• Vybrat den

    Listopad 2024
    Po Út St Čt So Ne


    PODPOŘIT STALOSE BTC ETH LTC

    Kronika revizionizmu Holokaustu – Rané pochybnosti (1945-1949)

    5-4-2017 Proti Prúdu 383 3656 slov zprávy
     

    V tejto sérii článkov sa pokúsim o zaznamenanie dejín revizionizmu Holokaustu od konca 2. svetovej vojny až po dnešok.[1] Pre každý rok poskytnem pár relevantných podrobností o historickom pozadí, ako sú procesy spojené s Holokaustom, hlavné prúdy výskumu atď. Taktiež pripojím stručný náčrt všeobecných historických udalostí. Podstatná časť každého záznamu bude venovaná hlavným udalostiam daného roka priamo sa týkajúcich revizionizmu Holokaustu. Revizionistické diela budú spomenuté, len ak sa dotýkajú osudu európskeho Židovstva počas 2. svetovej vojny. Skeptické reakcie na údajné masové vraždenia pochádzajúce spred roku 1945 boli v prvej časti opomenuté, keďže je ich príliš mnoho, aby boli spomenuté všetky. [2]


    Autor chce vyjadriť poďakovanie Jeanovi Plantinovi[3] a Richardovi Widmannovi za neoceniteľnú pomoc, ktorú mu poskytli v lokalizovaní niektorých zdrojov nižšie citovaných. Treba mať na pamäti, že tento článok predstavuje históriu revizionizmu Holokaustu, a že citované texty môžu obsahovať argumenty, ktoré sa neskôr ukázali ako nesprávne. Preto nebudem platnosť citovaných alebo sumarizovaných argumentov hodnotiť.


    1945


    Pozadie


    20. novembra sa začal Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu. Dva mesiace predtým, v septembri, sa uskutočnil súd v Bergen-Belsen voči Josefovi Kramerovi a ďalším.


    Udalosti


    Apríl. Švédsko-židovský podnikateľ Norbert Masur, narodený v Nemecku, cestuje do Berlína ako zástupca Hillela Storcha, delegáta Jewish World Congress. Ráno 21. apríla sa Masur stretáva s Himmlerom v Hartzwalde, vidieckom sídle vo vlastníctve Himmlerovho osobného lekára a maséra Dr. Felixa Kerstena. Ich dvojhodinová konverzácia bola prerozprávaná v knihe En Jude talar med Himmler (Žid rozpráva s Himmlerom), ktorá bola publikovaná neskôr v tom istom roku – po konci vojny – stockholmským vydavateľstvom Albert Bonniers. Podľa Masura Himmler ohľadom koncentračných táborov uviedol nasledovné:


    Vojna nás priviedla do kontaktu s proletarizovanými masami východného Židovstva, čo nám spôsobilo úplne nové problémy. Nemohli sme tolerovať existenciu takéhoto nepriateľa v našom tyle. Židovské masy boli infikované závažnými chorobami, predovšetkým škvrnitým týfusom. Sám som kvôli týmto epidémiám stratil tisícky mojich najlepších SS-manov. Židia taktiež pomáhali partizánom. (…) Židia podávali partizánom informácie. Okrem toho, strieľali v gete na naše jednotky. (…) Na zabránenie šíreniu týchto ochorení sme museli vybudovať krematóriá, v ktorých bolo možné spaľovať mŕtvoly nespočetného množstva ľudí, ktoré sa stali obeťami týchto chorôb. A kvôli tomu nás chcú vešať! (…) Tieto tábory si svoju zlú reputáciu získali z nešťastne zvoleného pomenovania. (…) Mali byť nazývané reedukačnými tábormi. Boli v nich internovaní nielen Židia a politickí väzni, ale taktiež zločinecké elementy, ktoré neboli prepustené pred uplynutím trestu. Z tohto dôvodu malo Nemecko v roku 1941, teda počas vojnového roku, najnižšiu úroveň zločinnosti za niekoľko desaťročí. Väzni museli ťažko pracovať, ale ťažko pracoval celý nemecký ľud. Zaobchádzanie v táboroch bolo tvrdé, no spravodlivé.


    Na Masurovu otázku, či popiera, že v táboroch dochádzalo k „závažným zločinom“, Himmer odpovedal: „Musím priznať, že niečo z toho sa udialo, ale na strane druhej som dohliadal, aby boli vinníci potrestaní.“[4]


    Vo svojej publikácii The Protestant Vanguard škótsky aktivista Alexander Ratcliffe hovorí o „hlúpych historkách o miliónoch zmasakrovaných Židov“.[5]


    Apríl-Máj. Britské ozbrojené zložky zajali 17. apríla Josefa Kramera, bývalého veliteľa koncentračných táborov Auschwitz a Bergen-Belsen a nasledujúci deň uväznili. Niekedy medzi 18. aprílom a 21. májom Kramer učinil prvé vyhlásenie o svojej úlohe táborového veliteľa. V ňom čítame:


    Počul som o tvrdeniach bývalých väzňov v Auschwitz o tamojšej plynovej komore, masových popravách a bičovaniach, krutosti zamestnaných strážcov, a že k tomu dochádzalo buď v mojej prítomnosti alebo s mojim vedomím. Všetko, čo k tomu môžem povedať je, že je to nepravda od začiatku po koniec.


    V neskoršom, druhom vyhlásení Kramer toto tvrdenie odvolal, uvádzajúc, že videl v Auschwitz jednu plynovú komoru, ktorá bola pod velením Rudolfa Hössa. Na súde Kramer vysvetlil popretie plynovej komory vo svojom prvom vyhlásení tým, že sa cítil byť viazaný svojím čestným slovom voči Hitlerovi a Himmlerovi, pokiaľ boli nažive (Himmler zomrel, údajne svojou vlastnou rukou, 21. mája 1945).


    Máj. Britský autor George Orwell (Eric Blair) vo svojej eseji “Notes on Nationalism” (publikovanej v Polemic, No. 1, October 1945) uvádza:


    Ľahostajnosť voči objektívnej pravde je podporovaná uzavretím jednej časti sveta pred druhou, čo sťažuje objavovanie toho, čo sa skutočne deje. Často môže existovať oprávnená pochybnosť o najvýznamnejších udalostiach. Je, napríklad, nemožné spočítať v rámci miliónov, možno i desiatok miliónov, počet úmrtí spôsobených súčasnou vojnou. Nešťastia, o ktorých sa neustále informuje – boje, masakry, hladomory, revolúcie – majú tendenciu v bežnom človeku inšpirovať pocit nereálnosti. Človek nemá žiadnu možnosť overovania faktov, človek si nie je ani celkom istý, či k nim došlo, a z rôznych zdrojov sa mu vždy prezentujú úplne odlišné intrepretácie. Ktoré boli spravodlivé skutky a ktoré krivdy pri varšavskom povstaní v auguste 1944? Je pravda, čo sa vraví o nemeckých plynových komorách v Poľsku? Kto skutočne nesie vinu za bengálsky hladomor? Pravda je pravdepodobne objaviteľná, no fakty sú v takmer každom periodiku podané tak nepoctivo, že bežnému čitateľovi sa prijímanie lží či neschopnosť utvoriť si mienku dá prepáčiť.


    30. máj. Vo svojom článku “Trials for War Criminals”, James Morgan Read hovorí o nutnosti nestranného vyšetrenia tvrdení o spáchaných krutostiach.[6]


    29. jún. Bývalý člen osadenstva Auschwitz, SS-Hauptsturmführer Hans Aumeier vo svojom prvom vyhlásení pre svojich britských väzniteľov uvádza: „Nemám žiadnu vedomosť o plynových komorách a počas môjho pobytu nebol splynovaný žiaden väzeň.” Následne po tomto vyjadrení bol Aumeierovi predložený dotazník k svedectvu o „Splynovaniach (so všetkými podrobnosťami), počtami denných a celkových obetí“ , ako aj „Priznanie vlastnej zodpovednosti za splynovania“.[7]


    Historický kontext


    Churchill, Roosevelt a Stalin sa na začiatku februára stretli na Jaltskej konferencii. Hitler pácha 30. apríla v Berlíne samovraždu. 7. mája Alfred Jodl podpisuje podmienky bezpodmienečnej kapitulácie. Začiatkom augusta sú na japonské mestá Hirošima a Nagasaki zvrhnuté atómové bomby. Japonská kapitulácia a koniec 2. svetovej vojny 15. augusta. V septembri americké jednotky okupujú južnú časť Kórejského polostrova, kým sovietske jednotky okupujú jeho severnú časť, označujúc tak začiatok kórejského konfliktu. V decembri zomiera pri automobilovej havárii americký generál George S. Patton. Sionistické teroristické útoky proti britským vojenským základniam v Palestíne.


    1946


    Pozadie


    24 obžalovaným na Medzinárodnom vojenskom tribunáli v Norimbergu sú udelené tresty. 12 z nich je odsúdených na smrť obesením. Ríšsky maršal Hermann Göring pácha pred popravou samovraždu. 11. mája je americkým vojenským súdom v Dachau na smrť odsúdených 58 členov osadenstva koncentračného tábora Mauthausen.


    Udalosti


    17. február. Hermann Göring v rozhovore s väzenským psychológom G. M. Gilbertom poznamenáva, že filmy, dokumentujúce kopy vychudnutých mŕtvol v koncentračných táboroch mohli byť vytvorené hocikým, a taktiež vyjadruje pochybnosť nad počtom 6 miliónov.[8]


    29. apríl. Počas svojho výsluchu na tribunáli v Norimbergu Julius Streicher uvádza:


    Prvýkrát som o masových vraždeniach počul počas môjho väznenia v Mondorfe. Uvádzam však, že ak by mi bolo povedané, že 2 alebo 3 milióny ľudí boli povraždené, neveril by som tomu. Neveril by som, že by bolo technicky možné toľko ľudí povraždiť, a na základe celkového postoja a psychológie Führera, ako som ich poznal, neveril by som, že masové vraždenia, v rozsahu, v akom sa udiali, sa mohli udiať.[9]


    Neskôr, počas rovnakého výsluchu, dodal:


    Dodnes neverím v povraždenie 5 miliónov. Považujem za technicky nemožné, aby k tomu došlo. Neverím tomu. Až doteraz som o tom neobdržal žiaden dôkaz.[10]


    11. máj. Britský obhajca menovej reformy C. H. Douglas požaduje dôkaz pre údajný počet 6 miliónov zavraždených Židov, pričom si všíma „obrovský počet“ židovských preživších v Nemecku.[11]


    22. máj. Americký učenec Austin Joseph App v liste magazínu Time spochybňuje ich tvrdenie, že v Európe (s výnimkou Ruska) žilo pred vypuknutím 2. svetovej vojny 6,5 milióna Židov. App pokladal toto tvrdenie za nadsadené a poukazoval na vysoký počet Židov stále prítomných v Nemecku pri konci vojny, ako aj príliv 3 miliónov utečencov, väčšinou Židov, do U.S.A. pred a počas vojnových rokov, dochádzajúc k záveru, že „To, čo sme o židovskej populácii v Európe a zaobchádzaní s ňou počuli, nie je podloženým faktom.“[12]


    27. máj. Hermann Göring počas rozhovoru s norimberským psychológom Leonom Goldensohnom uvádza nasledovné:


    Myslím, že krutosti, ak k nim došlo – a upozorňujem, že neverím, že boli technicky možné, a ak boli, neverím, že by ich nariadil Hitler – museli byť dielom Goebbelsa alebo Himmlera.[13]


    13. jún. Švajčiarske noviny Basler Nachrichten prinášajú článok s titulkom “Aký vysoký je počet židovských obetí?“ (Wie hoch ist die Zahl der jüdischen Opfer?). Citujúc oficiálne štatistiky židovskej populácie v Európe, článok vedie polemiku o tom, že počet židovských obetí nemohol prevyšovať 3 milióny, a s najväčšou pravdepodobnosťou bol menší ako 1,5 milióna. Anonymný autor článku uvádza výraz „vyhladenie Židov“ v úvodzovkách, naznačujúc skepticizmus voči tvrdeniam o systematickom vyhladzovaní európskeho Židovstva, no otázku plynových komôr nerozoberá.[14]


    Nedatované. Britský autor George Bernard Shaw vo svojom pamflete Geneva kritizuje spojeneckú bombardovaciu kampaň proti Nemecku a nukleárne zničenie Hirošimy a Nagasaki. Aj keď tvrdí, že Hitler nesprávne veril, že Židia sú „prekliatou rasou, ktorá by ako taká mala byť zničená“, Shaw taktiež píše:


    [Nemci riadiaci tábory] neboli diablami v ľudskej koži, no nevedeli, čo si počať s tisíckami vhodenými do ich starostlivosti.(…) S väzňami nemohli robiť nič iné, než ich napchať medzi akékoľvek štyri stojace steny, zamknúť ich a nechať ich vyhladovať a zomrieť na týfus. Keď ich viac nebolo možné nikam napchať, jediné, čo mohli s väzňami urobiť, je pozabíjať ich a spáliť mŕtvoly, ktoré nemohli pochovať. A ani to nemohli zorganizovať rýchlo a kompetentne: ich obete zomierali na kruté zaobchádzanie, nie podľa vojenského práva.(…) Ak by úrady zvládli situáciu efektívne (…) žiadna z týchto ukrutností by nenastala. Stávajú sa v každej vojne, kedy sa jednotky vymknú kontrole.[15]

    Shaw nikde neslávne známe plynové komory nespomína.


    Historický kontext


    7. januára je Rakúsko rozdelené na 4 okupačné zóny. Medzinárodný vojenský tribunál v Tokiu začína 29. apríla. 22. júla bombový útok Irgun na King David Hotel v Jeruzaleme. 12. decembra je vo Francúzsku sformovaná socialistická vláda vedená židovským socialistom a bývalým väzňom v Buchenwalde, Léonom Blumom.


    1947


    Pozadie


    Medzi aprílom a augustom sa uskutočnil buchenwaldský proces vedený americkým vojenským súdom v Dachau. 20. augusta je v Norimbergu vynesený rozsudok na tzv. Lekárskom procese. Osvienčimský proces v poľskom Krakowe, na ktorom je na smrť odsúdený bývalý táborový veliteľ Rudolf Höss, trval od 24. novembra do 22. decembra. V Holandsku sa objavuje prvé vydanie Het Achterhuis, denníka Anny Frankovej.


    Udalosti


    Apríl. Americká krajne-pravicová aktivistka Elizabeth Dilling tvrdí, že 6 miliónová cifra je lož.[16]


    Nedatované. Vo vydaní Encyclopaedia Brittanica z roku 1947 opisuje americko-židovský historik Jacob Marcus osud európskych Židov pod národno-socialistickou vládou a okupáciou nasledovne (v článku „Jews“):


    Na získanie riešenia židovského problému v súlade so svojimi teóriami, nacisti vykonali rad vyhnaní a deportácií Židov, prevažne pôvodného východo-európskeho pôvodu, z takmer všetkých európskych štátov. Muži, často oddelení od svojich manželiek, ďalší od detí, boli po tísícoch posielaní do Poľska a západného Ruska. Tam boli umiestnení do koncentračných táborov, veľkých rezervácií, alebo poslaní do močarísk a na cesty v pracovných čatách. V týchto neľudských podmienkach, v ktorých museli pracovať, zahynul veľký počet väzňov. Zatiaľ, čo sa do vojny zapojilo každé iné veľké židovské centrum, americké Židovstvo pomaly získavalo vo svetovom Židovstve vedúcu úlohu.


    V tejto edícii sa nespomínajú žiadne plynové komory, ani politika vyhladzovania voči Židom, ponechávajúc čitateľa s dojmom, že Marcus, jeden z popredných moderných expertov na židovskú históriu, buď tvrdeniam o masových plynovaniach neprikladal hodnovernosť, alebo váhal spomenúť tieto tvrdenia v tlači. Citovaný text bol ponechaný aj vo vydaniach encyklopédie z rokov 1952 a 1956.


    Historický kontext


    31. januára prevzali moc v Poľsku komunisti. 12. marca prehlásená Trumanova doktrína. 31. augusta prevzali komunisti moc nad Maďarskom. 18. septembra vytvorenie CIA. 29. novembra Valné zhromaždenie OSN hlasuje za rozdelenie Palestíny medzi Arabov a Židov..


    1948


    Pozadie


    Verdikt procesu s Einsatzgruppen vyhlásený 10. apríla. Rozsudky v procese s I. G. Farben vynesené 30. júla.


    Udalosti


    Február. Americký neo-fašistický ideológ a politický aktivista Francis Parker Yockey, ktorý bol v roku 1946 pridelený do nemeckého Wiesbadenu ako žalobca vo vojnových tribunáloch, publikuje, pod pseudonymom Ulrick Varange, knihu Imperium. Na strane 533 jej pôvodného vydania čítame:


    Tieto vytvárania faktov [týkajúcich sa incidentu v Pearl Harbor] však neboli nič v porovnaní s masívnou povojnovou propagandou „koncentračných táborov“ kultúru-prekrúcajúceho režimu so sídlom vo Washingtone.


    Táto propaganda oznamovala, že 6 miliónov židovskej kultúry-národa-štátu-cirkvi-ľudu-rasy bolo pozabíjaných v európskych táboroch, spolu s neurčitým počtom dalších. Táto propaganda fungovala v celosvetovom rozsahu, klamstvom, ktorý bol možno prijatý uniformnou masou, ale pre uvažujúcich Európanov bola jednoducho odporná. Propaganda bola technicky úplne kompletná. „Fotografie“ boli poskytované v miliónoch kópií. Tisíce ľudí, ktorí boli v týchto táboroch pozabíjaní, publikovali svoje zážitky v týchto táboroch. Státisíce získali majetok na povojnových čiernych trhoch. „Plynové komory“, ktoré neexistovali, boli fotografované a vynájdené bolo „plynovacie vozidlo“ ako vzrušenie pre technicky orientovaných.


    Bohužiaľ, Yockey ďalej neuvádza, ako k svojim revizionistickým záverom došiel.


    Október. Francúzsky fašistický autor Maurice Bardèche publikuje knihu Nuremberg ou la Terre promise (“Norimberg alebo Zasľúbená zem”, Le Sept Couleurs, Paris), v ktorej kritizuje Medzinárodný vojenský tribunál a jeho verdikt, obzvlášť sa zameriavajúc na tvrdenia francúzskej delegácie, že nemecké okupačné sily sa snažili „vyhladiť“ francúzsku populáciu. Kniha samotná však nespochybňuje Holokaust per se, t. j. tvrdenia o nemeckom vyhladzovanom pláne pre Židov a masové vraždenia v plynových komorách (“ohľadom toho existujú mnohé dôkazy“, píše Bardèche). Na strane druhej poznamenáva, že dostupné nemecké dokumenty poukazujú na „riešenie židovského problému“ ako „pozostávajúce len zo zhromaždenia Židov v teritoriálnej zóne, ktorú nazýval Židovskou rezerváciou.“ Podľa Bardèchea, obvinení v Norimbergu


    mohli tvrdiť, že si neboli vedomí počas celej vojny masívnych popráv, ktoré sa udiali v Auschwitz, v Treblinke a inde, že sa o nich prvýkrát dozvedeli od svojich žalobcov, a že žiaden dokument procesu nám neumožňuje tvrdiť, že by Göring, Ribbentrop či Keitel týmto postojom klamal; je naozaj veľmi možné, že Himmlerova politika bola úplne osobnou politikou, diskrétne vykonávanou, za ktorú sám nesie zodpovednosť.[17]


    Podobný názor predloží o takmer tri desaťročia neskôr britský vojnový historik David Irving vo svojej knihe Hitler’s War.


    9. október. Austin J App píše list do Philadelphia Inquirer, kritizujúc zaobchádzanie s Ilsou Koch. List spomína zlé zaobchádzanie so zajatými strážcami z Dachau, ako aj mučenie a zavádzanie použité na získanie ich priznaní. Taktiež tvrdí, že objavenie tienidiel na lampy z ľudskej kože v Buchenwalde je „nedokázaným tvrdením“. Ohľadom údajného zločineckého využívania ľudských pozostatkov App porovnáva udalosti z vojny v Tichom oceáne, kde si americkí vojaci zhotovovali suveníry z kostí padlých Japoncov.[18]


    Historický kontext


    25. februára získali komunisti vládu nad Československom. 9. apríl, masakra v palestínskom Deir Yassin. 14. mája, izraelské vyhlásenie nezávislosti. V júni začína berlínska blokáda, poznamenajúca začiatok Studenej vojny. 17. septembra gang Stern vraždí mediatora OSN, knieža Folke-Bernadotteho. V posledný deň roka prepuká arabsko-izraelská vojna.


    1949


    Pozadie


    Žiadne významné udalosti spojené s Holokaustom.


    Udalosti


    16. júl. Austin J App, v tom čase vykonávajúci výskum v Európe, opäť píše do magazínu Time, ktorý mu ako dôkaz údajného vyhladenia 6 miliónov Židov ponúka svedectvo Wilhelma Hoettla z 26. novembra 1945, poukazujúc na absurdnosť ponuky svedeckej výpovede ako dôkazu o genocíde: “Pri fakte, že nemôžete citovať žiadny lepší zdroj ako ustráchaného, hysterického Obersturmbannführera, svedčiaceho pred 4 rokmi, vám celkom iste musí prísť na um, že ak by sa jeho čísla dali podložiť dôkazmi, tí, ktorí tieto obvinenia opakujú, aby mohli Nemcov prenasledovať, by tak už dávno učinili.” App si ďalej všíma úlohu, ktorú údajné tvrdenie o vyhladzovaní hralo vo vytvorení izraelského štátu rok predtým. Podľa Appovho vlastného odhadu počas nacistického prenasledovania prišlo o život menej ako 1.5 milióna európskych Židov.[19]


    Nedatované. Švajčiarsky krajne-pravicový filozof a spisovateľ Gaston-Armand Amaudruz vo svojej knihe Ubu Justicier au premier procès de Nuremberg kritizuje právne základy Norimberského procesu a spochybňuje tvrdenia o vyhladzovaní bez uvedenia ďalších podrobností.


    Historický kontext


    V marci je viac ako 90 tisíc občanov z Pobaltia deportovaných do odľahlých častí Sovietskeho Zväzu. V máji je založená Spolková republika Nemecko. V júni je publikovaná novela George Orwella 1984. V auguste Sovietsky Zväz testuje svoju prvú atómovú bombu. V októbri je oficiálne založená komunistami ovládaná Nemecká demokratická republika.


    Komentár


    Počas prvej dekády nasledujúcej po konci vojny mnoho procesov venovaných vojnovým zločinov, divadlá zorganizované víťaznými mocnosťami v spolupráci či osobitne, založili základy tvrdenia o židovskom vyhladzovaní, ktoré sa oveľa neskôr začalo nazvývať „Holokaust“. Hoci sa voči pojednávaniam v Norimbergu ozvalo množstvo kritických hlasov, mnohé z nich americké, iba pár osôb žijúcich počas tohto chaotického obdobia vynaložilo úsilie preskúmať hodnovernosť tvrdení o genocíde. Pre to vieme nájsť prinajmenšom tri možné vysvetlenia. Po prvé, väčšina z obvinených na procesoch boli buď úradníci Tretej Ríše a „malé ryby“, alebo jednoducho nemali žiadne významné informácie ohľadom vysporiadania sa so „židovským problémom“. Väčšina kľúčových hráčov v pozadí „Konečného riešenia“ buď chýbala alebo už neboli nažive, občas za podozrivých okolností.[20] Konfrontovaní s vplyvnými filmovými dokumentami o vychudnutých väzňoch koncentračných táborov a kopách mŕtvol, mnohí z obvinených zjavne došli k názoru, že Himmler a SS realizovali tajnú politiku vyhladzovania bez ich vedomia. Ich reakcie, a predovšetkým vyhlásenie o vine zo strany „poľského kata“, Hansa Franka, mohli v mysliach mnohých pomôcť rozptýliť podozrenia ohľadom pravdy o týchto tvrdeniach. Po druhé, tvrdeniu o údajnom vyhladzovaní európskeho Židovstva sa na Medzinárodnom vojenskom tribunáli v Norimbergu, ako aj na následných procesoch, venovalo len málo času. Obzvlášť málo času bolo venovaného údajným masovým splynovaniam, bez prakticky žiadnych relevantných detailov preberaných na súde a bez predloženej technickej evidencie. Ďalej, počet svedectiev očitých svedkov fungovania plynových komôr verejne dostupných na Západe bol v tom čase skôr nízky. Tento relatívny nedostatok záujmu o podrobnosti údajnej genocídy sa odráža v počte textov tieto tvrdenia kritizujúcich. Na strane druhej vidíme, že všeobecnejšia otázka nemeckej viny za vojnu bola zodpovedaná množstvom autorov, vrátane amerických revizionistických historikov. Politické okolnosti následne vytvárajú tretí dôvod. Porazené Nemecko bolo okupované, jeho tlač a vydavatelia podrobení tvrdej cenzúre. V strednej a východnej Európe bola krajina za krajinou ovládnutá komunistami s podporou Stalinovho Sovietskeho Zväzu a jeho Červenej armády. V západo-európskych národoch, ktoré boli Nemeckom okupované, boli údajní kolaboranti zabíjaní bez veľkého kriku. Nie je teda prekvapením, že sa ozvalo len pár kritických hlasov, a tieto vychádzali z krajín, ktoré buď mali silnú tradíciu slobody prejavu, ako sú USA, alebo boli počas vojny neutrálne, ako Švajčiarsko.


    V textoch citovaných či odkazovaných vyššie, iba dvaja povojnoví autori, neo-fašista Francis Parker Yockey a socialista George Orwell, výslovne vzniesli otázku existencie plynových komôr. Zvyšok textov sa sústreďoval najmä na údajný počet 6 miliónov Židov, naznačujúc, že tento počet bol nadsadený, keďže v dosahu Hitlerovho režimu nebol dostatok potenciálnych obetí. Dôvod tohto sa dá vysvetliť pomerne ľahko. Kým otázka počtu obetí sa dala skúmať, prinajmenšom do istej úrovne, za použitia verejne dostupných zdrojov, niekdajšie nemecké koncentračné tábory so zvyškami údajných plynových komôr boli mimo dosah kritických pozorovateľov, okupované jednotkami Červenej Armády alebo západnými Spojencami. Okrem toho, veľmi málo „informácií“ bolo dostupných ohľadom podrobností údajného vraždiaceho prostriedku. Nevediac ako presne boli splynovania vykonávané, alebo ako mali plynové komory údajne vyzerať, väčšina jednotlivcov zvyčajne náchylná ku skepticizmu predpokladala, že údajné masové splynovania boli s veľkou pravdepodobnosťou možné. Ako bude v ďalšej časti tejto kroniky ukázané, príbeh o plynovej komore začal odhaľovať až skeptik, ktorý bol sám niekdajším väzňom koncentračného tábora.


    Poznámky:


    [1] Aktuálny článok je revidovanou verziou textu, ktorý sa pôvodne objavil na CODOH Revisionist Library website 8. februára 2009.
    [2] Isté pozoruhodné pasáže sa nachádzajú vo vojnových dielach Douglasa Reeda. V diele A Prophet at Home (London, marec 1941), s. 94, čítame: “The most fantastic feats of exaggeration were performed in this field [of propaganda]; to them belong the titles ‘The annihilation of German Jewry’ (…) and ‘The Extermination of the Jews in Germany’ (given to a book which carried an introduction by the Bishop of Durham). I should like anybody with a memory to bear these titles in mind and recall them when this war is over; he will find that the Jews in Germany have neither been annihilated nor exterminated, but that the great majority of them are still there, trading and practising (…).” V All Our Tomorrows (London, jún 1942) je opísané (s. 299), ako spojenecké periodiká prinášali príbehy údajných masakier Židov s „anonymnými informátormi“ ako jedinými zdrojmi. V Lest We Regret (London, september 1943) si Reed všíma (s. 240) Goebbelsovo vyjadrenie zo 14. marca 1943, že Nemecko “nie je proti vytvoreniu židovského štátu” a dáva ho do protikladu s neustálymi tvrdeniami v britskej tlači o „vyhladzovaných“ Židoch. Reed taktiež poznamenal, že pre nariadenie takéhoto „vyhladzovania“ neexistovali žiadne hodnoverné dôkazy (Ibid., s. 254ff).
    [3] Pán Plantin mi láskavo poskytol kópiu svojho neoceniteľného článku “Anthologie chronologique de textes révisionniste des années quarante et cinquante”, publikovaného v dnes už vypredanej publikácii Études révisionnistes, zv. 2, Cercle antitotalitaire, Saint-Genis-Laval 2002, s.118-235.
    [4] Porovnaj Jürgen Graf, “Ein Jude spricht mit Himmler. Heinrich Himmlers nächtliches Gespräch mit Norbert Masur im April 1945”, Vierteljahreshefte für freie Geschichtsforschung 9(3) (2005), s.301-309.
    [5] Alexander Ratcliffe, “Atrocities not German!”, The Protestant Vanguard, č. 331, s.9
    [6] James Morgan Read, “Trials of War Criminals”, The Christian Century, s.651-653; citované v Robert W. Ross, So It Was True! The American Protestant Press and the Nazi Persecution of the Jews, University of Minnesota Press, Minneapolis 1980, s.237-8.
    [7] Porovnaj Carlo Mattogno, The Bunkers of Auschwitz. Black Propaganda versus History, Theses & Dissertations Press, Chicago 2004, s.133-136.
    [8] G.M. Gilbert, Nuremberg Diary, Da Capo Press, Cambridge MA. 1995, s.152.
    [9] IMT Proceedings, zv. XII, s.322.
    [10] Ibid., s.374.
    [11] C.H. Douglas, The Social Crediter, Issue for May 11, 1946, s.4.
    [12] Celý text tohto listu je dostupný na: http://www.codoh.com/viewpoints/vpaaslain.html
    [13] Leon Goldensohn, The Nuremberg Interviews: An American Psychiatrist’s Conversations with the Defendants and Witnesses, editor Robert Gellately, Vintage House 2004, s.127.
    [14] Celý text tohto článku je dostupný na:http://www.codoh.com/incon/inconhigh.html
    [15] The Works of Bernard Shaw. Geneva, Cymbeline Refinished, Good King Charles, Constable and Company, London 1946, s.17-18.
    [16] Bulletin, apríl 1947; odkazovaný v Glen Jeansonne, Women of the Far Right: The Mother’s Movement and World War II, The University of Chicago Press, Chicago 1996, s.166.
    [17] Môj citát tuná pochádza z online prekladu na AAARGH: Nuremberg or The Promised Land (http://www.vho.org/aaargh/fran/livres7/BARDECHEnureng.pdf), s. 64.
    [18] Celý text tohto listu je dostupný na:http://www.codoh.com/viewpoints/vpaakoch.html
    [19] Celý text tohto listu je dostupný na:http://www.codoh.com/viewpoints/vpaaproof.html
    [20] Porovnaj môj článok “A Brief List of the Conveniently Deceased”, Smith’s Report, č. 151, 2008, s.5-7.


    Autor: Thomas Kues

    Preklad: Freeman; www.protiprudu.org

    Zpět Zdroj Vytisknout Zdroj
    Nahoru ↑