Spomína sa očistec v Biblii?

Toto je zrejme najčastejšia otázka, ktorú mi ľudia kladú v súvislosti s našou katolíckou vierou, či už na konferenciách, cez email, obyčajnou poštou alebo inými prostriedkami. Aj dnes som na ňu už dvakrát odpovedal a preto o nej niečo napíšem aj na blog.

Začnime objasnením pojmu „očistec“. Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí:

„Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti“ (KKc, 1030).

Všeobecný zmysel očistca vyzerá úplne jednoducho. Sväté písmo hovorí jasne: „Ale nič poškvrnené doň (do neba) nevojde ...“ (Zjv 21, 27); aj prorok Habakuk vraví: „Pane ... máš čisté oči, nechceš vidieť zlo a nemôžeš hľadieť na nešťastie“ (Hab 1, 13). Koľkí z nás budú v čase svojej smrti dokonale svätí? Dovolím si tvrdiť, že väčšina z nás bude po smrti potrebovať pred vstupom do neba ešte ďalšie očisťovanie, ak samozrejme dá Boh, a zomrieme v stave posväcujúcej milosti.

Z tohto hľadiska je pravda o očistci pre katolíkov celkom zrejmá. Pre mnohých protestantov však predstavuje jednu z najrozporuplnejších náuk Katolíckej cirkvi. Podľa nich ide o „stredoveký výmysel, ktorý sa nenachádza nikde v Biblii“. Často ho označujú za „popretie dostatočnosti Kristovej obety“ a za „teológiu druhej šance, čo je ohavné“. Takýmto a podobným výrokom o očistci sa budeme v týchto Katolíckych odpovediach venovať, no najmä sa pokúsime pomôcť katolíkom, ktorí chcú podstatu očistca vysvetliť svojim priateľom, rodine, či kolegovi v práci.

(pokračovanie pod obrázkom)

(Obrázok z Božskej komédie: V Empyreu, najvyššom stupni neba, sa Dantemu ukázalo miesto, kde sídli Boh. Malo tvar obrovskej ruže, ktorej lupene tvorili duše verných veriacich. Okolo jej stredu lietali anjeli ako včely, a nosili nektár Božej lásky - poznámka editora)

Výborné miesto, odkiaľ začať

Najlepším miestom odkiaľ začať bude jasný odkaz na „očistec“ svojho druhu v Starom zákone. Hovorím „očistec svojho druhu“, pretože učenie o očistci sa plne zjavilo až v Novom zákone a následne bolo zadefinované Katolíckou cirkvou. Starozákonný Boží ľud by ho síce nenazval „očistcom“, no v každom prípade verili, že hriechy mŕtvych môžu zmierniť a odčiniť živí; a to teraz aj dokážem.

V Druhej knihe Machabejcov (12, 39-46) čítame, ako Júda Machabejský so svojim židovským vojskom odnášali telá svojich padlých spolubojovníkov, ktorí boli zabití v boji. Keď zistili, že padlí mali u seba „amulety modiel z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje (verš 40), všetkým bolo zrejmé, že ich smrť bola trestom za tento ich hriech. Júda sa teda spolu so svojimi mužmi „začal modliť a prosiť, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené ... Júda urobil zbierku ... a poslal peniaze do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to krásny a šľachetný skutok ... Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“

Protestant by v tomto prípade mal naporúdzi hneď dve námietky. V prvom rade by ako dôkaz odmietol všetko, čo som uviedol vyššie, pretože protestanti jednoducho neakceptujú Knihy Machabejcov ako inšpirovanú súčasť Písma. A potom by tvrdil, že spomínaní vojaci sa dopustili hriechu modloslužby, čo je v katolíckej teológii smrteľný hriech. Podľa Katolíckej cirkvi by teda mali byť v pekle, kde sa už nedá nič odčiniť. Je to irónia, no protestant vlastne hovorí, že ´očistec´ sa musí pri príslušnej interpretácii tohto textu vylúčiť, ak ste katolík.

Reakcia katolíka:

Odmietanie inšpirovanosti a kanonickosti Druhej knihy Machabejcov nepopiera jej historickú hodnotu. Táto Kniha nám pomáha poznať a uvedomiť si, čisto z historického hľadiska prinajmenšom to, že Židia verili v modlitbu a zmierne obety za mŕtvych už aj pred príchodom Krista. Toto je viera, ktorú vyznával a šíril Ježiš spolu s apoštolmi. A v tomto kontexte ju Ježiš ustanovuje v Novom zákone:

„Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom“ (Mt 13, 32; kurzíva pridaná na zdôraznenie).

Toto vyhlásenie nášho Pána naznačuje, že existujú aspoň nejaké hriechy, ktoré môžu byť odpustené v budúcom živote ľuďom, ktorí v to už uverili. Ak by Ježiš chcel odsúdiť toto učenie, bežne vyučované v Izraeli, neurobil by tým, podľa Matúšovho evanjelia, veľmi dobre.

Ďalšia námietka predstavuje komplexnejší problém. Podľa náuky Katolíckej cirkvi je totiž trestom za smrteľný hriech skutočne peklo, ako absolútne a konečné vylúčenie zo spoločenstva s Bohom a svätými. (KKc 1030). Z tejto náuky sa však nedá vyvodiť záver, že by sa úryvok z Druhej knihy Machabejcov nemohol istým spôsobom vzťahovať na očistec.

Pozorné čítanie spomínaného úryvku nám v prvom rade odhaľuje hriech týchto mužov, ktorým malo byť nosenie malých „amuletov modiel z Jamnie“ pod svojím odevom, keď išli do boja. Oveľa bližšie to však má ku kresťanskému hráčovi baseballu, ktorý verí v silu určitého spoločného rituálu mužstva predtým ako nastúpia do hry, než ku smrteľnému hriechu modloslužby. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo v ich prípade o ľahký hriech. Ale aj keby sa to, čo urobili, objektívne považovalo za závažnú vec, dobrí Židia v tých dobách – rovnako ako dobrí katolíci dnes – boli presvedčení, že sa majú vždy modliť a prosiť za duše tých, čo zomreli, lebo „len ty, Pane, poznáš srdcia synov človeka“ (Druhá kniha kroník 6, 30). Jedine Boh pozná mieru viny týchto „hriešnikov“. A možno niektorí z nich, alebo aj všetci, pred smrťou oľutovali čo urobili. Židia a katolíci sa vždy pridŕžajú nádeje na spásu zosnulých, a preto sa vždy modlime a prosme za všetkých, čo zomreli.

Text, ktorý vysvetľuje vec o niečo viac

V evenjeliu podľa Matúša hovorí Ježiš o očistci ešte otvorenejšie:

„ ... nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar. Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru, hovorím ti, nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do posledného haliera“ (Mt 5, 24-26).

Pre katolíkov je napríklad podľa Tertuliána v De Anima 58, v diele, napísanom v roku Pána cca 208, toto učenie podobenstvom, využívajúcim veľmi známy príklada „väzenia“ a nevyhnutnej kajúcnosti, ktorú predstavuje, ako metaforu očistcových múk, potrebných na očistenie od menších previnení, ktoré vo verši 26 predstavujú „haliere“. Podľa mnohých protestantov tu však náš Pán dáva svojim nasledovníkom iba inštrukcie, súvisiace výlučne s týmto životom. S očistcom to podľa nich teda nemá nič spoločné.

Tradičná protestantská interpretácia je však v tejto súvislosti veľmi vratká. Tieto verše sa nachádzajú uprostred známej „reči na vrchu“, v ktorej náš Pán učí o nebi (verš 20), o pekle (verše 29-30), ako aj o smrteľných (verš 22) a ľahkých hriechoch (verš 19) v kontexte „Kráľovstva nebeského“ ako nášho konečného cieľa (verše 3-12). Náš Pán ide ďalej a hovorí, že ak nebudete milovať svojich nepriateľov, „akú odmenu môžete čakať“ (verš 46)? A jasne hovorí, že táto „odmena“ nie je z tohto sveta. „Budete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (6, 1) alebo „v nebi si zhromažďujte poklady“ (6, 19). 

Okrem toho aj sv. Ján vo svojom evanjeliu poukazuje na to, že celé Písmo je napísané, „aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn a aby ste vierou mali  život v jeho mene“ (Jn 20, 31). Písmo sa vždy musí chápať v kontexte plnosti prežívania Božieho života v budúcom svete z našej strany. Náš súčasný život totiž sv. apoštol Jakub vo svojom Liste prirovnáva ku „kvetu trávy; vyjde slnko so svojou páľavou a vysuší trávu, jej kvet odpadne a krása jej zjavu zanikne“ (Jak 1, 11). Okrem dvoch spomínaných veršov, súvisiacich s „druhým svetom“, už reč na vrchu zdanlivo netreba hlbšie rozoberať.

Keď však k tomu pridáme skutočnosť, že grécke slovo pre väzenie, phulake, je to isté slovo, ktorým sv. Peter vo svojom Prvom liste (3, 19) opisuje „väzenie“, do ktorého Ježiš zostúpil po svojej smrti, aby vyslobodil v ňom zadržiavané duše starozákonných veriacich, dáva postoj katolíkov oveľa väčší zmysel. Phulake sa dokázateľne používa v Novom zákone a poukazuje na dočasné väzenie a nie výlučne v tomto živote.

Text, ktorý túto vec objasňuje najviac

Prvý list Korinťanom 3, 11-15 je zrejme najpriamočiarejší text z celého Svätého písma, ktorý súvisí s očistcom:

„Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, ktorý je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak, ako cez oheň“ (1 Kor 3, 11-15).

Žiadna kresťanská sekta sa nepokúša poprieť tento text, hovoriaci o Božom súde, na ktorom sa skutky verných veriacich budú preverovať po smrti. Hovorí sa v ňom, že naše skutky prejdú, obrazne povedané, „ohňom“. V Písme sa „oheň“ používa ako metafora dvoma spôsobmi – ako očisťujúci prvok (Mal 3, 2-3; Mt 3, 11 a Mk 9, 49) a ako taký, čo spaľuje (Mt 3, 12; Sol 1, 7-8). Pre Boží súd je to teda vhodný symbol. Niektoré „skutky“ (naše diela) sa spália a niektoré očistia. Tieto skutky (diela) prežijú alebo zhoria podľa ich skutočnej „kvality“ (gr. hopoiov – podľa ich druhu).

V tomto prípade nemôže ísť o nebo, lebo sa jedná o nedokonalosti, ktoré sa musia „spáliť“ (opäť pozri Zjv 21, 27; Hab 1, 13). A nemôže ísť ani o peklo, lebo duše sú zachránené. Čo to teda je? Protestant to nazýva „súd“ a my, katolíci, súhlasíme. My, katolíci, však jednoducho tú časť súdu zachránených duší, kde dochádza k očisťovaniu nedokonalostí, špecifikujeme ako „očistec“.

Námietka!

Protestantský respondent okamžite poukáže na fakt, že nikde v texte nie je ani zmienky, aspoň nie výslovnej, o „očisťovaní od hriechu“. Je v ňom iba preverovanie skutkov. Dôraz sa v tomto prípade kladie na odmenu verných, ktorú dostanú za svoju službu, a nie  na to, ako sa ich charakter očisťuje od hriechov alebo nedokonalostí. A verní veriaci tu pozorujú, ako ich skutky prechádzajú cez oheň, ale oni sami sa zachránia!

Po prvé - čo sú vlastne hriechy, ak nie zlé skutky (Mt 7, 21-23; Jn 8, 40; Gal 5, 19-21)? A ak tieto „skutky“ nepredstavujú hriechy a nedokonalosti, prečo by sa ich bolo treba zbaviť? Po druhé – je nemožné očistiť „skutok“ bez človeka, ktorý ho urobil. Pokiaľ ide o morálne rozhodnutia, sme v určitom zmysle tým, čo robíme. Neexistuje skrátka niečo také ako „skutok“, ktorý sa vznáša kdesi oddelene mimo človeka, a ktorý sa má sám očistiť. Pojem skutku, oddeleného od človeka, ktorý ho urobil, nedáva žiadny zmysel.

Najdôležitejšie je, že myšlienka „skutkov“, „spaľovaných“ oddelene od duše, ktorá sa ich dopustila, protirečí samotnému textu. Text hovorí, že skutky sa budú preverovať ohňom, ale „koho skutok zostane, ten dostane odmenu, ale koho skutok zhorí, ten utrpí škodu; zachráni sa, ale iba ako cez oheň“ (gr. dia puros). Pravda je takáto: skutky každého jednotlivca, ako aj samotný jednotlivec, budú prechádzať očistným „ohňom“, aby, ako píše sv. Pavol, mohol byť „dotyčný“ konečne zachránený a aby mohol vojsť do radosti svojho Pána. Priam neuveriteľne to pripomína očistec, však?!