Písal sa rok 476, keď Západorímska ríša padla a ostrogótske sily vyplienili mesto Rím. Odoaker bol novým vládcom značne oslabeného Ríma a okolitých území. Máme tu príklad veľkej ríše, ktorá sa zrútila a bola ovládnutá „barbarskými“ hordami (t.j. ľuďmi nepatriacimi ku žiadnej z veľkých civilizácií: gréckej, rímskej, kresťanskej). Potom sa vynára otázka, čo sa stalo so životom v Ríme, keď títo votrelci uchvátili trón?

Úprimne, pre Rimanov sa toho veľa nezmenilo. Rímska ríša mala barbarských cisárov po stáročia. Rím umožnil barbarom vstúpiť do svojej armády, kde mali možnosť postúpiť v hodnostiach a stať sa generálmi. Keď sa barbar stal mocným generálom s oddanou armádou za sebou, bolo pre neho ľahké nárokovať si trón. Rímski cisári všeobecne vládli v krátkych časových obdobiach a nikdy nevznikli dynastie. Odoaker mohol byť korunovaný ako prvý barbarský kráľ v Ríme, ale pred ním bolo mnoho barbarských cisárov.

Avšak kultúrne sa títo cisári, a dokonca i samotný Odoaker, stali viac Rimanmi než barbarmi. Niet pochýb o tom, že existovali vplyvy barbarov, ako nosenie nohavíc, no títo barbari aj tak vzhliadali k Rímu s obrovským úžasom. Rím bol superveľmocou západného sveta a hoci možno nenávideli Rimanov, voči rímskej kultúre prechovávali určitú úctu. Preto sa udržal pri živote systém práva. Je to napokon rímske právo, na ktorom sa zakladá všetko občianske právo. Je to systém práva, ktorý preukazuje spravodlivosť a rovnosť pred zákonom, keďže zákony sú spísané a majú sa uplatňovať rovnako voči komukoľvek, kto je ukrivdený. Odporuje systému práva založenom na náboženstve alebo akomkoľvek súčasnom názore kmeňového náčelníka.

Rím si podmanil germánskych barbarov, no dávno pred svojím pádom bol samotný Rím dobytý zvnútra týmito istými germánskymi barbarmi. Toto sa dá považovať za príklad toho, ako môže kultúra prežiť, hoci je dobytá cudzincami, pokiaľ títo cudzinci túžia prijať hostiteľskú kultúru. Rím prežil, pretože barbari ho obdivovali.

Avšak… Príbeh Východorímskej ríše je iný. Po páde Západorímskej ríše žila ríša na východe ešte ďalších takmer tisíc rokov. Konštantínopol nepadol do roku 1453, len bol raz vyplienený počas 4. križiackej výpravy. Východorímska ríša prijala prevažne podobnú kultúru ako Západorímska. Súčasťou tej kultúry bol kódex rímskeho práva, ktorý bol rozšírený za vlády cisára Justiniána.

No pád Konštantínopolu znamenal koniec rímskej práva v tej oblasti. Nahradila ho verzia práva šaría, ktorú zaviedli Osmania. Osmania sa vo vnímaní Rimanov od Ostrogótov dosť odlišovali. Podľa Osmanov si Rimania nezaslúžili žiadnu úctu. Neprijali pravú vieru islam a boli oslabenou ríšou, ktorá v nich neinšpirovala úžas a verili vo vlastnú nadradenosť.

Dnes je Európa zjednotená dejinami rímskej kultúry, jedným z príkladov ktorej je kódex občianskeho práva prijatý všetkými krajinami. Turecko, na druhej strane, má výrazne odlišnú kultúru, pripomínajúcu viac kultúru islamských štátov na východe.

Aké ponaučenie si z toho môžeme vziať? Kultúry sa tvárou v tvár invázii dajú zachovať len vtedy, keď napádajúca sila vnútorne túži prijať kultúru hostiteľskej krajiny. Keď táto túžba absentuje, kultúra sa vytratí do zabudnutia. Napokon, kultúra môže vo svoje prežitie dúfať len vtedy, keď ju podporujú jej ľudia.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Robert Ossenblok