Po zhodnotení situácie predniesol Hitler reč k nemeckému ľudu, v ktorej oznámil, že ťažkosti, ktorým čelí Nemecko, sú strašné a aby im bolo možné čeliť, sú nevyhnutné dočasné diktátorské právomoci:

„Nemecký národ, dopraj nám štyri roky, po ktorých nás môžeš žalovať pred svojim tribunálom a mňa môžeš súdiť!“

Obr: Hitler sa prihovára k nemeckému národu a na štyri roky žiada právomoci diktátora, aby vyliečil nemecké neduhy

Reichstag zareagoval prekvapivo. V hlasovaní z 23. marca 1933 Reichstag schválil v pomere 441 ku 84 Splnomocňovací zákon, ktorý poskytol Hitlerovi štyri roky núdzových diktátorských právomocí, ktoré žiadal na obnovu nemeckého hospodárstva.

„Veľké dobrodružstvo začína. Prichádza deň Tretej ríše,“ komentoval to Hitler.

Hitler od začiatku vedel, že úloha, ktorú si stanovil, bude nesmierna a neľahká. Vedel, že Nemecko sa bude musieť transformovať zhora nadol, počnúc samotnou štruktúrou štátu. Stará štruktúra založená na triedach bude musieť prepustiť miesto novej štruktúre predchnutej občianskym duchom. Zamýšľal oslobodiť Nemecko od zahraničnej hegemónie (Versailleská zmluva) a obnoviť vo svete rešpekt k Nemecku. Prvou a najdôležitejšou úlohou bolo dať prácu šiestim miliónom nezamestnaných.

Hitler nezamýšľal iba dať prácu nezamestnaným, ale samotnej koncepcii „práce“ chcel dať prestíž a česť. Nemecko bolo tradične rozvrstvené do „tried“, s privilegovanou triedou na vrchole vrátane priemyselníkov, a pracujúcou triedou na dne, ktorú vrchná trieda považovala iba za „výrobný nástroj.“ Z pohľadu kapitalistov boli „peniaze“ dôležitým prvkom ekonomiky štátu. Hitler toto myslenie prevrátil naruby. Veril, že „peniaze“ sú len nástrojom, a základným prvkom hospodárstva je „práca.“ Hitler veril, že práca je cťou, krvou, svalmi a dušou človeka.

„Všetka práca nevyhnutne zušľachťuje každého, kto ju koná. Iba jedna vec je hanebná – ničím neprispieť spoločnosti.“

„Nič vám do lona nespadne z neba. Iba prácou sa život zušľachťuje.“

„Sociálna česť neuznáva žiadne rozdiely medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Všetci pracujú pre rovnaký cieľ a majú nárok na rovnakú úctu a rešpekt.“ Adolf Hitler

Hitler chcel skoncovať s triednym bojom. Ako hlavný faktor vo výrobe videl človeka. Veril, že Nemecko sa môže zaobísť bez investovania zlata do financovania priemyslu. V každom prípade, Nemecko bolo zlomené a žiadne zlato nemalo. Na financovanie priemyslu mohli byť použité iné zdroje a Hitler ich našiel, ale „práca“ bola nevyhnutným základom priemyslu a hospodárstva. Robotník bol v Nemecku odcudzený od spoločnosti, pretože už tradične s ním bolo zaobchádzané s pohŕdaním. Hitler veril, že na to, aby obnovil dôveru robotníkov k vlasti, ich musí považovať za rovnocenných a nie iba za sociálne menejcenný „výrobný nástroj.“ Hitler argumentoval, že za predošlých, takzvaných demokratických vlád, ich vodcovia nedokázali pochopiť, že v hierarchii národných hodnôt je „práca“ samotnou podstatou života. Samotné veci, ako oceľ, zlato, alebo peniaze, sú len nástrojom.

Hitlerove myslenie znamenalo totálnu revolúciu:

„Ľudia nežijú na zemi kvôli ekonomike a ekonomika neexistuje kvôli kapitálu. Naopak, kapitál by mal slúžiť ekonomike a ekonomika by mala slúžiť ľuďom.“

Nestačilo znova otvoriť tisíce uzavretých tovární, prijať ľudí späť do práce a pokračovať v obchode ako obvykle. Pokiaľ sa veci drasticky nezmenia, robotníci zostanú rovnako ako predtým iba živé stroje, bez tváre a nahraditeľné. Hitler bol odhodlaný vytvoriť novú morálnu rovnováhu medzi robotníkmi a kapitalizmom. Bol presvedčený, že kapitál má byť správne použitý ako nástroj napomáhajúci tomu, čo robotníci vytvoria svojou prácou.

„Bolo by mojou životnou pýchou, ak by som na konci svojich dní mohol povedať, že som nemeckého robotníka dostal na jeho právoplatnú pozíciu v Ríši.“

Hitler vedel, že takáto revolúcia sa nedá previesť vo vtedajšej štruktúre Nemecka. Nemecko tvorilo 25 rôznych štátov, ktoré si navzájom konkurovali a viedli politiku, ktorá bola v rozpore s politikou ústrednej vlády v Berlíne. Nemohol začať žiaden súvislý národný program na oživenie hospodárstva, pokiaľ trval tento stav. Revolúcia tiež nemohla byť úspešná, pokiaľ existovali desiatky politických strán a tisíce poslancov všetkých možných druhov, pričom sa všetci navzájom hádali a súperili. Aby bola revolúcia úspešná, musela byť dosiahnutá centralizácia a kontrola. Boli tu aj komunisti, ktorí neustále pokračovali v úsilí podkopať nemecký štát a premeniť ho na sovietsku socialistickú republiku v ruskom štýle. Aj s nimi sa bolo treba vysporiadať.

Hitler podnikol rad krokov, aby si zabezpečil absolútnu moc nad Nemeckom. Bolo to nevyhnutné pre zavedenie jednotného programu na obnovu. Ako prvé zrušil nezávislé vlády 25 štátov v Nemecku a nahradil ich ríšskymi komisármi, ktorí sa zodpovedali iba Hitlerovi a národno-socialistickému režimu.

Obr: Židovskí väzni v Dachau, 1938

Ďalším krokom bolo rozbitie komunistického hnutia. SS a SA zatýkalo komunistov po tisíckach a zatváralo ich v novopostavenom „reedukačnom centre“ v Dachau pri Mníchove – neskôr nazývanom „koncentračný tábor.“ V nemeckej komunistickej strane bolo 78 % členov Židov. Preto keď bol zatknutý komunista, skoro vždy to bol aj Žid. Neboli zatýkaní Židia preto, že boli Židmi. Boli zatýkaní komunisti, ktorí boli takmer všetci Židia. Hitler nazeral na komunistov ako na nepriateľov nemeckého národa.

Vďaka sústredeniu federálnej moci do Berlína a rozdrveniu komunistov, Hitler skoncoval s neustálymi hádkami a protivenstvami medzi jednotlivými štátmi. Teraz mohol začať vytvárať racionálnu a konzistentnú politiku a programy, ktoré boli potrebné pre oživenie národa a štátu. Krok za krokom Hitler implementoval svoj plán.

Dňa 2. mája 1933 Hitler zakázal odbory a nariadil SA, aby pozatýkala vedúcich odborových zväzov, ktorí boli tiež väčšinou Židia. Aj oni boli poslaní do Dachau. Hitler potom založil „Nemeckú pracovnú frontu“, ktorá sa stala jedinou robotníckou organizáciou povolenou v Nemecku. Na jej čelo sa postavil Dr. Robert Ley. Ley bol inteligentný a pracovitý muž. Počas vojny bol letcom a pred vstupom do nacistickej strany pracoval ako chemik. Ley skonfiškoval peniaze odborových zväzov a použil ich na financovanie programu „Radosťou k sile“ (Kraft durch freude – pozn. prekl.), ktorý bol veľkorysým programom na zlepšenie pracovného z životného štandardu nemeckých robotníkov. V rámci programu Ley objednal dve nové výletné lode, ktoré sa využívali na výletné plavby do zahraničia pre nemeckých pracujúcich. V roku 1938 navštívilo miesta ako Madeira či nórske fjordy odhadom 180 tisíc ľudí.

Obr: Hitler a Dr. Robert Ley, nový vedúci Nemeckej pracovnej fronty

Vďaka programu „Radosťou k sile“ boli vybudované nové športové zariadenia, preplácali sa návštevy divadla a boli finančne podporované putovné kabaretné vystúpenia. Napriek tomu, že tieto benefity platil nemecký robotník formou povinných zrážok, obraz ľudí na dovolenkách a dotovaných zábavných vystúpeniach bol pre nacistickú vládu obrovskou propagandou. Taktiež to prispelo k výraznému zlepšeniu života nemeckých robotníkov.

Program „Radosťou k sile“ subvencoval aj vývoj ľudového auta, známeho ako Volkswagen. Americký výrobca automobilov Henry Ford bol nadšeným podporovateľom Hitlera v plánoch na pretvorenie nemeckej kultúry v prospech pracujúceho ľudu. V roku 1931 dokonca Hitler povedal: „Považujem Henryho Forda za moju inšpiráciu.“ Masovej produkcii automobilu Volkswagen bol vzorom Ford a jeho hromadná výroba, nízke ceny a vysoké platy robotníkov. Ford mal aj rovnaký názor na Židov ako Hitler.

Vďaka zrušeniu odborových zväzov bol Hitler schopný udržať mzdy na takej úrovni, aby priemysel získal šancu na rast a prosperitu. O odboroch sa hovorilo ako o vydieračoch. Na majiteľoch tovární si vynucovali stále vyššie mzdy hrozbami štrajkov a štrajkami, spomaľovaním a často aj sabotážami strojov a zariadení, čo nepriaznivo vplývalo na rast a rozvoj priemyslu. Ciele odborových zväzov trefne zhrnul americký odborový vodca Samuel Gompers. Na otázku, čo chcú odborové zväzy, odpovedal: „Viac.“ Odbory až do poslednej chvíle požadovali čoraz vyššie mzdy a ďalšie výhody, aj keď to znamenalo krach podniku. Vylúčením odborových zväzov a založením vládnej „Nemeckej pracovnej fronty“ Hitler dokázal zachovať spravodlivú úroveň miezd pre všetkých nemeckých pracujúcich, nielen členov odborových združení. Súčasne skončil škrtivý účinok odborov na nemecký priemysel.

Dňa 14. júla 1933 bola zakázaná komunistická strana a strana sociálnych demokratov. Stranícky aktivisti, ktorí boli v krajine, boli zatknutí a umiestnení v koncentračnom tábore. Hitler sa rozhodol, že vyčistí Nemecko aj inými spôsobmi. Gestapo začalo zatýkať a väzniť žobrákov, prostitútky, homosexuálov, alkoholikov a každého, kto odmietol pracovať, alebo sa „bál práce,“ ako tomu hovorili. Následne bol prijatý zákon, ktorý zakazoval všetky politické strany okrem nacistickej.

Všetky tieto opatrenia sa stretli s hysterickou útočnou propagandou v medzinárodnej židovskej tlači. Udalosti boli oproti ich skutočnému významu vykresľované prehnane. Odbory, komunistická strana a všetky ostatné ľavicové hnutia a organizácie boli Hitlerom a nacistami označené ako „nepriatelia nemeckého ľudu.“ Keďže Židia boli v týchto organizáciách zastúpení vo veľkom nepomere, boli v rovnakom nepomere aj zatýkaní a väznení v Dachau. Toto bolo medzinárodnou židovskou tlačou prezentované ako útok na Židov.

Nacisti boli obviňovaní, že si cielene vyberali a zatýkali Židov len preto, že boli Židmi. V skutočnosti v tej dobe neexistoval žiaden konkrétny nacistický program zameraný na Židov ako takých. Napriek tomu medzinárodné židovstvo využilo túto príležitosť na svoju protinemeckú propagandistickú kampaň.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti