Od chvíle, ako Hitler predniesol svoj 25 bodový prejav v roku 1919, bolo jedným z jeho hlavných cieľov zjednotenie všetkých Nemcov v jedinom národnom štáte. Hitler bol Rakúšan, ale vždy sa označoval ako Nemec a Rakúsko považoval za súčasť Nemecka. Obrovská multietnická Rakúsko-Uhorská ríša bola po Prvej svetovej vojne rozdelená Parížskou mierovou konferenciou a z Rakúska sa stal malý okrajový štát s 6,8 miliónom obyvateľov, väčšinou etnických Nemcov. Ako súčasť Rakúsko-Uhorskej ríše bolo Rakúsko neoddeliteľnou súčasťou relatívne sebestačného hospodárskeho systému, ale teraz, keď bola táto obrovská ríša rozdelená a z Rakúska sa stal malý nezávislý štát, Rakúsko prestalo byť ekonomicky životaschopným subjektom. Rozbitie monarchie odrezalo Rakúsko od zdrojov surovín a aj od vývozných trhov. Rakúsko bolo nemecky hovoriaci nemecký štát a bolo by logické, ak by sa po rozpade Rakúsko-Uhorska spojilo s Nemeckom. V Rakúsku aj v Nemecku bolo toto spojenie silne podporované, ale Versailleská zmluva ho výslovne zakazovala. Prvá svetová vojna bola vybojovaná predovšetkým kvôli obmedzeniu Nemecka – ako územne tak mocensky, a Versailleská zmluva bola pripravená tak, aby sa zabránilo Nemecku opäť stať veľmocou. Z tohto dôvodu sa víťazi neustále stavali proti spojeniu Rakúska a Nemecka.

Ako bolo stále jasnejšie, že Rakúsko nie je ekonomicky životaschopným štátom, popularita myšlienky zjednotenia s Nemeckom neustále rástla. Na začiatku 30. rokov minulého storočia dosiahla myšlienka zjednotenia obrovskú podporu. Odhadovalo sa, že najmenej 80 % Rakúšanov podporuje zjednotenie s Nemeckom a na nemeckej strane to bolo takmer rovnaké percento Nemcov. V roku 1931 sa podarilo predbežne vytvoriť colnú úniu medzi Rakúskom a Nemeckom, ktorá umožňovala voľný obchod a cestovanie medzi oboma krajinami. Dohoda však bola zablokovaná vonkajšími silami, najmä Francúzskom a Československom, ktoré to považovali za pokus o obchádzanie Versailleskej zmluvy. Rakúsko, zmietané hladom a 25 percentnou nezamestnanosťou, zúfalo hľadalo prostriedky na zvýšenie obchodu a produktivity, ale všetky pokusy boli blokované vonkajšími silami. Únia s Nemeckom by riešila všetky Rakúske problémy a čiastočne by splnila aj túžby národných socialistov po jednom nemeckom štáte.

V tej dobe bolo Rakúsko politicky rozdelené na ľavicu a pravicu, ktoré medzi sebou zvádzali tvrdý boj. Tradicionalistickí Rakúšania, väčšinou z vidieka, spolu s buržoáziou podporovali konzervatívnu katolícku Kresťanskú sociálnu stranu, zatiaľ čo robotníci a odborové zväzy, hlavne v mestách, podporovali sociálno-demokratickú stranu. Komunistická strana (KPO) a Národná socialistická strana (nacisti) boli spočiatku okrajové skupiny. Komunistická strana bola zložená prevažne zo Židov, ale bola malá a v Rakúsku nezískala takú silu ako v Nemecku. Väčšina rakúskych Židov patrila k Sociálno-demokratickej strane a väčšina z nich sa hlásila k marxizmu. Predseda strany, Otto Bauer, bol Žid a Židia obsadili aj všetky vedúce pozície v strane, hoci radoví členovia boli hlavne rakúski pracujúci a členovia židmi riadených odborových zväzov.

Obr 16.1: Otto Bauer (5. september 1881 – 4. júl 1938), židovský predseda Sociálno-demokratickej strany. Bauer zomrel na srdcové zlyhanie v Paríži 4. júla 1938, vo veku 56 rokov, len štyri mesiace po tom, ako sa Rakúsko stalo súčasťou nacistickej Tretej ríše. Jeho sestra, Ida Bauerová, bola pacientkou Sigmunda Freuda, ktorý o nej publikoval slávnu prípadovú štúdiu používajúc pseudonym Dora

Začiatkom 30. rokov žilo v Rakúsku 192 000 Židov, väčšina z nich vo Viedni. Židia predstavovali 2,8 % obyvateľstva Rakúska, ale vo Viedni to bolo 10 %. Viedeň mala približne 2 milióny obyvateľov. Napriek tomu, že ich bolo málo, Židia výrazne dominovali. Vlastnili dve tretiny všetkých novín a bánk. Vlastnili 60 % všetkých veľkých podnikov a tovární. Viac ako 50 % právnikov, lekárov a zubárov vo Viedni boli Židia a takmer tretina vysokoškolských profesorov bola taktiež židovského pôvodu.

Vďaka tomu, že ovládali Sociálno-demokratickú stranu, ktorá bola najsilnejšou stranou vo Viedni, marxistickí Židia dominovali aj vo Viedenskej mestskej rade, vďaka čomu získala Viedeň označenie „Červená Viedeň.“ Zastávali väčšinu kresiel v mestskej rade a kontrolovali odborové zväzy. Sociálno-demokratická strana pod vedením Židov bola tradične proticirkevná s protináboženskou rétorikou, vďaka čomu ich katolícka cirkev označovala ako „bezbožných židoboľševikov.“

Obr 16.2: Engelbert Dollfuss, rakúsky kancelár v Ženeve, 1933. Z pozície ministra poľnohospodárstva a lesov bol vymenovaný v roku 1932 počas krízy do funkcie spolkového kancelára. Začiatkom roku 1933 zatvoril parlament, zakázal rakúsku nacistickú stranu a udelil si diktátorské právomoci.

Konzervatívna Kresťanská sociálna strana (CS), ktorá mala podporu katolíckej cirkvi v Rakúsku, získala vládu v roku 1932 v koalícii s ďalšími konzervatívnymi stranami. Na jej čele stál Engelbert Dolfuss, ktorý sa stal rakúskym kancelárom. Zatiaľ čo vo Viedni vládla židovská Sociálno-demokratická strana (SDP), národnú vládu mala v rukách Kresťanská sociálna strana (CS).

V tej dobe začala v Rakúsku vznikať odnož nemeckej nacistickej strany. Členovia mali rovnaké uniformy ako nemeckí kolegovia a pridržiavali sa rovnakých doktrín antimarxizmu a antisemitizmu. Členovia pochádzali najmä z radov nižšej buržoázie a roľníctva. Ich hlavným politickým cieľom bolo zjednotenie Rakúska a Nemecka. Hnutie silnelo iba pomaly a žiaden nacista sa zatiaľ nedokázal dostať do národného parlamentu. V miestnych voľbách v roku 1932 však nacisti získali niekoľko kresiel v miestnych snemoch.

Po tom, ako sa Hitler v roku 1933 stal kancelárom, rakúski nacisti pod vedením Alfreda Fraunfelda okamžite sústredili svoju energiu k Anšlusu – zjednoteniu Rakúska a Nemecka. Rakúski nacisti sa považovali za súčasť nacistického hnutia v Nemecku a prijímali rozkazy od Hitlera.

Hoci Dolfuss najprv stál za Anšlusom, neskôr zmenil názor a rozhodol sa, že najlepšou cestou pre Rakúsko je nezávislosť. Dollfuss bol oddaný katolík a chcel vytvoriť alternatívu k nacizmu – katolícke, antisocialistické, autoritárske, rakúske hnutie. V odpore proti Anšlusu ho podporovala sociálnodemokratická strana pod židovskou, marxistickou kontrolou, ale s nimi nechcel mať nič spoločné. Dolfuss bol rovnako proti červeným aj proti nacistom.

Kresťanská sociálna strana teraz bojovala na niekoľkých frontoch – s nacistami, komunistami, aj sociálnymi demokratmi. Aby presadil svoju moc, Dolfuss zrušil parlament, zakázal nacistickú aj komunistickú stranu a centralizoval moc do svojej kancelárie vďaka diktátorským právomociam. Mnohí nacistickí vodcovia boli uvrhnutí do väzenia. Nastala krátka občianska vojna, v ktorej zvíťazila Dolfussova vláda. Zanedlho bol ohlásený konkordát so Svätou stolicou (pápežom), ktorý v podstate urobil z katolicizmu oficiálne náboženstvo Rakúska.

Dolfussova vláda však netrvalo dlho. Pri neúspešnom pokuse o prevrat bol Dolfuss zavraždený nacistami. Na miesto kancelára nastúpil Kurt Schuschnigg, ktorý sa rozhodol zničiť rakúskych nacistov a okamžite začal na nich podávať žaloby, zatýkať a väzniť v internačných táboroch. Krutý Schuschniggov režim nebol obľúbený u rakúskeho ľudu, väčšina z nich skutočne uprednostňovala nacistov, pretože nacisti podporovali spojenie s Nemeckom. Kresťanská sociálna strana pod vedením Schuschnigga, ktorá teraz kontrolovala národnú vládu, a sociálnodemokratická strana (väčšinou židovská), ktorá držala moc vo Viedni, sa stali podivnými spojencami zjednotenými v odpore proti spojeniu s Nemeckom, aj keď inak nemali spoločné nič iné.

Na druhej strane 80 % rakúskeho národa podporovalo spojenie s Nemeckom.

Dňa 12. februára 1938 si Hitler povolal Schuschnigga do svojej vily v Berchtesgadene v Bavorsku, aby spolu prejednali Schuschniggov postoj proti rakúskym nacistom. Hitler jednal so Schuschniggom povýšene a prakticky mu nariadil, aby zrušil v Rakúsku zákaz politických strán, obnovil plnú politickú slobodu, prepustil všetkých uväznených členov nacistickej strany a umožnil im účasť na vláde. Keď Schuschnigg nejavil ochotu držať sa pokynov, Hitler sa vyhrážal vojenskou akciou. Schuschnigg nemal inú možnosť, ako splniť predložené požiadavky, pretože rakúska armáda sa nemohla rovnať nemeckej. Okrem toho stála rakúska verejná mienka proti rakúskemu kancelárovi.

Po návrate do Rakúska v súlade s Hitlerovými požiadavkami Schuschnigg vymenoval právnika a člena nacistickej strany Arthura Seyss-Inquarta za ministra vnútra. Taktiež odvolal generála Alfreda Jansu z pozície náčelníka generálneho štábu rakúskej armády, pretože Jansa vyjadril úmysel postaviť sa voči akýmkoľvek pokusom o vstup Nemecka do Rakúska ozbrojenou silou. Hitler sa chcel vyhnúť násilnej konfrontácii za akúkoľvek cenu.

Ale v bezpečí, ďaleko od zastrašujúceho Hitlerovho pôsobenia, Schuschnigg sa vrátil ku svojmu vzdorovitému postoju na spojenie s Nemeckom a pokračoval v odpore. Nepopustil ani v represiách voči rakúskej nacistickej strane, ktorá žiadala spojenie s Nemeckom. Sociálni demokrati – väčšinou Židia – sa dokázali zhodnúť s kresťanskými socialistami iba vo veľmi málo veciach. Naplno však podporili Schuschniggov postoj proti spojeniu Rakúska s Nemeckom. Skupiny sociálnych demokratov (najmä Židov) chodili Viedňou a na múry písali slogany podporujúce nezávislosť Rakúska a hlásajúce odpor voči únii s Nemeckom. Rakúski Židia vehementne nesúhlasili s Hitlerom a nacistami, vrátane rakúskych nacistov, a nechceli mať nič spoločného s Hitlerovým Nemeckom, najmä nie úniu. To ich postavilo do priamej opozície voči rakúskemu národu a poslúžilo len na rozdúchanie už aj tak nekontrolovateľného antisemitizmu.

V protiklade s Hitlerovými pokynmi Schuschnigg okamžite vyhlásil referendum (národné hlasovanie), ktoré sa uskutočnilo v deň nezávislosti Rakúska 13. marca 1938. Jeho cieľom bolo zistiť, či sa Rakúsko zjednotí s Nemeckom. Potom sa vydal na kampaň po Rakúsku, aby sa pokúsil utlmiť vlastenecké city a presvedčil rakúskych občanov, aby hlasovali za nezávislé Rakúsko a proti únii s Nemeckom.

Schuschniggov plebiscit bol otvorený pre všetkých oprávnených rakúskych voličov. Rakúska mládež bola tou, ktorá najviac volala po spojení s Nemeckom. Preto bol plebiscit obmedzený tak, že v ňom mohli hlasovať iba voliči starší ako 24 rokov. Na to, aby sa získalo čo najviac hlasov proti zjednoteniu s Nemeckom, bolo nutné použiť aj ďalšie triky. Jedným zo spôsobov, ktorý mohol ovplyvniť hlasovanie, bolo napísať znenie plebiscitu tak nejasne, aby voliči hlasovali za nezávislosť a pritom verili, že hlasujú za zjednotenie s Nemeckom.

Obr 16.3: Arthur Seyss-Inquart (vľavo) s Hitlerom nahrádza Kurta Schuschnigga (vpravo) ako kancelár Rakúska

Hitler bol rozzúrený jednaním Schuschnigga a vyhlásil, že nedovolí, aby sa hlasovanie uskutočnilo za týchto okolností. Hitler opísal Rakúsko takto:

„Krajina, v ktorej už mnoho rokov neboli žiadne voľby, kde nikto nevie, kto má právo voliť, odrazu vyhlási voľby, ktoré sa majú konať za tri a pol dňa. Neexistujú voličské zoznamy, neexistujú hlasovacie lístky, neexistujú spôsoby ako overiť právo osoby voliť, neexistuje povinnosť uchovávať hlasovanie v tajnosti, neexistuje žiadna záruka, že voľby prebehnú nestranne, neexistuje žiadne overovanie pri sčítaní volebných hlasov – a tak ďalej.“

Hitler poslal Schuschniggovi 11. marca ultimátum, v ktorom požadoval, aby odstúpil z funkcie kancelára a odovzdal všetku moc rakúskym národným socialistom (nacistom), inak bude musieť čeliť invázii. Schuschnigg nedokázal získať podporu u Talianska, Francúzska ani Británie, ba dokonca ani vlastného obyvateľstva. Rezignoval na funkciu a kancelárom sa stal nacistický minister vnútra Seyss-Inquart. Nacistická strana teraz kontrolovala vládu v Rakúsku.

V otázke zjednotenia s Nemeckom sa po celom Rakúsku rozšírili nepokoje, takže nový kancelár Seyss-Inquart poslal Hitlerovi žiadosť o vyslanie nemeckých vojsk na obnovenie poriadku. Nie je jasné, či to bolo skutočne potrebné, ale bola to dobrá zámienka pre vstup nemeckých vojsk do Rakúska. Ráno 12. marca vstúpila nemecká 8. armáda do Rakúska. Nestretla sa so žiadnym odporom, namiesto toho ju vítali davy jasajúcich Rakúšanov.

Hitler vstúpil do Rakúska popoludní toho istého dňa. Jeho prvou zastávkou bolo rodné mesto Branau. Vo večerných hodinách vstúpil do Linzu, kde vyrastal. Na oboch zastávkach sa mu dostalo obrovských ovácií.

Hermann Goering, ktorý sprevádzal Hitlera do Rakúska, telefonoval večer do Nemecka straníckym funkcionárom:

„V Rakúsku vládne neuveriteľná radosť. Sami sme si nemysleli, že sympatie budú také obrovské.“

Hitler potom uskutočnil triumfálnu jazdu cez Rakúsko, ktorá skončila vo Viedni. Viac ako 200 tisíc ľudí prišlo na Heldenplatz vo Viedni, aby si vypočuli jeho prehlásenie, že Rakúsko sa stalo súčasťou Nemecka.

„Toto je chvíľa môjho najväčšieho životného úspechu. Nemecká Ríša, tak ako existuje dnes, nebude už nikdy rozbitá.“

Anšlus nadobudol okamžitú platnosť po plebiscite. Po riadnej registrácii oprávnených voličov v Rakúsku sa uskutočnil plebiscit v Rakúsku aj Nemecku 10.apríla 1938. Anšlus bol schválený v Rakúsku počtom 99,75 % hlasov, v Nemecku hlasovalo „áno“ 99,2 % voličov.

Obr 16.4: Rakúsky „Anšlus“ (únia) s Nemeckom, 12. marca 1938. Sudetské územie boli znovupripojené k Nemecku koncom septembra 1938

Hitler napísal v Mein Kampf: „Ľudia tej istej krvi by mali žiť v tej istej Ríši.“

Obr 16.5: Rakúšania oslavujú vstup nemeckých jednotiek

Obr 16.6: Hitler je pri vstupe do Rakúska srdečne zdravený

Obr 16.7: Hitler vstupuje do Viedne

Obr 16.8: Rakúšania sú nadšení z príchodu nemeckých vojsk

Kardinál Theodor Innitzer, významný činovník rakúskej Kresťansko sociálnej strany, vyhlásil 12. marca:

„Viedenskí katolíci by mali poďakovať Pánovi za nekrvavú cestu k tejto veľkej politickej zmene a mali by sa modliť za skvelú budúcnosť Rakúska. Netreba dodávať, že každý by mal dodržiavať pokyny nových inštitúcií.“

Robert Kauer, predstaviteľ protestantov v Rakúsku, privítal Hitlera 13. marca ako:

„záchrancu 350 000 nemeckých protestantov v Rakúsku a osloboditeľa z päť rokov trvajúcich ťažkostí.“

Prvý povojnový kancelár Rakúska Karl Renner vyhlásil podporu Anšlusu a apeloval na všetkých Rakúšanov, aby zaň 10. apríla hlasovali.

„Hitler mal hodnoverné argumenty keď tvrdil, že Anšlus bol iba aplikovaním Wilsonovho princípu sebaurčenia.“ – Alan Bullock, historik

„Kríza z marca 1938 (ktorá viedla k Anšlusu) bola vyvolaná Schuschniggom, rakúskym kancelárom, nie Hitlerom.“ – A. J. P. Taylor, britský historik

„On (Chamberlain) nemal problém rozpoznať, kde je nespravodlivosť. V Rakúsku bolo šesť miliónov Nemcov, ktorým mierová zmluva z roku 1919 stále zakazovala národné znovuzjednotenie. V Československu boli tri milióny Nemcov, ktorým nebolo dopriate sluchu; v Danzigu bolo 350 tisíc Nemcov, ako je dobre známe.“ – A. J. P. Taylor, britský historik

„Nemecká armáda vpadla do Rakúska, lepšie povedané, vstúpila za všeobecného nadšenia národa.“ – A. J. P. Taylor, britský historik

„Sentiment, spoločný jazyk a história, posilnené materiálnymi výhodami vyplývajúcimi z toho, že sa Rakúšania stali súčasťou veľkého národa, postačovali na to, aby vyvolali nefalšovanú radosť, keď padli hraničné závory a nemecké jednotky pochodovali pod girlandami z kvetov… nastala všeobecná úľava, dokonca aj medzi tými, ktorí mali veľmi ďaleko ku nacizmu.“ – Alan Bullock, historik

Ako sa dalo čakať židovskí autori mali iný názor. Židovský historik William L. Shirer v knihe „Vzostup a pád Tretej ríše“ nazýva Anšlus „znásilnením Rakúska“.

Obr 16.9: Židovský novinár William L. Shirer (1904 – 1993) so svojou knihou z roku 1960 Vzostup a pád Tretej ríše

Hitler neskôr povedal:

„Niektoré zahraničné noviny napísali, že sme brutálne vpadli do Rakúska. Na to môžem povedať len to, že nedokážu prestať klamať ani na smrteľnej posteli. Počas politického boja sa mi dostalo veľa lásky od môjho národa, ale keď som prekročil bývalú hranicu (s Rakúskom), dostalo sa mi toľkej lásky, akú som nikdy nezažil. Neprišli sme ako tyrani, ale ako osloboditelia.“

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti