Československo bolo výtvorom mierových zmlúv po Prvej svetovej vojne; nový štát, ktorý vznikol zo zvyškov zaniknutej Rakúsko-Uhorskej monarchie. Obyvateľstvo sa skladalo zo 7 450 000 Čechov, 2 300 000 Slovákov, 720 000 Maďarov, 560 000 Rusínov, 300 000 Židov, 100 000 Poliakov, … a 3 200 000 Nemcov, ktorí tvorili takmer štvrtinu celej populácie.

Československo bolo úplným opakom koncepcie Woodrowa Wilsona o „sebaurčení pre všetky národy“, ktorá by v ideálnom prípade vyústila do etnicky homogénnych národných štátov. Kombinácia všetkých týchto rozdielnych národností do jedného štátu viedla od samého začiatku k nestabilite a konfliktom. (Človek sa pýta, prečo je „multikulturalizmus“ dnes tak populárny nápad, keď sa stále a znova ukazoval ako nefunkčný.)

Obr 17.1: Oblasť vyznačená svetlohnedou farbou okolo Čiech a Moravy bola nemecká oblasť Československa známa ako Sudety.

Obr 17.2: Prosperujúca sudetonemecká farma

Nemecké obyvateľstvo Československa bolo zoskupené hlavne okolo západnej hranice susediacej s Nemeckom, v regióne známom ako Sudety. Sudetskí Nemci, alebo Sudetendeutsche, žili v regióne už celé stáročia a počas Rakúsko-Uhorskej ríše sa stali veľmi prosperujúcimi. Títo pracovití a starostliví Nemci vytvorili v priebehu rokov dobre riadenú spoločnosť s prosperujúcimi poľnohospodárskymi podnikmi po celom regióne, a vysoko produktívnym ťažobným a drevárskym priemyslom. Sudety sa počas devätnásteho storočia a začiatkom dvadsiateho storočia začali intenzívne industrializovať, vznikali obrovské chemické továrne, lignitové bane, vzniklo mnoho tovární na výrobu textilu, porcelánu a skla. Sudety boli najbohatšou a najproduktívnejšou časťou starej Rakúsko-Uhorskej monarchie a sudetskí Nemci boli zďaleka najúspešnejšou a najbohatšou etnickou skupinou. To platilo aj v novovzniknutom Československu. V oblasti Sudet bolo 39 % obyvateľstva zamestnaných v priemysle a iba 31 % v poľnohospodárstve, na rozdiel od zvyšku krajiny, kde väčšina obyvateľstva pracovala na vidieku ako poľnohospodári. Všetky veľké továrne boli vo vlastníctve Nemcov a boli pod kontrolou bánk v rukách Nemcov.

Táto oblasť bola po stáročia pod vládou nemeckých Habsburgovcov, takže vládnuca národnosť bola nemecká a úradným jazykom bola nemčina. Aj keď Česi a Nemci žili po stáročia spoločne v tomto regióne, predtým známom ako Bohemia a Moravia, vyvinuli si odlišné kultúrne, vzdelávacie, politické a ekonomické inštitúcie, ktoré ich navzájom izolovali. Tieto dve skupiny sa príliš dobre nemiešali a v regióne po celé stáročia neustále vznikali konflikty medzi Nemcami a Čechmi. Nový umelý štát Československo, vytvorený zmluvou zo St. Germain v roku 1919, bol teraz pod vládou Čechov, čo v podstate znamenalo, že 3,2 milióna Nemcov sa stalo z vládnucej vrstvy podriadenou vrstvou. Česi cítili veľké zadosťučinenie, keď mohli vládnuť svojim bývalým nemeckým vládcom a podmienky Nemcov sa veľmi rýchlo zhoršili. Už počas roka 1919 bolo asi 600 000 Nemcov vykorenených a donútených opustiť svoje usadlosti, ktoré obývali po stáročia, aby uvoľnili miesto pre Čechov, ktorých tam presúvala nová vláda.

Obr 17.3: Rakúšania prijímajú mierové podmienky na zámku St Germain. Clemenceau a prezident Wilson sedia pri stole v pozadí.

Sudetskí Nemci nikdy nechceli opustiť Rakúsko a začleniť sa do novovytvorenej krajiny. Teraz sa ich najhoršie obavy naplnili – stali sa utláčanou menšinou v podstate v cudzej krajine. Odvolávajúc sa na právo na sebaurčenie podľa bodu desať zo štrnástich bodov prezidenta Wilsona žiadali, aby sa ich domovina opätovne spojila s Rakúskom, ktoré bolo samozrejme taktiež etnicky nemecké. Česká armáda (teraz Československá armáda) sa už presúvala do oblasti Sudet s veľkým počtom česky hovoriacich jednotiek. Sudety boli po stáročia pevne etnicky nemecké a náhla česká okupácia vytvorila výbušnú situáciu.

Dňa 4. marca 1919 vyšla takmer celá sudetonemecká populácia na pokojnú demonštráciu proti českej okupácii a za právo na sebaurčenie. Súčasne s demonštráciou bol zahájený jednodňový generálny štrajk. Česká armáda sa rýchlo presunula a brutálne rozohnala demonštrantov. Pri tom zabila 54 Nemcov a zranila ďalších 84. Nemci boli šokovaní brutalitou Čechov, ale dodržiavali zákony, ukončili štrajk a vrátili sa do práce. Zostal v nich však trpký pocit krivdy a rozhorčenia voči Čechom, ktorý vždy hrozil explóziou násilia. Brutálne vraždenie Nemcov zo strany Čechov iba zintenzívnilo nacionalistický a separatistický sentiment medzi sudetskými Nemcami. Chceli sa oddeliť od Československa a znova pripojiť k Rakúsku, alebo k Nemecku. Ak by to nebolo možné, tak chceli získať pre seba čo najväčšiu autonómiu. Zmluva zo St. Germain z 10. septembra 1919 však výslovne zakazovala spojenie Sudet s Rakúskom alebo Nemeckom a opätovne potvrdila, že Sudety zostanú súčasťou Československa. Ak sa zdá, že toto rozhodnutie odporuje zdravému rozumu, treba mať na pamäti, že hlavným cieľom týchto zmlúv bolo držať Nemecko rozdelené a tak zabrániť Nemcom, aby sa spojili v európskej superveľmoci. Preto nemohlo byť dovolené sudetským Nemcom pričlenenie do Rakúska alebo Nemecka, ale museli zostať občanmi Československa, aj proti ich vôli.

Aby to bolo ešte horšie, v roku 1920 bola vypracovaná ústava Československa, a to bez spoluúčasti sudetských Nemcov. Nová ústava obsahovala ustanovenia, ktoré mimoriadne poškodzovali záujmy sudetských Nemcov, ako napríklad opatrenia na prerozdelenie nemeckého majetku medzi rôzne etnické skupiny. Bohatým nemeckým poľnohospodárom bola zhabaná pôda a prerozdelená medzi rôzne etnické skupiny, najmä medzi Čechov. Vláda taktiež skonfiškovala pätinu všetkých papierových peňazí, aby zaplatila za ďalšie vyvlastňovania. Keďže Nemci boli zďaleka najbohatší, dotklo sa ich to najviac. V neprospech Nemcov pracovali aj plány na ochranu bezpečnosti Československa a práv Čechov. To malo za následok ďalšie miestne nepriateľské potýčky. Pohraničné lesy, považované za najstaršie sudetonemecké územia, boli z bezpečnostných dôvodov vyvlastnené. Československá vláda usadzovala Čechov v oblastiach so silnou nemeckou koncentráciou, aby zmiernila nemecký nacionalizmus. Táto politika však vyvolala iba opačný efekt. Z tých istých dôvodov boli v nemeckých oblastiach stavané české školy. Sudetskí Nemci, ktorí vlastnili mnoho miestnych divadiel, ich museli jeden deň v týždni poskytovať českej menšine, čo vyvolalo ďalšiu vlnu nepriateľstva. Vyvinulo sa veľa úsilia na rozbitie súdržného nemeckého spoločenstva a na asimiláciu s inými etnickými skupinami. Všetky tieto opatrenia len odcudzili nemecké obyvateľstvo od zvyšku krajiny a zvýšili trenie a konflikty medzi sudetskými Nemcami a Čechmi.

Keď v roku 1931 zasiahla Európu kríza, na sudetských Nemcov dopadla obzvlášť tvrdo, pretože viac ako zvyšok Československa záviseli na zahraničnom obchode, najmä s Nemeckom. Počas depresie prijala československá vláda opatrenia na ochranu českých občanov na úkor sudetských Nemcov. V dôsledku toho bola miera nezamestnanosti medzi industrializovanými sudetskými Nemcami päťkrát vyššia ako v ostatných oblastiach Československa. Napätie medzi týmito dvoma skupinami sa stupňovalo. Boj vypukol. Česká armáda a česká polícia stáli na strane Čechov a proti nemeckej populácii boli páchané početné zverstvá.

V roku 1933 vznikla Sudetonemecká strana, ktorú viedol Konrad Henlein. Jedným z hlavných cieľov bolo spojenie Sudet s Nemeckom. Henlein nadviazal komunikáciu s nacistickou stranou v Nemecku a hľadal podporu pre anexiu. Hitler po tom, ako sa v roku 1933 stal kancelárom, otvorene volal po pripojení Sudet k Nemecku a nakoniec začal poskytovať finančnú podporu Sudetonemeckej strane, aby pomohol dosiahnuť tento cieľ.

Obr 17.4: Konrad Henlein za pracovným stolom. Henlein bol hlavným sudetonemeckým politikom v Československu

Napriek tomu, že Henleinove požiadavky získali takmer jednohlasnú sudetonemeckú podporu, česká vláda tvrdo odporovala. Ak by Nemci mohli vystúpiť z českého štátu, čo potom ostatné národnosti? Samotná myšlienka predstavovala existenciálnu hrozbu pre Československo. Navyše, v Sudetách ležali niektoré z najbohatších zdrojov Československa, najmä veľké ložiská uhlia, ako aj najproduktívnejšie odvetvia. Česká vláda bola pripravená v prípade nutnosti bojovať, aby zabránila strate tohto bohatého regiónu.

Československá armáda bola v tom čase jednou z najsilnejších, najlepšie vycvičených a najlepšie vybavených armád v Európe a mohla odolať nemeckému pokusu o inváziu aj bez vonkajšej pomoci. Nemecká armáda ešte nebola vybudovaná. Napriek tomu prezident Beneš vstúpil do aliancie s Francúzskom a Sovietskym zväzom ako dodatočné poistenie. Nemci to vnímali ako pokus o obkľúčenie svojej krajiny. Sovietsky zväz, aj napriek tomu, že vstúpil do aliancie, tvrdil, že nebude bojovať proti Nemecku, pokiaľ tak neurobí aj Francúzsko. Francúzsko však na vojnu nebolo pripravené a aliancia tak bola v podstate bezcenná.

V roku 1938 stáli národy Francúzska a Británie dôrazne proti vojne, aj keď existovali frakcie medzi britskými politikmi, ktoré chceli vojnu. Medzi týchto politikov patrili aj Winston Churchill, Anthony Eden, Duff Cooper a lord Halifax. Táto skupina vyzývala na vojnu proti Nemecku v prípade akéhokoľvek pokusu o pripojenie Sudet. Namiesto toho, aby sa Hitlerovo spájanie nemeckých národov do jednej ríše považovalo za obmedzený cieľ pangermanizmu, obvinili Hitlera z túžby vytvoriť superštát, ktorý by dominoval svetu, aj keď na to neexistovali žiadne dôkazy. Chamberlain, ktorý nebol súčasťou tejto skupiny britských vojnových štváčov, veril, že nespokojnosť sudetských Nemcov je opodstatnená. Rovnako veril, že Hitlerove zámery v tejto veci sú obmedzené. Preto Británia a Francúzsko odporučili Československu, aby sudetským Nemcom poskytli autonómiu, ktorú požadovali a nechali ich rozhodnúť sa, čo chcú urobiť. Český prezident Beneš však tento návrh dôrazne zamietol.

Obr 17.5: Český prezident Edvard Beneš s českými jednotkami v máji 1938

Ako sa zhoršovala politická situácia, v sudetských oblastiach sa zhoršovala aj bezpečnosť. Medzi skupinami sudetských Nemcov, políciou a pohraničníkmi začali ozbrojené konflikty. V niekoľkých prípadoch bola privolaná aj armáda, aby ukľudnila situáciu. Predstavitelia Nemecka sa začali znepokojovať nad situáciou svojich súkmeňovcov v Sudetách. Henlein a Sudetonemecká strana potom predložili pražskej vláde svoje požiadavky v ôsmich bodoch. Henlein požadoval úplnú autonómiu, ideologickú aj politickú, a náhradu škôd spôsobených „nespravodlivosťami od roku 1918“ na sudetských Nemcoch. Napriek tlaku Londýna a Paríža, aby Praha prijala tieto požiadavky, tá iba mávla rukou. Keď vypukli boje v oblasti Sudet a začali sa šíriť chýry o presunoch nemeckých jednotiek cez hranice (čo sa ukázalo ako lož), československá armáda vyhlásila mobilizáciu 20. mája 1938. Mobilizácia bola v tej dobe všeobecne považovaná za provokáciu, a vojna medzi Československom a Nemeckom sa zdala byť istá. Vojnu medzi týmito dvoma štátmi vítal aj Winston Churchill so skupinou svojich prívržencov.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti