Nemecko – poľské rozhovory pokračujú

Poľský minister zahraničia Josef Beck sa 5. januára 1939 stretol s Hitlerom v Berchtesgadene. Hitler zopakoval Beckovi jasné a jednoznačné záruky, že Nemecko si neuplatní žiadne pohľadávky na poľský koridor a opätovne potvrdil, že chce len postaviť železnicu a diaľnicu cez koridor. Nasledujúceho dňa, 6. januára, na stretnutí s poľskými úradníkmi v Mníchove von Ribbentrop potvrdil ochotu Nemecka zaručiť nielen koridor, ale hranice celého poľského územia. Táto priateľská a veľkorysá ponuka bola znova zopakovaná von Ribbentropom počas štátnej návštevy vo Varšave 23. januára 1939. Počas tejto štátnej návštevy von Ribbentrop vyzval na konečné a úplné vyrovnanie nemecko-poľských sporných územných bodov.

Vysporiadanie podľa uvedených „štyroch bodov“ by z Poľska nič neodtrhlo. Danzig nebol poľským mestom, ale „slobodným mestom“ pod dohľadom Ligy národov. Nemecká štvorbodová ponuka by Poľsku umožnila naďalej využívať prístavné zariadenia v Danzigu rovnako ako predtým. Nemecko nepožadovalo vrátenie strateného územia známeho ako poľský koridor, iba právo vybudovať dialničné a železničné spojenie cez koridor, aby sa mohlo opäť spojiť s východným Pruskom. V požiadavkach Nemecka nebolo nič neprimerané.

Napriek tomu sa v Londýne 21. marca 1939 stretol francúzsky prezident LeBrun s premiérom Chamberlainom a prejednávali francúzsko-britsko-poľskú alianciu, ktorá by zovrela Nemecko. Návrh tejto aliancie potom poslali poľskej vláde, ktorí sa vďaka tomu začali ešte tvrdohlavejšie stavať proti nemeckým návrhom. Napriek najlepšiemu nemeckému diplomatickému úsiliu Poliaci odmietli všetky ponuky.

V dnešnej dobe je populárny názor, že neuveriteľne silné Nemecko hrozilo a zastrašovalo slabučké a impotentné Poľsko. V skutočnosti to tak nebolo ani zďaleka. Poľsko malo dlhú vojenskú tradíciu a udržiavalo silnú a dobre vycvičenú armádu. Poľská armáda iba nedávno (1920) porazila Červenú armádu. Poľskí vojenskí velitelia vôbec neboli zastrašení silou Nemecka. Treba pamätať na to, že nemecká armáda bola obmedzená Versailleskou zmluvou na 100 000 mužov a v čase krízy s Poľskom bola stále v procese budovania svojich vojenských síl. Poľsko nielenže nebolo zastrašené Nemeckom, ale dokonca jednalo agresívne.

Obr 18.5: Poľské tanky sa vyrovnali ktorýmkoľvek v nemeckej armáde

Obr 18.6: Poľský tank TP-7, 9 ton

V októbri 1930 priniesli vplyvné poľské noviny Die Liga der Grossmacht (asi omyl autora, boli to noviny Mocarstwowiec, ktoré boli hlásnou trúbou Pilsudskeho, zdroj Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 401 – p.p.) nasledovnú deklaráciu:

„Vojna medzi Poľskom a Nemeckom je nevyhnutná. Musíme sa na ňu systematicky pripravovať. Našim cieľom je nový Grunewald (Bitka pri Tannenbergu 15. júla 1410, kedy boli porazení nemeckí rytieri). Avšak tentoraz Grunewald na uliciach Berlína.“

„To znamená, že porážka Nemecka musí byť vykonaná poľskými vojskami, ktoré udrú na srdce Nemecka. Našim cieľom je Poľsko s Odrou a Nysou ako hranicou na západe. Prusko musí byť znovu dobyté pre Poľsko a samozrejme, Prusko až po Sprévu.“

„Vo vojne s Nemeckom nebudú zajatci a nebude priestor pre humanitu a sentiment. Svet sa bude triasť pred nemecko-poľskou vojnou. V našich vojakoch musíme vzbudiť nadľudskú vôľu sebaobetovania a ducha nemilosrdnej pomsty a krutosti.“

Približne v rovnakej dobe povedal poľský maršál Rydz-Śmigły:

„Poľsko chce vojnu s Nemecko a to sa jej nevyhne, aj keď bude chcieť.“

Obr 18.7: Poľský maršál Edward Rydz-Śmigły

Židia ovplyvňujú Roosevelta a Churchilla

Vďaka obmedzeniam, ktoré boli na Židov v nacistickom Nemecku uložené, títo – najmä z divadla a filmového biznisu – opúšťali hromadne Nemecko a smerovali do Hollywoodu, kde ich radostne vítali Židia, ktorí riadili filmový priemysel. Títo nemeckí emigranti sa k nim pripojili pri tvorbe antinacistických filmov (zvyčajne s prokomunistickým podtextom) pre amerického diváka. Stereotyp nacistického dôstojníka s monoklom, špičkou na cigarety, aristokratickými spôsobmi, dokonalou uniformou, vzpriameným, arogantným držaním tela a zlým úškrnom, či zlovestným úsmevom na povýšenej tvári sa stal bežnou rekvizitou.

Obr 18.8: Stereotyp nacistického dôstojníka v podaní Hollywoodu

Hromadné informačné a zábavné médiá v Británii a Spojených štátoch boli takmer úplne pod židovskou kontrolou, takže britskému a americkému národu bol predkladaný veľmi jednostranný obraz udalostí v Nemecku. Hitler a členovia nacistickej vlády boli núnavne vykresľovaní ako výtržníci, vrahovia a psychopati, v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Preto sa verejná mienka v oboch krajinách obrátila proti nacistickému Nemecku.

Počas rokov 1940 – 41 sa pod taktovkou Židov objavili filmy ako burleska Charlieho Chaplina na Hitlera a Mussoliniho „Diktátor“, podobne ako „Hon na ľudí“ (Man hunt) režírovaný nemeckým židovským emigrantom Fritzom Langom, „Smrtiaca búrka“ (Mortal storm), Yankee v RAF (A Yank in the R.A.F), „Seržant York“, „Vzala som si nacistu“ (I Married a Nazi) a množstvo ďalších podobných filmov. Tieto filmy boli neoddeliteľnou súčasťou intenzívnej kampane na vstup Spojených štátov do vojny s Nemeckom.

Keď Spojené štáty vstúpili do vojny s Nemeckom, štúdiá chrlili jeden protinacistický brak za druhým. Dnešné publikum poriadne pobavia filmové „klasiky“ ako Hillbilly Blitzkrieg, Women in Bondage, The Devil with Hitler, I Escaped from the Gestapo, Hitler’s Children, That Nazi Nuisance, Strange Death of Adolf Hitler, Enemy of Women, Hitler’s Madman, The Master Race, The Hitler Gang, Hotel Berlin and Tarzan Triumphs.

Obr 18.9: Plagáty filmov Tarzan triumfuje nad nacistami a Tarzan triumfuje v hlavnej úlohe s Johnnym Weissmullerom. Obsah deja: „Zandra, biela princezná stratenej civilizácie, prichádza k Tarzanovi žiadať o pomoc, keď nacisti napadli džungľu s plánom poraziť jej národ z získať jej poklady. Tarzan sa zapojí, keď nacisti naňho spustia paľbu a zajmú Tarzanovho syna: „Tarzan vyhlasuje vojnu!““

Stručný obsah filmu Tarzanov triumf objasní o čom sú tieto kasové trháky. Nacistický agenti vyskočia s padákmi do pokojného Tarzanovho kráľovstva a obsadia pevnosť dúfajúc, že budú ťažiť ropu a cín. Johnny Weissmuller, mierne ochabnutý, ale stále s noblesou vládnuci šľachtic, zhromaždí svojich domorodcov (ktorí sú všetci bieli) do boja proti Osi. „Zabite nacistov!“ prikazuje Tarzan domorodcom. Tí dychtivo prikyvujú. Nemci sú tak oporhnutiahodní, že aj zvieratá sa proti nim obrátia. Tarzan prenasleduje veliteľa nacistických jednotiek do džungle a – práve keď vystrašený nemecký dôstojník zúfalo vysiela do Berlína na krátkych vlnách – zabije ho. V Berlíne zachytí obsluha vysielačky núdzový signál a hlási to generálovi zodpovednému za africké operácie. Zatiaľ čo sa Tarzan, jeho syn a kňažka s úsmevom prizerajú, šimpanz Číta škrieka do mikrofónu vysielačky. Generál, počujúc šimpanza v rádiu, skáče na nohy, salutuje a kričí na svojich podriadených, že nepočúvajú Afriku, ale Führera.

Úlohy sadistických, sexuálne vyšinutých, nacistických „fricov“ v týchto židovských protinemeckých filmoch dostávali také „ťažké váhy“ Hollywoodu, ako George Siegman, Erich von Stroheim, Walter Long a Hobart Bosworth. Herec Bobby Watson po celú vojnu hrával rolu Adolfa Hitlera.

Americká verejnosť bola zaplavená týmto druhom protinemeckej propagandy a boli jej vymývané hlavy nenávisťou voči Nemecku a nemeckému národu. Čokoľvek, čo naše statočné a vznešené ozbrojené sily urobili bolo menej, než si Nemci zaslúžili. Bombardovanie miest, vraždenie žien a detí. Zničte zlé Nemecko všetkými možnými prostriedkami!

Britskí a americkí politickí lídri pod židovským vplyvom

Poprední politici v Británii a Spojených štátoch boli pod židovským vplyvom. Roosevelt aj Churchill sa obklopili židovskými poradcami, zároveň vylúčili takmer všetkých ostatných a spoliehali sa na židovskú finančnú podporu svojich kampaní. Židia tvorili 2 % americkej populácie, ale z 15 členov Rooseveltovho „mozgového trustu“ bolo 8 Židov. Židia ovládali politických lídrov Británie a Ameriky, ako aj verejnú mienku v oboch krajinách.

Čiastočný zoznam Židov obklopujúcich FDR: Bernard Baruch, Felix Frankfurter, David E. Lilienthal, David Niles, Louis Brandeis, Samuel I. Rosenman, Henry Morgenthau, Jr., Benjamin V. Cohen, Rabbi Stephen Wise, Francis Perkins, Sidney Hillman, Herbert H. Lehman, Jesse I. Straus, Harold J. Laski, Charles E. Wyzanski, Samuel Untermyer, Edward Filene, David Dubinsky, Mordecai Ezekiel, Abe Fortus, Isador Lubin, Nathan G. Silvermaster, Harold Glasser, Irving Kaplan, Solomon Adler, Benjamin Cardozo, Anna Rosenberg, … a mnoho, mnoho ďalších, s takmer úplným vylúčením nežidov.

V dôsledku toho bol Roosevelt obklopený židovskou nenávisťou a nepriateľstvom voči Nemecku do takej miery, že sa nakoniec stal ich súčasťou. Na verejnosti zvykol robiť nežičlivé protihitlerovské a protinacistické poznámky. Tieto neuvážené verejné poznámky Roosevelta vylúčili akúkoľvek možnosť priateľských diplomatických vzťahov medzi nacistickým Nemeckom a Spojenými štátmi.

Navyše títo Židia sympatizovali so Stalinom a komunistami a v podstate jednali ako agenti Sovietskeho zväzu v americkej vláde. Títo komunizmu naklonení Židia sa množili vo všetkých oddeleniach Rooseveltovej vlády a rutinne špehovali v prospech sovietov. Roosevelt obdivoval Josifa Stalina a nazýval ho familiárne „strýko Joe“.

Churchill sa tiež obklopil židovskými poradcami. Obľuboval život na vysokej nohe, aj keď mal málo peňazí. Počas svojej dlhej kariéru bol neraz obvinený z prijímania židovských peňazí za to, že presadzoval politiku, ktorá ich uprednostňovala. Churchill si prilepšoval k platu štátneho zamestnanca písaním článkov do novín a kníh, aj keď ani tieto peniaze nepostačovali na financovanie jeho rozmarilého spôsobu života. Počas „divokých rokov“ 1930 – 1939, ako to sám nazýval, keď nebol ani vo vláde, ani v parlamente, bol Churchill podporovaný korupčným fondom, ktorý založila tajná protinemecká nátlaková skupina známa ako „Focus“. Členmi tejto skupiny boli bohatí britskí Židia ako napríklad sir Robert Mond, riaditeľ niekoľkých chemických tovární, a sir Robert Waley-Cohen, výkonný riaditeľ spoločnosti Shell Oil, ktorý zamestnával Churchilla ako svojho zástupcu pre verejnosť. Americký Žid Bernard Baruch tiež významne prispel k dobrému živobytiu Churchilla. Hlavnou úlohou Churchilla bolo brojiť proti Nemecku. Churchill bol brilantný rečník a vynikajúci spisovateľ, svoju prácu robil skvelo.

Židovské peniaze, najmä z fondov „Focusu“, umožnili Churchillovi žiť na vysokej nohe, dostali ho do britského kabinetu a nakoniec z neho urobili predsedu vlády. Zo svojej pozície poslanca parlamentu, následne ako člena kabinetu, začal Churchill hlasne a agresívne útočiť na nacistické Nemecko, a prísne kritizovať údajnú slepotu Stanleyho Baldwina a potom Nevillea Chamberlaina k hrozbe, ktorú malo predstavovať nacistické Nemecko pre Britániu. Začal volať po vojne. Roosevelt a Churchill sa stali nežidovskými vodcami medzinárodnej židovskej vojny proti Nemecku.

Obr 18.10: Nemecká karikatúra Winstona Churchilla, ktorá ho zobrazuje ako plateného zástupcu Židov. V skutočnosti ho bohato sponzorovala židovská skupina „Focus“

Obr 18.11: Dve tváre Churchilla

Churchill v prejave pred Dolnou snemovňou 5. októbra 1938 povedal:

„… nikdy nemôže byť priateľstvo medzi britskou demokraciou a nacistickou silou, ktorá odmieta kresťanskú etiku, ktorá tlieska barbarskému pohanstvu, ktorá chváli ducha agresie a dobýjania, ktorá nachádza zvrátené potešenie v prenasledovaní a – ako sme mohli vidieť – v bezohľadnej brutalite a vraždení.“

Samozrejme iba opakoval zúrivé a hysterické preháňanie a absolútne lži medzinárodnej židovskej propagandy proti nacistickému Nemecku.

Na rozdiel od Churchillovho štvania, Nemecko neplánovalo nič voči Británii. Hitler sa aktívne snažil nadviazať spojenectvo s Britániou, ktoré však Británia odmietla. Hitler dokonca ponúkol vojenskú pomoc, ak by bola niekedy potrebná na ochranu Británie. Hitler veril, a často sa aj tak vyjadroval, že britské impérium a katolícka cirkev sú medzinárodné inštitúcie, ktoré sú absolútne nevyhnutné pre svetový mier a stabilitu. Hitler bol otvorený anglofil, ktorý túžil po tom, aby ho Británia akceptovala. Urobil všetko čo bolo v jeho silách, aby vytvoril spojenectvo medzi Britániou a Nemeckom. Často hovoril – rovnako ako mnoho Britov – že britský a nemecký národ sú tej istej rasy; tie isté národy, rozdelené iba jazykom. Hitler chcel iba mier a priateľstvo s Britániou.

Hitler bol ohromený neustálym prúdom útokov a propagandy nasmerovaných proti Nemecku zo strany britských vojnových štváčov. V prejave v Saarbrückene z 9. októbra 1938 povedal:

„… všetko smeruje k tomu, aby sa v Anglicku namiesto Chamberlaina dostal k moci pán Duff Cooper alebo pán Eden alebo pán Churchill a vieme veľmi dobre, že cieľom týchto mužov bude okamžité zahájenie novej svetovej vojny. Ani sa nesnažia maskovať svoje zámery a otvorene o nich hovoria…“

Vo svete po skončení Druhej svetovej vojny sa Churchill stal takmer bohom vojnovej mytológie, ale tá je tak ďaleko od pravdy, že dokonca aj Gordon Craig, horlivý sympatizant Churchilla, cítil povinnosť napísať:

„Dnes je pomerne dobre známe, že Churchill bol často zle informovaný, že jeho tvrdenia o nemeckej sile boli prehnané a jeho nariadenia nepraktické, že jeho dôraz na leteckú silu bol pomýlený.“

V článku „Rethinking Churchill“ z roku 1998 Dr. Ralph Raico napísal:

„Keď sa počas 30. rokov 20. storočia postavila Churchillova „ďalekozrakosť“ do protikladu s appeasmentom z konca Chamberlainovej vlády, pokusy uzavrieť dohodu s Hitlerom vychádzali ako reálnejšie.“

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti