O niekoľko dní vychádza v tlačenom vydaní Zem&Vek rozhovor s Jurajom Jakubiskom. Stretnutie sa uskutočnilo v lete, medzičasom došlo k zmene niektorých okolností, spomínaných v rozhovore. Redakcia sa ospravedlňuje pánovi Jakubiskovi za svoje pochybenie, dlhodobú nekomunikáciu a nepredanie rozhovoru k autorizácii. Prinášame vám aktualizovanú a autorizovanú podobu rozhovoru. Pánovi Jurajovi Jakubiskovi, ako aj celému jeho realizačnému tímu želáme veľa tvorivej energie, zdravia a úspechov.

Málokomu sa podarí režírovať režiséra, ktorého obdivoval aj famózny Federico Fellini. Bolo to pred dvadsiatim rokmi – keď sa objavil na premiére filmu Nejasná správa o konci sveta po boku manželky herečky a producentky Deany Jakubiskovej Horváthovej, ktorá sedela na bielom koni. A ja ako režisér publicistiky som sa s ním dlhý čas rozprával aj potom, ako sa vypla kamera. S fenoménom slovenskej aj európskej kinematografie Jurajom Jakubiskom sa stretávame opäť. Máme spoločnú nielen rovnakú školu a očarenie magickým realizmom, ale aj vzdor voči príchodu novej totality.

Pre vašu tvorbu je veľmi typická mimoriadna výtvarnosť a práca s premyslenými obrazmi a alegóriami. Ste vyštudovaný nielen režisér , ale i výtvarník a celý život sa venujete aj kresbe, scenáre si kreslíte. Takisto je vám veľmi blízka práca s kamerou. Čo je pre vás tým základným impulzom, keď uvažujete nad novým filmom. Imaginácia, sen, príbeh, scenár?

Najdôležitejšia je základná predstava, zmysel, prečo a ako tému uchopiť. To ostatné prichádza v rôznych snoch, v  možnostiach i v zhodách okolností. Samozrejme, že sú veci, ktoré ma inšpirujú. Keď vyberiem miesta na nakrúcanie, tak niektoré scény v scenári prepíšem, pretože objavím veci, ktoré nad stolom nemôžem vymyslieť. Potom sa tento nový scenár stane konkrétnym, ale inšpirujem sa fantáziou, prostredím a vecami, ktoré už existujú. To, že si sám píšem scenáre, niekedy prináša zradu, že si ich realizáciu zľahčujem. Keď zistím, že mám veľmi zložitú scénu, tak si hovorím: Však ju môžem prepísať. Niekedy je to dobre a niekedy by som sa viac snažil, keby to bol scenár niekoho iného. Nakoniec je najdôležitejší výsledok. Keď píšem scenár, chcem byť najlepším scenáristom na svete. Keď režírujem film, chcem byť najlepší režisér. Keď ho „kamerujem“, chcem byť najlepším kameramanom na svete. Keď ho strihám, najlepším strihačom. Ale keď mám film hotový, hovorím si: Bože môj, podarilo sa mi z tých 100 percent urobiť aspoň 50?  Keď sa mi ho podarí urobiť na 50 percent, je to dobrý film. Ale keby som klesol nižšie, tak je to zlé.

Obdivujem poetiku vašich filmov, onen magický realizmus. Toto všetko sú vyjadrovacie prostriedky, ktoré sú mi vlastné a priťahujú ma. Mám ale pocit, že slovenská filmárska obec vám nevie odpustiť vašu originalitu a úspechy. Slovenská filmová televízna akadémia napríklad odmietla nominovať film Báthory na cenu Oscara, čo som ja vtedy tiež vnímal ako veľmi čudnú záležitosť. Toto však nie je jediný príbeh o rozhodnutí nepodporiť vás. Ako je to v skutočnosti s podporou Audiovizuálneho fondu na Slovanskú epopej? Audiovizuálny fond tvrdí, že prostriedky už uhradil, no nič sa nenatočilo. Vy vravíte, že dnes je to ešte horšie ako za socializmu. Na Perinbabu 2 už dokonca vyčlenilo peniaze niekoľko štátov, no Slovensko nie. A to nie je nič nové. Za zmienku stojí, že kultový film Tisícročná včela z väčšej časti financovalo Nemecko. Sú to až neuveriteľné absurdity aj postoje slovenských štruktúr k vašej práci.

Mám dojem, že ktosi z kruhu podpory kinematografie presadzuje absurdnú teóriu, že divák je hlúpy a navštevuje iba zlé filmy. Preto je treba podporovať tie, na ktoré sa do kina nechodí, lebo tie sú umením, a preto hodným podpory. Mojou zásadou, ktorú ako umelec verejne hlásam, je, že film bez divákov je mŕtvy. A to sa netýka iba filmu, ale každého umenia. Ja balansujem na hranici medzi umením a tým, čo ľudia potrebujú k životu, silný emotívny zážitok a zábavu, a zbavenie strachu zo života, veď preto chodia ľudia nielen do kina, ale i do galérií…  A tak svojimi názormi a vysokou návštevnosťou  mojich filmov som sa zaradil do tábora podozrivých umelcov, ktorých označujú nie za kvalitných a úspešných, ale komerčných… čo je pre mňa úsmevné. Neexistuje komerčné a nekomerčné umenie, ale iba dobré a zlé. A divák, teda každý človek to vždy vycítil, spoznal a pozná to i dnes…

Keď som podal žiadosť o grant na  film PERINBABA 2, pod názvom „Sedmonohý Lukáš“, hneď som dostal prostriedky na vývoj. Lenže neskôr, keď si asi niektorí členovia odbornej komisie pozorne prečítali scenár a zistili, že ide o pokračovanie Perinbaby, začali problémy. A ďalšia cesta k finančným prostriedkom cez Audiovizuálny fond už nebola tak jednoduchá. Navyše od doby vlády riaditeľa RTVS pána Miku bola uzavretá akási kartelová dohoda – ak Audiovizuálny fond filmový projekt nepodporil, nepodporila ho ani Verejnoprávna RTVS a naopak. Čo som sa dozvedel priamo od pána Miku pri jeho vystúpení pred poslancami, keď sa znovu uchádzal o post generálneho riaditeľa. Vznikla tak slepá ulička, aj pre začínajúcich tvorcov, nájsť finančné prostriedky z verejných zdrojov mimo Audiovizuálny fond.

Ste originálny filmový tvorca, na svet sa dívate iným zrakom ako bežný ľudia. Zmenil sa ten pohľad v niečom po rokoch?

Človek sa mení a ja som tiež iba človek. Ako dieťa som sa pozeral z idúceho vlaku a zdalo sa mi, že stojím a krajina beží. Bol to optický klam, spôsobený šírkou pohľadu malého detského oka. Ako som vyrastal, spolu z veľkosťou oka sa mi zrak zúžil a zázrak sa už nekonal. Ako mladý režisér som do svojho prvého filmu ako hlavnú postavu hľadal  mladé dievča. Asistenti mi doviedli devätnásťročnú poslucháčku konzervatória. Povedal som im: „Chcel som mladé dievča, nie jej mamičku.“ Keď som potom robil Báthory a doviedli mi na úlohu mladého dievčaťa osemnásťročnú, tak som povedal: „Bože, aké dieťa ste to priviedli?“ Čiže vekom sa mení váš pohľad, ale aj názor.

Zmenil sa aj váš pohľad na príbeh o Perinbabe, keď teraz natáčate jeho pokračovanie?

PERINBABA 2 je pokračovaním rozprávky, na ktorú sa teší niekoľko generácii, ktorým sa za tridsať rokov vryla do pamäti. Je však určená aj pre dnešnú detskú „generáciu“, ktorá ovláda počítače, mobily i digitálnu techniku, ktorou je obklopená. Okrem Lukáša, ktorý sa podobne ako jeho otec Jakub neľaká  smrti ani žiadnej prekážky, sa v nej objavia aj vynálezy, schopné poeticky umocniť rozprávkové zázraky.

Vaše videnie je ovplyvnené aj tým, že máte blízko k výtvarnému umeniu…

JAKUBISKO: Pred štúdiom na Pražskej FAMU som absolvoval v Bratislave grafiku a fotografiu na škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Z toho sa odvíja môj vzťah k výtvarnému umeniu. Grafické listy, perokresby, figurálne serigrafie a oleje som vystavoval aj v zahraničí. Maľujem svoje kompozície na maliarske plátno, ale radšej svetlom projektoru na plátna v kine.

Už počas štúdii  na Filmovej akadémii v Prahe som experimentoval. S kolegami Československej novej vlny. Posúvali hranice obrazových možností filmu točeného na filmový negatív. A preto dnes, po vzniku všetkých nových technológií, sa mi zdá abeceda experimentálneho filmu uzavretá. To je i dôvod, prečo sa vraciam ku klasickému filmu, k jeho príbehu, k histórii a ku koreňom ľudstva. Na týchto témach môžem bez obmedzenia prejaviť svoje obrazové vízie spracované novou technológiou a posunúť svoj filmový jazyk…

Hudba je jedným z najsilnejších vyjadrovacích prostriedkov, ktoré s extrémnou intenzitou umocňujú dojem z filmu. Ja som tiež muzikant, preto ma táto téma zaujíma. Ktorú hudbu vy považujete za najlepšiu vo svojich filmoch a ktorého autora soundtracku vnímate ako svojho najobľúbenejšieho?

Hudbu vo filme považujem za umelecký prostriedok, ktorý je neoddeliteľný od obrazu. Môže diváka rozosmiať i rozplakať. Hudba pomôže vytvoriť emócie, na aké slová herca nestačia. Mal som však v priebehu tvorby na skladateľov šťastie. V KRISTOVÝCH ROKOCH to bol Wiliam Bukový. Než som stačil nakrútiť ďalší, zomrel na rakovinu. Keď som nedávno odovzdával cenu za filmovú hudbu, uvedomil som si, že som stratil už piatich svojich kamarátov, hudobných skladateľov. K Sedím na konári… skladal hudbu skvelý Jiří Bulis. Ale najväčším mojim priateľom a veľkým skladateľom bol Petr Hapka, ktorý nosil svoje geniálne motívy priamo do štúdia, napísané na pokrčenom papieri. Mal nesmierny cit pre hudbu i pre obraz. Spolupracoval aj na Tisícročnej včele, pre ktoru zložil pieseň, spievanú Marikou Gombitovou, o krajine včiel a medu. Alebo na nezabudnuteľnej PERINBABE. Na filme o Báthory som spolupracoval so štyrmi hudobnými skladateľmi.

Jeden z nich bol Maok, skromný chlapec a fajn muzikant. Robil mi hudobný doprovod pri uvádzaní knihy Mlčanie a vystupoval aj v našom programe Svet za oponou.

Okrem neho skladal profesionálnu hudbu pre obrovsky orchester Jan Jirásek a Angličan Simon Boswell.

Počul som, že ste pripravovali film o Štefánikovi. Prečo nedošlo k realizácii?

V roku 2010 som napísal literárny scenár „Magický meteorit“, jeho vývoj podporil i Audiovizuálny fond, čo ma úprimne potešilo. Mala to byť hraná správa o životnej ceste Milana Rastislava Štefánika. Život tohto vynálezcu, astrológa, letca, vojaka, meteorológa, politika, fotografa, cestovateľa, ale hlavne človeka plného vášne a rozporov sa mi zdal v jednom filme neuchopiteľný, a tak som sa rozhodol rozpracovať tému ako televízny seriál. Oslovili sme RTVS a odovzdali sme 60 stranový rozpracovaný literárny námet cez centrálny príjem RTVS, ktorý zaviedol generálny riaditeľ pán Mika. Dramaturgia konštatovala jeho zaujímavosť a navrhla, aby som seriál prepracoval na trojdielny. Aj sa tak stalo, ale dramaturgia RTVS sa už neozvala. Teraz, po rokoch, zisťujem, že materiál, na ktorom som roky pracoval, všetky prieskumy, historické dokumenty, na základe ktorých vznikol odovzdaný literárny scenár, teda nielen moja práca a nápady, ale i mojich spolupracovníkov, boli plodne využité, lebo RTVS začína realizovať trojdielny televízny seriál o M. R. Štefanikovi s iným producentom a iným režisérom. Dúfam, že sa aspoň talentovane inšpirovali a poctivo prevzali historické reálie, a bude z  toho dobrý výsledok.

Pretože M. R. Štefánik si zaslúži, aby o ňom vzniklo veľdielo. Najmä z dôvodu, že v Čechách sa točí film o českých légiách, nie o československých, a teda predpokladám, že zásluhy M. R. Štefánika v ňom nebudú dominantné. My Slováci si vieme útrpne sťažovať, ako nám kto ublížil, ale ak chce niekto vyzdvihnúť zásluhy slovenských osobností v dejinách Európy, tak sami zabránime vzniku takéhoto diela. A stojíme sami proti sebe. Totižto, nám nikto neubližuje, okolie iba využíva priestor, ktorý mu dávame, našou nevraživosťou medzi sebou. A to bol i dôvod, prečo nevznikol Epos Slovanov.

O čom konkrétne mal byť tento film?

EPOS SLOVANOV alebo Zabudnutý epos  je film o Veľkomoravskej ríši, ktorej centrom bol Devín a Nitra. Strávil som nad prípravou tri roky. Počas prípravy som zrežíroval i  Suchoňovu operu Svätopluk, v Slovenskom národnom divadle.

Pri príprave filmu som musel prejsť všetky dostupné historické materiály z obdobia 8. až 10. storočia, pretože vždy musíte vedieť, čo bolo predtým a čo prišlo po historickom období, o ktorom píšete scenár. Spolupracovali sme s historikmi, navštívili všetky miesta a archeologické nálezy. Chodili sme na odborné prednášky a diskusie. Oboznámili sa so všetkými zmapovanými miestami histórie. Málokto si vie prestaviť, čo všetko sme s Deanou museli naštudovať… Ale najmä som premýšľal o súvislostiach pri vypĺňaní bielych – nezmapovaných miest. V nich síce môžete uplatniť svoj výklad, svoju víziu a najmä fantáziu, ale musíte nájsť ten správny most k miestu zmapovanému… Historický film musí byť nielen emočný a vizionársky, ale aj pravdivý. Ale najväčší boj a utrpenie nastalo, keď bol scenár hotový…

Všetky európske národy sú hrdé na svoju bohatú históriu. Napríklad v Čechách ťažko nesú, že ich Morava i Velehrad sú iba historické názvy miest, ale tá skutočná Veľká Morava a jej skutočný vládca Svätopluk, s ktorým táto Ríša vznikla i zanikla, patria Slovensku. Musel som vysvetľovať a dokazovať, ako Svätopluk, keď zomrel Bořivoj, pomáhal vdove Ľudmile podržať kniežací stolec pre ich synov, lebo ako deti si nemohli naň sadnúť. Vtedy Svätopluk prevzal vládu nad českým kniežatstvo, ktoré bolo súčasťou jeho Veľkej Moravy, na päť rokov, čím nielen podržal kniežací stolec pre Bořivojových potomkov, ale zabránil, aby sa tejto pohanskej časti ríše zeme zmocnili Germáni pod zámienkou jej christianizácie, a spustil ju sám. Nebyť jeho, nebola by následne ani česká štátnosť. Dokonca doniesol do českého kniežatstva i vinnú révu. Pražským odborným hodnotiteľom sa táto časť, dotýkajúca sa ich dejín, zdala nepodstatná: „Bola len epizódka, ani by sa nemusela vo filme spomínať.“ Hovorím: „Aká epizódka? Bez zásahu Svätopluka a záchrany Bořivojových detí by sa nenarodil Svätý Václav, otec vlasti, vnuk Bořivoja a Ľudmily…“

Prečo nakoniec nedošlo k realizácii?

Pripravovali sme ho  v koprodukcii viacerých štátov. Mali sme podporu veľkého amerického producenta Allena Schwalba, ktorý financoval viac ako polovicu rozpočtu, čim zaisťoval filmu o Slovanoch distribúciu do celého sveta. Bolo to ešte predtým, ako sa rozbehli  záležitosti okolo Ukrajiny. Boli v tom Ukrajinci, aj Rusi, Francúzi a Nemci

Ako lodivodi obrovského európskeho projektu sme si podali žiadosť o podporu v roku, kedy Fond vypísal priority pre historický film, týkajúcich sa stredoeurópskych dejín v kontexte s dejinami Slovenska. Toto zadanie sedelo ako uliate na náš film. Lenže odborná komisia to videla inak. Veľké peniaze dostal  projekt o Jánovi Masarykovi. A projekt o Veľkej Morave nedostal nič. Koprodukčný partneri boli veľmi prekvapení, že Slováci si nepodporia film o svojich koreňoch a dejinách. Najviac boli prekvapení Poliaci. Potom prišiel Majdan a vojenský konflikt na Ukrajine a ekonomické embargo na Rusko.

Mňa osobne to mrzí, keď sa na Slovensku nepodporujú také osobnosti nielen slovenskej, ale aj európskej kinematografie, ako ste vy.

Všade na svete renomovaní režiséri nemajú problém nakrúcať filmy a nesúťažia o finančné prostriedky so začínajúcimi a mladými filmármi.. Aby som bol presný. Príprava projektu za tie roky stála cez milión eur, z Fondu sme dostali na vývoj projektu 80-tisíc eur a na prvú etapu výroby 140-tisíc eur. Z tých 140-tisíc sme minuli 71-tisíc eur, a tie sme dohodou o narovnaní fondu vrátili. Po troch rokov prešľapovania na mieste americký producent Allen Schwalb, na ktorom stálo financovanie, zomrel. Dediči jeho impéria nechceli vo filmovej brandži pokračovať. Existujú nepredvídateľné okolnosti, ktoré človek neovplyvní…

Vis major.

Áno, vis major. Príde metelica, búrka vám zničí techniku, zhorí dekorácia. Toto všetko môžete napraviť, ale stanú sa veci, ktoré nemôžete ovplyvniť ani svojou vôľou ani svojou prácou… Ako napráklad smrť. Alebo vojnový konflikt na Ukrajine. Nehovoril by som o tom, keby médiá nepísali nezmysly, nielen o nás, ale i o Audiovizuálnom fonde. A iba pre predajnosť svojich novín nepoškodzovali naše meno, moju prácu, a po jasnom a právne relevantnom ukončení sporu aj Fond. Pretože pravda je vždy uprostred, ako vo včele žihadlo…

Videl som tie články. Kumuluje sa v nich závisť s nenávisťou. Zhodnotili ste to tak, že je to horšie ako za socializmu. Na vlastnej koži ste zažili, čo znamená obmedzovanie slobody, názoru, prejavu a práva vyjadrovať svoje reakcie na svet a dobu. Taká bola dekáda v normalizačných časoch. Dnes sa situácia opakuje, vo svete a na Slovensku sa pripravujú podivné legislatívne procesy na obmedzovanie slobody slova a prejavu. Ako to hodnotíte vy?

Niekoľkokrát som uvažoval, v akej politickej konštalácii to vlastne žijeme. Je toto kapitalizmus? Socializmus to nie je, ale kapitalizmus tiež nie. Je to možno niečo nové, čo ale nemá pravidlá pre sektor kultúry.

Finančne podporované formovanie politiky v štáte. To nie je o demokracii.

Dnes rozhodujú veci, ktorým nerozumiem. Keď mi za socializmu znemožnili súdruhovia nakrúcať hrané filmy a ešte mi dali päsťou ranu do nosa za asistencie niektorých kolegov, vedel som, za čo som ju dostal a od koho. Teraz vám niekto urobí to isté, znemožní vám pracovať a vy ani neviete, za čo a v podstate ani kto. Neviete, kto je priateľ a kto nepriateľ. Odovzdáte inštitúcii ako je verejnoprávna televízia scenár a ona vám v podstate ukradne nápad, prevezme ho, nazve to inak, a nakrúca ho niekto iný. Nerešpektuje sa vlastníctvo autorských práv, dokonca nezakročia ani súdy, ktoré by mali ctiť a poznať hodnotu duševného vlastníctva.

Inštitúcie vám zasahujú do filmu, v rámci digitalizácie ho prefarbujú technici, ktorí neboli na svete, keď ste ho natočil. Štátna inštitúcia vydáva takto vizuálne znehodnotené filmy na DVD a Blue Ray a keď sa ako autor ozvete, vysmievajú sa vám do tváre s tým, že si to môžu dovoliť zo svojej pozície. Viete, toto si nedovolil ani socialistický štátny podnik, ktorý film zaplatil a vyrobil, ani voči režisérovi, ktorý bol u nich na čiernej listine ako antisocialistický živel.

Takže kam sa podela ochrana práv osobnosti, za ktorú sa bojuje po celom svete? Kam sa podela úcta voči tvorbe a autorskému dielu? Kam sa podeli princípy demokracie? Ako dnes dokážete, že vám niekto ukradol námet, nápad, či scenár, ktorý ste napísali, keď systém vo verejnoprávnych inštitúciách je nastavený spôsobom, že po odovzdaní strácate nad autorským dielom kontrolu? Napríklad, ak chcete spolupracovať s RTVS, musíte scenár poslať mailom na akýsi Centrálny príjem projektov. A od tejto chvíle neviete, komu príde na stôl, kto všetko ho číta, ani kto ho posudzuje. A potom v kine vidíte niektoré scény a svoje nápady neschopne spracované. Kedysi ste odovzdali scenár na konkrétnu dramaturgickú skupinu konkrétnemu dramaturgovi, ktorý sa podpísal pod tento projekt a následne s vami na ňom spolupracoval. Do premiéry filmu nedal čítať scenár ani svojmu kolegovi v dramaturgickej skupine. A dôsledkom je to, čo sa deje. Nikto nemá pocit, že je niečo chránené.

Zrejme ani vaša vlastná identita…

Poviem vám pár úsmevných príhod. Keď som nakrútil svoje prvé úspešné filmy, na jednom večierku pristúpila ku mne dievčina a opýtala sa ma, kto som. Bola naozaj pekná a tak som si pomyslel, že zužitkujem svoju stúpajúcu slávu a hrdo som povedal: „Som Juro Jakubisko, filmový režisér.“ „Ste podvodník, ktorý sa vydáva za Jakubiska!!!“ zakričala a začala burcovať okolie. Až môj občiansky preukaz ju vyviedol z omylu, že mladý muž, ktorý už dva týždne u nej býva, nie je Jakubisko.

Dlho kolovala známa príhoda o hercovi, ktorý prepil peniaze a zastavil sa u brata herca Jozefa Krónera. Predstavil sa mojim menom a prosil, aby mu požičal peniaze na vlak. Než sa tak stalo, prišiel Jožko Króner, potešil sa, že som u nich a keď Jakubisko dlho nevychádzal z toalety, násilne vytiahli môjho „dvojníka“ zo záchoda…

Môžete nám povedať niečo bližšie o vašom vzťahu s Federicom Fellinim?

Pri nakrúcaní koprodukčného filmu SEDÍM NA KONÁRI A JE MI DOBRE ma oslovil nemecký producent, aby sa popri hranom filme nakrútil dokument o mne. Vybral som na to  syna mojej priateľky, fotografky Zuzky Mináčovej, ktorý skončil v Bratislave štúdium réžie na VŠMU v Bratislave, aby som mu pomohol v jeho začiatkoch. Koliba súhlasila. Zostavil sa malý štáb. V polovici nakrúcania nemecký producent navrhol, aby  som požiadal Federica Felliniho, ( ktorého manželka Giulietta Masina hrala v Perinbabe titulnú postavu), aby vystúpil v dokumente a povedal niečo o našom priateľstve a mojich filmoch. Federico odpovedal, že nikdy nehovorí o nikom, než o sebe a už vôbec nie o filmoch iných tvorcov, ale v mojom prípade urobí výnimku. Štáb filmu o filme sa vydal do Ríma. Federico v zasklenej záhrade hotela na Via Venetto venoval pred kamerou rozhovoru so mnou vyše polhodinu. Všetci členovia misie boli šťastní, že vďaka  tejto akcii sa dostali na Západ. Federico v rozhovore priznal, že aj on sa ako chlapec schovával v korune stromu, pred rodičmi i svetom. V druhej polovici vzdal poklonu Tisícročnej včele a nazval ma svojim bratom. Do ďalšej tvorivej práce sme si pre šťastie vymenili klobúky, z čoho neskôr vzniklo podobenstvo, že som Fellinim východnej Európy. Časť natočeného materiálu bola strihačom Patrikom Paššom vložená do hodinového dokumentu o mne, s názvom PORTRÉT REŽISÉRA. Zvyšok materiálu bol prepísaný, ale vo filme  nevyužitý.

Ako to skončilo? Happy endom?

Pointa  mojej historky príde až teraz. Nedávno mi jeden z priateľov zo zahraničia s obrovským otáznikom poslal reklamný trailer, v ktorom sa Matej Mináč so srdcervúcou prosbou obracia na zahraničných producentov, aby mu pomohli uskutočniť jeho detský sen. Vraj, ešte za socializmu sa mu podarilo nakrútiť a zachrániť stovky metrov jeho rozhovoru s majstrom majstrov Federicom Fellinim, a túži tento film dokončiť. Ukazuje, ako vydesil komunistické riaditeľstvo (ktoré, mimochodom, celú túto cestu platilo), aby ho pustilo nakrúcať s Fellinim. Údajne bohužiaľ komunisti materiál zničili, ale dôležitú časť sa mu podarilo zachrániť. Trailer ukazuje, ako so  vtedajším strihačom filmu o mne, ktorý sa stal po revolúcii producentom, prespávajú na zemi na letisku, chodia po festivaloch, aby našli  prostriedky a štedrých mecenášov na tento výnimočný projekt.

Rozumel by som, že ide o fikciu, keby v monológu nezaznievali fakty ako: „Bol som posledný a jediný režisér z Východu, ktorý sa s Federicom Fellinim ešte za  jeho života stretol…“  A keby fotografie z nakrúcania autori  trajleru nevyretušovali a neupravili. Už tam nesedím s Federicom ja, ale Matej Mináč, ktorý ho videl iba z diaľky. A keby natočené zábery z nášho rozhovoru a Federicove slová uznania, ktoré patrili mne a mojej tvorbe, neboli adresované osobe Mateja Mináća. Nemrzí ma tento úbohý podvod, ale to, že múdre slová a prejavy priateľstva Federica ku mne sú zneužité pre banálny príbeh, s čím by Federico nikdy nesúhlasil.

Ani sa mi nechce veriť, že by niekto bol schopný až takéhoto podvodu…

Kedysi si niekto privlastnil moje meno, aby získal aspoň na chvíľu krásne dievča, alebo si požičal na vlak, teraz niekto ukradne bez mihnutia oka časť môjho života, len preto, že si nevie vytvoriť vlastný. Paradoxom je, ak zlodejom vašej minulosti je ten, komu ste pomáhal  postaviť sa na nohy.  Som príliš dospelý, aby som sa hneval na takéto detinské pokusy, ale príliš skúsený, aby som neupozornil na to, že stratou morálky a hodnôt sa dnes celá umelecká obec ženie do záhuby. Niektorí jedinci  si začali myslieť, že sloboda a demokracia sú samospasiteľné a preto si môžu  beztrestne vziať všetko, po čom zatúžia.

Režiséri ako Oliver Stone, ktorý nedávno nakrútil štvordielny dokument Svet podľa Putina, alebo Emir Kusturica a ďalší prinášajú diametrálne iný pohľad od toho, ktorí sa nám snažia predkladať médiá a politici. Prinášajú reflektovanie skrytej pravdy o tomto svete. Ako tento svet hodnotíte vy? Myslím ten svet, v ktorom namiesto objektivity a pluralitných názorov dominuje akási nová politická doktrína viniaca Rusko a velebiaca Spojené štáty.

V každom režime je nejaký komisár, či cenzor, ktorý povie: Toto vyškrtnite, toto upravte do ružova. I v Amerike. A naša dnešná demokracia nie je výnimkou. Ale neriadia to oficiálni politici. Napadajú vás rôzne kaviarne, len preto, že máte odlišný názor. Ľudia sa znovu boja hovoriť svoju pravdu, ak sa nehodí do politiky nejakej samozvanej skupiny.

Vtipy o  nespokojnosti  už kolujú iba anonymne  na sociálnych sieťach. Je to spovednica, kde každý môže hovoriť pravdu po svojom. Ako napríklad: Dvaja bezdomovci sedia pod mostom a jeden hovorí druhému: „Pamätám si, ako som cingal tými kľúčmi a volal: Máme holé ruky! A pritom jeden kľúč bol od domu, druhý od chalupy, tretí od auta. A teraz mám holý zadok.“

Problém je v tom, že existujú platené úderky práve z tretieho sektoru, ktoré na sieťach provokujú, ale to by až tak nevadilo. Poviem ale iný príklad. Nedávno som mal v Nitre prejav ohľadom Všeslovanského mediálneho a kultúrneho domu, ktorý chceme iniciovať v rámci slovanských krajín. Keď som tento prejav zavesil na sociálnu sieť, o ktorej hovoríme, sieť ma zablokovala na 30 dní. Oni pracujú na tom, aby sa vaše názory nešírili. Predstavte si, že zverejníte prejav o Slovanskom dome a oni vás za to zablokujú. Bývalý Kiskov poradca Pavel Sibyla podal trestné oznámenie za to, že som v časopise citoval štúrovcov. Kde sme sa dostali? Naproti tomu Štúra zobrazia v inom časopise v gardistickej uniforme a to je úplne v poriadku. Priamo útočia na piliere Slovenska a slovanstva a veľmi dobre vedia prečo.

Máte pravdu. Ja si tiež myslím, že sa môj Svätopluk niekomu nehodil. Preto vznikla taká vlna zábrany hovoriť o slovanstve a nabádať k vlastenectvu. Ale to sa netýka iba Slovenska, deje sa to v celej Európe. Ruský režisér Michalkov urobil film o druhej svetovej vojne, v ktorom ukázal, ako ľudia boli schopní obetovať svoj život, za rodinu a vlasť. Našiel by sa teraz niekto z mladej generácie, kto by bol ochotný riskovať život, za svoju vlasť?

Možno by ich motivovalo bojovať za nový smartfón.

Áno, určite.  Keď som za socializmu nakrútil film ZBEHOVIA A PÚTNICI, osudovou sa mi stala scéna, inšpirovaná historkami, ktoré mi rozprával môj otec. Ruský partizán, v prestrelke, hrdinsky postrieľa všetkých Nemcov. Jedna strela ho zasiahne. Umierajúc sa smeje, potáca po dvore až stúpi na hrable, tie mu dajú po hlave. Ako dopadne na zem, vyhrnú sa mu rukávy, a na rukách sa odhalí množstvo hodiniek. Tato scéna pobúrila súdruhov, ako urážka sovietskeho ľudu. Zničila život. Za trest ma preradili do krátkeho filmu a aj odtiaľ sa ma pokúšali vyhodiť. Hovorili: „Keby sme ťa súdruh Jakubisko, poslali do Sovietskeho zväzu, tak už na letisku by si ťa počkali sovietski pracujúci a s tými kladivami by ťa zatĺkli do zeme ako kôl.“ Po rokoch prídem na festival do Karlových Varoch a vidím scénu z Michalkovho filmu, kde mladí kadeti, ktorí padli v boji proti nemeckej armáde majú vystreté ruky a na nich množstvo hodiniek, ako môj hrdina.

Tak aspoň vidíte, aký ste bol už vtedy avantgardista. To vravím na odľahčenie. Keď sme pri tejto téme – ste umelec a cítiaca bytosť. Nepochybne aj vo svoje tvorbe odkazujúca na nezmyselnosť násilia a vojen, na ktoré treba „peniaze, peníze a peňeží“, ako hovorila vaša postava v Tisícročnej včele. Boli sme radi, keď začiatkom 90-tych rokov bývalé Československo opustili sovietske vojská. Dnes však zažívame druhý extrém, kedy sa na našom území začínajú lokalizovať základne NATO a slovenskí vojaci sa zúčastňujú v bojových misiách, sú rozmiestnení v Pobaltí na hraniciach s Ruskom, ktoré nás oslobodilo.

S  odchodom sovietskych vojsk to bolo trochu inak, ako sa to interpretuje. Mnohí si robia z tohto aktu zásluhy a zamlčujú skutočnosť, že sovietske vojská by museli odísť tak či tak, lebo skončila zmluva o ich pobyte u nás a po páde Berlínskeho múru a zjednotení Nemecka bol určený i dátum ich odchodu. Kamarát Kocáb sa stal hrdinom, ktorý ich vyhnal holými rukami, lebo nikto z nás nepoznal túto zatajovanú pravdu.

My sme o tom písali.

Prajeme si žiť dlho, ale to, že si veľa vecí pamätáme, je niekedy prekliatie. Napísal som knihu spomienok ŽIVÉ STRIEBRO, ktorá už vyšla v troch vydaniach na Slovensku i v v Čechách. Prvý diel má veľmi veľa humorných, magických, neskutočných scén a veľa humoru.

Teraz dokončujem jej druhý diel. Pri sumarizovaní svojho putovania časom vidím súvislosti, ako sa veci opakujú. Pri písaní spomienok som si otvoril internet, aby som zistil fakty z histórie socialistického štátneho filmového štúdia Koliba. Nenašiel som tam nič. Ani kto bol riaditeľ, ani mená „činovníkov partaje“, ktorí slúžili totalite, ani tých, ktorí ma pripravili o deväť rokov môjho najplodnejšieho obdobia života. Všetko odtiaľ niekto vymazal…

Hoci ste boli za socializmu obmedzovaní, napokon vám bolo umožnené natočiť asi váš najkultovejší film – Tisícročnú včelu….

Napriek „perestrojke“ som sa dostal k nakrúcaniu Tisícročnej včely iba preto, že sa nikto z kolegov neodvážil sfilmovať Jarošovu knihu. Režiséri tvrdili, že obsiahnuť ságu troch rodinných generácii sa v jednom filme nedá. Keď ale zistili, že sa mi podarilo, podľa nich nemožné, pochytali sa za ruky a dosiahli, že po dvoch týždňoch nakrúcania sa z dôvodov, tentoraz finančných, nakrúcanie zastavilo. Mal som šťastie, že v tom čase prišli do štúdia zástupcovia západonemeckého BETAFILMU, aby realizovali rozprávky bratov Grimmovcov. Boli zvedaví na moju prácu a nechali si premietnuť denné práce zastaveného filmu. Po projekcii sa rozhodli Tisícročnú včelu financovať. Sila nemeckých mariek mi opäť umožnila zažiť slasť slobody a tvorby, ktorú nemohli ohroziť ani komisári ani politicky silní kolegovia. Ale toto je už téma tretej knihy pamäti, pojednávajúcej o najkrajšom období môjho života v tvorbe.

Vy by ste všetky tie obdobia s vašim povestným druhým dychom zvládli aj celé naraz, žiaľ nebolo to súdené režisérovi Elovi Havettovi.

Elo Havetta bol môj najväčší kamarát. Boli sme nerozluční. V nedeľu sme vliezli spolu pod paplón a čítali si z kníh o filme. Keby sa to dialo teraz, tak by si o nás mysleli, že sme homosexuáli, vtedy však ešte existovalo skutočné priateľstvo. Založili sme Klub nenáročného diváka, chodili sme na  východonemecké a čínske filmy, aby sme sa zo srdca zasmiali a zároveň sa podvedome učili. Dobrý film inšpiruje, no zároveň nabáda ku kopírovaniu. Zlý film vystríha nenakrúcať banality. Elo bol introvert, ja – extrovert, vzájomne sme sa dopĺňali. Boli sme spriaznené duše a nemohli sme bez seba byť. Bolo to v čase, keď priateľstvo bolo silnejším putom ako manželstvo.

Keď už sme pri tých hlbokých, intímnych vzťahoch. Nahota a erotika vo vašich filmoch bola vždy čímsi magickým, príťažlivým, očarujúcim, pôvabným. Dnešná doba prináša homosexualizáciu spoločnosti, vnucuje uznávanie manželstiev rovnakého pohlavia. Alebo také absurdnosti, že deti sa majú rozhodnúť samé o svojom pohlaví. Spochybňovať túto agendu je prejavom extrémizmu. Toto všetko sa už prenáša aj do prostredia filmov a televízií. Tu mám na jazyku názov vášho filmu Dovidenia v pekle, priatelia.

DOVIDENIA V PEKLA PRIATELIA bol správny názov. Keď som ho dokončoval začiatkom normalizácie, myslel som si, že so svojimi spolupracovníkmi už nikdy nenatočíme žiadny film, a že sa za kamerou stretneme iba na druhom svete. V čase tvrdých previerok bolo mnoho talentovaných  tvorcov umlčaných. Priateľ Elo Havetta, pre ktorého bol film zmyslom života, keď mu oficiálne zakázali nielen točiť filmy, ale aj realizovať sa aj v televízii a divadle, dotiahol túto skutočnosť do tragického konca. Odišiel dobrovoľne zo sveta.

Čo vo vás jeho odchod zanechal?

Keď ma opustil Ello Havetta, rozmýšľal som, ako dospel k tomuto rozhodnutiu. Vzdal  sa nádeje, že čas všetko vyrieši? Alebo pochopil, že boj s nepochopením a zlobou je nad jeho sily? Hoci som to vtedy cítil od neho ako zradu, na rozdiel od ostatných, nikdy som nepovažoval jeho odchod za zbabelosť. Na to potrebujete odvahu. Dobrovoľne sa vzdať života znamená, vzdať sa aj zvedavosti.

Raz som mal takýto nápad na film: Gestapo chytí muža z odboja, ktorý mal pri sebe schovanú dávku cyankáli. Muž uvažuje: „Až ma budú viesť na výsluch, zhltnem to.“ Zvedavosť mu to ale nedovolí. Pri krutom výsluchu prežije mučenie, odsúdia ho na smrť a vedú na popravu. Zvedavec bezpečne zviera cyankáli v dlani a neustále sa sám seba pýta: „Čo bude ďalej? Ako ma popravia?“ Privedú ho do záhrady, v ktorej stojí šibenica. V duchu si hovorí: „Pilulku zhltnem, až mi dajú povraz na krk.“ Keď kat odkopne stoličku, dlaň obeseného sa otvorí a vypadne z nej pilulka. Zvedavosť, túžba žiť život až do konca, je pre mňa tak silná, že som nikdy o samovražde neuvažoval.

Vo vašich filmoch sa v rôznych mystických alebo až tragikomických formách objavuje smrť. Spolu so sexualitou je najsilnejšou ľudskou emóciou. Aký je váš pohľad na smrť? Ako ju vnímate?

Pre mňa má smrť, od chvíle, keď mi ako sedemročnému zomrela matka, magický charakter. Môj celovečerný debut KRISTOVE ROKY bol tiež o smrti. Vlastne skoro všetky moje filmy sa jej dotýkajú. I pokračovanie Perinbaby sa dotýka smrti a nesmrteľnosti, ale vo výsledku je to obraz komický, i keď je z poznania človeka pravdivý. Ako mladý režisér som koketoval so smrťou, pretože bola pre mňa príliš vzdialená. Možno práve viera, že smrť je ďaleko, spôsobila, že i keď mám rokov ako Matuzalem, som stále vitálny.

Ja mám blízko k védam a k hinduistickej tradícií. Napokon pôvodné slovanstvo je postavené na slovansko-árijských védach, kultúre našich kmeňov, ktoré pochádzajú prinajmenšom zo začiatku 6. tisícročia pred Kristom. A v 3. tisícročí migrovali smerom do Indie, teda nie naopak, ako sa nám snažia nahovoriť prekrútené verzie dogmatickej paradigmy. Aký je váš vzťah k tejto kultúre, myslím k védam a hinduizmu? Lebo tam sa hovorí o smrti úplne v inom kontexte, v súvislosti s cyklom reinkarnácií.

Mám ešte dva scenáre, ktoré by som chcel nakrútiť okrem pokračovania Perinbaby. Ten prvý, TRETIE POHLAVIE, sa dotýka reinkarnácie. Je to magický príbeh, poznamenaný poznaním, že nie sme na svete po prvýkrát, ani naposledy. Príbeh odrážajúci kolobeh života a smrti, plný humoru, radosti a nádeje, že život jednou smrťou nekončí.

Ja chodievam do Váránasí, čo je posvätné miesto. Tam hinduisti už 3500 rokov spaľujú mŕtvych. Oni ale hovoria, že zmyslom tých reinkarnácií je neustále sa učiť. Ale ak sa niekto narodil a zomrel vo Váránasí a bude tam aj spálený, príde k nemu boh Šiva, pošepne mu do ucha mantru, zoberie si ho so sebou a konečne vystúpi z toho kolobehu, zo samsáry a dostane sa do stavu mókša, v ktorom sa už vlastne nedejú žiadne návraty.

Tým druhým je zatiaľ nerealizovaný Zabudnutý epos – EPOS SLOVANOV. Projekt je pripravený na nakrúcanie. Verím, že Slováci nájdu odvahu zanechať po sebe správu o sebe. Správu pre ďalšie generácie, z čoho sme vzišli, kam smerujeme, kam siahajú naše korene, na čo môžeme byť hrdí. Aby dnešná mladá generácia cítila, že niekam patrí a mala sa po svojich „potulkách“ svetom kam vrátiť. Tak ako sa vracali naši otcovia a moja generácia po revolúcii.

Prajem vám všetkými desiatimi, aby sa to podarilo.

Ďakujem vám Tibor. Rád vás pozvem na jeho premiéru. Príbeh Svätopluka je i osobná tragédia veľkého muža a vládcu, ktorý vybudoval ríšu, ovplyvnil dejiny Európy, ale nezvládol výchovu potomkov, aby v jeho diele pokračovali. Je to akési memento i pre dnešnú chaotickú  dobu. Verím, že to nie je ilúzia, lebo cítim potrebu a nevyhnutnosť vzniku tohto filmu.

Boh má zmysel pre humor, a niekedy aj veľmi čierny humor. Práve védy hovoria o tom, že náš svet je mája, ilúzia a my sme len v zajatí tejto ilúzie, ktorú si procesom dekódovania prostredníctvom piatich zmyslov vysvetľujeme ako realitu. Kvantová veda a novodobí fyzici a myslitelia však vravia o akejsi globálnej manipulatívnej projekcii, dokonca o akomsi gigantickom holograme, v ktorom sme zajatí ako v nejakej časovej slučke, v matrixe… Nuž ale na záver by som sa vás rád spýtal niečo na odľahčenie. Ak by som sa uchádzal o nejakú postavu vo vašom filme, čo by ste mi ponúkli?

V Perinbabe 2, kde dominuje šťastná sedmička, mám sedem podivných  bojovníkov, ktorí sú tak vysokí ako vy, sú aj takí silní, a pritom majú smolu. Do nového filmu by som vás rozhodne neobsadil za princa, ale za bojovníka.

Zopár slov o autorovi...