Aký je význam toho, čo nazývam starou pravicou, t.j. nemeckého národného socializmu, talianskeho fašizmu a iných spriaznených medzivojnových národno-populistických hnutí, vo vzťahu k dnešnému bielemu nacionalizmu?
Táto otázka by nevyvstala, ak by tu nebolo žiadne spojenie. Mnohé myšlienky bieleho nacionalizmu sú buď priamymi potomkami ideológií starej pravice, alebo sú jej bratrancami, t.j. zdieľajú spoločných predkov, sú vetvami rovnakého ideologického stromu.
Zo starej pravice preberám nasledovné:
1. Nacionalizmus má prednosť pred globalizáciou: Stará pravica uprednostnila zachovanie a rozkvet historicky existujúcich národov pred imperatívmi univerzálnych ideológií ako liberalizmus a komunizmus, a homogenizujúcimi tendenciami globalizujúcich inštitúcií akou je trh.
2. Spoločné dobro pred individuálnou slobodou: Stará pravica uprednostňovala zdravie národa pred individuálnou slobodou a sebavyjadrením. Človek môže stále oceňovať slobodu, súkromný život, individualitu a súkromné podnikanie, ale iba v rozsahu, v ktorom propagujú zdravú spoločnosť.
3. Biológia je zásadná pre politiku: Liberálny individualizmus sa jednoducho nestará o demografické alebo dysgenické trendy, ktoré zavádza, pretože starať sa o také veci je „kolektivizmus“. Stará pravica videla, že zdravie národa súvisí s dlhodobými demografickými trendmi, a preto prevzala osobnú zodpovednosť za propagáciu pozitívnych, skôr než negatívnych trendov. Z toho dôvodu stará pravica propagovala silné rodinné väzby, zdravý populačný rast a eugenické, skôr než dysgenické, rozmnožovanie.
4. Belošstvo je nevyhnutnou podmienkou európskej identity. Pochopiteľne, že byť Francúzom alebo Nemcom si vyžaduje viac než byť bielym, ale nebiely nemôže byť nikdy Francúzom alebo Nemcom alebo príslušníkom akéhokoľvek ďalšieho európskeho národa. Preto nemôžeme zachovať európske národy bez zachovania ich rasovej čistoty.
5. Židia sú špecifická skupina, ktorá by preto mala žiť vo svojej vlastnej domovine, ako byť rozptýlená medzi európskymi národmi. A akoby tento samotný dôvod nestačil na separáciu, Židia ako národ sú nezmieriteľne nepriateľskí k nežidom, obzvlášť k Európanom a ich výsledný vplyv na európsku civilizáciu bol v drvivej väčšine negatívny.
Pochopiteľne, že všetky tieto myšlienky nie sú vlastné iba starej pravici vzhľadom k tomu, že sú založené na realite. Prvé tri princípy boli napríklad bežným politickým presvedčením pred osvietenstvom. Človek by mohol dospieť k všetkým piatim princípom len na základe vlastnej skúsenosti a úvahy alebo i skrz iné intelektuálne a politické tradície. Z toho dôvodu tu nie je nevyhnutné spojenie medzi dnešným bielym nacionalizmom a starou pravicou. A to je zároveň jasná odpoveď pre všetkých tých, ktorí by si želali odmietnuť biely nacionalizmus jeho spojením s nacistami alebo fašistami: takéto spojenie nie je nevyhnutné.
Napríklad, ak ide o moju vlastnú intelektuálnu biografiu, tak k prvým trom princípom som došiel na základe štúdia klasickej politickej filozofie. K biologickému rasizmu a povedomiu o židovskej otázke som došiel skrz pozorovanie, rozhovory s priateľmi a čítaním kníh ako The Bell Curve a Kultúra kritiky. A to bol iba základ, ktorý mi umožnil vidieť pravdu a hodnotu v starej pravici. Napríklad, predtým než som čítal Kultúru kritiky som vnímal antisemitizmus ako vážny omyl národného socializmu, ktorý som inak už v tom čase považoval za veľmi atraktívny – rovnako po estetickej, ako i politicko-filozofickej stránke.
Samozrejme to neznamená, že by som sa od starej pravice ničomu nenaučil. Neznamená to, že som už všetko vedel. Predovšetkým stará pravica dala zmysel môjmu svetonázoru. A potom sa pridala k môjmu svetonázoru. Ale nikdy sa nestala mojim svetonázorom. A práve tento pohľad mi tiež umožnil určitý kritický odstup.
Od starej pravice sa líšim v nasledovnom:
1. Som „univerzálny nacionalista“, čo znamená, že považujem etnonacionalizmus za dobrý pre všetky národy. Z toho dôvodu oponujem imperializmu, kým režimy starej pravice praktikovali imperializmus – a to rovnako proti spriazneným Európanom, ako i nebielym. Obraňovať imperializmus je v zásade podobné ako povedať svojim susedom, že si môžete dovoliť menšiu vraždu alebo krádež, keď sa vám to hodí. Ale toto nie je spôsob, ako vybudovať solidaritu medzi bielymi národmi alebo vo všeobecnosti mier na planéte – v rozsahu aký je možný.
2. Vzhľadom k tomu, že sa dnes bieli nacionalisti zaoberajú všeobecným blahom našej rasy, rovnako v jej celosti, ako i v jej jednotlivých etnických častiach, nedáva žiaden zmysel identifikovať biely nacionalizmus s akýmkoľvek špecifickým režimom starej pravice, keďže tieto režimy pretláčali svoje partikulárne národné záujmy na úkor iných európskych národov. Napríklad identifikovať biely nacionalizmus s nemeckým národným socializmom je sebazničujúca taktika v prípade, ak spolupracujete s Poliakmi alebo Ukrajincami, bez ohľadu na fakt, že nepatrná menšina v týchto národoch zdieľa takéto postoje alebo ich aspoň toleruje.
3. Stará pravica sa zrodila z boja proti boľševizmu, a preto prijala boľševický organizačný model a taktiku, aby ho porazila, t.j. polovojenskú stranu a totalitárny štát vrátane terorizmu a masových vrážd ako nástrojov politiky. Avšak imitovať takúto politiku je dnes neefektívne (nehovoriac o morálnych hľadiskách). Povojnová hegemónia ľavice nebola zavedená boľševickými prostriedkami, ale skrz inšitucionálnu a kultúrnu obnovu. A toto je základ pre metapolitickú stratégiu novej pravice. Novopravičiari nemajú námietky voči použitiu zbrane v prípade reálnej prestrelky, ale namietame voči použitiu zbrane v tom, čo je v realite bitkou myšlienok.
Takže pre moju formu bieleho nacionalizmu je stará pravica vysoko relevantná z hľadiska analytického rámca a politických cieľov, ale odmietam imperializmus v prospech univerzálneho nacionalizmu a boľševický organizačný model a metódy v prospech metapolitiky.
Aký by mal byť teda prístup dnešných bielych nacionalistov k starej pravici? Rovnaký aký máte k akejkoľvek tradícii alebo politickému mysleniu: s otvorenou, ale zároveň kritickou mysľou. Za prvé, získajte dostatok vzdelania a skúseností k tomu, aby ste si sformovali svoj vlastný svetonázor, porozumeli tomu kým ste a uplatnili dospelý úsudok. Potom, stojac na tomto základe, preskúmajte starú pravicu, inkorporujte z nej to, čo je pravdivé a užitočné, odmietnite to čo nie je a pohnite sa ďalej. Takýto prístup si vyžaduje sebavedomie, autenticitu a zakorenenosť vo vlastnej identite a svetonázore.
Najmenej produktívnym spojením so starou pravicou sú prípady ľudí, ktorým chýba vlastný svetonázor a tak iba nakupujú hotové systémy myšlienok, ktoré následne prijímajú ako programový balíček. Najbežnejšie príklady v našich kruhoch zahŕňajú katolicizmus, pravoslávie, tradicionalizmus a národný socializmus. V tomto prípade sú myšlienky starej pravice prijímané v podstate ako náboženská dogma, kedy sa človek podriaďuje myšlienkam a úsudkom iných, skôr než by rozvíjal vlastné.
Nebezpečenstvo, ktoré tu hrozí, spočíva v tom, že takýto ľudia sa uzavrú a budú iba opakovať myšlienky a stratégie, ktoré už dlhšie nie sú opodstatnené – ak niekedy boli – pričom im bude chýbať skúsenosť a kritické myslenie nevyhnutné pre ich prekonanie. Taktiež im chýba zakorenenosť v súčasnej realite, ktorá je nevyhnutná k tomu, aby takéto myšlienky boli aplikované produktívne. Zvyčajným výsledkom sú potom tvrdohlaví, krehkí a hádaví ľudia, ktorí zamorujú internetové fóra a komentáre. Avšak testovať myšlienky je súčasťou intelektuálneho rastu a prieskumu a vystavenie skúsenosti a proti-argumentom vo všeobecnosti pomáha takýmto ľuďom dospieť.
Ďalšie neproduktívne zasnúbenie so starou pravicou spočíva v nielen obyčajnej adopcii hotového systému, ale vo fantazijnej identifikácii sa s Treťou ríšou alebo iným minulým fašistickým režimom. Toto už prekračuje rámec lekcií z histórie, ktoré môžeme aplikovať do prítomnosti, a namiesto toho sa stáva únikom, spôsobom úteku z prítomnosti, skôr než pokusom o jej transformáciu. Ide o pokus vyhrať bitky minulosti, ktoré už nemôžu byť zmenené a vyhnúť sa bitkám súčasnosti, v ktorých ide o budúcnosť našej rasy. Obviniť takýchto ľudí z hrania rolí je zvyčajne nezaslúženým komplimentom, pretože ich hranie málokedy vedie k reálnej akcii akéhokoľvek druhu.
Navyše na identifikácii sa s minulým režimom – obzvlášť zahraničným – je niečo hlboko neautentické. Biely nacionalizmus je formou identitárnej politiky. Avšak reálna identitárna politika musí byť založená na reálnej identite. Nie sme len tvormi našej súčasnej doby a miesta, a preto odmietame falošné a nezmyselné identity, ktoré nám ponúka súčasný systém: identitu vykorenených jednotlivcov, občanov vesmíru, detí ničoho definujúcich sa umelými produktmi a pozíciami, ktoré konzumujeme a vyhadzujeme. Namiesto toho je naša identita definovaná našou kompletnou biologickou a kultúrnou líniou, ktorá nás vedie až k dnešným dňom a nemôže byť presmerovaná do inej doby alebo miesta.
Odmietame modernú „identitu“, pretože je falošná, pretože sa k nám nehodí a pretože nás robí nešťastnými a nízkymi. Ale moderný individualizmus môže byť falošný len vtedy, ak už máme reálnu identitu, hoci môžeme byť do značnej miery nevedomí skutočnosti, kým vlastne sme. Preto odpoveďou na modernú malátnosť je zistenie kým vlastne sme a život podľa tejto skutočnosti, snaha byť autentický, skôr než falošný. Odpoveďou nie je jednoduchá náhrada prevažujúcej falošnej identity niečím, čo je rovnako falošné, ale iba viac excentrické a marginálne. Adopcia konfekčných myšlienkových systémov alebo žitie v minulosti sú príznakmi vykorenenosti, skôr než jej riešením.
Zdroj: Greg Johnson
Preklad: Aman, www.protiprudu.org