vlastnené a riadené Židmi. Stovky ďalších židovských organizácií, ako napríklad B’nai B’rith, Anti-Defamation League (ADL), Svetový židovský kongres, atď., sú navzájom prepletené a tvoria prekrývajúce sa siete, ktoré umožňujú Židom udržiavať sa v neustálom vzájomnom kontakte.

Židovskí predstavitelia majú vždy aktuálne informácie o tom, čo sa deje v židovských obciach po celej diaspóre. Ktorýkoľvek Žid z akejkoľvek krajiny pri svojich cestách vždy nájde podporu v každej synagóge alebo židovskom centre a môže ich využiť ako oporný bod pre svoje obchodné plány. Úplne rovnako bol svätý Pavol schopný založiť mnoho kresťanských kostolov a potom s nimi udržiavať komunikáciu. Dokázal to ako rabín komunikujúci prostredníctvom židovských sietí s kostolmi, ktoré založil. Pri svojom putovaní Stredomorím, hlásajúc kresťanstvo, používal synagógy ako základne, ktoré mu poskytovali aj poslucháčov pre kázania. Kresťanstvo bolo v dobe svätého Pavla považované za sektu judaizmu. Pavlove „listy“ týmto kostolom sa stali podstatnou súčasťou kresťanského Nového zákona a tiež prešli židovskou sieťou.

Židia sa nikdy príliš nezaujímali o poľnohospodárstvo, iba ak ich k tomu prinútili okolnosti. Boli skôr mešťanmi, zhromažďovali sa v mestách, často v židovských getách, v dôsledku čoho boli viac viditeľnejší, ako by ich malé množstvo naznačovalo.

(Benátky v Taliansku sú skupinou malých ostrovov, každý so svojim menom. „Murano“ je jedným z ostrovov, kde sa vyrábali benátske zrkadlá, preto aj názov „zrkadlo z Murana“. „Geto“ je názov ďalšieho ostrova. Termín „geto“ vznikol v Benátkach – podľa ostrova Geto, na ktorom žili Židia z vlastnej vôle. Neskôr tento termín zmenil svoj význam na „židovskú štvrť.“)

Dávali prednosť najmä drobnému obchodu, priekupníctvu, kupčeniu, trhovníctvu, obuvníckemu remeslu, krajčírstvu a ďalším podobným remeslám. Väčšina z nich pracovala pre seba vo svojich vlastných podnikoch. Tieto malé podniky sa neskôr rozrástli na veľké firmy, ako sú reťazce obchodných domov. Tiež boli zavedení v „zmenárnictve“. Západné kresťanstvo aj moslimský svet považovali „úžeru“ za hriech, a preto kresťania aj moslimovia mali zakázané požičiavať peniaze na úrok. Napriek tomu sú finančné pôžičky zásadné pre hospodársky rast a rozvoj. Židia nemali voči úžere žiadne zábrany a boli viac než ochotní poskytovať takéto služby. Z lokálneho požičiavania peňazí vyrástol medzinárodný bankový systém, ktorý bol vždy riadený Židmi.

Židia, všeobecne povedané, nie sú a ani nikdy neboli „tvorcami bohatstva“, v ekonomikách krajín, kde žili. Skôr boli „odsávači“ bohatstva. Iba zriedka sa podieľali na vytváraní bohatstva budovaním priemyselných odvetví ako poľnohospodárstvo, lesníctvo, banský priemysel, rybárčenie a výroba; skôr boli sprostredkovatelia a finančníci. Dokonca ani dnes bohatí a mocní židovskí finančníci nevytvárajú bohatstvo, ale vyciciavajú ho z ekonomiky, obvykle vo forme úroku, maklérskych poplatkov, alebo ako províziu za sprostredkovanie. To je dôvod, prečo získali povesť parazitov žijúcich medzi väčšinovým „hostiteľským“ obyvateľstvom.

Ako cudzinci medzi majoritou sa Židia spolu zhromažďovali a tvorili uzavreté spoločnosti (getá). Vďaka tomu sa u Židov vytváral obraz „tých ostatných“ ako nesúcitných ľudí, ktorí „stoja proti nám.“ Vytvárali obchodné siete a exkluzívne konzorciá výlučne medzi sebou, a súťažili s okolitým nežidovským svetom. Židovské banky poskytovali pôžičky židovským obchodom za takých podmienok, aké nežidia nemohli získať. V ťažkých časoch podporili židovské obchody a zabránili tak ich úpadku. Židia po celej „diaspóre“ mali prístup k medzinárodnému židovskému kapitálu, čo im dávalo obrovskú výhodu pri súťaži s nežidmi. Židovská kultúra je „kolektivistická“, zatiaľ čo kresťania sú individualistickí. Židia pracujú spoločne v prospech všetkých Židov a pri vylúčení nežidov. Kresťanský bezverec je „osamelý“ lovec, zatiaľ čo Židia majú tendenciu k „lovu vo svorke.“

Židia sa spolčovali, aby vytlačili osamotených nežidov z obchodu. Používali pri tom spoločné obchodné stratégie a úzku spoluprácu. Židia majú tendenciu k monopolizácii odboru, v ktorom podnikajú, a snažia sa z neho vytlačiť všetkých nežidov. Dokonca ani židovská svätá kniha Talmud nezakazuje Židom zneužívanie nežidov. Talmud však požaduje, aby sa Židia voči sebe chovali spravodlivo.

Vďaka týmto metódam Židia vždy dosiahli dominantné postavenie v tradičných spoločnostiach, v ktorých žili. Zároveň nemali žiadne škrupule pri zneužívaní svojho postavenia voči hostiteľským populáciám. Neustále im je vyčítané, že ich lojalita ku krajine, v ktorej náhodou žijú, je vždy až sekundárna. Na prvom mieste je lojalita k ostatným Židom a k medzinárodnému izraelskému národu. Nemeckí Židia počas ruskej revolúcie boli obvinení z väčšej lojality k ruským Židom, než k nemeckému národu, medzi ktorým žili. Tento vzor bol vždy rovnaký. Americkí Židia sú dnes obviňovaní z väčšej lojality k Izraelu než k USA.

Počas Druhej svetovej vojny boli takmer všetci sovietski špióni v Amerike Židia. Alger Hiss a Whitaker Chambers boli ojedinelými výnimkami. Z jedenástich amerických vedcov, ktorí počas Druhej svetovej vojny postavili atómovú bombu, bolo desať Židov. Jediným nežidom bol Enrico Fermi, ktorý mal židovskú manželku. Všetci pricestovali z Európy do Ameriky potom, ako nacisti nastúpili k moci, takže boli Američanmi iba podľa mena. Ich lojalita patrila medzinárodnému židovskému národu, nie krajine v ktorej žili – Amerike. Centrom svetového židovstva tej doby bolo sovietske Rusko. Aj ruskí vedci, ktorí vyvíjali atómovú bombu, boli Židia. Sovietsky projekt vývoja atómovej bomby viedol Žid Solomon Abrahámovič Rebach. Vývoj atómovej bomby bol všade v rukách Židov. Dalo sa čakať, že tajomstvo americkej atómovej bomby bude vyzradené židovským vedcom v Rusku – a presne to sa aj stalo. Prísne tajné technologické inovácie atómovej bomby z amerického Projektu Manhattan sa dostávali do rúk sovietskych židovských vedcov po púhych dňoch až týždňoch. Informácie jednoducho prechádzali dobre zavedenými medzinárodnými židovskými sieťami k ich súkmeňovcom v Rusku. Všetci atómoví špióni boli bez výnimky Židia so zjavnými židovskými menami: Ethel a Július Rosenbergovi, George Koval, David Greenglass, Morris Cohen, a iní.

Židovská špionážna sieť pracujúca pre sovietov bola v skutočnosti omnoho širšia, ako bolo uvádzané. Dokonca spolupracovali aj Židia z filmového priemyslu. Filmový režisér Irving Lerner bol prichytený, ako fotografoval „cyklotrón“ na univerzite v Berkeley v roku 1944. Následne sa dostal na čiernu listinu. Aj britskí židovskí vedci boli súčasťou medzinárodnej atómovej špionážnej siete.

Židovská špionáž pre Rusko sa v žiadnom prípade neobmedzovala iba na tajomstvo atómovej bomby. Židovskí špióni infiltrovali každú pobočku americkej vlády počas obdobia Rooseveltovej vlády – rovnako ako v Británii – a zasielali tajné informácie každého druhu do Ruska cez židovské informačné siete. Dokonca aj židovský zástupca ministra financií Harry Dexter White (Weise) bol sovietskym tajným agentom. Jeho nadriadeným bol tiež Žid Henry Morgenthau mladší. White zomrel skôr, ako mohol byť stíhaný; inak by určite skončil vo väzení. White bol prvý predseda Medzinárodného menového fondu a pomáhal zriadiť Svetovú banku. Obe inštitúcie sú od začiatku pod výhradnou kontrolou Židov. Spojené štáty sú stále plné židovských špiónov, ktorí pomocou židovských sietí odovzdávajú tajné informácie. Dnes však už nie Sovietskemu zväzu, ale Izraelu.

Problém pochybnej vernosti, ako aj agresívne obchodné a finančné zneužívanie hostiteľskej populácie, bolo živnou pôdou pre veľkú časť antisemitizmu.

História vyhnania Židov

Skôr alebo neskôr Židia vždy vyprovokovali nepriateľstvo a nenávisť hostiteľskej populácie. Počas posledných 2 000 rokov boli Židia aspoň raz vylúčení prakticky z všetkých krajín Európy a Stredného východu, v niektorých prípadoch aj viackrát. Z nemeckých štátov boli vyhnaní päťkrát, naposledy nacistami; z častí Talianska päťkrát; z Francúzska štyrikrát; z Anglicka trikrát. Anglicko vyhnalo Židov v roku 1290 a zákaz trval 300 rokov, až kým ho nezrušil Oliver Cromwell. Židovskí finančníci z Holandska Manasses Ben Izrael a Moses Carvajal financovali Cromwellove ťaženie na vyhnanie kráľa Karola I.

Potom, ako bol kráľ Karol I. popravený a Cromwell sa stal „lordom protektorom“ Anglicka, Cromwell opäť otvoril dvere Anglicka Židom. Tí rýchlo zmocneli a v roku 1694 založili Bank of England, ktorá mala požičiavať financie korune. Židia majú dodnes kontrolu nad Bank of England.

Dokonca aj v krajinách, ktoré povoľovali pobyt Židov, boli na nich uvalené ostré obmedzenia. Napríklad Židia nemohli vo väčšine európskych krajín vlastniť pôdu, byť členmi cechov, alebo vstupovať na univerzity. V Nemecku a Rusku nesmeli cestovať bez osobitného povolenia. V najťažších prípadoch sa periodicky stávali obeťami útokov a masakrov. Toto vylučovanie a ďalšie kroky proti Židom boli vo svojej podstate prirodzenou obranou, ktorá mala chrániť hostiteľské obyvateľstvo pred vykorisťovaním zo strany Židov. Kedykoľvek došlo k zrušeniu obmedzení – obvykle zo strany nejakého láskavého vládcu, ktorý chcel vykonať správnu vec – Židia to okamžite využili a začali s obvyklými vykorisťovateľskými praktikami, až kým neprišiel znova pocit, že je potrebné znovu na nich uložiť obmedzenia… buď to, alebo ich vyhnať z krajiny úplne. Vyháňanie Židov z nacistického Nemecka od roku 1934 nebolo v žiadnom prípade jedinečnou historickou udalosťou; a stalo sa to z rovnakých dôvodov, ako aj v ostatných prípadoch.

K najnovšiemu „vyhnanstvu“ došlo na Strednom východe v roku 1948, čo bolo dôsledkom vytvorenia židovského štátu v Palestíne a arabsko-izraelského konfliktu, ktorý nasledoval. Pokračoval „exodom“ Židov z Ruska do Izraela a Spojených štátov od roku 1960 až do súčasnosti. Príčinou exodu z Ruska bola strata moci počas vlády Stalina, a následné nepriateľstvo ruského ľudu.

Musí existovať nejaký dôvod, že toľko rôznych národov po celom svete sa obrátilo proti Židom. Dialo sa tak prakticky vo všetkých krajinách, kde žili. To sa nemôže jednoducho pripísať bigotnosti, xenofóbii, alebo bezmyšlienkovitým predsudkom. Očividne si to Židia zapríčinili sami.

Židovský autor Bernard Lazare vo svojej knihe „L’antisemitisme Son Historie Et Ses Causes“ vydanej vo Francúzku v roku 1894, dochádza k nasledujúcim záverom:

„Pokiaľ by sa toto nepriateľstvo a averzia voči Židom udiala počas určitého obdobia a iba v jednej krajine, bolo by ľahké zistiť príčiny tejto nevraživosti. Táto rasa sa však stala predmetom nenávisti vo všetkých krajinách, kde sa etablovala.

Keďže nepriateľstvo proti Židom kvitne medzi najrôznejšími rasami, v krajinách ďaleko od seba, s rôznymi zákonmi, ktoré sa riadili odlišnými zásadami, kde nevládla rovnaká morálka ani zvyky a od prirodzenosti nemohli posudzovať tie isté veci rovnakým spôsobom, musí byť preto príčina antisemitizmu v národe Izraela [Židoch], a nie v tých, ktorí sa proti nemu postavili.“

Profesor Jesse H. Holmes píšuci pre „The American Hebrew“ uviedol ohľadom vyháňania Židov toto:

„Len ťažko môže byť náhoda, že antagonizmus namierený proti Židom sa nachádza takmer všade na svete, kde žijú Židia a nežidia pospolu. A keďže sú Židia spoločným prvkom, už na prvý pohľad sa zdá pravdepodobné, že príčina je práve v nich a nie vo veľmi rozdielnych skupinách obyvateľstva, ktoré tento antagonizmus pociťujú.“

Je len logické myslieť si, ak je tá istá skupina ľudí univerzálne nenávidená v každej spoločnosti v ktorej žije, neustále počas celej histórie, že táto skupina koná niečo, čo ostatných provokuje.

Hlavné centrá židovskej svetovej moci súčasnosti sú Spojené štáty s približne 5,2 miliónmi Židov, a Izrael s 5,8 miliónmi Židov. Predtým bolo centrom židovskej moci Rusko. Židia sa z neho snažili šíriť svoju komunistickú ideológiu po celom svete za pomoci Červenej armády. Dnes používajú ekonomickú a vojenskú moc Spojených štátov na šírenie mierne upravenej ideológie – „demokracie“ – po celom svete. To je dôvod, prečo sú Spojené štáty zapojené do nekonečných vojen počas posledných niekoľkých desaťročí.

Nová židovská ideológia v Spojených štátoch, ktorá stojí za našou intervenčnou politikou, sa nazýva „neokonzervatívne“ hnutie. Neokonzervativizmus vôbec nie je konzervatívny. Jeho korene ležia v rovnako starej židovskej ideológii komunizmu. Neokozervatívne hnutie v Amerike je replikou ruskej Kominterny, ktoré sa pokúša rozšíriť komunizmus naprieč západnou civilizáciou a celým svetom. Kominterna aj neokonzervativizmus sú židovské hnutia. Židia dnes riadia Ameriku rovnako, ako riadili Sovietsky zväz v dvadsiatych, tridsiatych aj štyridsiatych rokoch. Od vytvorenia židovského štátu Izrael sú Židia po celom svete silnejší ako kedykoľvek predtým. Teraz majú vlastný štát, ktorý háji záujmy medzinárodného židovského národa. Infiltrovali každý úrad americkej vlády do takej miery, že doslova riadia celú krajinu a využívajú silu Spojených štátov na presadzovanie záujmov medzinárodného izraelského národa, vrátane vyciciavania miliárd dolárov amerických daňových poplatníkov do izraelskej pokladnice.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti