Prezentované na Medzinárodnej konferencii o „Budúcnosti bieleho sveta“ 8.-10. júna 2006 v Moskve.

Tento text je venovaný môjmu priateľovi a neúnavnému kritikovi, majstrovi tvorivých myšlienok, profesorovi Anatolijovi Ivanovovi.

Som veľmi šťastný, že znovu môžem hovoriť pred mojimi drahými ruskými priateľmi počas tejto konferencie, ktorej cieľom je premýšľať o základnej etnickej a historickej solidarite, ktorá odteraz musí spájať všetkých ľudí európskeho pôvodu 21. storočia.

Vstupujeme do sveta, v ktorom musia byť veľmi staré historické a národné spory medzi všetkými našimi národmi dialekticky prekonané a nahradené celosvetovou jednotou. Lebo budeme čeliť spoločným hrozbám obrovského rozsahu proti našej identite a nášmu prežitiu. Táto nevyhnutnosť predstavuje historickú premenu.

Moja reč bude definovať povahu týchto vážnych hrozieb; vysvetlí ústrednú úlohu, ktorú by Rusko mohlo hrať v tomto novom spojenectve všetkých ľudí európskeho pôvodu; objasní nový pojem eurosibír – únia polostrovnej Európy a Ruska – a etnopolitika, t.j. radikálna úprava svetovej geopolitiky zavedením etnického rozmeru; potom, na základe rizikovej, ale snáď relevantnej predpovede, navrhnem myšlienku Septentrionu, čo je možno revolučné rozšírenie myšlienok, ktoré som vyjadril. Napokon skončím s veľkou historickou úlohou, ktorú bude musieť Rusko hrať v tomto procese.

Francúzska revolúcia a jej následok, sovietska revolúcia, sú len malými historickými epizódami v porovnaní s tým, čo nás čaká. Tieto dve „revolúcie“ predstavujú len druhotné problémy. Dnes musíme čeliť vážnym otázkam, ktoré podmieňujú naše prežitie ako ľudí európskeho pôvodu. Za tisícročie sme nečelili „stavu pohotovosti“ (Ernstfall politického teoretika Carla Schmitta) takému tragickému.

Diagnóza

Všetky národy európskeho pôvodu sú na nepretržitom demografickom ústupe. Po prvý krát v našej dlhej histórii sme prepadnutí masívnou a nekontrolovanou imigráciou z iných kontinentov a nerozmnožujeme sa. Táto imigrácia, ktorá je spojená so skutočnou výmenou nášho obyvateľstva, je tiež tretím a najvážnejším pokusom islamu dobyť európsky kontinent. Toto podporuje názor, ktorý som vyjadril v jednej z mojich kníh, Archeofuturizmus, že 21. storočie môže dosť ľahko byť storočím „šoku minulosti“, výzvou opäť vstávajúcou z hlbín histórie a pamäte, veľmi vzdialenou od ilúzií „modernosti“ v jej komunistickej alebo liberálnej verzii. Je to návrat „večnej súčasnosti“, o ktorej hovoril Nietzsche, t.j. nemennosti ľudskej histórie, zrážky civilizácií, ktorú v Spojených štátoch nedokonalo predpovedal Samuel Huntington a ktorú vo Francúzsku vecnejšie vysvetlil profesor Pierre Vial, historik prítomný na tejto konferencii.

Naznačujem tým, že táto zrážka civilizácií sa skutočne rovná konfrontácii bielej rasy so všetkými ostatnými. Ak sa nič nezmení, v polovici 21. storočia, t.j. v priebehu generácie, budú ľudia európskeho pôvodu menšinami vo vlastných krajinách, na našom kontinente a dokonca i v Amerike. Tieto tragické zvraty nepriamo predvídal Oswald Spengler v 20-tych rokoch 20. storočia (Úpadok Západu) a Pierre Chaunu a Jean Raspail v 70-tych rokoch (Biely mor a Tábor svätcov). Diagnózou našej civilizácie a našej etnosféry je smrť, čistá a jednoduchá, ak sa neobjaví žiaden neočakávaný lekár, ktorý nás vylieči.

Príčiny

René Descartes, po Aristotelovi, rozlišoval príčiny akéhokoľvek javu na druhotné (alebo vonkajšie, priame) príčiny a primárne (alebo základné) príčiny. Príčinu tohto trojitého javu, demografického úpadku, migračnej invázie a masívnej prevahy islamu musíme hľadať vo vnútorných alebo primárnych a vonkajších alebo druhotných príčinách.

Medzi tými prvými sú: enormný príval všetkých ľudí, fascinovaných (falošným) západným eldorádom a utrpením z ich vlastnej neschopnosti vládnuť samým sebe, z juhu na sever; po dekolonizácii sa usilujú pomocou imigrácie vrátiť k prsiam „bielych“. Ale zároveň sa chcú pomstiť. Politická psychoanalýza môže túto schizofréniu vysvetliť ľahko, tak ako Hegelova dialektika pána a otroka.

Vnútornými a teda primárnymi príčinami tohto zla sú vnútorné duchovné patológie európskych národov: etnomasochizmus (sebanenávisť) a xenofília (láska k cudziemu), ktoré vedú k cynickej alebo naivnej kolaborácii s nepriateľom, obchodný materializmus a bezuzdný individualizmus, rovnostárstvo, prevrátenie hodnôt, strata pamäte tradícií rovnako ako budúcnosti, oslabenie a zámena úloh pohlaví, morálna melanchólia a morbídnosť predstieraná pod falošným a simulovaným optimizmom, strata zmyslu pre estetiku atď.

Podstupujú európske národy nevyliečiteľné starnutie, biologickú stratu podstaty a vôle žiť, predpovedané Oswaldom Spenglerom a Paulom Valérym, kde je začiatok „železného veku“, Kali Jugy hinduistickej tradície, predohrou smrti? Je to znepokojujúca predzvesť: v Európe neototalitná legislatíva potláča všetkých tých, ktorí túžia vzdorovať, a podporuje všetko, čo je morbídne a dekadentné. Je to táto „falošná sloboda“, ktorá robí našu mládež slabošskou.

Súhlasím s profesorom Anatolijom Ivanovovom a Louisom Rougierom, rovnako ako s Nietzschem, že jednou z príčin tejto patológie je „vírusový“ vplyv sekularizovanej kresťanskej morálky, založenej na všeobecnej dobročinnosti, rovnostárskom kozmopolitizme, kultúre pokánia, hanby za seba samého a za hriech, rovnako ako blúznivej, nerealistickej predstave „lásky“. Táto téza si zasluhuje diskusiu, ale je to dosť dôležité.

Riešenie

Človek však nemusí podľahnúť absolútnemu pesimizmu. Európske národy sú metamorfické, t.j., v dlhodobom horizonte sa vedia regenerovať. Ale znovuzrodenie sa bude môcť udiať len prostredníctvom „pozitívnej utópie“, t.j. predstavy iného sveta, ktorý sa úplne rozchádza s týmto. Tragické udalosti, ktoré pripravujú Európu a celé ľudstvo na to, čomu hovorím „konvergencia katastrof“, nám dovoľujú predstaviť si niečo nové, nemysliteľné dnes, ale predstaviteľné zajtra, keď zmätok vykoná tragickú úlohu čistky.

Dovoľte mi tu zhrnúť niektoré moje stanoviská: je nevyhnutné predstaviť si etnocentrickú a autocentrickú eurosibír, t.j. spojenectvo celej polostrovnej a strednej Európy s Ruskom, od špicu Británie po Beringov prieliv. Cieľom je vytvorenie federatívneho impéria, ktoré bude etnicky homogénne a ekonomicky nezávislé, autarkické. V tomto duchu by Rusko bolo centrom takého celku, ktorý by bol najsilnejším a najimpozantnejším na planéte. Táto myšlienka si očividne odporuje s myšlienkou „Eurázie“, ktorá zanedbáva etnickú jednotu väčšej Európy a považuje Rusov za Ázijčanov, ktorými nie sú.

Eurosibír musí byť založená na princípe „separácie národov“. Každý na svojom mieste a s dobrými vzťahmi so svojimi susedmi, pokiaľ je to možné. Ekonomický model, ktorý sa úplne rozchádza s dnešnou „globalizáciou“ a planetárnym voľným obchodom, sa riadi princípom, že každá civilizačná ríša musí byť sebestačná. Je to ekonomická teória autarkie veľkých priestorov, ktorú som vyvinul po práci o nemeckej historickej škole a práci Maurica Allaisa, „tretia cesta“, ktorá súčasne odmieta zastarané kapitalistické a marxistické paradigmy. Každej skupine ľudí jej vlastný ekonomický, politický a etnický model.

Pokiaľ ide o Spojené štáty, moja téza je jednoduchá a šokujúca pre mnohých manichejcov. Nemali by sme byť ani protiamerickí, ani proamerickí, ale len za samých seba. Je dosť očividné a prirodzené, že Washington sa bude snažiť akýmikoľvek prostriedkami zabrániť zrodu „eurosibíri“, ktorá by bola jeho nočnou morou. Obkľúčiť a oslabiť Rusko, zlomiť ohrozujúcu os Paríž-Berlín-Moskva, nešikovne sa zahrávať s islamom, ktorý sa obrátil proti nim: pre amerických lídrov, ktorí sú vo vážnej situácií v ktorej majú na výber málo možností, ako konať, a navyše zúfalo túžiacich po rope, je prijateľné všetko. Môžem len schvaľovať snahy Vladimíra Putina o zmarenie týchto pokusov o obkľúčenie Ruska a o čiastočnú obnovu ruskej moci.

Áno, myslím si, že obsedantný antiamerikanizmus je pasca. Človek by si nemal mýliť režim Washingtonu s etnickým a ľudovým jadrom Ameriky. Môj názor je tu inšpirovaný istým Niccolom Machiavellim. Navyše, poznám Spojené štáty dobre: sú v nich sily, ktoré sú celkom za spojenectvo s budúcou eurosibírou.

Toto vyjadrenie vo Francúzsku vzbudilo kontroverziu, ale stojím si za ním: je neproduktívne považovať Ameriku za absolútneho nepriateľa, lebo je to len provizórny nepriateľ. Na druhej strane sa pýtam: Čo ak, či sa nám to páči alebo nie, je principiálnym nepriateľom tretí svet pod vlajkou islamu?

Samozrejme, eurosibír bude šokovať globalistov a pravicovo zmýšľajúcich ľudí, ako úzkoprsých nacionalistov, ktorí sú stále v 19. storočí. Všetky tieto myšlienky očividne predstavujú radikálny rozkol so súčasným svetom (ktorý je už passé), ale zdajú sa mi byť v súlade so zemetraseniami, otrasmi, búrkami, ktoré sa už objavujú na obzore, s úplnou historickou premenou, ktorú prežijeme za menej než jednu generáciu.

Rád by som zdôraznil dva nové pojmy: v prvom rade etnopolitika. „Geopolitika“ brala do úvahy len geografické faktory. Ale nová planéta nadobúdajúca tvar pred nami bude z blokov národov a civilizácií bojujúcich proti sebe navzájom o prežitie, a nie svetom ľudskej harmónie, „svetovým štátom“ vládnucim rasovo zmiešanému ľudstvu, infantilným rozšírením amerického „taviaceho kotla“, s bezvýznamnými spormi medzi štátmi.

Neskôr bude nevyhnutné, aby eurosibír zvážila utvorenie spojenectva so všetkými bielymi národmi v 21. storočí, či už žijú na americkom kontinente alebo inde. Toto je pojem Septentrion.

Je snáď tento názor utopický? Je snáď vizionársky? Nie je táto planetárna solidarita všetkých ľudí európskeho pôvodu, niekedy nadnárodná, novým pojmom hodným diskusie?

Osud a zodpovednosť Ruska

Trval som na tom, aby sa táto konferencia konala v Rusku, pretože si myslím, že ruská duša a ruský ľud sú jedným z veľkých centier európskej civilizácie. Tí, ktorí tvrdia, že Rusko je „ázijské“, zavádzajú. Tí, ktorí tvrdia, že Rusko je „západné“, zavádzajú tiež. Rusko je európske, dokonca by som povedal „nadeurópske“. Jeho neobyčajným osudom je zhromaždiť všetky dedičstvá. Myslím si, že je to v Rusku, kde budú európske národy schopné zhromaždiť sa a brániť svoju identitu. Bez Ruska, jeho ľudí, jeho priestoru, jeho zdrojov, jeho génia, nič nebude možné. Viem veľmi dobre, že Rusko je choré, ale nie viacej než my ostatní, Európania Západu. A len spolu sa uzdravíme.

Rusko sa nachádza v geopolitickom a etnopolitickom centre gigantického „eurosibírskeho“ priestoru siahajúceho od Atlantiku po Pacifik a zahrňujúceho Ruskú federáciu, strednú Európu a polostrovnú západnú Európu. Pokiaľ ide o zdroje, tento priestor nemá vo svete konkurenta. Nepotrebuje nikoho. Bude sa musieť zamerať na zvýšenie svojej etnickej homogenity, ochranu svojich hraníc, nájdenie svojich príbuzných kultúrnych koreňov, svojej spoločnej historickej pamäte, zvýšenie svojej miery pôrodnosti, zaistenie svojej moci, tichej, múdrej, spravodlivej a nepremožiteľnej moci, inšpirovanou určitými princípmi sformulovanými Platónom v jeho diele Republika. Spomenul som si na frázu belgického teoretika Roberta Steuckersa, zakladateľa Euro-synergií, ktorý charakterizoval euro-ruské spojenectvo – a teda – eurosibír – ako „obrovského ježka“, ktorý sa nikoho nedotýka a ktorého sa nikto nedotýka.

Kvôli tomuto sa Rusko musí zaujímať posilnenie svojich vzťahov so svojimi európskymi susedmi na Západe než so Stredným Východom a ázijským Ďalekým Východom. Podobne, našou úlohou v Západnej Európe je vysvetliť, že únia s Ruskom je najvyššou prioritou.

Ale ako definovať eurosibír? Dnes je nemožné špecifikovať inštitucionálne kontúry. Tak ako ktorýkoľvek veľký historický projekt, vždy sa to začína mobilizáciou sna nejakej uvedomelej menšiny. Očividne to bude obrovská konfederácia, alebo rasovo homogénne impérium (na rozdiel od tých, ktoré mu predchádzali), nad ktorým slnko nikdy nezapadá. Vyžaduje si to rozchod s úzkoprsou a samovražednou logikou „národných štátov“, ktoré rozdelili európske národy, a snáď si ako začiatok vybrať bretónsky európsky federalizmus, ktorého jeden z teoretikov, pán Yann-Ber Tillenon, je prítomný na tejto konferencii.

Tento eurosibírsky projekt je založený na inverzii hodnôt (Umwertung): anglo-saský svet, Západ, Spojené štáty prestanú kontrolovať etnický, politický a ekonomický osud belochov a budú nahradené eurosibírskym blokom, siahajúcim „od pustých plání po stepi, od fjordov po stredomorské kroviny.“ Je to eurosibír, európska vlasť, okolo ktorej sa bratské národy budú musieť zhromaždiť, vrátane severnej Ameriky a iných miest. Dovoľte mi citovať môjho nebohého priateľa, veľkého maliara a básnika Oliviera Carré: „Obraciame sa k vychádzajúcemu slnku. My sme nový svet.“

Ako sa tieto myšlienky dajú zrealizovať? Neviem. Ale viem, čo je základom: odovzdávať ich, dať ich na známosť. „Revolúcie v srdci“ boli základom pre „revolúcie v skutočnosti.“ Jedna vec je istá: Rusko, vaše drahé Rusko, naše drahé Rusko je v centre historického osudu. Máme spoločnú a slávnu históriu. Bojovali sme proti sebe navzájom. Ale je čas odložiť detské veci bokom. Musíme sa opäť dať dokopy, opätovne zjednotiť okolo nášho spoločného dedičstva, pretože máme spoločných nepriateľov a v podstate patríme k rovnakým ľuďom. Sme bratmi v tej istej krajine.

Ďakujem.

Zdroj: Guillaume Faye

Preklad: zet, www.protiprudu.org