Po takomto bombastickom vyhlásení vojny muselo byť jasné všetkým Židom – najmä tým, ktorí žili v Nemecku – že takúto provokáciu bude nasledovať odveta. Vyhlásenie vojny neprinieslo nič pre nemeckých Židov, s výnimkou intenzívnejšej nenávisti nemeckého národa voči Židom a utvrdenie v pocite, že nemeckí Židia sú „vnútorným nepriateľom.“

Okamžité následky židovského bojkotu bolo možné vidieť napríklad v prípade transoceánskych lodných liniek z New Yorku, keď boli zrušené prepravné príkazy a cestovné lístky sa nepredali. Medzinárodná židovská sieť preukázala svoju účinnosť, keď rýchlo rozšírila bojkot aj do Litvy, Francúzska, Holandska, Veľkej Británie a Egypta. Odborové zväzy pod židovskou kontrolou v Británii a Amerike všade vylepovali plagáty „Bojkot nemeckého tovaru.“ Viacero firiem začalo rušiť objednávky nemeckého tovaru.

Nemci boli veľmi znepokojení. Hermann Göring pozval vodcov troch hlavných židovských organizácií v Nemecku do svojej kancelárie, a obvinil ich z toho, že sú zodpovední za všetku agitáciu proti Nemecku. Povedal im:

„Pokiaľ okamžite nezastavíte tieto nactiutŕhačné obvinenia, nebudem môcť viac ručiť za bezpečnosť nemeckých Židov.“

Göring ich chcel vyslať do Londýna a do Spojených štátov, aby presvedčili židovských vodcov, že v Nemecku sa Židom nič nedeje. V skutočnosti Ernst Wallach, viceprezident židovskej organizácie „Central Verein“, presne to urobil a bol v Spojených štátoch, kde sa snažil odradiť Americký židovský kongres od protinemeckých aktivít. Vedúci predstavitelia troch nemeckých židovských organizácií súhlasili s Göringovými požiadavkami.

Po stretnutí s Göringom židovskí predstavitelia okamžite aktivizovali svoje organizácie, aby informovali britskú a americkú verejnosť, že hysterické správy o zlom zaobchádzaní so Židmi v Nemecku neboli pravdivé. Traja nemeckí židovskí vodcovia potom odcestovali do Londýna a stretli sa s Stephenom Wisedom, šéfom Amerického židovského kongresu a prosili ho, aby zrušil demonštráciu naplánovanú na 27. marca v Madison Square Garden. Ernest Wallach z Central Verein prosil Stephena Wise, že ak by nedokázal zrušiť demonštráciu, mal by sa aspoň pokúsiť zmierniť emócie.

Vďaka hysterickej protinacistickej propagande, ktorú spustili židovské médiá, Wise nemohol zrušiť zhromaždenie. Plánované protestné zhromaždenie v Madison Square Garden sa uskutočnilo 27. marca 1933 a zúčastnilo sa 40 tisíc ľudí. (Titulky v New York Daily News: „40 000 protestujúcich skanduje proti Hitlerovi.“)

Wise trocha zmiernil situáciu zmierlivým prejavom na zhromaždení. Podobné zhromaždenia a protesty konali židovské skupiny aj v iných mestách.

Napriek úsiliu týchto židovských vodcov o zmiernenie antinacistickej hystérie, vyhlásený bojkot proti Nemecku začal mať zamýšľaný efekt. Dva dni po vyhlásení bojkotu zverejnila organizácia židovských vojnových veteránov informácie, ktoré preukazovali zrušenie nemeckých objednávok za 2 milóny dolárov (v roku 1933 – dnes by to zodpovedalo približne 35 miliónom dolárov).

Hitler už predtým hrozil bojkotom židovských obchodov v Nemecku, pokiaľ sa nezastaví medzinárodná židovská kampaň proti Nemecku. Nasledujúceho dňa po zhromaždení v Madison Square Garden 27. marca Hitler vystúpil s prejavom, v ktorom vyhlásil na jeden deň bojkot židovských obchodov a tovaru v Nemecku. Bola to priama reakcia na židovský bojkot voči Nemecku. Bojkot bol neúspešný. Ako sa ukázalo, bol do značnej miery ignorovaný nemeckým ľudom.

Hitlerov jednodňový bojkot židovských obchodov a tovaru je široko rozoberaný v súčasných historických knihách a v článkoch o tomto období. Židovský bojkot proti Nemecku, ktorý ho vyvolal, sa spomína len zriedka, ak vôbec. Hoci Hitlerov bojkot židovských obchodov trval iba jeden deň, židovský bojkot Nemecka trval roky a dokonca sa zosilňoval.

Hitler zanedlho inicioval rýchlu sériu zákonov na obmedzenie židovskej moci a kontroly v Nemecku, ako to sľúbil urobiť počas svojej volebnej kampane. Dňa 7. apríla bol prijatý „Zákon o obnove štátnej služby“, ktorý obmedzil zamestnanie v štátnej službe na etnických Nemcov. Židia tvorili menej ako 1 % nemeckej populácie, napriek tomu ovládali vládu vo Weimare a zaberali neprimerané percento pracovných miest v štátnej službe pred nástupom Hitlera. V novom národno-socialistickom režime boli všetci Židia, ktorí zastávali tieto pozície, prepustení, alebo donútení k odchodu do dôchodku. Ako bolo podrobne uvedené v predchádzajúcich kapitolách, táto malá židovská menšina dominovala aj profesiám v Nemecku. Dňa 22. apríla bol prijatý zákon na zníženie židovského zastúpenia v rámci profesií na niečo blízke ich percentuálnemu podielu v rámci obyvateľstva Nemecka. Zákon z 22. apríla zakázal Židom, aby slúžili ako patentoví právnici, a taktiež aby slúžili ako lekári v štátnych poisťovacích programoch. Aj napriek tomu im bolo dovolené pracovať, ale nie v pozíciách podporovaných vládou.

Dňa 25. apríla bol prijatý zákon obmedzujúci počet židovských detí, ktoré sa mohli zapísať do inštitúcií pre vyššie vzdelávanie. Zákon obmedzil židovské prihlášky na ich percento v populácii.

Dňa 10. mája 1933 sa nemeckí študenti z univerzít zhromaždili v Berlíne a ďalších nemeckých mestách, aby spálili knihy, ktoré obsahovali podvratné, obscénne alebo nenemecké témy, najmä tie od židovských autorov. Minister propagandy Joseph Goebbels vyhlásil:

„Duša nemeckého národa môže opäť prehovoriť. Tieto plamene neosvetľujú iba posledné dni starej éry; oni osvetľujú aj novú éru.“

Dňa 2. júna boli židovskí zubári a zubní technici vyradení z programov štátneho poistenia. V súkromnej praxi mohli pokračovať aj naďalej, obmedzenie sa týkalo iba štátom financovaných programov.

V dôsledku vyhlásenia vojny proti Nemecku zo strany medzinárodného židovstva sa Nemeckom šírilo nepriateľstvo voči Židom. Veľa obchodov a reštaurácii odmietalo obsluhovať Židov. Po celom Nemecku sa začali objavovať nápisy „Židom vstup zakázaný“ a „Vstup Židom len na vlastné riziko.“ V niektorých častiach krajiny boli Židia vykázaní z verejných parkov, bazénov a verejnej dopravy.

Židovský bojkot takmer položil Tretiu Ríšu na kolená ešte predtým, ako vôbec začala. Židia ovládali veľkú časť svetovej lodnej dopravy, takže mali prostriedky na zablokovanie nemeckého importu a exportu. Navyše bola najhoršia doba na to, aby sa Nemecko stalo cieľom bojkotu, pretože bolo v hlbokej depresii a štvrtina práceschopných ľudí nemala zamestnanie.

Hitler žiadal ukončenie bojkotu, prtože podľa neho nebol naň žiaden dôvod. Vyzval židovských vodcov v Británii a Amerike, aby bojkot odsúdili a mnohí zodpovední židovskí lídri to aj urobili.Lord Reading, prominentný Žid v poslaneckej snemovni, a lord Herbert Samuel, taktiež židovského pôvodu, vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa hovorilo:

„odmietame zveličené správy o udalostiach v Nemecku, alebo akékoľvek pokusy o bojkot nemeckého tovaru.“

Následne britský minister zahraničných vecí John Simon zaslal nemeckému veľvyslancovi dopis, v ktorom podporil toto vyhlásenie. Napriek tomu vojna medzinárodného židovstva proti Nemecku pokračovala ďalšími obvineniami, stále viac nechutnejšími a senzačnejšími.

Počas júla 1933 bola v holandskom Amsterdame zorganizovaná Medzinárodná židovská konferencia o bojkote, ktorá sa konala pod vedením Samuela Untermeyera. Untermeyer bol zvolený za prezidenta „Medzinárodnej židovskej federácie na boj proti Hitlerovu útlaku Židov.“ Bol zvolený aj za prezidenta „Svetovej židovskej hospodárskej federácie.“ Táto agresívna a bojovná organizácia bola zriadená proti programu Tretej Ríše na obmedzovanie židovskej moci v Nemecku.

Konferencia bola výzvou pre medzinárodné židovstvo, aby viedlo totálnu vojnu proti Nemecku všetkými dostupnými prostriedkami, a to vrátane propagandy, finančných manipulácií a zintenzívnenia bojkotu. Zároveň mala chrániť židovské záujmy v Nemecku.

Po návrate do Spojených štátov Untermeyer cez rozhlasovú stanicu WABC v New York City zverejnil vyhlásenie vojny. Text prejavu bol zverejnený v New York Times 7. augusta 1933 a je v plnom znení zverejnený nižšie.

Untermayerova poburujúca reč bola bezohľadná lživá dezinterpretácia toho, čo sa deje v Nemecku. Jeho tvrdenia o nacistických krutostiach voči Židom jednoducho neboli pravdivé. Untermeyer hyperbolicky opísal nacizmus ako:

„prekliatie, zrodené v nešťastnom Nemecku, ktoré ho premenilo z kultúrnej krajiny na skutočné peklo krutosti a divokej beštiality.“

Pre porovnanie – Židov opísal ako „aristokratov sveta.“

Untermeyer vyhlásil, že Nemecko chce „vyhladiť“ židovskú rasu. To bolo v roku 1933! V tej dobe v Nemecku nikto nikdy nevyslovil takúto hrozbu. Untermeyer vyhlásil „svätú vojnu“ proti Nemecku, aby zničil samotnú existenciu Nemecka. Židom na celom svete bolo nariadené nekupovať nemecké tovary, neobchodovať s nemeckými obchodníkmi, neobchodovať alebo nenakupovať od firiem, ktoré jednali s Nemeckom, a neprevážať tovar na nemeckých lodiach. Židovským bankárom bolo odporučené, aby Nemcom nedávali úvery. Untermeyer, ktorý oficiálne hovoril za všetkých Židov sveta, povedal:

„to, čo zamýšľame a čo už robíme, je podkopanie Hitlerovho režimu a privedenie nemeckého ľudu k rozumu tým, že im zničíme export, na ktorom závisí ich existencia.“

Tak začala pomstychtivá „svätá vojna“ 7. augusta 1933, v deň Untermayerovho vyhlásenia.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti