Volebná jeseň v Nemecku, Rakúsku a Českej republike do značnej miery určí, akým tempom sa rozbehne ďalšia fáza likvidácie národných štátov komisármi Európskej únie. Smerodajnou z trojice krajín, kde občania dostali príležitosť vysloviť sa o zložení politickej reprezentácie v domácich zákonodarných zboroch, je Nemecko. Nemci koncom septembra rozhodovali pri volebných urnách o rozdelení poslaneckých kresiel v Spolkovom sneme.

Aká to hrôza!

Jediným čiernym koňom bežiacim mimo nalinkovaných bežeckých dráh teatrálneho dostihoviska, jedinou stranou nesúcou vytúžené znaky politickej alternatívy voči nepriedušnému systému, bolo nové zoskupenie Alternatíva pre Nemecko, v nemčine Alternative für Deutsch­land (AfD). Bol to názov, ktorý nemohol nepriťahovať tých, ktorí túžili po zásadnej, a nie iba kozmetickej zmene. V ubitom Nemecku zošnurovanom následkami sedemdesiatročného sebabičovania za ohavnosti hitlerovskej tretej ríše predstavovala strana AfD vítanú novotu.

Na spolkovej úrovni bola nováčikom. Sálal z nej priam disidentský duch a iskrenie čohosi rebelantského. Potvrdzovali to i médiá hlavného prúdu okydávajúce alternatívcov ako nacionalistov, xenofóbov, homofóbov, islamofóbov a extrémistov, ktorým sa každý Gutmensch (čo je nemecké označenie multikulturalizmom odchovaného „slniečkara“) radšej na ulici vyhne širokým oblúkom a vôbec ich nepočúva. Pravoverný „pravdoláskar“ by nemal ani len vstúpiť do výťahu so stúpencami nebezpečnej krajne pravicovej AfD, za akú masmédiá označovali tento nový politický subjekt.

Uvedomelý poslanec Bundestagu (Spolkového snemu) by mal krútiť očami od hrôzy nad predstavou, že strana AfD by sa dostala do parlamentu a musel by tam dýchať vzduch nakazený jej ideologickým malomocenstvom.

Takéto nočné mory skutočne mátali po voľbách niektorých novozvolených zákonodarcov, ktorí sa dožadovali, aby sa 24. októbra pri otvorení 19. legislatívneho obdobia nemuseli ocitnúť v plenárnej sále v kresle vedľa nejakého poslanca AfD.

…

Kontrolovaná opozícia

Nadnárodné mocenské kruhy po päť desaťročí nechávali hrať sa na buričov hnutie zelených. Jeho exponenti sa postupne začlenili do systému a vstupovali do vládnych koalícií. Stali sa najhorlivejšími propagátormi oboch prioritných rozmerov neoliberálneho kapitalizmu. Prvý, viditeľnejší, je hospodársky. Druhý, menej zrejmý, je kultúrno-civilizačný. Preto musí sústava kontrolovanej opozície spočívať v oddeľovaní jedného od druhého. Ľavica napríklad smie brojiť proti vykorisťovaniu. Musí však súčasne zahrávať dostratena odhodlanie mnohých Nemcov brániť sa globalizačnému odnárodňovaniu, rozbíjaniu klasickej rodiny, kresťanských hodnôt, tradičných zásad mravnosti, ako i znižovaniu úrovne všeobecnej vzdelanosti, no predovšetkým demografickej prestavby Európy. AfD, naopak, napáda opísaný kultúrno-civilizačný rozmer neoliberalizmu, no prehliada neúprosnú demontáž sociálneho štátu a likvidovanie sociálnych vymožeností, ktoré si vymohli a neraz krvavo vybojovali predchádzajúce generácie Nemcov.

…

Autor: Patrik Sloboda

Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://www.webareal.sk/sofian/eshop/2-1-Casopisy/0/5/161-November-2017

Zopár slov o autorovi...