„A kde máte štvrtého?“ opýtal sa nás policajt na hraničnom priechode a kázal odstaviť vozidlo nabok. Hladký priebeh našej misie sme neočakávali, ale otázka nás aj tak zaskočila. V aute sme sedeli traja, snažili sme sa dostať do Belehradu k srbskému ministrovi obrany. Pôvodne sme mali ísť štyria. Nikomu sme o tom nehovorili, a oni to aj tak vedeli.

Pozreli sme sa jeden na druhého. Neotvorili nám kufor na aute, neurobili prehliadku, len zadržali naše doklady. Pochopili sme, že nám nastražili pascu. Zostalo už len zistiť, kto vlastne sú. To, čo chceli vedieť, sme tušili. Vyšetrovali sme najväčšiu tragédiu slovenskej armády od jej vzniku a vojenské spravodajstvo nám svojím spôsobom dávalo najavo, že nás má na očiach. Po hodine čakania nás prišiel vypočúvať inšpektor. Bol priateľský. Ponúkol nám kávu, usmieval sa. Po dvoch hodinách nám povedal, že odteraz sme pod ich ochranou, a potom nás prepustili. V hlave som mal desiatky nezodpovedaných otázok: Sledujú nás? Vybuchneme? Zastrelia nás? Za normálnych okolností by som sa asi bál, ale teraz som sa usmieval. Bolo nám jasné, že sme zaťali do živého. Keby sme neboli na správnej stope, nechali by nás tak.

Policajti a ďalší príslušníci štátnych služieb sa generálne dajú rozdeliť do dvoch skupín: jedni sú roboti či slepí vykonávatelia príkazov, a druhí sú ľudia so svedomím. Po 11 rokoch mlčania začalo mnohých vojakov a spravodajcov trápiť svedomie. Lebo 42 ľudí, ktorí zahynuli, to nie je len štatistické číslo. Boli to takí istí ľudia z mäsa a kostí, ako sme my. A zostali po nich rodiny, ženy, deti, rodičia, priatelia a ďalší, ktorí túžia po pravde a spravodlivosti. A po zadosťučinení. Niektorí z nich aj po potrestaní skutočných vinníkov.

…

Autor: Ratko Sudecký

Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://www.webareal.sk/sofian

Zopár slov o autorovi...