Pri nástupe Hitlera k moci bolo Nemecko v beznádejnom bankrote a v hlbokých dlhoch. Versailleská zmluva uložila na plecia nemeckého národa drvivé reparácie a požadovala, aby Nemecko zaplatilo Spojencom všetky vojnové náklady. Boli to nereálne podmienky, pretože požadované reparácie predstavovali trojnásobok hodnoty všetkého majetku v Nemecku a zaplatiť to bolo úplne mimo možností Nemecka. Súčasne s týmito absurdnými požiadavkami platieb zmluva vyžadovala aj ďalšie podmienky, ako odovzdanie uhoľných baní, obchodnej lodnej flotily a najúrodnejších poľnohospodárskych pozemkov iným krajinám, čo ešte viac znižovalo schopnosť Nemecka platiť reparácie. Aj keď boli tieto požiadavky nerealistické, Francúzsko napriek tomu požadovalo, aby boli zaplatené a to načas. Keď sa tak nestalo, vyslali francúzsku armádu, aby obsadila Porýnie a vynútila si vyplatenie reparácií. Nemeckú armádu zmluva obmedzila na 100 tisíc mužov. Príliš málo na to, aby odolala invázii, alebo hoci len efektívne dohliadala na krajinu.

Nemecko sa ocitlo pod dvojnásobným tlakom. Nemalo inú možnosť, ako platiť reparácie. Ale ako? Na plnenie plánovaných platieb sa nemecká vláda rozhodla tlačiť peniaze, čo celkom predvídateľne rozpútalo infláciu. Po spustení inflácie do procesu vstúpili súkromní menoví špekulanti a pokúšali sa zarobiť na inflácii krátkodobými obchodmi s markou. To zapríčinilo, že nemecká marka prudko strácala na hodnote a začala inflačná špirála, ktorá sa rýchlo zhoršovala. Židia v Nemecku úplne ovládli financie a finančné trhy. Takmer všetci títo menoví špekulanti boli Židia. Ich úloha pri spustení inflácie bola široko publikovaná, a preto bola nemeckým občanom dobre známa. Inflácia sa dostala spod kontroly až do takej krajnosti, že za plný vozík mariek sa nedal kúpiť ani bochník chleba.

Obr: Zametanie bezcenných nemeckých mariek počas hyperinflácie v roku 1923

Sporivá nemecká stredná trieda, ktorá si vždy opatrne odkladala peniaze, bola infláciou masovo zničená, keďže ich životné úspory sa im vyparili pred očami. Hodnota marky klesala tak rýchlo, že ceny sa upravovali smerom nahor aj niekoľkokrát denne. Ako kompenzáciu začali zamestnávatelia vyplácať zamestnancov dvakrát denne. So mzdou v rukách šli títo chudobní ľudia okamžite do akéhokoľvek obchodu, aby si kúpili čokoľvek, čo malo cenu skôr, než cena opäť stúpla. Takmer každá vec, alebo reálny majetok mal prednosť pred plnými rukami mariek, ktoré o hodinu stratili svoju cenu. Tieto divoké nákupy na chvíľu spôsobili v Nemecku ekonomický boom, ktorý ale zanedlho spľasol. Kvôli rýchlosti inflačnej špirály ceny stúpali tak rýchlo, že ľudia nemohli kúpiť dostatok potravín za mzdy, ktoré dostali. Začali zúfalo predávať všetky svoje osobné veci len preto, aby si nakúpili dostatok potravy, aby udržali seba a svoje rodiny nažive, keďže mzdy ďaleko zaostávali za rýchlo rastúcimi cenami. Záložne prosperovali. Bezpočet domov, fariem a komerčných budov sa dostal do rúk súkromných bánk. Tí, ktorí mali prístup k zahraničnému kapitálu, najmä k dolárom, začali skupovať majetok po celom Nemecku v podstate za fenigy. Súkromné banky a záložne vlastnili takmer výlučne Židia a Židia mali aj prístup k zahraničnému kapitálu.

Dôsledkom inflácie zbohatli Židia, zatiaľ čo obyčajní Nemci boli odsúdení na život v chatrčiach alebo na smrť hladom.

Britský historik Sir Arthur Bryant napísal v knihe „Nedokončené víťazstvo“ (Unfinished Victory) z roku 1940:

„Boli to medzinárodní Židia s dedičným čuchom na zisk a financie, ktorí dokázali najlepšie využiť takúto príležitosť. Urobili to tak účinne, že ešte v novembri 1938 – po piatich rokoch antisemitskej legislatívy a prenasledovania – podľa korešpondenta Times v Berlíne vlastnili okolo jednej tretiny všetkých nehnuteľností v Ríši. Väčšinu z nich získali počas inflácie. Ale pre tých, ktorí všetko stratili, to videli ako obrovskú nespravodlivosť. Po dlhotrvajúcom utrpení boli naraz pripravení aj o majetok. Videli, že sa dostal do rúk cudzincov, z ktorých mnohí nehľadeli na ich utrpenie a ktorí sa nestarali o národné zvyky a tradície.“

Inflácia z roku 1923 viedla k najväčšiemu transferu bohatstva od jednej skupiny do druhej – od Nemcov ku Židom – v celých nemeckých dejinách. Ako sa dalo očakávať, viedlo to k pocitu trpkej nenávisti voči Židom.

Aby toho nebolo dosť, infláciu čoskoro nasledovala globálna depresia, ktorá mimoriadne tvrdo zasiahla už aj tak krehkú nemeckú ekonomiku. Miera nezamestnanosti v Nemecku počas hlbokej depresie bola najvyššia v Európe – na úrovni 30 %. Bola dokonca vyššia ako v Spojených štátoch, kde dosiahla 24 %. Nemecká depresia nebola len ťažšia ako Veľká hospodárska kríza v Amerike, bolo to ešte oveľa horšie. Utrápení rodičia v Nemecku bezmocne sledovali, ako ich deti hladujú. Ľudia stratili svoje domovy. Po nemeckých mestách a lesoch vyrastali celé štvrte a mestá chatrčí vybudovaných z prepravných debien. Aby zostali nažive, varili v hrncoch spoločnú polievku zo všetkého, čo dokázali vyžobrať alebo nájsť – z uhoriek, zemiakov a dokonca aj z trávy.

Začiatkom roka 1933 bolo nešťastie nemeckého ľudu prakticky všeobecné. Najmenej šesť miliónov nezamestnaných a hladných robotníkov bezmocne blúdilo ulicami a hľadalo akékoľvek jedlo alebo spôsob, ako si niečo na jedlo zarobiť. Vláda vyplácala dávky v nezamestnanosti, ale iba šesť mesiacov. Aj samotné dávky boli žalostne neadekvátne. Nezamestnaní muži mali rodiny, ktoré museli kŕmiť, takže asi 20 miliónov Nemcov – tretina obyvateľstva – bola na pokraji vyhladovania.

Obr: Rady pred úradom práce v Hannoveri, 1930

Náklady na sociálne zabezpečenie predstavovali 57 % z celkových príjmov vlády. Celá spoločnosť bola tesne pred kolapsom. Tí šťastnejší, ktorí mali prácu, neboli na tom oveľa lepšie, pretože ich mzdy boli výrazne znížené. Aj intelektuáli boli tvrdo zasiahnutí. Možno ešte tvrdšie, ako robotníci. Miera nezamestnanosti absolventov vysokých škôl bola 60 %. Vzdelaní ľudia chodili po uliciach Berlína s plagátmi, že akceptujú akúkoľvek prácu. Ale žiadna práca nebola. Najťažšie boli zasiahnutí stavební robotníci, až 90 % z nich bolo nezamestnaných.

Aj poľnohospodári boli ťažko zasiahnutí dvoma hospodárskymi katastrofami. Najprv infláciou, ktorá bola po niekoľkých rokoch nasledovaná depresiou. Mnohí boli donútení zobrať hypotéky na domy a pozemky, ale vo chvíli, keď ekonomika „padla“, klesla aj hodnota nehnuteľností až do roku 1932 do bodu, keď pôžička prevýšila hodnotu nehnuteľnosti. Tým, ktorí nedokázali splácať úroky, banky vydražili domy a pozemky, čo opäť znamenalo, že tí, ktorí mali prístup k zahraničnej mene (opäť najmä Židia) zbohatli z biedy nešťastných obyčajných Nemcov. V rokoch 1931 a 1932 bolo takýmto spôsobom zlikvidovaných 17 157 hospodárstiev o rozlohe 1,15 milióna akrov.

Nemecký priemysel, ktorý závidel celý svet, zaznamenal drastické zníženie produkcie. Tisíce tovární zatvorili svoje brány, čo viedlo k 50-percentnému zníženiu hrubej priemyselnej produkcie v porovnaní s rokom 1920. Aj export klesol o ohromujúcich 75 %. Nemeckej centrálnej banke Reichsbank hrozil kolaps následkom rastúceho počtu nesplácaných úverov, zatiaľ čo v tej istej dobe boli brané pôžičky zo zahraničia.

Odhadovalo sa, že počas tejto doby v Nemecku nežilo viac než 100 000 ľudí, ktorí si nemuseli robiť starosti s financiami. Nemecko – to bol národ 65 miliónov ľudí žijúcich s kŕčami v bruchu spôsobenými hladom a inými problémami, vrátane ťažkého bremena Versailleskej zmluvy, priemyselnej stagnácie, strašnej nezamestnanosti a vážnej politickej nestability. Situácia bola taká zlá, že medzi rokmi 1929 až 1933 asi 250 000 Nemcov spáchalo samovraždu zo zúfalstva a beznádeje. Pôrodnosť v Nemecku poklesla z 33,4 detí na tisíc obyvateľov na iba 14,7 dieťaťa na tisíc obyvateľov. Aj táto pôrodnosť bola dosiahnutá iba vďaka vyššej pôrodnosti na vidieku. V 50-tich najväčších mestách bola väčšia úmrtnosť ako pôrodnosť. V Berlíne prekročil počet úmrtí o 60 % pôrodnosť. Toto nekončiace utrpenie a bieda ovplyvnilo mnoho ľudí, ktorí podľahli vábeniu komunizmu a z komunistického prevratu urobili reálnu možnosť. Výmarská vláda sa ukázala ako úplne nekompetentná na vyriešenie tejto multikrízy a jej rôzne frakcie sa bezmocne potácali na pokraji katastrofy.

Situáciu v Nemecku ešte viac zhoršovala neobmedzovaná konkurencia 25 regionálnych štátov, ktorých vlády boli často v priamom konflikte s politikou centrálnej ríšskej vlády. Tieto štáty, ako napríklad Bavorsko, Prusko, Württembersko a Sasko, mali starobylý pôvod a iba niekoľko rokov dozadu – pred zjednotením Nemecka v roku 1871 – to boli nezávislé a suverénne monarchie. Niet divu, že si žiarlivo strážili moc a privilégiá, ktoré im ešte zostali. Nemecko bolo federáciou so slabou centrálnou vládou a každý z 25 štátov bol stále zdanlivo suverénny. Dohodnúť sa na spoločnej práci pre väčšie dobro Nemecka bolo takmer nemožné. Nemecko sa stalo krajinou, ktorá bola nezvládnuteľná.

Obr: 21. marec 1933, Hitler prechádza okolo kostola Garrison v Postupime (predmestie Berlína) na slávnostné otváracie zasadanie v Reichstagu. Hitler sa stal kancelárom v januári 1933

Takéto podmienky vládli v Nemecku, keď sa v roku 1933 dostal k moci Adolf Hitler a národní socialisti. Akoby situácia nebola dosť ťaživá, ešte viac ju zhoršil celosvetový židovský bojkot nemeckého tovaru, ktorý prišiel bezprostredne po nástupe Hitlera k moci. Okamžitým výsledkom bojkotu bolo nárazové zníženie nemeckého exportu o 10 %, ktorý už bol aj tak veľmi nízky. Bojkot sa pokúsil pridusiť nemecké hospodárstvo aj prerušením financovania od medzinárodných židovských bánk. Medzinárodné židovstvo vyhlásilo vojnu Nemecku s úmyslom podkopať a zničiť už aj tak krehkú nemeckú ekonomiku, aby diskreditovalo a zničilo národných socialistov (nacistov), ktorí boli práve zvolení do funkcie. Nemecko už bolo tesne pred kolapsom a bojkot mohol byť tou príslovečnou slamkou, ktorá by zlomila chrbát oslovi.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti