Po prepustení z väzenia sa Hitler rozhodol, že najlepším spôsobom, ako prevziať moc, je ústavná cesta – to znamenalo, že musí vyhrať voľby. Prevrat alebo puč podobný tomu, za ktorý bol väznený, začal považovať za nepraktický. Zahájil kampaň po celej krajine, ktorá získala veľký ohlas u nemeckého ľudu. Ako kampaň pokračovala, získaval stále väčšie davy. Svojimi rečníckymi schopnosťami vyzýval nemecký národ, aby odolával jarmu Židov a komunistov a vytvoril nové Nemecko pre nemecký národ. Tvrdil, že najväčším nepriateľom sú Židia a vinil ich zo snahy premeniť Nemecko na nový Sovietsky zväz, ako to urobili v Rusku, nakrátko v Maďarsku, a ako skúšali aj v Nemecku. V jednom prejave povedal:

„Konečným cieľom [Židov] je strata pôvodných spôsobov, promiskuitná bastardizácia iných národov, zníženie rasovej úrovne vyšších národov a nadvláda nad týmto rasovým mišmašom za pomoci vykorenenia národnej inteligencie a jej nahradením vlastnými ľuďmi.“

V súčasnej Amerike sú to práve Židia, ktorí stoja za multikulturalizmom, otvorenou imigráciou, rasovým miešaním, popieraním práva na „slobodu spolčovania“, atď. Ich zámerom je oslabiť dominantné postavenie bielych európskych Američanov a ich úpadok na menšinu vo vlastnej krajine. Vyššie uvedené slová Hitlera sú presným popisom toho, čo sa dnes deje v Amerike.

V boji o hlasy voličov Hitler uvážene oslovoval najmä voličov z radov poľnohospodárov a „bielych golierov“ v malých mestách, ktorí boli prirodzene konzervatívni a nacionalistickí. Boli v demografickej skupine, ktorá bola najviac antagonistická voči ľavicovej Výmarskej republike. Vo voľbách v septembri 1930 získala nacistická strana 18 % hlasov.

Náhle boli nacisti silou, s ktorou bolo treba počítať. V roku 1932 sa Hitler uchádzal o post prezidenta a získal 30 % hlasov, čím si vynútil rozhodujúce kolo volieb medzi sebou a Paulom von Hindenburg. Von Hindenburg vyhral voľby, ale Hitler za ním veľmi nezaostal. Hitler súhlasil so vstupom do koaličnej vlády a v januári 1933 ho von Hindenburg ako nemecký prezident menoval za kancelára.

Tieto voľby ukončili vládu židovskej Výmarskej republiky a ohlásili začiatok Tretej Ríše. Voľby tiež znamenali začiatok virulentnej propagandistickej vojny proti Nemecku a nacistom, obzvlášť proti Adolfovi Hitlerovi. Následkom neustálej ohováračskej kampane nebol žiaden muž v histórii tak zdémonizovaný ako Hitler. Napriek svojim pôsobivým úspechom je dnes zobrazovaný ako samotné stelesnenie zla; šialenec a psychopat, s démonickou dychtivosťou túžiaci dobyť celý svet. Ako išli roky, tieto charakteristiky prerástli do mýtických rozmerov, až do tej miery, že pre niektorých súčasníkov slúži ako moderná náhrada stredovekého „diabla“.

Ale tento obraz Hitlera je v rozpore s tým, ako ho v tej dobe videli medzinárodní štátnici, novinári a ďalšie významné osobnosti – aspoň do začiatku Druhej svetovej vojny. Hitler nebol populárny iba medzi nemeckým národom; široko ho obdivovali politickí predstavitelia celého sveta. Hitlerovi sa dostávalo veľkej chvály za všetko, čo bol schopný vykonať pre Nemecko. Keď sa Hitler stal kancelárom v roku 1933, postavil sa na čelo hladujúceho, porazeného a demoralizovaného národa – výsledok prehry v Prvej svetovej vojne – a takmer zázrakom ho pozdvihol na prosperujúci, dobre živený, silne motivovaný, moderný a veľmi úspešný národ. To všetko dokázal urobiť za za púhych päť rokov. Franklin D. Roosevelt sa stal prezidentom Spojených štátov v roku 1933, v rovnakej dobe, keď bol Hitler zvolený za nemeckého kancelára. Ekonomické problémy, ktorým sa musel venovať FDR v Spojených štátoch boli oproti nemeckým veľmi mierne. Napriek tomu v roku 1938 bolo Nemecko na vzostupe a Spojené štáty boli aj naďalej v depresii s mierou nezamestnanosti 19 %. Depresia v Spojených štátoch skončila vo chvíli, keď začala vojna.

Nemecký národ zbožňoval Hitlera a videl ho ako svojho spasiteľa. Jeho bezprecedentné úspechy ohromili celý svet. Hitler poskytol nemeckému národu skutočné vedenie po dlhom období spoločenských nepokojov a motivoval nemecký národ k nebývalým úspechom v každej oblasti. Nemecká priemyselná výroba pôsobivo rástla. Pod jeho vedením sa Nemecko transformovalo na národ, ktorý už nebol poníženou a zlomenou masou. Nákazlivý pocit vzrušenia a očakávania prenikol aj do krajín, v ktorých žili Nemci mimo územia Ríše. Etnickí Nemci z Rakúska, Sudet, Danzigu, atď, tí všetci chceli pripojenie k Nemecku a chceli sa stať súčasťou Tretej Ríše.

Tieto úžasné zmeny nezostali bez povšimnutia významných návštevníkov Nemecka. Po prehliadke celej krajiny v roku 1936 napísal bývalý premiér Anglicka David Lloyd George článok pre „London Daily Express“, v ktorom napísal:

„Nikdy som nestretol šťastnejších ľudí, než sú Nemci a Hitler je jedným z najväčších mužov. Starí mu veria; mladí ho zbožňujú. Je to uctievanie národného hrdinu, ktorý zachránil krajinu.“

Ďalší britský popredný činiteľ, vikomt Rothermere, vo „Varovania a predpovede“ z marca 1939 napísal o Hitlerovi:

„Má mimoriadny intelekt. Poznám len dvoch ďalších mužov, ktorých by som mohol priradiť na rovnakú úroveň – lord Northcliffe a Lloyd George. Ak niekto položí Hitlerovi otázku, dostane okamžite brilantnú a jasnú odpoveď. Neexistuje žiaden žijúci človek, ktorého sľubom o dôležitých veciach by som veril ľahšie. Verí, že Nemecko má božie predurčenie a nemecký národ je povolaný zachrániť Európu pred revolučnými útokmi komunizmu. Vysoko si cení rodinný život, zatiaľ čo komunizmus je preňho najhorším nepriateľom. Dôkladne vyčistil morálny, etický život v Nemecku, zakázal zverejňovanie obscénnych kníh a predstavenia problematických hier a filmov.

Žiadne slová nemôžu opísať jeho zdvorilosť; odzbrojuje mužov rovnako ako aj ženy a všetci sú spokojní pri jeho zmierlivom, príjemnom úsmeve. Je to muž vzácnej kultúry. Jeho znalosť hudby, umenia a architektúry je obdivuhodná.“

Theodor Heuss, liberálny nemecký politik, ktorý sa neskôr stal prezidentom Spolkovej republiky Nemecko, povedal na konci 30-tych rokov:

„On [Hitler] srdcom, obetavosťou a oddanosťou, fascinoval a inšpiroval všetkých svojim príkladom.“

Dokonca aj po ukončení Druhej svetovej vojny boli ľudia, ktorí dokázali objektívne hodnotiť Hitlera. Bezprostredne po vojne najal mediálny reťazec Hearst Newspaper budúceho prezidenta USA Johna F. Kennedyho a vyslal ho na cestu po Nemecku, aby podal správu o jeho stave.

Kennedy si viedol denník, ktorý bol nedávno publikovaný. V jednom zápisku z denníka píše:

„Po návšteve týchto dvoch miest (Berchtesgaden a Orlie hniezdo na Obersalzbergu) môžete ľahko pochopiť, že sa po niekoľkých rokoch osoba Hitlera vynorí z nenávisti, ktorá ho teraz obklopuje, ako jedna z najvýznačnejších osobností, ktorá kedy žila. So svojou krajinou mal neobmedzené plány, ktoré z neho urobili hrozbu svetového mieru, ale jeho tajomstvo leží v spôsobe akým žil, a akým umrel. Mal v sebe schopnosti, z ktorých vznikajú legendy.“

– John F. Kennedy, „Predohra k vodcovstvu – Európsky denník Johna F. Kennedy“ – leto 1945. (Dnes by sa žiadna verejne činná osoba nemohla na verejnosti takto vyjadriť.)

„Veľkým nepriateľom pravdy často nie je lož – zámerná, vynaliezavá a nečestná – ale mýtus – vytrvalý, presvedčivý a nereálny… Mytológia nás mýli všade – vo vláde ako v podnikaní, v politike ako v ekonómii, v zahraničných udalostiach ako v domácich …“

– John F. Kennedy, prejav na univerzite v Yale, 11. júna 1962

Generál Waffen SS Leon Degrelle bol vzdelaný belgický vrcholný politik, ktorý vstúpil do SS aby zachránil Európu pred komunizmom, ktorý videl ako existenčnú hrozbu západnej kresťanskej civilizácie.

(Waffen SS bola dobrovoľnícka organizácia, ktorá sa skladala z členov všetkých európskych národov. Milión dobrovoľníkov z celej Európy vstupovalo do radov SS jednoducho preto, že verilo v to, čo chcel Hitler dosiahnuť. Waffen SS bola prvá skutočná „európska“ armáda, ktorá existovala a vznikla na záchranu Európy pred komunistickou hrozbou.)

Degrelle bol intelektuál, prirodzený vodca, oddaný katolík a plodný autor. Pred vojnou sa osobne poznal s predstaviteľmi európskych štátov. Veril, že Európu čaká jedinečný osud a že sa musí zjednotiť. Robil všetko čo mohol, aby odvrátil vojnu v Európe. Ale akonáhle vojna začala, stal sa vojakom v boji na život a smrť proti komunistickému nepriateľovi – ZSSR. Pripojil sa k Waffen SS ako obyčajný vojak, ale vzhľadom na svoje pozoruhodné schopnosti bol postupne povyšovaný až na generála. Degrelle mal voči Hitlerovi len ten najväčší obdiv. Po vojne napísal v svojom španielskom útočisku:

„Hitler bol najväčším štátnikom, kého kedy Európa mala. Keď opadnú emócie, história to ukáže. V skutočnosti bol omnoho všestrannejší, než Napoleon. Napoleon bol skôr víťazným zakladateľom francúzskeho impéria, než skutočným Európanom.

Hitler bol mužom svojej doby, snívajúcim o trvalej, spravodlivej, poctivej Európe, zjednotenej víťazom. O Európe, v ktorej by sa každá etnická skupina mohla rozvíjať podľa svojich zásluh a úspechov. Dôkazom toho je, že ponúkol Pétainovi svoju ruku. Rovnako, ako Bismarck dokázal prerásť Prusko a stal sa Nemcom, tak sa Hitler zmenil z Nemca na Európana. Už na začiatku sa zbavil všetkých imperialistických ambícií.“

„Bez akýchkoľvek problémov začal o sebe rozmýšľať ako o Európanovi a začal vytvárať Európu, v ktorej Nemecko – rovnako ako Prusko v Bismarckovej dobe – malo byť základným stavebným kameňom. Niektorí Hitlerovi spolustraníci možno ešte boli krátkozrakí pangermáni. Ale Hitler mal genialitu, správny pohľad, absenciu predsudkov, a nevyhnutnú víziu o naplnení ohromnej úlohy. Mal takú autoritu, ktorá sa nedá nájsť u nikoho iného v histórii kontinentu. Jeho úspech by priniesol zdravú, bohatú a civilizovanú Európu na celé stáročia, pravdepodobne navždy. Naplnenie Hitlerových plánov pre Európu by bolo požehnaním pre nás všetkých.“

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti