Nemecký národný socializmus sa obvykle označuje za pravicovú ideológiu, zatiaľ čo o komunizme sa hovorí ako o krajnej ľavici sociálno-politického spektra. Jedná sa o tradičný pohľad. Ale dnes niektorí tvrdia, že Hitlerova posadnutosť nenávisťou ku komunizmu bola falošná, pretože nemecký národný socializmus sa v podstate nijako nelíšil od komunizmu. Oba systémy boli totalitné socialistické učenia. Ale to je povrchný pohľad a termíny „pravica“ či „ľavica“ nepostačujú na opis týchto dvoch systémov. Je pravdou, že národný socializmus obsahoval socialistické aspekty – ako už naznačuje názov, ale rozdiely medzi národným socializmom a komunizmom boli hlboké.

Najzreteľnejším rozdielom bolo to, že národný socializmus podporoval koncept súkromného vlastníctva a trhovej ekonomiky, zatiaľ čo komunizmus zrušil súkromné vlastníctvo a vláda riadila ekonomiku prostredníctvom „centrálneho plánovania.“ Pod národným socializmom boli výrobné prostriedky z väčšej časti v súkromných rukách, hoci „pod vedením“ štátu.

Pod komunizmom bol všetok súkromný majetok, vrátane poľnohospodárskej pôdy, tovární, výrobných prostriedkov a dokonca aj súkromného bývania vo vlastníctve štátu. Jedinou podobnosťou medzi týmito ideológiami bolo to, že obe boli svojou povahou totalitné, aj keď národný socializmus bol podstatne láskavejší. Pod vládou národného socializmu boli súkromné práva „občanov“ rešpektované a chránené, zatiaľ čo v komunizme neboli žiadne súkromné práva.

Hitler sa mal vyjadriť o zmysle nemeckého „socializmu“ v článku britského “Guardian, Sunday Express” 28. decembra 1938 nasledovne:

„Pojem ‘socialista’ je odvodený od slova ‘sociálny’ v zmysle ‘sociálna spravodlivosť’. Socialista je osoba, ktorá slúži v prospech všeobecného blaha bez toho, aby vyzdvihoval svoju individualitu alebo osobnosť, alebo mal z toho osobný prospech. Naše ponímanie ‘socializmu’ nemá nič spoločného s marxistickým socializmom. Marxizmus je proti súkromnému vlastníctvu; skutočný socializmus nie.

Pre marxizmus nemá jednotlivec alebo individuálne úsilie žiadnu cenu; skutočný socializmus si váži jednotlivca a podporuje ho v individuálnom úsilí, zároveň ale zaisťuje, že záujmy jednotlivcov budú v zhode so záujmami komunity. Všetky veľké vynálezy, objavy a úspechy boli produktom mozgov jednotlivcov. Som obviňovaný, že stojím proti súkromnému majetku, že som ateista. Obe obvinenia sú falošné.“ Adolf Hitler.

Oba systémy sa líšili aj vo svojich cieľoch. Nacionálny socializmus pod vedením Adolfa Hitlera bolo revolučným hnutím na „obranu“ západnej kresťanskej civilizácie, zatiaľ čo komunizmus bolo revolučné hnutie zamerané na jej „zničenie.“ Harald Cox, člen britského parlamentu v tej dobe a klasický liberálny učenec napísal:

„Čo socialisti (komunisti) chcú nie je svetový pokrok, ako ho poznáme, ale zničenie tohto sveta ako predohra k vytvoreniu nového sveta podľa ich predstavy… Ich etický pohľad je priamym opakom toho, čo inšpirovalo všetky veľké náboženstvá sveta … a zámerne vyzývajú k vášnivej závisti, nenávisti a zlobe.“ Harold Cox.

Komunistickí Židia, ktorí prevzali moc v Rusku, urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby zničili tradičnú ruskú kresťanskú kultúru a zavraždili viac ako 40 miliónov tých najlepších ľudí. Hovorilo sa, že priemerné IQ Ruska kleslo o niekoľko bodov vďaka „porážke inteligencie“ a všetkých úspešných ľudí.

Pomocou „Komunistickej internacionály“ (Kominterny) mali v úmysle urobiť to isté s celou Európou. Dlhodobým cieľom medzinárodného židovského komunizmu, ktorý sa usídlil v Rusku, bolo zničenie existujúcich politických režimov po celej Európe a nahradiť ich postupne sovietskymi republikami podľa ruského modelu. Akonáhle by boli pri moci, mali v úmysle vyhladiť „majetné triedy“, čo znamenalo vyvraždiť ich tak, ako to urobili v Rusku. Európa mala pádny dôvod, aby sa triasla hrôzou pri predstave komunistického prevratu.

Národný socializmus (nacizmus) vznikol po roku 1918 ako protivník boľševickej revolúcie, a v menšej miere aj proti demokratickému parlamentnému systému, ktorý predstavovala Výmarská republika. V článku uverejnenom v nacistických novinách “Völkischer Beobachter” 11. mája 1933 napísal Hitler krátko potom, ako sa stal kancelárom:

„Po štrnásť alebo pätnásť rokov som nemeckému národu neustále vyhlasoval, že mojou úlohou pred potomstvom je vyhladiť marxizmus. To nie je prázdna fráza, ale slávnostná prísaha, za ktorou pôjdem kým budem žiť. Dal som tento sľub, sľub jedného muža a mohutnej organizácie [národného socializmu]. Teraz viem, že aj ak by ma osud odstránil, boj bude pokračovať až do konca; toto hnutie je toho zárukou. Pre nás to nie je boj, ktorý môže skončiť kompromisom. V marxizme vidíme nepriateľa nášho národa, ktorého bez zľutovania vykoreníme a zničíme … Musíme bojovať až do konečného zničenia snáh, ktoré požierali dušu nemeckého národa posledných sedemnásť rokov, ktoré nám spôsobili také nedozerné škody, a ktoré – ak by neboli porazené – by zničili Nemecko. Bismarck nám povedal, že liberalizmus kráčal v čele sociálnej demokracie. Nemusím dodávať, že sociálna demokracia kráča v čele komunizmu. A komunizmus je predchodcom smrti, národného zničenia a zániku. Spojili sme sa v boji proti nemu a budeme s ním bojovať až do smrti.“

Národný socializmus

Národný socializmus nevznikol výhradne v hlave Adolfa Hitlera, hoci k nemu obrovsky prispel. Jeho kritici (židovskí propagandisti) charakterizovali nacistickú ideológiu ako plytké fantázie bigotných psychopatov. V skutočnosti bol národný socializmus koherentná a pevná sociálna filozofia, ktorú vypracovali renomovaní myslitelia a učenci. V rozpore so súčasným obrazom bol aj Hitler mysliteľ a filozof najvyššej triedy.

Profesor histórie Lawrence Birken z Ball State University v Indiane tvrdí, že Adolf Hitler bol najväčší filozof zo všetkých vodcov v histórii.

„Hitler mal dar podávať svoje posolstvo atraktívnou a prístupnou formou.“

„Najatraktívnejším rysom Hitlerovej ideológie bol jeho optimizmus. Nebolo to len o jeho nálade, ale o jeho posolstve, ktoré vzbudzovalo nákazlivé vzrušenie. Bol to sekulárny mesiáš hlásajúci germánsku verziu „dobrých správ.““

Možnosť triedneho zmierenia, plány národného obrodenia, identifikácia univerzálneho nepriateľa, ktorého odstránenie by zahájilo nové milénium, to všetko sprevádzalo jeho vystúpenia. Hitler hovoril jazykom [osvietenských] filozofov, jazykom, ktorý takmer vymizol v riedkej vrstve vysokej inteligencie.

Intelektuálne korene národného socializmu vyrástli z filozofických myšlienok rôznych populárnych spisovateľov mysliteľov 19. a začiatku 20. storočia, vrátane nasledujúcich:

Friedrich Nietzsche a jeho teória „vôľa k moci“, ktorej súčasťou bol úspech a ambície o dosiahnutie čo najvyššieho postavenia v živote. Nietzsche veril, že „vôľa k moci“ je hlavnou hnacou silou v človeku.

Arthur de Gobineau a jeho rasová teória o „árijskej panskej rase.“ Gobineau bol francúzsky aristokrat, románopisec a spisovateľ, ktorý sa preslávil uvedením rasovej teórie o árijskej panskej rase v knihe „Esej o nerovnosti ľudských rás“ (1855). Gobineau veril, že biela rasa je nadradená iným rasám, čo sa prejavuje úspechom pri budovaní civilizovanej kultúry a podporovaní usporiadanej vlády. Veril, že „rasové miešanie“ by malo za následok úpadok a chaos. Názory Gobineaua neboli v tej dobe nijako neobvyklé. Vo všeobecnosti ich zdieľala celá biela rasa.

Houston Stewart Chamberlain, britský autor kníh o politickej filozofii a prírodných vedách. Chamberlain vo všeobecnosti podporoval myšlienky Gobineaua o nadradenosti árijskej rasy a bol aj zástancom rasovej „čistoty.“ Veril, že germánski ľudia hlboko ovplyvnili západnú civilizáciu, ale aj v to, že tak urobia aj ďalšie európske národy. Do árijskej rasy nezahrnul iba Germánov, ale aj Keltov, Slovanov, Grékov, Hispáncov a dokonca aj Berberov zo Severnej Afriky.

Richard Wagner a jeho „viera v osud.“ Wagner bol Nietzscheho priateľ a rozvinul myšlienku, že nemecký národ bol osudom predurčený k veľkosti. Na Židov hľadel ako na parazitov medzi hostiteľskou populáciou, v ktorej žili, a ako na nepriateľov Nemecka.

Gregor Johann Mendel a jeho teória o genetike a dedičnosti. Mendel bol rakúsky vedec a augustiniánsky mních, ktorý bol zakladateľom vedeckej genetiky. Preukázal dedičnosť niektorých vlastností v hrachu, ktoré tvorili konkrétne vzory. Zostavil základné zákony „genetickej dedičnosti“ vďaka experimentovaniu na rastlinách, z ktorých potom extrapoloval, že rovnako fungujú aj u ľudí.

Alfred Ploetz a profesor z Harvardu Lothrop Stoddard stáli za sociálnym darwinizmom, ktorý viedol k rozvoju vedeckej eugeniky, alebo rasovej čistoty. Eugenika bola veľmi populárna v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia, ako v Spojených štátoch, tak aj v Európe. Prvý medzinárodný eugenický kongres v roku 1912 podporilo mnoho významných osobností, vrátane jeho predsedu Leonarda Darwina, syna Charlesa Darwina, čestného viceprezidenta Winstona Churchilla, Alexandra Grahama Bella a ďalších.

Karl Haushofer, nemecký generál, geograf a geopolitik, ktorý obhajoval Lebensraum ako liek na preľudnenosť v Nemecku. (Briti napríklad mali podobný problém s preľudnenosťou. Ten zmiernili vlastnou verziou Lebensraumu – rozsiahlou emigráciou Britov do kolónií.)

Na nacistickú ideológiu mali vplyv aj myšlienky ľudí ako Machiavelli, Fichte, Treitschke a Spengler.

Národno socialistická (nacistická) ideológia obsahovala tieto základné body: nacionalizmus, antisemitizmus, antikomunizmus a militarizmus. Židia boli považovaní za rasových cudzincov v Európe a za zdroj väčšiny európskych problémov – to najmä vďaka ich aktivite v komunistických revolúciách. Hitler vyzýval nemecký národ k obrane „krvi a zeme“ vyhnaním Židov z Nemecka, obmedzením imigrácie do Nemecka len pre tých, ktorí sú nemeckej krvi, a vybudovaním silnej nemeckej armády.

Národný socializmus zdôrazňuje koncept „das Volk“ (národa ako národnej rasy), čo si vyžadovalo podriadenosť jednotlivca „komunite“, rovnako ako „vieru vo Vodcu (Führera).“ Hitler veril, že Nemecko, pretože je najväčší a najsilnejší štát kontinentálnej Európy, by mal stáť v čele ekonomicky zjednotenej Európy (niečo ako súčasná Európska únia, ktorá mimochodom je tiež pod vedením Nemecka). Národný socializmus kládol dôraz na spoločenstvo nemeckého národa a velebil kamarátstvo mužov v zbrani ako jeho obrancov. Nacistické hnutie sa stalo magnetom pre všetkých, ktorí boli rozčarovaní chaosom v Nemecku počas Výmarskej republiky.

Aj keď je dnes Hitler neustále kritizovaný ako „najväčší rasista 20. storočia,“ jeho rasové názory boli v dokonalej harmónii s hlavným prúdom európskeho zmýšľania z 19. a začiatku 20. storočia. Jeho postoje ku rasovej otázke neboli ani zďaleka nenormálne alebo bizarné a zhodovali sa s názormi najvýznamnejších osobností Západu v období pred Druhou svetovou vojnou, ako boli napríklad Woodrow Wilson alebo Winston Churchill.

Na rozdiel od všeobecného presvedčenia, Hitler nikdy nepodporoval žiaden program na vytvorenie homogénnej blonďavej rasy „superárijcov.“ To je iba propaganda. Chápal, že nemecká populácia sa skladala z niekoľkých odlišných rasových podskupín. Radšej zdôrazňoval národnú a sociálnu jednotu nemeckého národa, nie jeho rasovú homogenitu. Podľa neho bola určitá úroveň rasovej rozmanitosti žiadúca, príliš veľa rasového miešania alebo homogenity zasa škodlivé. Mohlo by to viesť k homogenite a teda k eliminácii tých najlepších ako aj k horším genetickým vlastnostiam.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti