Základnou mystifikáciou je tvrdenie, že 17. 11. 1989 došlo v Československu ku spontánnej revolúcii obyvateľstva proti vláde KSČ. Tento politický prevrat bol pripravovaný približne od júna 1988, pričom situácie k nemu boli vypracované už od previerok v KSČ 1969-70 a založenia Charty 77. Tento záver dokazujú tieto fakty:

1) K prevratom došlo vo všetkých komunistických krajinách Európy synchronizovane v priebehu 7 mesiacov. Z hľadiska sociologického a psychologického je vylúčené, aby tieto prevraty boli uskutočnené spontánne, neorganizovaným, dezorientovaným a viac-menej lojálnym obyvateľstvom, proti takmer neobmedzenej moci komunistických vlád týchto štátov, zaisťovaných vojensky a bezpečnostne druhou najväčšou mocnosťou sveta – ZSSR, ktorej sila nebola otrasená.

2) Výsledkom všetkých týchto prevratov je ponechanie moci v rukách komunistických strán – viac alebo menej skryte (premenovanie strán, taktické úpravy programov, presun skrytých kádrových rezerv do vedenia, atď.).

3) Disidentské hnutia vo všetkých týchto štátoch, ktorých niektorí členovia prevzali úlohu dekorácie v podiele na moci, boli založené a riadené komunistami, ktorí v minulosti odišli z radov svojich strán, boli neskôr (často formálne) prenasledovaní či krátko pred prevratom väznení, čo bolo taktické opatrenie pre získanie kredibility a popularity vo verejnosti, popularizované prevažne západným rozhlasom a tlačou.

4) Politickým ťažiskom účelov týchto prevratov je realizácia novej koncepcie usporiadania mocenských pomerov v Európe, ktorej začiatkom je zjednotenie Európy, počínajúc zjednotením Nemecka. Politické prevraty v komunistických štátoch Európy boli smerované k podpore tohto nemeckého zjednotenia a boli s ním synchronizované.

5) Forma a priebeh politických prevratov v Európe boli pravdepodobne predmetom dohody Reagan-Gorbačov, uskutočnenej v júli 1987 pri Reaganovej návštevy v Moskve. Od tej doby sa výrazne prejavovali organizácie príprav na prevrat vo všetkých komunistických krajinách Európy: formovanie disidentských skupín v Bulharsku, Rumunsku, Maďarsku a ich propagandistická príprava zo Západu, zintenzívnenie protestných akcií proti vládam, presun úplne neznámych ľudí do vedenia opozície v Československu a ich horúčkovitá popularizácia vo vnútri prostredia i navonok (Jan Urban, Alexandr Vondra, Michal Žantovský, Tomáš Hradílek, Josef Vohryzek, Jan Litomiský, Stanislav Devátý, Bedřich Koutný, Josef Bartoš, Karel Freund, Pavel Bratinka, Petr Burian, Arnošt Kohút, Lubor Kohout, Michal Kocáb, Petr Placák, Tomáš Dvořák, Hana Marvanová, Jana Petrová, Eva Vidlářová, Petr Pospíchal, Jan Honner, Jaroslav Cuhra, Hana Holcnerová, Jiřina Šiklová, Zdeněk Kotrlý, Miroslav Kvašňák, John Bok, Daniel Kroupa, Ivan Mašek, Jaroslav Mlčák, Pavel Muraško, Pavel Nauman, Zdeněk Ingr, Luboš Bažant, Otakar Veverka a iní), zakladanie nových opozičných skupín pod kontrolou ŠtB alebo armádnych zložiek, ktoré prevzali réžiu do svojich rúk atď.

6) Zreteľnou súčasťou bola dohoda o využití komunistických oligarchií k udržaniu poriadku a zachovaniu vplyvu komunistického medzinárodného hnutia v mocenských štruktúrach po prevratoch. K tomu účelu vznikla kooperácia medzi KGB a CIA, ich spoločné komisie prevraty riadili a schvaľovali personálne zostavy nových vlád. Mocenskú stabilitu zmien prebiehajúcich vo východnej Európe všade zaisťovali armádne zložky riadené sovietskym GRU, rozviedkou generálneho štábu Červenej armády.

7) Prehlásenia všetkých prevratových vlád o národnom porozumení neboli aktom humanity, ale politickým prevratom vyvolanou potrebou rehabilitácie komunistov k ich ďalšej účasti na moci. Boli diktované dohodami ZSSR-USA (KGB-CIA). Za tým účelom už 12 rokov predtým boli politicky iniciované koncepcie ľudských práv a presadený ich význam (1976), o ktorý sa následne dohody veľmocí spoľahlivo opierali. Účasť disidentov v tzv. hnutiach za ľudské práva (Jan Dus, Dana Němcová, Heřman Chromý, Marie Rút Křížková, Stanislav Penc atď.) ospravedlňovala ich zmierlivosť ku komunistom a ich kooperáciu na moci, ktorá je v skutočnosti neporovnateľne väčšia, ako je na prvý pohľad viditeľné.

8) Politický prevrat v Československu, ani politika vlády Václava Havla nie sú v žiadnom prípade autonómnou záležitosťou Československa, ale súčasťou kontextuálnej politiky ZSSR-USA pre Európu. Každý iný predpoklad pre analýzu a výklad tejto politiky bol neúspešný.

Charta 77

Z prvých 217 signatárov Charty 77 z 1. 1. 1977 bolo 156 bývalých komunistov, medzi ktorými sa nachádzajú mená osôb, výrazne skompromitovaných priamou alebo nepriamou účasťou na komunistickom terore v 50.rokoch, ako napríklad: František Kriegel, Ladislav Lis, Zdeněk Mlynář, Ludmila Jankovcová, Jiří Dienstbier, Luboš Dobrovský, Gertruda Sekaninová-Čakrtová, Ladislav Kolmistr, Jiří Hájek, Miloš Hájek, Jiří Ruml, Oldřich Hromádko, Karel Šiktanc, František Šamalík, Ludvík Vaculík, Pavel Kohout, Jarmila Taussigová, Věnek Šilhán, Libuše Šilhánová, Bedřich Placák, Jaroslav Šabata, Jan Štern, Jiří Kantůrek, Rudolf Zukal, Luděk Pachman.

Zo spravodajskej analýzy previerok v KSČ v rokoch 1969-1970 vyplýva, že približne 800 funkcionárov KSČ bolo formou vylúčenia prevedených do takzvanej zálohy, t.j. pre použitie v takých situáciách, aké vznikli po založení Charty 77, po 17. 11. 1989 a pre situácie, ktoré sú projektované ako ďalšie varianty možného vývoja. Z tejto spravodajskej analýzy vyplýva, že približne 1120 komunistov emigrovalo (bolo vysadených) do zahraničia s poslaním pôsobiť v politickej opozícii a so spravodajským určením. Do roku 1990 bolo aktivizovaných len asi 260 týchto osôb. Ostatní zostávajú stále v zálohe. Časť týchto osôb je možné identifikovať podľa privilégií, ktorých sa im dostávalo od vlád hostiteľských štátov ihneď po ich príchode do emigrácie: politický azyl dostávali okamžite a bez prieťahov, ihneď potom si cez československé konzuláty zariadili vysťahovalecký pas a mnohí z nich navštevovali Československo bez komplikácií, dostali zamestnanie v exponovaných inštitúciách štátov, do ktorých boli vysadení, ich deti tam študovali na prominentných univerzitách, atď. Všetci významní komunisti dostávali okamžite profesúry na univerzitách (Goldstücker, Šik, Sviták, Pelikán, neskôr Mlynář) a významné politické funkcie. Pre spoluprácu na tejto opozičnej variante boli získané staršie exilové inštitúcie (Rada slobodného Československa v USA, Česká akadémia pre vedy a umenie v USA, niektoré krajanské spolky a organizácie, atď.) a niektoré osoby z pofebruárovej emigrácie (Tigrid a iní), najmä osoby okolo rozhlasových staníc Hlas Ameriky, Slobodná Európa a BBC.

Títo ľudia organizovali v zahraničí malé nátlakové skupiny (loby), ktoré si postupne vytvárali kontakty na medzinárodné organizácie a vlády štátov, vypracovávali situácie pre reagenciu oficiálnej politiky, zakladali nakladateľstvá a vydavateľstvá, nadácie, organizovali zber finančných prostriedkov, atď. Patronát nad týmito skupinami mali vlády, diplomatické zbory a medzinárodné organizácie západných spojencov USA. Celá činnosť bola súčasne pod čiastočnou kontrolou KGB. V  Československu boli KGB vybraní ľudia z vedenia ÚV KSČ, ktorí boli o zámeroch a niektorých akciách informovaní (od roku 1987 to bolo 13. oddelenie ÚV KSČ). Od roku 1987 bol koordináciou činnosti týchto skupín v zahraničí s Chartou 77 poverený vedúci tohto oddelenia Rudolf Hegenbart.

Zdroj: Úryvok z diela Analýza 17. listopadu 1989 (1990) od Miroslava Dolejšího.

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

(*1969, Bratislava) Geopolitický a spoločenský analytik dlhodobo pôsobiaci, bádajúci a študujúci vo viacerých mestách Európy a Ázie; konfrontuje korene, poznatky a vplyvy historických, filozofických a kultúrnych vied, smerov a náboženstiev na spoločnosť a jej pohyb v priebehu storočí...