Nie som sudca, ani kat. Nie som si ani príliš istý, ani príliš nedôverčivý voči tomu, čo hovorí muž, ktorý zakladal Slovenskú republiku. Isté je, že názory na jeho osobu sú veľmi rozporuplné. Isté je, že jeho temperamentu, rozhľadenosti, skúsenostiam, rozhodnosti a schopnosti pamätať si, kombinovať a analyzovať sa vyrovná len máloktorý z politikov – ak vôbec. A isté je aj to, že Vladimíra Mečiara už prítomnosť nie je schopná objektívne posúdiť. Otázne teda je, čo sa stane s menami takmer všetkých súčasných činiteľov v horizonte dekád a ako budú osobu Vladimíra Mečiara vnímať generácie našich potomkov.

Niekdajšia viditeľná moc sa už dávno stihla presunúť z osvetlenej scény do úzadia. Mocenské záujmy elít sa neprerokúvajú na multilaterálnych fórach, ale v izolovaných záujmových kruhoch.

Mení sa tradičné delenie ľavo-pravých na konzervatívcov a neoliberálov. A neoliberalizmus sa skrýva za globálny svet a za hegemóniu Spojených štátov. To je ich ideológia, ktorá má už dnes množstvo slabín. To isté u konzervatívcov; typický predstaviteľ konzervatívcov je dnes Trump. A jeho vlastná krajina, ktorá ho potrebuje, ho nevie politicky podporiť a musí zvádzať boj o politické prežitie viac ako o nutné zmeny, ktoré sľúbil a každý ich bude musieť robiť.

Tu narážame na fenomén, o akom sme sa rozprávali aj v domácich súvislostiach – v podstate celá tá agenda zameraná proti nemu, ktorá sa dnes veľmi intenzívne šíri prostredníctvom sociálnych sietí, bola financovaná z mimovládneho prostredia onej skrytej ruky.

To sú tie skupiny, ktoré chcú ovládať svet, vládnu stranám a tým, ktorých nikto nevolí, a vymenovávajú sa za vládcov sveta sami z titulu držby peňazí. A nie je to len Soros, týchto nadnárodných vládcov je viac, je ich vyše 200. Kedysi, keď mi francúzski generáli-gaullisti povedali, že mi idú pomôcť vo voľbách 1998, mapovali všetko, čo treba. Povedali mi: Potrebuješ zmeniť názor dvesto ľudí na svete, a to je všetko. My sme to nestihli urobiť. Nám chýbali ešte nejaké štyri mesiace.

Keď hovoríme o demokracii, hovoríme zároveň o tom, že ľudia majú mať možnosť voliť si svojich zástupcov. Otázka je, kto volil Junckera a  celý ten úradnícky aparát, ktorý vedie Európsku úniu. To po prvé. A po druhé: stále sú neobjasnené otázky o združeniach ako Bilderberg, Trilaterálna komisia a ďalšie, ktoré za zatvorenými dverami tvoria svet o nás bez nás. Teraz sa už o nich vie. Pred desiatimi rokmi to bola jedna z top konšpirácií, za akú ju označil aj Dzurinda, pričom jeho minister Mikloš na tom stretnutí v roku 2004 bol. Inými slovami: rozhoduje za zatvorenými dverami, bez kompetencií a bez mandátu občanov.

Sú nadnárodné spoločnosti, súkromné nadnárodné spoločnosti, ktoré majú väčšiu ekonomickú a politickú silu ako je sila väčšiny štátov. A ony, samozrejme, v snahe ovplyvniť svoj zisk a pomery pre seba rozhodujú. A rozhodujú prostredníctvom niekoho. Potrebujú na to niekoho – politikov a ďalších. Dokonca v Spojených štátoch, keď je súboj o prezidenta, je to súboj týchto nadnárodných spoločností. Keď ich kandidát vyhrá, dostáva do administratívy ľudí od nich, z ich firiem. Dokonca sa uvažuje, že by sa mal teraz vo voľbách zvoliť kandidát, ktorý bude mať na to viac peňazí. Čiže tá väzba na kapitál sa upevňuje ešte viac a politika je závislá od privátnych spoločností na celom svete, nielen u nás. Aj u nás.

Ale nie je to exaktná definícia fašizmu?

Ešte by som nepovedal, že je to fašizmus. Povedal by som, že je to to, čo sa nazýva spoločnosť oligarchov. Lebo ona ešte nesiaha v metódach výkonnej moci k fašizmu. Aj keď, povedzme, v niektorých štátoch sa robí poriadok aj za cenu občianskej vojny, aj za cenu povstania, za cenu odstavenia vlády a podobne. Má na to nástroje a peniaze.

Definícia fašizmu a Mussoliniho bola o previazaní ekonomickej moci s akýmsi ideálom alebo ideami, ktoré sa mali jednoliatym odhodlaním bezpodmienečne spĺňať. Nadnárodný kapitál určuje obsah politiky, obsah médií aj kultúry, ale napokon aj zameranie vedy či vzdelávacieho systému.

Je to protiklad, ktorý si vykopal aj svojho hrobára. Takto to funguje, ale súčasne prichádza obrovské množstvo ľudí, ktorí volajú po prerozdelení majetku, po zrušení týchto funkcií, po národných štátoch. Dokonca keď zoberiete voľby druhého kandidáta za demokratov – ten hovoril o socializme v Spojených štátoch amerických, v podstate sa približoval k tomuto modelu. Takže to vždy dovedú k nejakej forme moci, ktorá pnutím napokon praskne a začína sa znovu. Otázka je, aká bude cena, keď dôjde k masívnej kríze. Bude to cena finančná, ekonomická, alebo cena mnohých ľudských životov a prepracovania celého systému? Keď v Amerike padli dlho fingované dlhopisy, fingované akcie a podobne, vyvolali krízu v celom svete. A vždy, keď takto kapitál dôjde k istej hranici, že nemôže, dôjde k tomu, že sa musí rozhodnúť aj politicky, čo bude ďalej.

…

Autor: Tibor Eliot Rostas

Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://www.webareal.sk/sofian

Zopár slov o autorovi...