Ilustračné foto: shutterstock

Neoliberalimus je skryté barbarstvo 21. storočia. Jeho skutočným náprotivkom sa postupne stal humanizmus. Neoliberalizmus je ideológia, ktorá pomocou skrytej neľudskosti udeľuje negatívne nabitým prvkom spoločnosti vysokú rýchlosť vývoja. Existujú dva základné typy šírenia dnešného neoliberálneho barbarstva: v skrytej a v deštrukčnej forme. Pre urýchlenie aplikácie neoliberalizmu do spoločnosti sú ľuďom stavané do cesty často neľudské prekážky, sťažujúce im životy. Pri náraze do nich sa ľudskosť v spoločnosti postupne rozptýli natoľko, že vzniká humánne vákuum a ak majú nárazy dostatočne veľkú energiu, vznikajú pritom ďalšie prvky neoliberalizmu - spoločenské produkty zrážky.

Produktmi týchto stretov sú hlavne zmanipulovaní ľudia s myslením, ako má napríklad Smatana, Havran, Benčík. A veľa iných. Napríklad Peter Tóth.

Motto:

V hlave sedem trestného zákona máme sedem paragrafov. Vlastizrada, Úklady proti Slovenskej republike, Teror, Záškodníctvo, Sabotáž, Vyzvedačstvo a Ohrozenie utajovanej skutočnosti. Slovensko prešlo za posledných 30 rokov takými výraznými spoločenskými a politickými zmenami, že nie je možné, aby niektorí ľudia tieto trestné činy nespáchali. Odsúdený však dodnes nebol nikto.

Chvíľu trvalo, kým dobehol „YouTube seriál” troch videí z reportáže s Ivanom Lexom, ktorého pozná celá spoločnosť. Jeho hostiteľom v štúdiu so zámerne ošarpaným stolom bol Peter Tóth. Pozerala som si videá so záujmom.

Ani neviem, ako presne mám Tóthovo povolanie označovať, pretože, najskôr bol novinárom, potom bol členom paralelnej tajnej služby cudzej moci, agentom - spravodajcom, neskôr dokonca  funkcionárom štátnej SIS a dnes je ďateľ. Teda presnejšie povedané, opäť novinár, ktorý píše na vlastný, spravodajský portál s takýmto názvom. Dôvod, prečo to píšem nie je spoločenský posmech, ktorý by som si hádam chcela z Tótha robiť. Naopak. Vzbudzuje vo mne rešpekt. Dokonca mám z takýchto ľudí vážny strach. Áno, principiálne sa bojíme ľudí ako je Peter Tóth. Keď môžeme, vyhneme sa im veľkým oblúkom a máme na to vážne spoločenské dôvody. Považujeme ich totiž podvedome za spoločensky veľmi nebezpečných.

Radikálne - vynútené zmeny spoločnosti dokážu robiť iba radikálni ľudia so sklonom spoločenský vývoj znásilňovať a Peter Tóth k tejto skupine rozhodne patrí, pretože čokoľvek, čo v živote robil, bežnému človeku rozhodne prirodzené nie je. To, že o ňom dnes píšem komentár, je toho iba dôkazom, pretože ľudom jeho typu by som vo svojom živote najradšej nevenovala jedinú sekundu a predsa ma k tomu donútil.

Problém je, že radikalizmus ako taký z pohľadu vývoja ľudstva vždy prinášal okrem zmien ľudské obete - a úplne zbytočne, pretože ľudstvo by sa vyvíjalo prirodzene aj samo a radikalizmus vždy fungoval iba ako urýchľovač častíc.

Slovenská spoločnosť prešla z pohľadu vývoja krajiny za krátky čas až extrémne radikálnymi spoločenskými zmenami. To, čo pomerne pokojný národ Slovákov prežil za posledné štvrťstoročie, sa v iných krajinách, ktoré nepoznali komunizmus, ale nejaký druh tzv. demokracie, vyvíjalo minimálne celé jedno storočie, prípadne viac. Sme oproti iným krajinám, hlásiacim sa dnes k globálnemu neoliberalizmu, veľmi mladý štát a napríklad pred storočím sme ešte ani nechyrovali, že vlastný štát budeme niekedy vôbec mať. Prešli sme tisíckami podstatných zmien, za veľmi krátky čas. Prečo a kam sa teda ponáhľame? Aký vlak to nechceme zmeškať?

Vlak neoliberalizmu na prestupnej stanici Slovensko

Po socializme sme sa za uplynulé  štvrťstoročie naučili iných ľudí v svojom okolí odsudzovať takmer za čokoľvek a ľudské podraďovanie sa stalo spoločenskou dogmou. Vytvorili sme stovky, možno tisícky nových legislatívnych pravidiel a následne tak stvorili spoločnosť, v ktorej narážame do tisícok, často zbytočných až neľudských prekážok a ich nerešpektovanie sa stalo spoločensky odsudzované. Trestné je už takmer všetko. Trestáme sa už za drobné radosti života - aj za to, že vypijeme za volantom jedno malé pivo, či za slobodu slova alebo názory napísané na internete. V realite to znamená, že nie sme slobodní. Myslieť si môžeme čokoľvek, ale urobiť, či povedať nemôžeme takmer nič z toho, čo by sme často chceli.

Kolosálne trestné činy však spoločensky prehliadame, ako keby ani neexistovali a ospravedlňujeme to často tým, že staviame v spoločnosti morálku nad zákon (prvé pravidlo neoliberalizmu). A tu narážame opäť na problém, pretože dnešná spoločnosť je nemorálnejšia ako kedykoľvek predtým. Tak vezmime si prosím lupu a poďme tú dnešnú morálku, ktorá nám stojí za to, aby sme sa vzdali myšlienky na spoločenskú spravodlivosť, hľadať, pretože je buď neviditeľná alebo neexistuje, inak by sme ju v dnešnom neoliberálnom svete videli. Ono, celkovo to nedáva logiku, pretože tie tisícky nových pravidiel a zákonov nám pribudli, lebo sme sa nechovali dostatočne morálne a zodpovedne - to predsa už celé štvrťstoročie počúvame od politikov, ktorí ich stvorili.

Len pred pár dňami novinár Peter Tóth verejne na stretnutí s Lexom priznal, že v deväťdesiatych rokoch minulého storočia fungovali na Slovensku súbežne dve spravodajské služby. SIS, ktorú viedol Lexa a ďalšia tajná služba, v ktorej boli členmi aj Tóth, Cibula, Pittner a iní – napríklad policajti v aktívnej službe. Služba sa nijako nevolala, nemala oporu v jedinom zákone a nikto oficiálne presne nevie, kto ju platil, pre koho pracovala a čo vlastne robila. Viete, čo to znamená, priatelia? Nie som síce právnička, aby som definovala, ktoré zákony boli tým porušené,  ale rozhodne si uvedomujem závažnosť a kolosálnu spoločenskú nebezpečnosť takejto situácie a viem, že všetci čo sa toho projektu zúčastnili, sú minimálne podozriví z kolosálnych zločinov proti republike. Miesto vyšetrovania sa ale tvorcovia tejto paralelnej tajnej služby neskôr, počas vlády Dzurindu, opäť stali vrcholovými predstaviteľmi štátnej SIS a dnes ideme súdiť oficiálnych predstaviteľov skutočnej tajnej služby, napríklad Lexu a spol. za to, že tajná služba uniesla Michala Kováča ml. Mám iba jedinú otázku: Ktorá tajná služba z týchto dvoch ho uniesla? Lexova alebo tá Tóthova? Otázka je na mieste, pretože Lexa naznačuje, že ho uniesla paralelná tajná služba, Tóth zase, že oficiálna - Lexova. Dokonca to tvrdí. Neviem ako vy, ale ja mám pocit, že vyššiu spravodajskú hr